Angola
Z Wikipédie
Angolská republika | |||||
|
|||||
Národné motto: Virtus Unita Fortior (V jednote je sila) |
|||||
Štátna hymna: Angola Avante! (Vpred Angola!) |
|||||
![]() |
|||||
Miestny názov | |||||
• dlhý | República de Angola | ||||
• krátky | Angola | ||||
Hlavné mesto | Luanda 8°50′ j.š. 13°20′ v.d. |
||||
Najväčšie mesto | Luanda | ||||
Úradné jazyky | portugalčina | ||||
Štátne zriadenie
Prezident
Predseda vlády |
republika José E. dos Santos Fernando da P. D. dos Santos |
||||
Vznik | 11. november 1975 | ||||
Susedia | Kongo (býv. Zair), Zambia, Namíbia | ||||
Rozloha • celková • voda (%) |
1 246 700 km² (22.) 0 km² (0 %) |
||||
Počet obyvateľov • odhad (júl 2005) • sčítanie (1970) • hustota (júl 2005) |
15 941 000 (61.) 5 646 166 12,8 /km² (169.) |
||||
HDP • celkový • na hlavu (PKS) |
2005 43 362 mil. $ (81.) 2 813 $ (124.) |
||||
Index ľudského rozvoja (2003) | 0,445 (160.) – nízky | ||||
Mena | kwanza (AOA) | ||||
Časové pásmo • Letný čas |
WAT (UTC+1) bez zmeny (UTC+1) |
||||
Medzinárodný kód | AGO / AO | ||||
Medzinárodná poznávacia značka | ANG | ||||
Internetová doména | .ao | ||||
Smerové telefónne číslo | +244 |
Angola (Angolská republika, República de Angola) je štát ležiaci na juhu Afriky s 1600 km dlhým pobrežím Atlantiku. Na severe hraničí s Kongom (201 km s distriktom Cabinda, ktorý je oddelený od zbytku Angoly územím DR Kongo) a DR Kongo (2511 km), na východe so Zambiou (1110 km) a na juhu s Namíbiou (1376 km).
- Administratívne delenie: 18 provincií
- Veľké mestá: Luanda (2 022 000), Huambo (400 000), Benguela (155 000), Lobito (150 000), Lubango (105 000), Namibe (100 000)
- Najnižšie položené miesto: hladina Atlantiku - 0 m. n. m.
- Najvyšie položené miesto: Morro Môco 2620 m. n. m.
Obsah |
[upraviť] Dejiny
Keď v roku 1483 portugalský moreplavec Diogo Cão pristál v ústi rieky Kongo a založil tam São Salvador (M'banza-Kongo), vládol na území dnešnej Angoly v Kráľovstve Kongo kráľ Nzinga a Nkuwu. Vyslal posla do Lisabonu a nadviazal s Portugalskom rovnoprávne vzťahy. Nkuwa sa nechal pokrstiť a aj jeho následníci spolupracovali s Portugalskom, ktoré sa zatiaľ obmedzovalo na osídľovanie pobrežia. Situácia sa zmenila, keď po založení Luandy v roku 1576 začali Portugalci dobývať vnútrozemie.
Najdôležitejším výsledkom tejto politiky bol rozsiahly vývoz otrokov do Brazílie, ktorá bola portugalskou provinciou. Nič na tom nezmenilo ani vylodenie holandského expedičného zboru v roku 1641; po siedmych rokoch, v roku 1648 Holanďanov z Angoly zase vyhnali. V roku 1651 bolo v konflikte o Luandu porazené Kráľovstvo Kongo a kráľ musel uznať portugalsku nadvládu. Konžská ríša sa rozpadla a krajina naďalej zostala zásobárňou otrokov pre Brazíliu. Aj keď bol vývoz otrokov v roku 1836 oficiálne zakázaný, trvalo až do roku 1869, než sa toto rozhodnutie definitívne presadilo. Miesto toho boli v Angole zavedené nútené práce, ktoré boli zrušené až v roku 1910. Na berlínskej konferencii o Kongu v roku 1885 potvrdili európske mocnosti nárok Portugalska na Angolu a určili dnešnú štátnu hranicu.
Až začiatkom 20. storočia Portugalsko sprístupnilo Angolu a začalo podporovať prisťahovalectvo z materskej krajiny. V roku 1951 obdržala Angola štatút zámorskej provincie, ktorej bola 1. januára 1964 priznaná obmedzená autonómia.
[upraviť] Povstanie proti Portugalsku
V roku 1961 vypuklo v Angole povstanie proti portugalskej koloniálnej nadvláde, ktoré sa rozrástlo do dlhotrvajúcej vojny. Oslobodzovacie organizácie, v roku 1954 založená FNLA (Frente de Libertaçao Nacional de Angola), Národná fronta oslobodenia Angoly, v roku 1956 založené hnutie MPLA (Movimento Popular de Libertacao de Angola - Partido de Trabalho) a v roku 1966 založená UNITA (Uniao Nacional para Independencia Total de Angola), Národny zväz pre úplnú nezávislosť Angoly, pôsobili v krajinách susediacich s Angolou a donutili Portugalcov, aby do roku 1973 poslali do Angoly 55 000 vojakov. Po revolúcii v Portugalsku nová hlava štátu generál António de Spínola uznal 11. júna 1974 právo zámorských portugalských území na samostatnosť. Oslobodzovacie organizácie pozastavili boje a 15. januára 1975 sa uzniesli podľa alvorskej dohody na vytvorení spoločnej dočasnej vlády, ktorej prezidnetom sa stal Agostinho Neto.
[upraviť] Nezávislosť Angoly
Aj cez dohodu vypukla v Angole občianska vojna, v ktorej MPLA pod vedením Agostinha Neta podporovali ZSSR a Kuba, FNLA pod vedením Holdena Roberta Zair a UNITA v čele s Jonasom Savimbim Južná Afrika. MPLA vyhlásilo 11. novembra 1975 ľudovú republiku, FNLA a UNITA Angolskú demokratickú ľudovú republiku.
Do februára 1976 sa podarilo vláde MPLA za pomoci kubánskych expedičných zborov získať kontrolu nad veľkou častou krajiny. Zatiaľ čo sa so Zairom v roku 1978 podarilo uzavrieť prímerie, UNITA, podporovaná Južnou Afrikou, predstavovala na juhovýchode krajiny naďalej ohrozenie vlády MPLA. Výdaje na občiansku vojnu pohlcovali takmer 50% celého národného dôchodku, takže vláda v Luande začala usilovať o dialóg aj s Južnou Afrikou. Keď sa v druhej vojne súperiace strany úplne vyčerpali, sadli si za jednací stôl. V dohode, v ktorej mali úlohu sprostredkovatelia USA, Kuba prisľúbila, že stiahne svoje vojska a Južná Afrika na druhej strane zaručila nezávislosť Namíbie.
Po občianskej vojne, trvajúcej 14 rokov, vstúpila 23. júna 1989 do platnosti zmluva o prímerí. Kubánci sa stiahli (posledný kubánsky vojak opustil Angolu v máji 1991) a Namíbia sa stala nezávislým štátom. Väčšina z viac než 10 miliónov Angolčanov patrí k 100 rozličným bantuským kmeňom, z pôvodných 500 000 Portugalcov žijúcich v Angole už takmer všetci opustili krajinu. V máji 1991 podpísali mierovú zmluvu vládnúca strana MPLA a organizácia UNITA. Uzavretie zmluvy dovolilo upustiť od marxistickej orientácie vlády MPLA v čele s J. E. dos Santosom a zavedenie pluralitného politického systému. Organizácia UNITA požiadala vo februári 1992 o uznanie ako politická strana. Vláda ju uznala za hlavnú opozičnú politickú stranu v marci 1998. 20. novembra 1994 v Lusake podpísali mierovú zmluvu o ukončení občianskej vojny v Angole. V septembri 1992 sa konali prvé slobodné prezidentské a parlamentné voľby. Zvíťazil prezident José Eduardo dos Santos a jeho vládna strana MPLA.
na doplnenie:
Angola sa stala krajinou konfliktu dvoch veľmocí – ZSSR a USA. V roku 1975 dalo Portugalsko Angole nezávislosť. Bolo to po rozhodnutí Lisabonských dôstojníkov, ktorí sa rozhodli dať tejto africkej kolónií samostatnosť. No ešte v tom čase bolo na území Angoly viac ako 400 000 portugalských vojakov. Po oboznámení angolskej verejnosti o budúcej samostatnosti bola rozdelená moc (ešte do tých čias v rukách Portugalska) medzi koaličné strany MPLA, FNLA a UNITA. No i keď táto koaličná snaha sa zdala ako dobré a úspešné riešenie budúceho rozdelenia moci, už pred odchodom všetkých portugalských jednotiek medzi týmito stranami začalo dochádzať k stretom. Toto obdobie prímeria – koalície slúžilo týmto stranám len na načerpanie nových síl a tiež na zaistenie si zahraničnej pomoci – intervencie v prípadoch potreby. A tak okamžite po oficiálnom vyhlásení nezávislosti, vypukla občianska vojna o moc v krajine, keďže tu neexistovalo jednotné oslobodzovacie hnutie . Moskva a Havana podporovala Ľudové hnutie za oslobodenie Angoly (MPLA), Čína a čiastočne aj Juhoafrická republika Národný front za oslobodenie Angoly (FNLA) a USA Národnú úniu za úplnú nezávislosť Angoly (UNITA). Vietnamský syndróm a aféra Watergate však spôsobili, že USA sa spočiatku v tejto vojne (o sféru vplyvu) angažovali iba veľmi málo. Od októbra 1974 začalo MPLA zvyšovať svoj vojenský potenciál cez príchod sovietskych zbraní do ich rúk. No nielen táto pomoc prišla tejto strane zo zahraničia. Aj portugalská armáda a jej ľavé krídlo tiež podporovalo túto stranu. S príchodom roku 1975 sa na území Angoly začali vyloďovať sovietske a kubánske zložky . Tieto sem prišli vojensky podporiť MPLA a tiež pomôcť vo výcviku nových jednotiek, ako aj ich výcvik s novými sovietskymi zbraňami (nové typy raketometov, ľahkej i ťažkej techniky a vrtuľníkov). Počet týchto vojakov sa zvýšil až na 7000 vojakov po tom, čo JAR uskutočnilo po boku UNITA rozsiahlu intervenciu na územie Angoly. Zozadu túto intervenciu podporovala maoistická Čína žoldniermi a tiež za pomoci CIA, ktorá pomáhala vyzbrojiť a vycvičiť rodézske a juhoafrické jednotky. A tak 11. 11. 1975 tieto dve najsilnejšie strany sami o sebe vyhlásili nezávislosť. Zatiaľ čo MPLA ovládala prístavy, naftu a diamanty – celé pobrežie, jej politický rival UNITA sa opieral o sever krajiny, ktorý bol tvorený centrálnymi náhornými plošinami. „V Angole stoja proti sebe dve strany: na jednej strane imperializmus so svojimi spojencami a bábkami, na druhej strane pokrokové sily podporujúce MPLA. Nič iné.“ Hlavným vodcom MPLA sa stal Agosthino Neto, černoch a pastorov syn pochádzajúci zo strednej vrstvy. V 50. rokoch ho Komunistická strana Portugalska poslala študovať do ZSSR, kde bol spoľahlivo vyškolený v prosovietskom duchu. Po návrate späť do Angoly poslal na preškolenie do ZSSR niekoľkých svojich ideologických kolegov. Títo sa stali kádrovníkmi v marxisticko-leninistickom duchu. Veľa z nich popri štúdiu vedeckého socializmu úspešne absolvovalo aj vojenské školenia (či už v ZSSR, Kube alebo v niektorom satelitnom štáte). A tak po zapojení sa do kádrovania nových ľudí sa vytvorila možnosť pretvorenia starej MPLA na novú už MPLA – Stranu práce – ako jedinú schopnú vyjadrenia záujmu pracujúceho ľudu. Touto zmenou názvu strany sa aj rétorika a i samotné správanie celej strany zmenilo. Začalo sa vyjadrovať výrazmi ako zneškodnenie protiľudového sprísahania, koniec kontrarevolúcie a pod. Keď sa začalo medzi verejnosťou rozširovať protivládne myšlienky, vládna strana sa ocitla v kríze. Ako jediné východisko z tejto problematiky našli príklad v otcovskom ZSSR. Začali verejné vyhlásenia vlády o hladomore a o nedostatku potravín v niektorých oblastiach krajiny. Začali sa obracať aj na zahraničné krajiny o pomoc – a táto sem vo veľkom prúdila. No nikdy – nikto sa nedozvedel, ako to vlastne s hladomorom v krajine bolo. No je jasné, že toto bol ďalší spôsob, ako sa socialistická nomenklatúra udržala dlhšie u moci. Postupne sa hovorené stalo skutočnosťou a vidiek zachvátila vlna hladomoru. Bolo to najmä z dôvodu neustálych zrážok medzi bojujúcimi stranami a i humanitárna pomoc hodnote niekoľkých miliárd sa na miesto určenia nikdy nedostala. Podľa UNICEFu v tom čase (1986) na dôsledky hladomoru zomrelo niekoľko desiatok tisíc detí. Režim však nedostatkom peňazí netrpel. Bolo to zapríčinené najmä tým, že mal v rukách naftové polia. I keď peniaze boli vo veľkom investované do rozvoja vidieka (najmä zakladanie nových dedín). Ale túto snahu pôvodní obyvatelia vidieka chápali ako hrozbu. Videli v tom príchod cudzincov na svoje domovské územie – Rusov, Kubáncov, východných Nemcov a pod. Takto sa vo veľkom pridávali na stranu opozičnej UNITAe. Keď po odsune vojsk Kuby, Severokórejcov a Sovietov ostalo MPLA osamotené, stalo sa slabým a jej jedinou možnosťou ostalo čo najskôr uzavrieť mier s opozíciou. V roku 1991 sa napokon dosiahol mier medzi hnutiami MPLA a UNITA, avšak UNITA po svojej porážke vo voľbách v roku 1992 spochybnili voľby a boje pokračovali. Rozorvanosť krajiny pramení z jej politických, regionálnych i kmeňových rozdielností. Angola sa po dlhé roky stala bojiskom studenej vojny, aj keď to bola v podstate občianska vojna o moc v krajine, silné angažovanie sa cudzích štátov v tejto vojne jej dalo úplne iný rozmer.
[upraviť] Politika
Momentálne je politická moc sústredená v rukách prezidenta. Výkonná moc sa skladá z prezidenta, predsedu vlády a zboru ministrov. Zbor ministrov sa pravidelne schádza, aby riešil politické záležitosti. Guvernéri 18 provincií sú menovaní prezidentom. Ústava z roku 1992 určuje právomoci vlády a práva a povinnosti občanov. Právny systém je postavený na portugalskom. Súdy pôsobia iba vo 12 zo 140 obvodov. Najvyšší súd pôsobí ako odvolací orgán. Ústavný súd nikdy nebol ustanovený.
Prezident oznámil, že vláda má záujem vypísať v roku 2006 voľby, neskôr však boli voľby opäť odložené. Posledné voľby v Angole sa konali roku 1992.
[upraviť] Administratívne rozdelenie
18 provincií (provincia, mn. č. provincias):
|
|
[upraviť] Prírodné podmienky
Väčšina území Angoly je pokrytá rosiahlou vnútrozemskou plošinou o výške 1500 m n. m. Len uprostred zeme sa zdvíha najvyššia plošina Bié s masívom Morro Môco (2620 m n. m.). Smerom k pobrežiu klesá táto plošina do úzkeho pásu nížin. Na severozápade zeme zasahuje rozsiahlejšia nížina cez ústie rieky Kongo až k prístavu Cabinda. Podnebie na juhu Angoly a pozdĺž pobreží, je suché a tropické. Od decembra do apríla na severe panuje obdobie dažďov. Pomery: Angolský štát je veľmi úzka pobrežná nížina, ktorá precháza v náhorné plošiny.
Podnebie Angoly je tropické. Klímu pobrežných oblastí ochladzuje studený Benguelský prúd. veľmi atraktívny je tiež fakt, že v Angole sa dá vybaviť vodičský preukaz do 14 dní, a to už od 15 tich rokoch života, ktoré sú v Angole považované za plnoletosť. Tento fakt je však menej atraktívny, keď počítame trvalé pouličné prestrelky, vďaka ozbrojeniu z roku 1978 Sovietským zväzom.
[upraviť] Ekonomika
Angola má kôli štvrť storočia trvajúcim bojom rozvrátenú ekonomiku. Má bohaté prírodné zdroje, medzi ktoré patrí zlato, diamanty, úrodná pôda a lesy, vody bohaté na ryby a veľké zásoby ropy, ale kôli dlhotrvajúcej vojne ich využíva iba minimálne. Angola môže patriť medzi najbohatšie krajiny Afriky. 85 % obyvateľov sa živí z vlastnej poľnohospodárskej činnosti. Takmer jediným zdrojom prímu zostala rastúca tažba ropy.
[upraviť] Obyvateľstvo
Angola má tri hlavné etnické skupiny: Ovimbundu, Kimbundu a Bakongo, hovorí rôznymi bantuskými jazykmi. Portugalci tvoria najvätšie skupiny neangolského obyvateľstva. Portugalština je tiež najdôležitejším a oficiálnym jazykom. Na juhovýchode sa tiež vyskytujú kmeňeKrovákov. Angola má cca 10 276 000 obyvateľov, z toho 71% ich žije na vidieku a ostatných 29% v mestách. Dížka života je u mužov priemerne 43 rokov, u žien 47. Teda asi o 25 rokov menej ako v SR. Úradným jazykom je portugalština ale vätšina národa hovorí bantuským nárečím. Medzi najvätšie skupiny patrí 39% Ovimbundov a 25% Kimbundov. Cca z polovice prevláda tradičná viera, dalej potom rímo-katolíci a protestanti.
[upraviť] Percentuálne zastúpenie jednotlivých národností
- Ovimbundovia 37 %
- Mbundovia 22 %
- Kongovia 13 %
- Luimbe-Ngangulelovia 5 %
- Nyaneka-Humbovia 5 %
- Mesticovia 2 %
- ostatní 16 %
[upraviť] Pozri aj
[upraviť] Iné projekty
|
|
---|---|
Alžírsko • Angola • Benin • Botswana • Burkina Faso • Burundi • Čad • Demokratická republika Kongo • Džibutsko • Egypt • Eritrea • Etiópia • Gabon • Gambia • Ghana • Guinea • Guinea-Bissau • Juhoafrická republika • Kamerun • Kapverdy • Keňa • Komory • Kongo • Lesotho • Libéria • Líbya • Madagaskar • Malawi • Mali • Maurícius • Mauritánia • Mozambik • Namíbia • Niger • Nigéria • Pobrežie slonoviny • Rovníková Guinea • Rwanda • Senegal • Seychely • Sierra Leone • Somálsko • Stredoafrická republika • Sudán • Svätý Tomáš a Princov ostrov • Svazijsko • Tanzánia • Togo • Tunisko • Uganda • Zambia • Západná Sahara • Zimbabwe | ![]() |
|
||
---|---|---|
Severná Afrika | Alžírsko · Egypt1 · Líbya · Maroko · Sudán · Tunisko · Západná Sahara | ![]() |
Južná Afrika | Botswana · Južná Afrika · Lesotho · Namíbia · Svazijsko | |
Západná Afrika | Benin · Burkina · Gambia · Ghana · Guinea · Guinea-Bissau · Kapverdy · Libéria · Mali · Mauritánia · Niger · Nigéria · Pobrežie Slonoviny · Senegal · Sierra Leone · Togo | |
Východná Afrika | Burundi · Džibutsko · Eritrea · Etiópia · Keňa · Komory · Madagaskar · Malawi · Maurícius · Mozambik · Rwanda · Seychely · Somálsko · Tanzánia · Uganda · Zambia · Zimbabwe | |
Stredná Afrika | Angola · Čad · Gabon · Kamerun · Kongo · Kongo (býv. Zair) · Rovníková Guinea · Stredoafrická republika · Svätý Tomáš a Princov ostrov | |
Závislé územia | Francúzsko: Mayotte · Îles Éparses · Réunion | Portugalsko: Madeira | Španielsko: Ceuta · Melilla · Chafarinas · Peñón de Vélez de la Gomera · Peñón de Alhucemas · Perejil · Kanárske ostrovy | Spojené kráľovstvo: Svätá Helena2 · Britské indickooceánske územie | |