Filozofia

Z Wikipédie

Filozofia
Filozofické smery	Filozof
Teoretická filozofia Filozofia bytia ontológia filozofia prírody Filozofia človeka antropológia sociálna filozofia filozofia spoločnosti filozofia politiky filozofia práva filozofia hospodárstva teória poznania, filozofická hermeneutika semiotika logika teória vedy axiológia filozofická teológia Filozofia ducha
Praktická filozofia Etika etika všeobecná etika špeciálna etika Filozofia umenia filozofia umenia estetika
Meta-filozofia filozofia filozofie, metagnozeológia, dejiny filozofie

Filozofia (z gr. láska k múdrosti: filein = ľúbiť a sofia = múdrosť) spočíva v kladení otázok a hľadaní odpovedí na ne. Najčastejsie ide o otázky týkajúce sa sveta, poznania, hodnôt, spoločnosti, človeka a ducha.

Filozofia sa odlišuje od vedy, pretože nemá definovaný svoj predmet a nepoužíva formalizovanú metodológiu. Napriek tomu niektoré disciplíny, ktoré sa v rámci filozofie rozvíjajú (napr. axiológia, epistemológia, logika) môžu (za určitých okolností) nadobudnúť vedecký charakter.

Kedysi (teda pôvodne) filozofia zahŕňala všetko teoretické poznanie, ale postupne sa z nej vyčlenili exaktné, prírodné a spoločenské vedy. Takto vznikla určitá medzera medzi filozofiou a z nej vyčlenenými vednými odbormi. O vyplnenie tejto medzery sa snažia niektore hraničné disciplíny (napr. filozofická ekonómia).

Obsah 1 Články a skupiny článkov k filozofii vo Wikipédii 2 Pôvod mena 3 Ako vzniká filozofia 4 Predmet filozofie 5 Metódy klasickej filozofie 6 Rozdelenie filozofie 6.1 Členenie filozofie podľa predmetných oblastí podľa J. Letza 7 Dejiny filozofie 8 Filozofia a jej vzťah k náboženstvu, vede a umeniu 8.1 Filozofia a náboženstvo 8.2 Filozofia a špeciálne vedy 8.3 Filozofia a umenie 9 Hlavné smery filozofického uvažovania 10 Porovnanie filozofie Východu a Západu 11 Názory na filozofiu 11.1 Albert Veľký 11.2 Anzenbacher 11.3 Aristoteles 11.4 Augustinus 11.5 George Berkeley 11.6 Egon Bondy 11.7 al-Kindí 11.8 antika 11.9 Cicero 11.10 René Descartes 11.11 Epikuros 11.12 Európa 11.13 Filon z Alexandrie 11.14 Floss 11.15 Georg Wilhelm Friedrich Hegel 11.16 Herodotos 11.17 David Hume 11.18 Jozef Miloslav Hurban 11.19 Edmund Husserl 11.20 Huyghe 11.21 William James 11.22 Analytické hľadisko 11.23 Fenomenológia 11.24 Ibn Rušd 11.25 Karl Jaspers 11.26 Immanuel Kant 11.27 Konštantín Filozof 11.28 John Locke 11.29 Tomáš Garrigue Masaryk 11.30 Mutakallimovia 11.31 Neff 11.32 Neopozitivizmus 11.33 Augustín Riška 11.34 Jan Patočka 11.35 Peter Damiani 11.36 Stredný platonizmus 11.37 Platón 11.38 Karl Raimund Popper 11.39 Kritický racionalizmus 11.40 Gilbert Ryle 11.41 Jean-Paul Sartre 11.42 Schuhl 11.43 Seneca 11.44 Smithová, Raepr 11.45 Sokrates 11.46 Herbert Spencer 11.47 Tomáš Akvinský 11.48 Wilhelm Windelband 11.49 Wittgenstein 11.50 Štampach 11.51 Mladší stoicizmus 11.52 Stoicizmus 11.53 Stredovek 11.54 synkriticizmus 12 Zdroje 13 Iné projekty 14 Externé odkazy

[upraviť] Články a skupiny článkov k filozofii vo Wikipédii

Pozri: Kategória:Filozofia

Pozri najmä: filozofické smery, filozof a filozofi

[upraviť] Pôvod mena

Pojem filozofia (z gr. Φιλοσοφία – filein sofia) pochádza z gréčtiny. Slova filein znamená milovať, sofia označuje nejakú zručnosť alebo obratnosť, ale aj vedenie, poznanie, najmä vyššie poznanie, ktoré zahrňuje cnosť a umenie žiť. Menom sofos sa označuje ten, kto je šikovný v povolaní a v živote, a potom zvlášť ten, kto je múdry. Filozofia je preto najčastejšie prekladaná ako láska k múdrosti, láska k filozofii.

[upraviť] Ako vzniká filozofia

Filozofia nepredpokladá určitý vedecký spôsob skúsenosti. Vychádza z predvedeckého, každodenného spôsobu skúsenosti, v ktorom je svet odhaľovaný pre naše poznanie, konanie a rozum jazykom bežnej reči.

Filozofovanie je proces kladenia si rozmanitých otázok, ktoré vyplývajú z daného filozofického problému a sprevádza ich údiv a/alebo pochybnosť. Dôležitou súčasťou tohto procesu je i hľadanie odpovedí na otázky. Pri hľadaní odpovedí sa striktne používa rozum.

Východiskom všetkého filozofovania je skúsenosť. Filozof vychádza z dôverne známeho každodenného sveta svojej skúsenosti. Tento svet však stráca samozrejmosť a dôvernú známosť a stáva sa problémom. Hovoríme o vzniku filozofického problému.

Jestvujú dva spôsoby, ako začať filozofovať:

1. údiv - postoj človeka, k niečomu
2. pochybovanie - zamýšľanie sa nad niečim

Podľa Platóna je údiv postoj takého človeka, ktorý skutočne miluje pravdu. Podľa Aristotela ľudia začali filozofovať, aby unikli nevedomosti vo veci, ktorej sa čudovali. Každodenné skúsenostné vedenie sa v údive totiž javí ako nevedomosť. Dôverne známe bytie na svete sa ukazuje náhle ako povrchné a nevlastné.

Stratou samozrejmosti sa skúsenostné vedenie spochybňuje. Človek sa snaží podrobiť svoje skúsenostné (empirické) poznanie a každodenný skúsenostný svet kritike a dosiahnuť novej, základnej istoty. Svoju pochybnosť však môže prekonať iba tak, že ju vezme radikálne vážne a privedie ju až do posledného dôsledku.

[upraviť] Predmet filozofie

Veľký filozof Immanuel Kant v jednom liste napísal, že sa vo svojom celoživotnom filozofickom diele snažil odpovedať na 4 základné otázky:

1. Čo môžeme vedieť?
2. Čo máme robiť?
3. V čo smieme veriť?
4. Čo je človek?

Prvá otázka sa týka ľudského poznania. Aký je svet a ako si ho mám predstaviť? Čo v ňom môžem vedieť? A môžem v ňom vedieť vôbec niečo istého? Aký je svet? Čo je krása? Čo je realita? Čo existuje?

Druhá otázka sa týka ľudského konania. Ako mám viesť svoj život? O čo sa môžem rozumne usilovať a o čo sa usilovať mám? Ako sa mám správať k svojim blížnym? A ako k ľudskej spoločnosti? Ako sa ona má správať ku mne?

Tretia otázka sa týka ľudskej viery. Hľadá zmysel. Súčasťou otázky je i otázka: „Je možné vôbec na otázky viery a zmyslu odpovedať?

Štvrtá otázka je otázkou sebaporozumenia človeka.

Predmet filozofie nie je presne definovaný. Predmetom je mimoriadne obsahovo široký záber ľudskej skúsenosti so svojím bytím a so svetom navôkol. Avšak zostáva pravdou, že tak či onak každý filozof, laik alebo odborník, odpovedá na aspoň jednu z Kantových otázok.

Predmetom filozofie sú najvšeobecnejšie stránky a enigmatickosť miesta človeka vo svete.

Predmetom filozofie je to, čo tvorí základ, čo je podmienkou, čo umožňuje skúsenosť. Charakter dôvodov a podmienok našej skúsenosti je taký, že skúsenosť síce umožňujú, ale samé nie sú predmetom skúsenosti; nie sú zmyslami postihnuteľné. Filozofia je schopná postihnúť a vyjadriť ich v podobe abstraktne všeobecných pojmov, ako napr. pojmu bytia, pojmu súcna, pojmu transcendentna, pojmu šťastia, pojmu dobra a pod.

Predmetom filozofie sú najvšeobecnejšie tendencie, vlastnosti, vzťahy všetkých sfér bytia (zmyslami postihnuteľného i transcendentného), logika celostnosti javu i sveta ako takého.

[upraviť] Metódy klasickej filozofie

Metóda filozofického uvažovania je osobitným filozofickým problémom. Filozofické metódy klasickej filozofie sú predmetom klasickej výrokovej logiky. Sú nimi tieto:

1. Indukcia

Postup objasňovania od jednotlivého k všeobecnému. Filozofická indukcia je založená na rozumovej skúsenosti bytia, pozitívne vedecká indukcia na mnohosti prípadov, v ktorých sa za rovnakých podmienok opakuje ten istý jav, opierajúc sa najmä o fenomenologický aspekt zmyslového súcna. Naopak, filozofická indukcia je založená na existenciálnom aspekte zmyslového súcna. Hodnota filozofickej indukcie nie je menšia, ba väčšia než hodnota vedeckej indukcie, pretože filozofická indukcia je základom, ktorý vedeckú indukciu umožňuje.

2. Dedukcia

Postup objasňovania od univerzálnejšieho, všeobecnejšieho pojmu k menej univerzálnemu, od všeobecného k jednotlivému. Ide o vyjasnenie implicitného obsiahnutia menej univerzálneho v pojme univerzálnejšom; časť je prítomná v celku. Vyvodzovanie menej všeobecného alebo jednotlivého zo všeobecnejšieho nie je nič iné ako použitie princípu účasti, ktorý je prenesený z roviny ontologickej do roviny logickej.

3. Abdukcia

Postup objasňovania prípadu z výsledku a pravidla. Uplatňuje sa pri akejkoľvek tvorbe hypotéz. Jej záver je iba pravdepodobný (ako pri indukcii), ale rozširuje poznanie, lebo v myslení vytvára nové ideje a umožňuje tak vznik nových vedeckých koncepcií.

4. Analýza a syntéza

Analýza a syntéza majú predovšetkým ontologický význam a len potom, ako výsledok, majú aj logický význam. Analýza je predovšetkým postupom objasňovania a vyjadrovania skutočnosti. Všetky úkony ľudskej mysle, okrem postrehu bytia, súd, úsudok, sú prostriedkami analýzy. Cieľom analýzy je previesť syntézu zo stavu počiatočnej nejasnosti do konečného stavu možnej jasnosti a zreteľnosti. Na začiatku a na konci ľudského poznania sa nachádza syntéza. Prepojenie medzi nejasnou počiatočnou syntézou a jasnou konečnou syntézou sprostredkuje analýza vo všetkých svojich aspektoch.

V špeciálnych vedeckých disciplínách hraničiacich s filozofiou sa rozvíjajú uvažovania o princípoch tej-ktorej vedy. V priebehu dejín vznikli tak nové metódy neklasickej logiky resp. neklasickej (neantickej) filozofie (fenomenologická, transcendentálna a pod.) Hovoríme o metodológii neklasickej logiky. Pri dôslednom citačnom postupe by sme abdukciu nemali uvádzať ako klasickú metódu,lebo sa považuje za Peiercov objav(1839 - 1914), ale tak prilieha k indukcii a dedukcii, že takýto postup objasňovania sa pravdepodobne, bez pomenovania, používal už v antike.

[upraviť] Rozdelenie filozofie

Dôsledné systematické rozdelenie filozofie by samo bolo filozofickým problémom a predpokladalo by vopred definovať systém filozofie : účelové a sprievodné funkcie,prvky a väzby medzi nimi, meniace sa v časopriestore. Nasledujúci prehľad nie je teda precízne systémový , ale môže byť užitočný, lebo je to celkom bežné rozčleňovanie filozofie do základných disciplín.

1. Teoretická filozofia

• ontológia (náuka o súcne ako súcne)
• prírodná filozofia (filozofická náuka o prírode rozdielna od empirických prírodných vied)
• antropológia (filozofická náuka o človeku)
• filozofická teológia (filozofická náuka o Bohu rozdielna od teológie zjavenia)
• sociálna filozofia (filozofia spoločnosti, politiky, práva a hospodárstva)
• teória poznania (=epistemológia, noetika, gnozeológia; filozofická náuka o poznaní; zvláštny význam tu má transcendentálna epistemológia a hermeneutická filozofia, ktorá je teóriou porozumenia)
• logika (teória formálnej správnosti myslenia, eventuálne hovorenia)
• sémiotika (teória jazykových znakov, ich syntaxu, významov a ich užívania)
• teória vedy (teórie metód špeciálnych vied)
• axiológia (všeobecná teória hodnôt a hodnotenia)

2. Praktická filozofia

• etika (náuka o morálne relevantnom konaní a jeho normách)
• poietika (náuka o tvorivej činnosti; patrí sem i estetika ako filozofia umenia)

3. Špeciálne vedy hraničiace s filozofiou

(fyzikálna filozofia, filozofia sociológie, dejiny filozofie, ekonomické myslenie, filozofia kvality a podobne)

[upraviť] Členenie filozofie podľa predmetných oblastí podľa J. Letza

• filozofia existenciality
• filozofia reality
• teória reality filozofická
• ontológia
• filozofia kozmickej reality
• filozofia sveta
• filozofia evolúcie
• filozofia prírody
• filozofia ľudského subjektu
• filozofická teória intencionálnej relacionality
• teória skúsenosti = experienciológia
• teória poznania = gnozeológia
• hermeneutika
• logika
• filozofia hodnoty
• filozofia človeka a spoločnosti
• filozofia Boha (Absolútna)
• filozofia kultúry
• filozofia filozofie

[upraviť] Dejiny filozofie

Pozri Vývin filozofie

[upraviť] Filozofia a jej vzťah k náboženstvu, vede a umeniu

[upraviť] Filozofia a náboženstvo

Náboženstvo a filozofia majú úzky, no zložitý vzťah. Jaspers uvádza ako základné funkcie filozofie orientáciu vo svete (výklad sveta), vyjasnenie vlastného Ja a metafyziku (prekročenie sveta a existencie k transcendencii). Tieto funkcie však majú svoje hlavné opodstatnenie i práve v náboženstve. Preto sa stáva aktuálnou otázka rozdielu medzi filozofiou a náboženstvom.

Rozhodujúci rozdiel leží v chápaní filozofie ako rozumovej vedy. Jej hľadanie odpovedí po podmienkach možností úplnej skúsenostnej skúsenosti sa uskutočňuje zásadne ako úsilie ľudského rozumu. Z tohto dôvodu filozofia vylučuje všetky výpovede, ktoré nevyplývajú z čistého rozumu.

Vzájomný vzťah filozofie a náboženstva je chápaný rovnako ako vzťah viery a poznania, pričom vykazuje 4 alternatívy:

1. náboženstvo a filozofia nemajú nič spoločné (výpovede náboženstva nie sú pravdivé a sú vedecky nezmyselné)

2. medzi náboženstvom a filozofiou je rozpor

• náboženstvo kontra filozofia (viera sa presadzuje v protiklade k rozumu a zavrhuje filozofiu)
• filozofia kontra náboženstvo (filozofia sa snaží odhaliť náboženstvo ako protirozumové, kritika náboženstva)

3. náboženstvo a filozofia tvoria jednotu

• vychádza sa od náboženstva (napríklad kresťanská filozofia; viera osvecuje rozum, aby človek správne filozoficky usudzoval)
• vychádza sa od filozofie (snaha zredukovať náboženstvo na tzv. filozofickú vieru, náboženské témy riešiť rozumovo a vedecky)

4. náboženstvo a filozofia sú rôzne oblasti, ale sú vo vzájomnom vzťahu

Náboženstvo využíva pri svojom racionálnom uvažovaní a rozvíjaní svoje axiómy (nedokazované základné vety systému) a zjavenie. Filozofia ich v tejto podobe vôbec nepozná. Jej jediným prostriedkom hľadania pravdy je rozum.

[upraviť] Filozofia a špeciálne vedy

Filozofia má špecifický vzťah k špeciálnym vedám. Reálne špecifické vedy (prírodné, sociálne, ekonomické a duchovné ako historické, jazykové, náboženské a vedy o umení) skúmajú svoje čiastkové oblasti tak, že podávajú ich popis a výklad. Všeobecne sa dajú ukázať tri charakteristické znaky reálnych vied, ktoré sú však v rôznych vedách realizované rôzne. Reálne vedy sú:

1. empirické (ich predmet je čiastková oblasť skúsenostného sveta, popis a výklad, ktoré podávajú, môžu byť overené v danej čiastkovej oblasti a nepresahujú ju)

2. tematicky redukované (ich téma je obmedzená na určitý aspekt, pričom ostatné aspekty sú v úzadí)

3. metodicky abstraktné (svoje témy uchopujú len tak, ako im to pripúšťa metóda, pričom metóda reálnej vedy nie je nikdy predmetom či témou danej reálnej vedy)

V kontraste s charakteristikou reálnych špeciálnych vied vystupuje filozofia. Filozofia je ako oblasť ľudského poznania neempirickou vedou. Jej východiská spočívajú iba v skúsenosti filozofa s vlastným bytím a so svetom navôkol ako takou. Neuvažujeme teda o empírii ako konkrétnej čiastkovej skúsenosti, ako je tomu v špeciálnych vedách. Filozofia sa pýta na neempirické podmienky empirického v plnosti. Neviaže sa na celok, ale na celok sa pýta.

Filozofia nie je tematicky redukovaná. V minulosti bol jej predmet mimoriadne široký, spravidla široký ako ľudská skúsenosť sama. V súčasnosti po vymedzení špeciálnych vied z filozofie sa tento záber do určitej miery ponecháva aspoň v podobe tzv. vied hraničiacich s filozofiou.

Filozofia rovnako neabstrahuje od svojej vlastnej metódy objasňovania skúsenosti. Hľadanie a popísanie filozofickej metódy nepresahuje oblasť filozofie, ale naopak – stáva sa samotným filozofickým problémom, keďže žiadnu metódu ani filozofia nepredpokladá.

A tak základný rozdiel medzi reálnymi špeciálnymi vedami a filozofiou spočíva v tom, že reálne vedy sa nikdy nepýtajú na úplnú ľudskú skúsenosť, ale skúmajú ju iba čiastkovo a konkrétne. Samotný celok nepoznajú. Filozofia však celok v sebe zahrnuje a je pre ňu filozofickým problémom.

Reálne vedy tiež nepoznajú dosah, ktorý majú ich výpovede v rámci celku. Význam tohto dôsledku sa stupňuje s rastúcou špecializáciou vied. Prepojenie dôsledkov výpovedí reálnych vied tak popisuje až filozofia. Hovoríme o spracovávaní výsledkov skrze syntézu. Filozofia si tak zachováva voči špeciálnym vedám naďalej autonómiu.

Rovnaké prepojenie a vzťah má filozofia s formálnymi špeciálnymi vedami, ktoré skúmajú v čistej forme štruktúru súvislostí, realizujúc sa vždy v určitej metodickej abstrakcii.

[upraviť] Filozofia a umenie

Podľa Kanta má umenie 2 charakteristické znaky:

1. umenie je slobodné (má účel samo v sebe, nie je podriadené žiadnemu vonkajšiemu cieľu)

2. umenie sprostredkúva (niečo vyjadruje, je komunikatívne)

Na základe týchto znakov sa dá objasniť, že umenie spĺňa rovnaké základné 3 funkcie ako náboženstvo a filozofia. I umenie má za cieľ niečo vyjadrovať, komunikatívne vykladať svet skrze znázornenú myšlienku, symbol alebo krásu. Rovnako sa usiluje vypovedať niečo o človeku, vyjasniť vlastné Ja, a taktiež prekročiť umením znázorňovania krásy tento svet či existenciu smerom k transcendencii. Preto náboženstvo, filozofia a umenie spolu súvisia.

Rozdiel medzi filozofiou a umením sa dá ľahko ukázať. Filozofia totiž vychádza zo zmyslovej skutočnosti (skúsenosti), ale plní ony funkcie čisto v rovine rozumu, pojmu a vedeckej reflexie. Oproti tomu umenie realizuje ony funkcie ducha v rovine zmyslovosti. Pravda filozofie spočíva v sile rozumovej argumentácie, pravda umenia spočíva v dokonalosti zobrazenia. Filozofii ide o všeobecnosť teórie, umeniu ide o všeobecne platnú krásu v jej konkrétnej realizácii. A tak filozofii nemusí záležať na tom, aby bola zásadne krásna ako taká.

[upraviť] Hlavné smery filozofického uvažovania

Rozlíšenie teoretickej a praktickej filozofie (poznania a konania) uvádza v dejinách filozofie predovšetkým Platónsky trojuholník. Vrcholy tohto trojuholníka sú v princípe prepojené v zmysle bytie – Ja – idea (príroda – subjekt – absolútno; svet – duša – Boh). Tak trojuholník vymedzuje priestor teoretickej filozofie. Najdôležitejšia pozícia filozofickej tradície sa odlišuje predovšetkým tým, v ktorom z troch vrcholov trojuholníka ich filozofovanie začína, odkiaľ systematicky rozvíjajú celok filozofie. Z toho vyplývajú tri hlavné smery filozofického uvažovania:

1. Filozofia bytia (ontologicky orientované filozofovanie)

2. Filozofia Ja (pýta sa predovšetkým na subjekt skúsenostného sveta a na jeho vlastnosti)

3. Filozofia ducha (ideí; snaží sa poznať podmienky možnosti skúsenosti na základe idey)

V dejinách filozofie sú tieto tri hlavné smery spojené s tromi veľkými filozofmi. Filozofia bytia s Aristotelom, filozofia Ja s Kantom a filozofia ducha s Hegelom. V otázkach platónskeho trojuholníka sa pohybuje celá filozofická tradícia.

[upraviť] Porovnanie filozofie Východu a Západu

Staroveké Grécko, India a Čína sú tri veľké civilizácie staroveku. V približne rovnakom tvorivom období (6., 5. storočie) sa v týchto civilizáciách rozvinula špecifická filozofická tradícia. Nadväzujúc na grécku filozofiu sa vyvinula filozofia Západu, indo-čínske filozofické tézy vytvorili filozofiu Východu.

Filozofia Východu je však od západnej filozofie do značnej miery odlišná, a to nielen v tematickom zameraní, ale i vo svojich metódach, forme a dôsledkoch. Kontrast filozofie Západu a Východu je v určitých aspektoch dokonca taký značný, že niektorí filozofi spochybňujú označovanie východného myslenia ako skutočnú filozofiu. Tento kontrast sa dá zhrnúť do niekoľkých bodov:

• indická filozofia je charakteristická neuskutočneným prechodom od mýtu k logu, vzdelanosť je v indo-čínskych tézach viazaná na tradíciu
• východná filozofia je návodom na správny život, pričom grécka filozofia zahrňuje celú oblasť vtedajšieho ľudského poznania; úlohou čínskych a indických filozofov bolo pomôcť usporiadať a udržať svoje obrovské krajiny;
• filozofia sa v indo-čínskej tradícii transformovala na náboženstvo;
• pravým zdrojom poznania vo východnej filozofii je intuícia (vcítenie), a nie rozum (ratio);
• rôzne spôsoby poznania umožňujú dospieť k rôznym pravdám a k tolerancii, zatiaľ čo v západnej tradícii bol pokrok viazaný na vzájomnú konfrontáciu väčšieho počtu filozofických škôl;
• vo východnej filozofickej tradícii jeden filozof pokračuje v práci predchádzajúceho, zatiaľ čo v Grécku sa rozvinul skutočný zvyk odporovať svojmu učiteľovi.

Filozofia Východu a Západu je rozdielna aj v tematickom zábere. V Indii legendárny panovník Ašok vytvoril ideál áhinsy – nenásilia, ktorý do dnešného dňa tvorí základný pilier filozofie. Základnou jednotkou spoločnosti je kasta, v Číne rodina. V Číne namiesto princípu áhinsy stojí poslušnosť, na ktorej úroveň Konfucius stavia vernosť štátu. V starovekom Grécku nie je kráľom tvorstva skupina ľudí (kasta, sekta alebo rodina), ale človek – uvedomelý a sebavedomý jednotlivec, a to prispelo k formovaniu občianskeho vedomia.

Indovia sa zväčša zaoberali otázkami podvedomia, Číňania osudom, usporiadaním spoločnosti a harmóniou v duši, pričom ustupuje svet a poznanie. Gréci však zhrnuli vo svojich filozofických tézach celú oblasť vtedajšieho ľudského poznania.

[upraviť] Názory na filozofiu

[upraviť] Albert Veľký

Filozofia je podľa Alberta Veľkého veda opierajúca sa len o rozum a disciplína, ktorá má slúžiť teológii. V prvom prípade sa filozofia riadi len rozumom, má vlastné zásady postupovania, jej predmetom je to, čo je vo veciach všeobecné (podstata vecí), usiluje sa o čisté poznanie vlastností vecí. Zároveň však celá filozofia, poznanie prírody a histórie, každý rozumovo-poznávací úspech sa musí ponímať a predstavovať tak, aby mohol byť zaradený do teologického systému a našiel v ňom svoje použitie.

Prima philosophia, aristotelovská metafyzika, ktorá sa zaoberá atribútmi bytia ako takého, je filozofovaním o Bohu.

[upraviť] Anzenbacher

Filozofia podľa Anza Anzenbachra je kritická rozumová veda o podmienkach možnosti empirickej skutočnosti ako celku.

[upraviť] Aristoteles

Filozofia podľa Aristotela je súhrn všetkého vedenie, zvláštna, na skúsenosti vybudovaná veda; múdrosť, ktorá vedie k poznaniu najvšeobecnejších, základných princípov a zákonitostí jestvovania a diania. V závislosti od toho, či uvažovanie a poznávanie týchto najvšeobecnejších zásad a zákonitostí zostáva vo sfére jestvovania vecí nezávislého od praktického použitia, alebo či tieto úvahy vedú k nejakej praktickej činnosti, delí Aristoteles filozofiu na teoretickú a praktickú filozofiu.

Osobitné miesto v celku filozofického vedenia zaujíma prvá filozofia.

[upraviť] Augustinus

Filozofia je podľa Augustína z Hippa je láska k múdrosti vedúca k poznaniu najvyšsieho bytia- Boha. Východiskom filozofie je ľudské vnútro a pochybnosti, čo sa v ňom rodia. Až keď človek nadobúda pochybnosti o sebe samom, začína filozofické myslenie.

[upraviť] George Berkeley

Filozofia je podľa Georga Berkela hľadanie múdrosti a pravdy, ktorej aktívnou príčinou je rozum čiže duch a ktorá musí obracať myseľ na účelové príčiny vecí, ktoré sú od prvopočiatku s nevýslovnou múdrosťou stanovené vďaka dobrote a láskavosti Boha, vládnuceho nad svetom. Cieľ tejto múdrosti je povzniesť ducha vidinou krásy, harmónie, množstva a rôznorodosti prirodzených vecí, a tým pomocou náležitých úvah prehĺbiť naše pojmy o veľkosti, múdrosti a dobročinnosti Stvoriteľa a nakoniec podriadiť - nakoľko to od nás závisí - rozličné oblasti stvoreného sveta cieľom, na aké boli predurčené - chvále božej a udržaniu a spríjemneniu života nášho a našich blížnych.

Vedúcou myšlienkou takto chápanej filozofie je výrazne novoplatónska koncepcia múdrosti, usilujúca sa chápať a interpretovať celú skutočnosť v procese jej zostupovania z absolútna a nasledujúceho návratu do neho. Cieľom filozofie má teda byť rozmýšľanie o Bohu a o novej povinnosti, odhalenie falošnosti a márnosti jalovych výskumov, ktoré sú hlavným predmetov záujmov vedcov, vyhnanie hmoty z prirody a dokázanie bezprostrednej Prozreteľnosti vševediaceho Boha a prirodzenej nesmrteľnosti duše.

[upraviť] Egon Bondy

Filozofia je podľa Egona Bonda ako jedna z ľudských foriem poznania sveta, je jednotná a rozdiel je len v rozdielnom akcentovaní niektorých otázok.

[upraviť] al-Kindí

Filozofia je podľa al-Kindí matka vied.

[upraviť] antika

Filozofia v antickom ponímaní je kontemplatívne pochopenie bytia, resp. forma vnútorného sebazdokonaľovania osobnosti . V antike považovali filozofiu za najvznešenejšiu činnosť, akej sa človek mohol oddávať.

[upraviť] Cicero

Filozofia je podľa Cicera kultúra ducha (cultura animi autem philosophia est); láska k múdrosti.

[upraviť] René Descartes

Filozofia je podľa Descarta veda, ktorej cesta k pravde je zabezpečená len vtedy, keď jej východiskom je metodická skepsa, vedúca k odhaleniu neotrasiteľného základu, najistejšiemu poznatku, vyjadrenému vetou cogito ergo sum. Filozofia musí postupovať uvedomele metodicky, pričom vzorom, modelom správneho metodického postupu vo filozofii je (euklidovská) geometria. Filozofia má objasňovať jednotiace princípy všetkého teoretického vedenia, ktorého zmyslom a podstatou je služba nastoleniu moci, vlády človeka na prírodou.

Filozofia je snaha dosiahnuť múdrosť v zmysle dokonalého vedenia o všetkých veciach, ktoré človek môže poznať, aby mal orientáciu pre svoj život, aby si zachoval zdravie a vynachádzal všetky umenia. Na dosiahnutie takéhoto vedenia je nevyhnutné, aby sme ho dovodzovali z prvých príčin: začínať musíme skúmaním týchto prvych príčin, totiž princípov. O tychto princípoch platia dve zakladné podmienky. Prvá, že sú jasné a zrejmé, že ľudský duch o ich pravdivosti nemôže pochybovať, pokiaľ o nich pozorne uvažuje; druhá, že poznanie ostatných veci od nich závisí tak, že princípy síce môžeme poznať bez poznania druhých vecí, nie však naopak veci bez princípov. Ide teda o to snažiť sa odvodiť z týchto princípov poznanie vecí, ktoré od nich závisia, a to tak, že v celom rade odvodení nie je nič, čo by nebolo celkom jasné.

[upraviť] Epikuros

Filozofia sa podľa Epikura delí na kanoniku (gnozeológiu), fyziku (prírodnú filozofiu) a etiku.

[upraviť] Európa

V rámci európskej tradície sa od filozofie vyžadovalo a vyžaduje, aby bola vedecká. Úlohy, ktoré sa pred ňu stavajú, chápu sa ako snaha vysvetliť najvšeobecnejšie, najzákladnejšie alebo najvyššie princípy bytia. Tým sa veľmi diferencovane kladú a formulujú otázky o povahe sveta ako celku, vnútorne bohato štruktúrovaného, ktorý sa síce prezentuje vlastnosťami vecí, ale ktorý možno pochopiť len v jeho jednote, vnútornej zviazanosti, v celku. Z hľadiska tohto určenia filozofie môžeme v jej vývine pozorovať členenú paletu názorov, rámcovanú na jednej strane pokusmi vyjadriť povahu a nájsť logos, reč, tohto celku, na druhej strane pokusmi dokonale vystihnúť jeho zmysel prostredníctvom jeho zložiek, vecí súcien. V kázdej línii však môžeme stopovať racionálne prvky európskeho spôsobu filozofického uvažovania.

[upraviť] Filon z Alexandrie

Filozofia je podľa Fila z Alexandrie je gnóza, ktorá spočíva v uvažovaní o božskych a ľudských veciach. Táto gnóza má dvojaký charakter - teoretický a praktický, intuitívny i názorový, je interpretáciou zjavenia a technikou asketického života. Predmetom filozofie je boh a svet a ich vzájomný vzťah. Filozofia môže zaručiť človeku spasenie. Konečným cieľom filozofie je schopnosť kontemplovať o bohu, stať sa synom božím a splynúť s absolútnom.

[upraviť] Floss

Filozofia podľa Flossa je túžba po ozajstnom vedení, ktoré by obsiahlo celú skutočnosť a vyjavilo človeku zmysel jeho života, počínania si a usilovania. Nositeľ filozofie (filosofos) je človek zameraný na prisvojovanie si vedenia v tom zmysle, že sa oň snaží. Práve vzhľadom na túto všeobecnosť je filozofia ťažko vymedziteľná, z čoho vyplýva aj jej najrôznejším spôsobom chápaný vzťah k iným, čiastkovým odborom ľudskej teórie a praxe. Pôvodným zdrojom filozofie je každodenná, predvedecká skúsenosť, ale aj strata pocitu samozrejmosti, údiv a pochybovanie.

Všetkým filozofickým prístupom je spoločné, že hľadajú to, čo naozaj je (ontós on).

[upraviť] Georg Wilhelm Friedrich Hegel

filozofia je podľa Hegela veda o absolútne, svetovom duchu alebo absolútnom myslení. Filozofia je veda rozumu o rozume, podľa ktorej všetko skutočné je rozumné a všetko rozumné skutočné. Filozofia je zároveň dialektická metóda.

Hlavnými súčasťami filozofie je logika, filozofia prírody a filozofia ducha.

[upraviť] Herodotos

Filozofia je podľa Herodota je slobodná zúčastnenosť slávnostného charakteru, ktorá sa neviaže na nijakú povinnosť.

[upraviť] David Hume

Filozofia je podľa Huma kritika všeobecne prijímaných presvedčení, predovšetkým kritika racionalizmu, tak ako ho chápal napr. Descartes.

[upraviť] Jozef Miloslav Hurban

Filozofia je podľa Jozefa Miloslava Hurbana vedomosť pre každý, najmä ale pre náš, nanovo sa prebúdzajúci národ slovenský najpotrebnejšia, pomocou ktorej sa národ približuje k poznaniu toho, čo má byť, k preniknutiu svojho určenia a povolania svojím duchom. Bez filozofie sa nemôžu tie rozličné, tajné, vo všetkých ohľadoch a bokoch národa sa zjavujúce hlasy v jednu pieseň životnú, v jeden veľký zmysel zobrať, bez ktorej prepočiatočnosti, primitívnosti ducha a života národného všetka skúsenosť a mnohohovorčivosť nič nepomôže, bo nikoho zo sna neprebudí, v zmätkoch istoty, v búrach bezpečnosti, v strachoch a hrôzach smelosti nedodá. Môže sa dívať do priestranstiev rozliatych a roztočených nebeských telies koľko chce filister, nerozumejúci povahe elíps, kúbov, štvorhranov a nemajúci známosti aprioristickej, filozofickej, ich poťahov a pomerov: nuž predsa nebude keplerovským nesmrteľným zákonom nič rozumieť. Rovnako sa má vec aj s tým človekom, ktorý sa díva do kroník a takrečených pragmatík, na mapy a do zákonníkových bachantov národov, ale nedonesie k tomu všetkému filozofiu a zakotvené považovanie na podstatu vecí. Zmúti sa mu zrak, jeho hlava a mozog dostanú závrat, až sa mu celé, celučičké národy v zmätku jednotlivých úkazov zjavia iba ako lopty, ktorými si slepá náhoda pohadzovala; zhliadne iba sebevôľu, agregát, hřby ľudí a marasť náruživosti namiesto živého, krásneho celku národového, človečenského. Tuná je to široko-ďaleké pole, po ktorom sa nepočetné množstvo síce učených, ale filozofie nemajúcich ľudí túla, tých ľudí, ktorým zo srdca vyletela živá viera a do ich ducha sa živá a životná veda zaštepiť nemohla. Zato je takýmto ľudkovcom história ľudstva iba agregát, najviac keď ju ešte ako hřbu biografií jednotlivcov považujú, a tak aj národné dejiny sú im iba povahopisy osôb, tieto ale zas len guľky slepej náhody, všetko dohromady vidia len ako takú trmu-vrmu kocúrov a mačiek na rákoši.

[upraviť] Edmund Husserl

Filozofia je podľa Edmunda Husserla je eidetická veda, čiže prísna fenomenologická veda založená na intuícii toho, čo je podstatné, a tvoriaca základ všetkých ostatných vied. Predmetom filozofie sú fenomény a metódou filozofie je fenomenologická metóda.

Filozofia má byť bezpredpokladová: musíme mať neustále na zreteli, či v našom myslení nemôže existovať nejaký nepreskúmaný prvok, ktorý považujeme za samozrejmý.

[upraviť] Huyghe

Filozofia podľa Huygha dáva jednotu epoche alebo škole.

[upraviť] William James

Filozofia podľa Williama Jamesa by mala objaviť, aký určitý rozdiel by pre teba a pre mňa v určitom okamihu nášho žívota znamenalo, keby tá alebo iná definícia sveta bola pravdivá.

[upraviť] Analytické hľadisko

Filozofia sa podľa analytickej filozofie má rozvíjať ako striktná veda, aby sa jej výsledky mohli porovnať s ideálom exaktnosti, ktorý dosiahla matematika. Predovšetkým Wittgenstein a Viedenský krúžok (Schlick, Carnap a Reichenbach) si získali meno tým, že hľadali nové cesty skúmania základov vedy a usilovali sa nanovo a čisto vedecko-logickým spôsobom sformulovať kánon celého vedenia a poznania vo filozofii. Za hlavnú úlohu filozofie pokladali filozoficky exaktne pochopiť tie problémy, ktoré sa vyskytujú v špeciálnych vedách, a to pomocou prísne formalizovaného jazyka.

Na rozdiel od horeuvedeného logicko-analytického smeru analytickej filozofie, chápe filozofiu lingvistický smer analytickej filozofie ako analytickú činnosť zameranú na používanie prirodzeného jazyka a vykonávanú s cieľom odstrániť nedorozumenia, ktoré vznikajú v dôsledku jeho nesprávneho používania. Filozofia sa tu chápe ako boj proti fascinácii, s akou na nás pôsobia formy vyjadrovania. Filozofia ako analýza jazykových výrazov je vlastne metafilozofia, ktorá zisťuje omyly, ku ktorým filozofov zvádza jazyková forma filozofických tvrdení.

[upraviť] Fenomenológia

Filozofia je podľa fenomenológie veda o tom, čo sa ukazuje, čo je nepochybne dané, čo je fenomén.

[upraviť] Ibn Rušd

Filozofia je podľa Ibn Rušda je najvyšší stupeň vedenia, ktorý sa povznáša nad vieru a teológiu a dospieva k čistému poznaniu a úplnej pravde. Filozofia sa pri primeranom chápaní a osvetľovaní jej základov bude zhodovať aj s vierou, hoci masy o tom nemusia vedieť, keďže filozofiou sa zaoberá nepočetná skupina vzdelancov. Z toho vznikla averroistická teória mnohosti právd, podriaďujúca náboženskú vieru rozumu a umožňujúca neskôr oslobodzovanie sa vedy od viery.

[upraviť] Karl Jaspers

Filozofia podľa Karl JaspersKarla Jaspersa]] je postihovanie skutočnosti v jej pôvode, uchopovanie skutočnosti tak, ako sa v myšlienkach zaoberám sám sebou, vo vnútornom konaní, otváranie sa pre ďaleké horizonty toho, čo ná obklopuje, odvažovanie sa komunikácie od človeka k človekovi pomocou každého zmyslu pravdy v milujúcom zápase, trpezlivé a nepretržité urdržiavanie rozumu v bdelosti pred tým, čo je najviac cudzie, a pred tým, čo zlyháva. Filozofia je to, čo sústreďuje, to, čím sa človek stáva sám sebou tým, že sa stáva účastným skutočnosti. Autentická forma filozofie je filozofovanie, kde kladenie otázok má väčšiu hodnotu ako hotové odpovede. Zásadný rozdiel medzi filozofiou a špeciálnymi vedami (objektivistickou vedou) je v jej otvorenosti, nezavřšenosti, procesualite. Filozofovanie je prenikanie, presahovanie, transcendovanie všetkých určitých druhov bytia k bytiu vôbec.

[upraviť] Immanuel Kant

Filozofia podľa Immanuela Kanta je idea dokonalej múdrosti, ktorá nám ukazuje posledné ciele ľudského rozumu. Podľa školského pojmu, hovorí Kant, patria k filozofii dve veci: dostačujúca zásoba rozumovych poznatkov a ďalej systematická súvislosť týchto poznatkov alebo ich spojenie v idei celku. Pokiaľ však ide o filozofiu podľa všeobecného ľudského pojmu, môžeme ju označiť aj ako vedu o najvyššej maxime nášho rozumu, pokiaľ maximou rozumieme vnútorný princíp voľby medzi rôznymi cieľmi. Filozofia je súdnym tribunálom, cenzorským úradom, políciou, číže inštanciou ktorej rozhodnutia zakončujú prirodný stav, v ktorom sa jednotlivé záujmy rozumu mohli presadiť iba vojnou, a poskytuje nám pokoj zákonného stavu, kde môžeme riešiť svoje spory iba procesom. Metafyzika ako zavřšenie všetkej kultúry ľudského rozumu skúma totiž prvky a najvyššie maximy rozumu, ktoré musia byť základom možnosti jednoltivých vied a používania všetkých vied.

Kantova koncepcia filozofie ako kritiky, ako súdneho tribunálu rozumu vychádzala z predpokladu, že všetky jednoduché úkony rozumu sa dajú úplne a systematicky umiesť.

Zdroje pôsobnosti filozofie vymedzuje Kant týmito otázkami:

• Čo môžem vedieť?
• Čo mám robiť?
• V čo smiem dúfať?
• Čo je človek?

Odpoveď na prvú otázku je predmetom metafyziky.

[upraviť] Konštantín Filozof

Filozofia je podľa Konštantína Filozofa poznávanie božských i ľudských vecí, nakoľko sa môže človek priblížiť k Bohu, pretože učí človeka, ako sa stať obrazom a podobou toho, kto ho stvoril.

[upraviť] John Locke

Filozofia je podľa Johna Locka výskum prameňov, istoty a hraníc ľudského poznania, ako aj základov a stupňov vier, mienok a presvedčení. Filozofia sa nemá zaoberať povahou vecí ani fyzikou duše, nemá skúmať ich podstatu, ale zameriavať sa má na poznávacie schopnosti človeka vzhľadom na predmety, s ktorými človek má do činenia. Metóda filozofie má byť historická, čiže má vysvetľovať, akými cestami rozum dospieva k pojmom vecí. Filozofii ide o určenie kritéria pravdivosti poznania.

[upraviť] Tomáš Garrigue Masaryk

Filozofia je podľa Tomáša Garrigue Masaryka služobníčka života. Pre Masaryka je filozofia v prvom rade etika, sociológia a politika.

[upraviť] Mutakallimovia

Filozofia je podľa mutakallimov dialektické umenie, ktorého cieľom má byť odovôvodňovanie a apológia Koránu.

[upraviť] Neff

Filozofia je podľa Neffa domýšľanie predvedeckých a predfilozofických pojmov.

[upraviť] Neopozitivizmus

Filozofia je v neopozitivizme analýza jazyka vedy.

[upraviť] Augustín Riška

Augustín Riška tvrdil o neopozitivistickom názore na filozofia, že Novopozitivisti nepopierali existenciu filozofie, popierali iba existenciu tradičnej filozofie ako vedy, a to na základe kritérií, ktoré na vedu kládli.

[upraviť] Jan Patočka

Filozofia podľa Jána Patočku znamená a) sústavné, pojmovo presné a v tom zmysle vedecké spracovanie najvšeobecnejších otázok nášho vedenia a životného určenia - filozofia odborná;
b) filozofia básnika, učenca, spisovateľa; v tomto prípade sa má na zreteli reflexie takého všeobecného dosahu bez úmyselnej sústavnosti a presnosti, ale zato často tým väčšej naliehavosti;
c)svetový názor.

[upraviť] Peter Damiani

Filozofia je podľa Petera Damianiho slúžka teológie.

[upraviť] Stredný platonizmus

Filozofia v chápaní stredný platonizmus je veda o správnom konaní človeka; základná veda, ktorej úlohou je sprostredkovať človeku poznanie najvyššieho dobra. Úlohou filozofie je vyslobodzovať duše z pút tela a svojskou technikou ovládať v človeku materiálny prvok tým, čo je duchovné a nezávislé od hmoty. Najdôležitejšie je vracanie sa všetkého k bohu ako konečnému cieľu všetkého súca i všetkého diania.

[upraviť] Platón

Filozofia podľa Platóna je kritika každodennej skúsenosti, života vo svete zdania, rekonávanie nevedenia o bytí. Filozofia oslobozduje človeka z jaskyne zdania a privádza ho k slnku pravdy. Tým je dané základné rozlíšenie medzi čírym zdaním (DOXA) a pravým bytím (ON). Človek by sa mal úplne sústrediť na filozofiu, ktorá mu poskytne vedenie, múdrosť a očistenie. Čiže filozofie je hľadanie toho, čo naozaj je (ontós on), prekonávanie toho, čo je iba zmyslové, teda zdanlivé, prechodné, a nachádzanie zmyslu všetkého bytia - ideí a najvyššej idey dobra.

[upraviť] Karl Raimund Popper

Filozofia podľa Karla Raimunda Poppera je chápaná ako to, čo má každý, či si to uvedomuje alebo nie. Predpokladajme, že táto naša filozofia nemá veľkú cenu. Ale jej vplyv na naše myslenie a konanie je často priamo katastrofálny. Preto je nevyhnutné, aby sme svoje filozofie kriticky skúmali. To je úloha filozofie. Tak ako každý má svoju filozofiu, tak má každý aj - obyčajne neuvedomelo - svoju teóriu poznania; mnohé sa prihovára za to, že naše teórie poznania rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujú našu filozofiu.

Základnou otázkou týchto teórií poznania je: Môžeme vôbec niečo vedieť?

Odpoveď nie je pesimistická, relativistická alebo skeptická: ukazuje, že sa dokážeme učiť zo svojich chýb. Je možné, aby sme sa priblížili k pravde. To bola moja odpoveď na pesimizmus v teórii poznania. Ale mám aj odpoveď na optimizmus v teórii poznania: isté vedenie sa nám upiera. Naše vedenie je kritické odhadovanie; sieť hypotéz, tkanivo domnienok.

[upraviť] Kritický racionalizmus

Filozofia podľakritického racionalizmu je kritická rozumová veda, ktorá uvádza zásadne do pochybnosti celý náš každodenný a špeciálnymi vedami odhaľovaný skúsenostný svet, podrobuje kritike každý názor, každý obraz sveta, každú hodnotu, každú ideológiu, náboženstvo, vedu, technológiu, spoločnosť; odmieta nekritický dogmatizmus a plní vo filozofii osvecujúcu funkciu.

[upraviť] Gilbert Ryle

Filozofia je podľa Gilberta Ryla objasňovanie alebo analýza slov, fráz alebo obratov, ktoré nás uvrhávajú do problémov, tradične označovaných ako filozofické.

[upraviť] Jean-Paul Sartre

Filozofia podľa Jean-Paul Sartre má svoj zmysel v tom, že približnosťou pojmov dosahuje čo najviac úroveň konkrétneho všeobecna, aké nám dáva próza. Filozofia sa musí neustále ničiť a obnovovať. Filozofia je myšlienka, takisto ako je myšlienka vždy už mŕtvym okamihom praxe, pretože len čo vznikne, prax je už konštituovaná.

[upraviť] Schuhl

Filozofia podľa Schuhla je viac-menej systematický názor na svet a na človeka.

[upraviť] Seneca

Filozofia podľa Senecu učí konať, a nie rečniť (Facere docet philosophia, non docere).

[upraviť] Smithová, Raepr

Filozofia podľa Smithovej a Raepra pojednáva o tom, ako myslieť, no zaoberá sa aj otázkou, ako žiť. Filozofia prináša dôkladnejší pohľad na idey skryté za našim spôsobom života. To, čo považujeme za pravdivé, ovplyvňuje náš názor na seba samých i na naše správanie voči ostatným ľuďom a voči svetu.

[upraviť] Sokrates

Filozofia má podľa Sokrata byť maieutikou.

[upraviť] Herbert Spencer

Herbert Spencer chápal filozofiu ako dokonale zjednotené poznanie, ako najvšeobecnejšie poznanie. Filozofia dosahuje svoj najvyšší stupeň vtedy, keď sa jej podarí nájsť taký zákon, ktorý obsiahne celé úuniverzum. Spencer nachádza toto najvyšie zovšeobecnenie vo vývojovej formuli: vývoj alebo evolúcia je integrácia látky pri súčasnej disipácii pohybu.

[upraviť] Tomáš Akvinský

Filozofia sa podľa Tomáša Akvinského prísne odlišuje od teológie; vo filozofii rozhoduje iba autentické rozumové poznanie, autorita je vo filozofii na poslednom mieste.

[upraviť] Wilhelm Windelband

Filozofia podľa Wilhelma Windelbanda je veda o hodnotách a normách hodnotenia v oblsti pravdy, dobra a krásna. Jestvuje určitý počet základných a zrejmých právd, ktoré si človek uvedomuje v procese vlastného poznania. Úlohou filozofie má byť odhaľovanie týchto právd a využívanie ich v myslení. Preto treba filozofiu poznania úzko spájať s etikou a estetikou. V týchto oblastiach sa filozofia stáva umením hodnotenia. Konečnou úlohou filozofie je špecifickým spôsobom vyťažiť pocit všeobecného a absolútneho príkazu z toho, čo za príkaz a hodnotu považuje vo svojom konkrétnom jestvovaní a konaní jednotlivec. Takýmto spôsobom by filozofia mala uspokojovať snahy dvojakého druhu: teoretické a praktické, z ktorých prvé sa usilujú o názor na svet a týkajú sa otázok bytia a druhé poskytujú pohľad na zmysel ľudského života a obsahujú problematiku hodnoty.

[upraviť] Wittgenstein

Filozofia je podľa Wittgensteina logická analýza prírodných vied. Je slúžkou prírodných vied. Vymedzuje problémovú oblasť prírodných vied, vymedzuje to, čo je mysliteľné a tým aj to, čo je nemysliteľné. To, čo je nemysliteľné, má vymedzovať zvnútra tým, čo je mysliteľné. Vyznačuje to, čo sa nedá povedať, tým, že jasne ukáže, čo povedať možno. Všetko, čo vôbec môže byť myslené, môže byť myslené jasne. Všetko, čo sa dá vysloviť, dá sa vysloviť jasne. Cieľom filozofie je logické vyjasňovanie myšlienok. Filozofia nie náuka, ale činnosť. Filozofické dielo sa skladá v podstate z objasňovania. Výsledkom filozofie nie sú 'filozofické vety', ale objasnenie viet. Filozofia má vyjasňovať a presne vymedzovať myšlienky, ktoré sú inak akoby zakalené a hmlisté. Správna metóda filozofie by mala byť vlastne táto: Hovoriť iba to, čo možno povedať, teda vety prirodnej vedy - teda niečo, čo nemá s filozofiou nič spoločného - a potom, keby chcel niekto iný povedať niečo metafyzické mu ukázať, že určitým znakom vo svojich vetách nedal nijaký význam. Táto metóda by bola pre toho druhého neuspokojivá - nemal by pocit, že ho učíme filozofiu - ale bola by to jedina skutočne správna metóda.

[upraviť] Štampach

Filozofia podľa Štampacha pôsobí na prvý pohľad ako chaos rôznych vzájomne sa otierajúcich mienení. Keď sa nám však podarí preniknúť do filozofickej problematiky dôkladnejšie, rozlíšime vážne a zodpovedne vedenú filozofickú prácu od výplodov rozmanitých extrémistov a ideológov. Potom už nebude celkový pohľad na cestu filozofického poznania pôsobiť tak chaoticky. Aj v akademickej filozofii sa síce diskutuje, a teda zaznievajú tam rôzne mienky, ale pozorujeme tam istú súvislosť. Autori s novým riešením nemôžu ignorovať svojich kolegov vrátane predchodcov. Riešenie filozofických problémov tam v dialógu filozofov a ich škôl pokračuje podobne ako v iných odboroch.

[upraviť] Mladší stoicizmus

Filozofia v mladšom stoicizme je morálno-kazuistická veda, ktorá učí konať, a nie rečniť; filozofia je náboženský zážitok, akési uvedomenie si božskej starostlivosti o svet, božsky múdrej harmónie v ňom a zasahovania božského práva. Filozof je božský mudrc, ktorý má vzdelanému dávať silu, prostému - ak čosi z toho pochopí - vedomie vlastnej márnosti a vieru v starostlivosť zo strany božstva.
Filozofia sa člení na:

• teozofickú dogmatiku
• teistickú etiku
• náboženský náhľad na svet.

[upraviť] Stoicizmus

Filozofia v stoicizme je umenie a schopnosť prakticky využívať poznanie božských a ľudských vecí; delí sa na logiku, fyziku a etiku podobne, ako sa záhrada delí na plot, pôdu a plod; logika je plot, fyzika pôda a etika plod. Etike teda stoici pripisujú najväčší význam.

[upraviť] Stredovek

Filozofia v stredoveku bola súčasťou dialektiky.

[upraviť] synkriticizmus

Filozofia je v synkriticizme činnosť odhaľovania, skúmania a rozširovania (vynachádzania) predpokladov premeny spoločnosti na kultúrne spoločenstvo a človeka na člena tohto spoločenstva. Príklad predpokladu premeny spoločnosti na kultúrne spoločenstvo. Jedným z predpokladov premeny spoločnosti na kultúrne spoločenstvo je hudba- už samo vykonávanie hudby pôsobí fyziologicky - ľudia spievajúci spoločne dýchajú v tom istom rytme a sú teda vo vzájomnom vnútornom vzťahu. Hudba pomáha k rytmizácii spoločnej činnosti a zapája tak činnosť každého do prežívania globálnej štruktúry. Hudba nás tak formuje na základe súhrnu jednotlivých ja pri oslavách, ceremóniách a obradoch. Ide tu o kulturotvorný účinok hudby.

[upraviť] Zdroje

• STÖRIG, H. J.: Malé dějiny filosofie. Kostelní Výdří : Karmelitánske nakladatelství 2000. ISBN 80-7192-500-2
• ANZENBACHER, A.: Úvod do filosofie. Praha : Portál 2004. ISBN 80-7178-804-X
• CSONTOS, L.: Úvod do logiky. Bratislava : Dobrá kniha 1995. ISBN 80-7141-088-8
• kol. autorov: Náuka o spoločnosti. Bratislava : SPN 2004. ISBN 80-10-00388-3

a iné

[upraviť] Iné projekty

• Wikicitáty ponúka citáty od alebo o Filozofia
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Filozofia

[upraviť] Externé odkazy

• FILIT otvorená filozofická encyklopédia
• Internetová encyklopédia filozofie (po anglicky)
• Elektronický slovník slovenských filozofov
• Wikisource (po francúzsky)