Japonsko

Z Wikipédie

Japonské cisárstvo


(Vlajka - Japonsko)	(Znak - Japonsko)

Národné motto:
„Mier a pokrok“ (cisárske motto)

Oficiálny názov
- Dlhý

日本国
Nihon Koku (Nippon Koku)

- Krátky

Nippon

Úradné jazyky

japončina

Hlavné mesto

Tokio (Tókjó)

Najväčšie mesto

Tokio

Hlava štátu

cisár Akihito

Predseda vlády

Yasuo Fukuda

Rozloha

- Celková
- Súš
- Voda
- % vody

63. miesto
377,835 km²
? km²
? km²
0,8 %

Susedia

Počet obyvateľov

- Sčítanie 2005

10. miesto
127 417 244

Hustota obyvateľov

- Sčítanie 2001

18. miesto
337 /km²

HDP p.c. v USD (PKS)

- Stav 2004

12. miesto
28 278,47

Vznik

6. stor. po Kr. (faktické zjednotenie)

Forma štátu

konštitučná monarchia

Mena

jen

Gramotnosť

0,94

Časová zóna

JST (UTC+9)

Štátna hymna

Kimi Ga Jo

Medzin. kód (ISO 3166-1)

JPN

Kód motorových vozidiel (OSN)

Internetová doména

.jp

Smerové telefónne číslo

+81

Pagoda

Tokio, Šindžuku

Sensoji

Veža vo Fukuoke

Suši

Japonská ikebana

Japonsko (po japonsky: 日本国 - Nihon alebo Nippon), dlhý tvar Japonské cisárstvo, je štát ležiaci na východnom okraji ázijského kontinentu, na východ od Číny a Kórey. Rozkladá sa na severe Ochotského mora po Východočínske more na juhu. Skladá sa z viac ako 3000 ostrovov, z ktorých najväčšie sú (od severu k juhu) Hokkaidó (北海道), Honšú (本州, najväčší ostrov), Šikoku (四国) a Kjúšu (九州). Väčšina japonských ostrovov je hornatých, a mnoho z nich je vulkanických. Najvyšším vrchom je vrch Fudži.

Japonsko má veľmi vysoké HDP na obyvateľa a je jednou z vedúcich priemyselných veľmocí. Je unitárnou konštitučnou monarchiou s cisárom a voleným parlamentom, jednou z najstarších legislatív v Ázii. Napriek členitému povrchu je jednou z krajín s najvyšším počtom obyvateľov a najvyššou hustotou obyvateľstva. Jeho hlavné mesto Tokio s vyše 30 miliónmi obyvateľov je jednou z najväčších veľkomestských oblastí na svete.

Počas svojich dejín prevzalo Japonsko od 7. a 8. storočia veľa zvykov a inštitúcií od Číny. Od 12. do polovice 19. storočia bolo feudálnou krajinou, vedenou klanmi bojovníkov. Po procese obnove Meidži v roku 1868 prevzalo veľa európskych a amerických zvykov a inštitúcií. Jeho dnešná kultúra je zmesou týchto vplyvov a tradičnej japonskej kultúry.

Názov Japonska v kandži sa často prekladá ako „Krajina vychádzajúceho slnka“ a pochádza z polohy krajiny na východnom pobreží Ázie.

[upraviť] Dejiny

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Japonska

[upraviť] Predhistorické obdobie

Archeologické výskumy naznačujú, že prví ľudia prišli na Japonské ostrovy okolo 30 000 pred Kr. s z migrantov sa okolo roku 10 000 pred Kr. vyvinula kultúra Džómon. V tomto období má pre celú kultúrnu históriu Japonska mimoriadny význam zrod keramiky.

Niekedy okolo roku 300 pred Kr. začala kultúru Džómon nahradzovať nová kultúra zvaná Jajoi. Kultúra Jajoi vznikla v období, keď do Japonska prišlo množstvo imigrantov z Kórei, ktorí zo sebou priniesli pestovanie ryže a technológiu spracovania kovov. S jej príchodom Japonsko vstúpilo do doby železnej. Doba Jajoi trvala približne 600 rokov, až do konca 3. storočia nášho letopočtu, kedy ju vystriedala mohylová kultúra.

Toto obdobie bolo svedkom nástupu budhizmu a čínskeho písma z ázijského kontinentu a svedkom vzostupu dvora Jamato, mocnej dynastie, ktorá sa koncentrovala v regióne Asuka. Na základe čínskeho modelu bola vytvorená nová centrálna administrácia a ríšska sústava súdov (štátne zriadenie Ritsurijo) a spoločnosť bola organizovaná podľa zamestnaní, ktoré boli zastávané.

[upraviť] Tradičné Japonsko

Založenie hlavného mesta Heidžó-kjó (dnešná Nara), neskôr preloženého do Heian-Kyo (dnešné Kjóto) znamenal začiatok obdobia, ktoré môžeme charakterizovať postupným vyzrievaním spoločenského zriadenia Ritsurijo inšpirovaného Číňanmi. Začiatkom 9. storočia síce vládol mier a bezpečnosť, ale politická situácia sa vyhrocovala. Príčinou bola pretrvávajúca decentralizácia Japonska. Skutočná moc sa preniesla z cisára na klan Fudžiwara.

Zlom nastal v roku 1155, kedy trón ostal bez nástupcu a došlo k občianskej vojne Heidži. Toto obdobie je poznačený bojmi o cisársky trón medzi klanom Minamoto a Bitkou roku 1185 sa končí obdobie Heian. ktorou definitívne získala vplyv rodina Minamoto a Taira. Bitkou roku 1185 sa k moci dostáva rodina Minamoto.

Víťazstvo Minamotov nad Tairami na konci 12. storočia znamenalo začiatok nového režimu. Joritomo Minamoto získal titul šóguna, vojenského zmocnenca cisára a v Kamakure založil svoj šogunát. Šogún sa stal významnou japonskou inštitúciou, aj keď po Joritomovej smrti bola jeho rodina vyhnaná a moc prevzal rod Hódžó. V 20. rokoch 14. storočia sa vojenskí vazali, nespokojní s rodom Hódžó, zhromaždili okolo cisára Godaiga s plánom znovuzaloženia priamej cisárskej vlády.

Nasledovalo zničenie šógunátu Kamakura silami Ašikagu Takaudžiho, ktorý prešiel na stranu cisára a zvrhol rodinu Hodžo. Postupne sa obrátil aj proti cisárovi a podporil nástupníctvo jedného z princov. Týmto sa cisárstvo rozdelilo na Severný a Južný dvor, ktoré medzi sebou súperili až do r. 1392. Šógunát sa úplne sa zrútil po vojne Onin v roku 1467. Po tejto vojne nasledovalo storočie občianskych nepokojov známe ako obdobie Sengoku (1467 - 1568). V roku 1543 pristáli v Japonsku prví Európania - portugalskí moreplavci, vrátane jezuitského misionára svätého Františka Xaverského, ktorý rozšíril kresťanstvo do Japonska.

Nasledovalo obdobie Azuči-Momojama, definované vzostupom troch po sebe nasledujúcich hegemónov: Nobunagu Odu, Tojotomiho Hidejošiho a Tokugawu Iejasu, ktoré priniesli politické zjednotenie Japonska po storočí občianskych vojen.

Tokugawa Iejasu v roku 1603 formálne založil nový šogunát na hrade v Edo v Tokiu, ktoré sa postupne stalo japonským hlavným mestom. Tokugawský šógunát pretrval 15 generácií, tzn. 264 rokov, až do roku 1867. V tomto období bola razená politika národnej izolácie, vrátane zákazu ciest Japoncov za hranice a zákazu cudzích kníh. Až v roku 1853 prinútil pod hrozbou delostreľby americký komodor Matthew Perry japonskú vládu otvoriť niekoľko prístavov zahraničným lodiam. Tento incident značne oslabil autoritu vlády a viedol k jej postupnému pádu.

[upraviť] Moderné Japonsko

[upraviť] Obdobie Meidži (1863 - 1912)

Reformy Meidži (6. apríla 1868) bola séria reforiem japonského cisára Meidži, ktoré začali po roku 1869 meniť zastarané feudálne Japonsko v moderný štát. Najviditeľnejším a najtrvalejším výsledkom reforiem Meidži bola centralizácia správneho systému, ustanovenie parlamentu, snemu a najvyššieho súdu, zavedenie verejného systému poštových služieb, prijatie modernej jednotnej meny a otvorenie tokijskej burzy. Bolo zrušené tradičné rozvrstvenie spoločnosti, nastolená formálna rovnoprávnosť pohlaví a v roku 1873 boli zrušené všetky reštrikcie proti kresťanstvu. Zároveň zo západu povolal odborníkov, ktorí mali za úlohu vytvoriť, či inovovať železnice a priemysel, armádu, loďstvo a architektúru.

[upraviť] Prvá svetová vojna

Počas 1. svetovej vojny sa Japonsko postavilo na stranu spojencov. 23. augusta 1914 vyhlásilo Japonsko vojnu Nemecku. V roku 1918 bolo Japonsko prizvané na mierovú konferenciu do Versailles, kde mu bola uznaná nadvláda nad niekoľkými tichomorskými ostrovmi, nemeckými základňami v Číne a Japonsku bolo pridelené kreslo v rade Spoločnosti národov. Svojou skromnou účasťou v prvej svetovej vojne si Japonsko zvýšilo medzinárodnú pozíciu v Ázií a Tichomorí.

[upraviť] Medzivojnové obdobie

Po skončení 1. svetovej vojny nebola politika Japonska už taká agresívna, ale dôsledky hospodárskej krízy a rýchleho rastu obyvateľstva viedli k zmene postoja. Čoraz väčší vplyv mala vojenská moc, čo malo za následok nástup militarizmu, no aj v rámci armády existovali rozdielne názory. Ultranacionalistické frakcie sa niekoľko krát pokúsili o zvrhnutie vlády a cisára Hirohita. Vojenskí velitelia začali vyhľadávať možnosti násilného zväčšenia územia v Ázií, čo im malo pomôcť vyriešiť domáce ekonomické problémy. Cieľom ich útokov sa stala Čína. Svetové mocnosti požadovali, aby Japonsko stiahlo svoje jednotky z Číny a obnovili jej zvrchovanosť. Ako reakcia na tieto požiadavky Japonsko vystúpilo zo Spoločenstva národov, no aj naďalej pokračovalo vo výbojnej politike.

[upraviť] Druhá svetová vojna

Keď v roku 1939 vypukla vojna v Európe, japonská vláda nevedela, ku komu sa má pridať, aby sa dostala z problémov, ktoré si vytvorila v Číne. V roku 1940 Japonsko podpísalo trojstrannú dohodu s Nemeckom a Talianskom od čoho si sľubovalo zabezpečenie dostatku nerastných surovín na vojnu s Čínou. USA sa postavili na stranu Číny, vyhlásili krajine celkové obchodné embargo a zmrazili japonské finančné zdroje na čo Japonsko odpovedalo útokom na Pearl Harbour 7. decembra 1941. Táto udalosť bola začiatkom vstupu USA do druhej svetovej vojny. Bod zvratu v tichomorskej vojne prišiel veľmi skoro a to v bitke o Midway koncom mája a začiatkom júna 1942, kedy Japonsko stratilo štyri lietadlové lode a prišlo o množstvo pilotov. Japonské námorníctvo sa z tejto bitky už nikdy nespamätalo.

V roku 1945 odsadili USA ostrov Iwo a Okinawa. Námorné orgány sa uchýlili k samovražedným letom zvaným „božský vietor“ – kamikadze – s neskúsenými pilotmi sa s lietadlami plnými výbušnín vrhali proti americkej armáde, napriek tomu sa však ostrov Okinawa nepodarilo udržať. Američania napokon 6. a 9. augusta 1945 zhodili na japonské mestá Hirošimu a Nagasaki atómovú bombu. 15. septembra 1945 Japonsko bezpodmienečne kapitulovalo.

[upraviť] Súčasnosť

Po porážke Japonska v II. svetovej vojne nasledovalo obdobie okupácie spojeneckými silami, ale aj obdobie rozsiahlych demokratických reforiem vrátane novej Ústavy Japonska. Do 60. rokoch sa japonské hospodárstvo vďaka novým technológiám zotavilo z vojnových škôd a dostalo sa na tretie miesto na svete, čo do objemu produkcie. Krajina bola tažko zasiahnutá ropnou krízou v 70. rokoch a nasledujúcou celosvetovou recesiou, previedla však základnú reštrukturalizáciu ekonomiky, obnovila svoje členstvo v medzinárodných organizáciách a od toho casu pokračuje jej nepretržitý hospodárky rast, ktorý premenil Japonsko na druhú najsilnejšiu svetovú ekonomiku.

Smrťou cisára Šóvu (Hirohita) v r. 1989 a nástupom cisára Akihita na trón sa začína nové obdobie japonskej histórie - Heisei.

[upraviť] Politické usporiadanie

[upraviť] Štátne zriadenie

Japonsko je demokratickým štátom s konštitučnou monarchiou, ktorý je podobný britskému systému.

Cisár je podľa japonskej ústavy, ktorá vstúpila do platnosti 3. mája 1947 symbolom štátu a jednoty ľudu, nie je výslovne hlavou štátu, má však právomoci, ktoré obvykle hlavám štátu prináležia. Najvyšším orgánom štátnej moci je parlament (gikai) zložený z hornej snemovne poradcov (sangiin) zloženej z 242 členov volených na 6 rokov a dolnej snemovne reprezentantov (sugiin) zloženej z 480 členov volených každé 4 roky.

Výkonná moc je v rukách vlády, v ktorej čele stojí ministerský predseda, menovaný cisárom na základe odporúčanie parlamentu. Väčšinou je to vedúca osobnosť strany, ktorá získala vo voľbách väčšinu kresiel v parlamente. Volebné právo majú všetci občania starší ako 20 rokov. Ženy majú volebné právo od roku 1945.

[upraviť] Politické strany

Liberálno-demokratická strana (LDS, Jimintou) predstavuje najvýznamnejšiu politickú silu v povojnovom Japonsku. Je pri moci od roku 1955, okrem rokov 1993-1996, kedy koalíciu sformovali opozičné strany. Orientuje sa na spoluprácu s USA a na dobré vzťahy so všetkými štátmi bez ohľadu na ich politickú orientáciu. LDS bola dlhodobo jedinou vládnou stranou a možno aj preto sa s ňou a s jej predstaviteľmi spája množstvo politických, sexuálnych ale najmä finančných škandálov.

Najsilnejšia opozičná strana je Nová pokroková strana (NPS, Shin Shintou), ktorá sa na politickej scéne objavila len nedávno – v roku 1994. Strana vznikla zjednotením niekoľkých centristických a reformných strán a v jej radách je množstvo skúsených politikov. Program NPS sa veľmi nelíši od programu LDS, je však v niektorých otázkach ešte viac konzervatívnejší.

Demokratická strana (DS, Minshuutou) je najmladšia japonská politická strana – oficiálne ustanovená v roku 1996. Je 3. najsilnejšou stranou v krajine.

Medzi ďalšie strany patria napr. Japonská komunistická strana (JKS, Nihon kyusantou), Sociálno-demokratická strana (SDS, Shamintou) a strana Sakigake, tieto však v politickom živote nehrajú väčšiu rolu.

[upraviť] Administratívne členenie

Japonsko a okolité moria

Bližšie informácie v hlavnom článku: Administratívne členenie Japonska

Japonsko sa na najvyššej úrovni delí oficiálne na 47 prefektúr a neoficiálne na niekoľko regiónov. Prefektúry boli vytvorené v 80. rokoch 19. storočia z tzv. provincií.

[upraviť] Zahraničná politika

Japonsko je členským štátom Spojených národov a nestálym členom Bezpečnostnej rady Spojených národov. Japonsko sa spolu s členmi skupiny G4 - Brazíliou, Nemeckom a Indiou, uchádza o stále kreslá v bezpečnostnej rade.

Jednou z podmienok kapitulácie po 2. sv. vojne bolo rozpustenie armády. Japonsko sa podľa článku 9. ústavy vzdalo vlastnej armády, ale ústava nebola porušená, keď roku 1954 založilo tzv. sily sebaobrany, ktoré sa delia na pozemné, námorné a vzdušné a čítajú asi 238 600 mužov.

Ako ekonomická sila je Japonsko členom G8 a APEC a vynakladá veľké prostriedky na medzinárodnú pomoc a rozvojové projekty. Japonsko vedie teritoriálne spory s Ruskom a Čínou ohľadom kontroly námorných a prírodných zdrojov ako ropa a zemný plyn a taktiež si neudržuje dobré vzťahy so Severnou Kóreou s ktorou pretrvávajú rozpory ohľadom únosu japonských občanov a programu jadrových zbraní.

[upraviť] Slovensko a Japonsko

Doterajšie bilaterálne vzťahy SR s Japonskom možno označiť za dobré. Dôraz vo vzájomných rokovaniach je kladený na rozvoj ekonomickej spolupráce. Vrcholné štátne návštevy z Japonska do SR sa zatiaľ neuskutočnili. Medzi predstaviteľmi oboch štátov sa vedie pravidelný politický dialóg a existuje aj priama spolupráca medzi niektorými rezortmi (najmä pôdohospodárstva).

[upraviť] Geografia

Satelitná snímka Japonska z roku 2003

Japonsko je ostrovný štát, ktorý sa nachádza na okraji kontinentálneho šelfu pri východnom pobreží Ázie. Jeho prirodzenú hranicu tvorí more, pričom celková dĺžka hraníc je okolo 30 000 km. Na východe a juhu je obmývané Tichým oceánom, na západe Východočínskym morom a Japonským morom a severné pobrežie sa dotýka Ochotského mora. Od pevninskej Južnej Kórei ho delí Kórejský prieliv asi 180 km široký. Ostrovný štát zaberá plochu 377 801 km2, tvorenú 4 hlavnými ostrovmi, súostrovím Rjúkjú a viac ako 3 000 malými ostrovčekmi.

Hlavné súostrovie, ktoré tvoria ostrovy Hokkaidó (北海道), Honšú (本州, najväčší ostrov), Šikoku (四国) a Kjúšu (九州). Všetky japonské ostrovy, prevažne sopečného pôvodu, sú veľmi hornaté. V Japonsku je 580 vrchov vyšších ako 2 000 m, z toho 7 presahuje výšku 3 000 m (Fudžisan 3 776 m, Kitadake 3 192 m, Hotakadake 3 190 m, Arigatake 3 180 m, Ontake 3 063 m, Norikuradake 3 026 m a Tate-jama 3 015 m). Centrálnu časť Honšú vyplňuje zložitý systém pohorí súhrnne nazývaných Japonské Alpy. Blízko južného pobrežia západne od Tokia sa nachádza osamelá sopka a najvyššia hora Japonska - Fudžisan (3 776 m). Väčšina Japonských nížin sa rozkladá na Tichomorskej strane ostrova. Najväčšia nížina Kantou sa rozprestiera v okolí Tokia na ploche zhruba 13 000 km2.

Oblasť Japonských ostrovov patrí medzi najaktívnejšie seizmické a vulkanické zóny na svete. Svedčia o tom nielen mnohé aktívne sopky (asi z 200 sopiek až 60 % je aj v súčasnosti činných), ale aj pravidelné zemetrasenia. Ročne sa tu zaregistruje až 1 500 otrasov pôdy.

[upraviť] Vodstvo

Jazero Biwa

Japonsko má pomerne krátke, dravé horské rieky s celoročným dostatkom vody, no veľká väčšina z nich nie je splavná. Najviac vody majú na jar, pri topení ľadov. Najdlhšia rieka Japonska je Shinano na ostrove Honšú (367 km), ktorá tečie z pohoria Hida až k Niigate a vlieva sa do Japonského mora. Ostatné významné rieky sa vlievajú do Tichého oceánu (Kisogawa 232km, Tonegawa 322km). Jazerá sú známe svojou nesmiernou krásou. Jazerá majú hlavne horský charakter, najväčším jazerom je Biwa pri Kjóte s rozlohou 674km², najhlbšie je Tanazawa východne od mesta Akita (423m). Z turistického hľadiska sú známe jazierka na úpätí hory Fudži (Yamanaka, Sai, Souji, Motesu, Kawaguchi).

Intenzívna vulkanická a tektonická činnosť vytvorili priaznivé podmienky pre vznik bohatých minerálnych a termálnych prameňov. Máloktorá krajina sveta má toľko prírodných minerálnych a termálnych vôd ako Japonsko. Spolu ich je vyše 1 100, sú medzi nimi horúce i mierne termálne vody. Využívajú sa na rekreačné i liečebné účely.

[upraviť] Podnebie

Sakura

Klimatické podmienky sú v Japonsku veľmi rôznorodé, čo je spôsobené hornatosťou a pretiahnutým tvarom hlavného súostrovia. Podnebie Japonska je ovplyvňované monzúnmi. Sever územia má chladné, stred mierne a juh subtropické podnebie. Teploty v zime sa pohybujú medzi -9°C až +16°C, a v lete od +20°C do +28°C. V lete postihujú Japonsko silné dažde, ktoré v auguste prechádzajú až do monzúnov. Priemerné množstvo zrážok za rok v okolí Tokia je 1 405mm, najdaždivejší je máj so 185mm a najsuchší je január iba s 45mm zrážok.

[upraviť] Zaujímavosti

Telefónne búdky sú skoro všade. Ak je potrebné volať z Japonska na Slovensko je treba použiť sivé búdky "International". Telefonovanie z búdok je oveľa lacnejšie, než volanie z hotelu.
Plastické modely jedál vo výkladných skriniach reštaurácií sú veľmi užitočné pre turistov, ktorí nepoznajú ich názvy. Na objednanie stačí len ukázať na vybraný model jedla.
Suši je tu omnoho lacnejšie. Zaujímavým miestom sú takzvané "suši pohyblivé pásy". Sú najlacnejším miestom kde je možné vychutnať si toto lahodné jedlo. Ľudia tam sedia pri bare, na ktorom na pohybuje pás s tanierami. Platí sa za počet odobratých tanierov.
Sprepitné sa v Japonsku nedáva. Platí sa pri odchode pri pokladni.
Zvyčajná otváracia doba je od 10:00 do 19:00. Niektoré majú zatvorené počas týždňa, ale otvorené počas soboty alebo nedele. Banky bývajú otvorené od pondelka do piatku v dobe od 9:00 do 15:00. Pošty zvyknú otvárať od 9:00 do 17:00 (v sobotu do 12:00). Samozrejme sa tu nachádzajú aj non-stop obchody.
Od úradníkov a obchodníkov sa vyžaduje striktné dodržiavanie etikety obliekania. Muži nosia tmavé obleky a ženy sa ukazujú v konzervatívnych kostýmoch.
Kreditné karty nie sú akceptované všade. Hlavne v malých obchodoch a reštauráciach je platené hotovosťou. Odporúča sa mať pri sebe dostatok hotovosti, pretože bankomaty a zahraničné karty sa nie vždy pohodnú. Najspoľahlivejšie sú karty Visa a MasterCard.
Voda z kohútika býva väčšinou pitná, ale je dosť chlorovaná. Lepšia je minerálna voda z fľašiek.
Elektrické napätie je 100 V a 50 Hz (na východe) a 60 Hz (na západe).
Najlepší čas na návštevu Japonska je od októbra do decembra.
Využívanie taxi nie je vždy najjednoduchšie vďaka tomu, že vodiči nie vždy vedia po anglicky. V Japonsku sa riadi vľavo, preto sa aj nasadá zľava. Vodič vám automaticky otvorí dvere. Taxíky sú tu drahšie.
Pri odlete z Japonska na Slovensko je dobré prísť na letisko 2 hodiny pred odletom kvôli odbaveniu.

[upraviť] Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Japonsko

[upraviť] Externé odkazy

v • d • e Administratívne členenie Japonska
Regióny	Hokkaidó \| Tóhoku \| Kantó \| Čúbu (Hokuriku, Kóšinecu, Tókai, Čúkjó) \| Kansai \| Čúgoku \| Šikoku \| Kjúšu
Prefektúry	Aiči \| Akita \| Aomori \| Čiba \| Ehime \| Fukui \| Fukuoka \| Fukušima \| Gifu \| Gunma \| Hirošima \| Hokkaidó \| Hjógo \| Ibaraki \| Išikawa \| Iwate \| Kagawa \| Jamagata \| Jamaguči \| Jamanaši \| Kagošima \| Kanagawa \| Kóči \| Kumamoto \| Kjóto \| Mie \| Mijagi \| Mijazaki \| Nagano \| Nagasaki \| Nara \| Niigata \| Óita \| Okajama \| Okinawa \| Osaka \| Saga \| Saitama \| Šiga \| Šimane \| Šizuoka \| Točigi \| Tojama \| Tokušima \| Tokio \| Tottori \| Wakajama
Mestá určené vládnym nariadením	Čiba \| Fukuoka \| Hamamacu \| Hirošima \| Jokohama \| Kawasaki \| Kitakjúšú \| Kóbe \| Kjóto \| Nagoja \| Niigata \| Osaka \| Saitama \| Sakai \| Sapporo \| Sendai \| Šizuoka
Podprefektúry
Obce	veľké mestá (ši) \| mestá (čó) \| dediny (mura) \| 23 zvláštnych obvodov Tokia

v • d • e Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD)
Austrália · Belgicko · Česko · Dánsko, Fínsko · Francúzsko · Grécko · Írsko · Island · Taliansko · Japonsko · Kórejská republika · Kanada · Luxembursko · Maďarsko · Mexiko · Nemecko · Holandsko · Nórsko · Nový Zéland · Poľsko · Portugalsko · Rakúsko · Slovensko · Španielsko · Švédsko · Švajčiarsko · Turecko · USA · Spojené kráľovstvo

v • d • e Krajiny G8
Zakladateľské štáty	Francúzsko - Japonsko - Kanada - Nemecko - Rusko - Spojené kráľovstvo - Spojené štáty - Taliansko
Ostatné štáty	štáty Európskej únie