Jean-Paul Sartre

Z Wikipédie

Jean-Paul Sartre
francúzsky filozof a spisovateľ, predstaviteľ existencializmu
Narodenie	21. jún 1905 Paríž, Francúzsko
Úmrtie	15. apríl 1980 Paríž, Francúzsko
Pozri aj Biografický portál

Jean-Paul Sartre (* 21. jún 1905, Paríž – † 15. apríl 1980, Paríž) bol francúzsky filozof a spisovateľ, hlavný predstaviteľ existencializmu, ktorý dokázal filozofiu a beletriu prepojiť fascinujúcim spôsobom. Hlásal, že literatúra má byť angažovaná a slobodná – má byť pre ľudstvo pozitívnym ideálom.

[upraviť] Detstvo a vzdelanie

Narodil sa v Paríži, kde ho od narodenia ovplyvňovalo mešťanské prostredie intelektuálov. Ako dvojročný prišiel o otca a vyrastal u starého otca. Vzdelanie získal na lýceu Henricha IV., kde sa zoznámil s Paulom Nizanom, v rokoch 1922 – 1924 chodil do prípravnej triedy na lýceu Louis-le-Grand, aby ho neskôr prijali na École normale supérieure. Tu sa zoznámil s Raymondom Aronom, s ktorým sa priatelil po zvyšok života, a taktiež tu stretol svoju celoživotnú družku Simone de Beauvoir.

Začína verejne prejavovať svoje filozofické myslenie, ktoré je založené na kritike buržoázie, jej istôt, práv a povinností. Na druhý pokus sa dostáva na vysokú školu v Paríži, kde študuje filozofiu. V 30. rokoch študoval filozofiu v Nemecku, kde ho ovplyvnili najmä Hegel, Karl Marx, Friedrich Nietzsche, Edmund Husserl, a René Descartes, ale taktiež francúzsky moralisti.

[upraviť] Myslenie a tvorba

Pôsobil ako stredoškolský profesor a od roku 1945 sa stáva spisovateľom na voľnej nohe. Už v mladosti písal fantastické poviedky a po drobnejších spisoch o predstavivosti a citoch, nasledovalo prvé z jeho ťažiskových diel „Bytie a ničota“. Počas 2. svetovej vojny bol zajatý a držaný vo väzení, v roku 1941 sa pripojil k hnutiu odporu.

Po vojne založil revue „Temps modernes“ a usiloval sa existencializmus zmieriť s marxizmom. Sartre zohral významnú úlohu vo filozofickom a literárnom živote povojnového Francúzska. Zastával ľavicové, nekomunistické postoje a vyznával nekompromisnú intelektuálnu angažovanosť. Od roku 1957 charakterizuje jeho postoj isté kolísanie v praxi i filozofických dielach, a v mnohých otázkach reviduje svoje názory.

V roku 1945 vstupuje do komunistickej strany, z ktorej však v roku 1956 vystupuje, na prostest proti zásahu Sovietskeho zväzu v Maďarsku. Vo svojich politických vystúpeniach sa angažoval v podstate vo všetkých vtedajších problémoch (vojna vo Vietname, študentské hnutie v roku 1968 a pod.). Ku koncu života sa potom jeho postoje prikláňali s maoizmu a radikálnej ľavici.

[upraviť] Súkromný život

Napriek tomu, že celý život prežil so Simone, nikdy sa s ňou neoženil. Počas 51-ročného vzťahu si filozofi sľúbili, že v rámci spĺňania ich verzie voľnej, oslobodzujúcej lásky nebudú nič skrývať. Vplyv tohto prístupu na iných milencov bol niekedy zničujúci, čo dokonca aj oni príležitostne uznali. Ľútosť, hnev a smútok. Najmä to boli podoby vzťahu Sartra a Simone de Beauvoirovej.

Taktiež ako zásadový pacifista nikdy neprijal Nobelovu cenu za literatúru, ktorú mu udelili v roku 1964, pretože celý život vystupoval a písal proti podobným organizáciám a cenám.

[upraviť] Dielo

[upraviť] Filozofické diela

1943 Bytie a ničota ("L’Étre et le Néant)
1945 Existencializmus je humanizmus (L’existencialisme est un humanisme), populárno-vedecké dielo, v ktorom teoreticky vysvetľuje svoje názory na existencionalizmus
1960 Kritika dialektického rozumu

[upraviť] Umelecká tvorba

1938 - Nevoľnosť (La Nausée) (v češtine vyšlo tiež pod názvom Hnus). Dielo možno veľmi ťažko charakterizovať, ale ide o akúsi zmes eseje a románu s filozofickým zameraním. Kniha je písaná ako denník, ktorý si píše historik A. Roquentin, keď zbiera materiál o markízovi de Rellebon. Je tu zaznamenané pozorovanie jedného malomesta, kde je často použitý dialóg obyvateľov tohto mesta. Postupne objavuje existenciu bytia „v sebe“, je tým zhnusený a nakoniec sa uzatvára sám do seba. Dni v hotelovej izbe a v knižnici mu plynú rovnako, čoraz viac ho ťaží samota a jeho myseľ ovládne hnus nad nezmyselnosťou života. Tento román bol akýmsi predznamenaním existencializmu
1939 - Múr (Le Mur), súbor 5 noviel, najlepšia a najznámejšia (vystihujúca i ostatné) je novela Múr. V zbierke poviedok zobrazil výnimočných ľudí, ktorí sa uzatvárajú do seba. Pod vplyvom pocitu nezmyselnosti ľudskej existencie, ale aj protestu proti morálke spoločnosti stavajú „múr“ medzi sebou a okolitým svetom. Dej novely Múr sa odohráva za španielskej občianskej vojny vo väznici s odsúdencami na smrť. Múr ich oddeľuje v ich samote a zároveň je miestom ich popravy. Hlavný hrdina (komunista Pablo Ibbieta), si uvedomí absurditu svojho života. Pablo je zúfalý z blízkej smrti, neskôr sa vyrovnáva s rozsudkom, je pripravený zomrieť. Dostane však ešte príležitosť zachrániť sa, ak prezradí miesto, kde sa skrýva revolucionár Ramon Gris. Pablo miesto pozná a nie je ochotný ho prezradiť, zo žartu však povie, že na cintoríne. Ramon sa skutočne na cintoríne skrýval a tak Pablo spôsobí jeho smrť. Jeho sloboda sa stáva absurdnou.
1945 – 1949 - Cesty k slobode (Les Chemins de la Liberté), nedokončená románová tetralógia. Základným motívom je ľudská sloboda, dej sa odohráva v rokoch 1938 – 1940. Hlavným hrdinom je profesor filozofie Mathieu Delarue, ktorý nemá rodinné záväzky, ale ani nie je ochotný sa angažovať, nechce sa vzdať slobody. Nesúhlasí s fašizmom, ale ani nechce s francúzskymi komunistami proti nim bojovať. Hľadá zmysel vlastnej existencie. Tento veľmi pasívny a nerozhodný intelektuál, sa v treťom diele zo zúfalstva odhodlá k činu a rozhodol sa vziať zbraň a strieľať na nemeckých vojakov, čo je len výrazom protestu proti všetkému, najmä proti dovtedajšej existencii. Autor tu vyjadruje postoj, že tento človek žil, aby zomrel.
- Vek rozumu
- Odklad, z čias vojny
- Smrť v duši, o deportácii zajatcov
- Posledná šanca, posledný diel tvoria už len zlomky
1960 - Uragán nad cukrom (Ouragan sur le sucre), kniha reportáží o kubánskej revolúcii
1964 - Situácie (Situations)
1964 - Slová (Les Mots), autobiografická kniha, jedna z najvýznamnejších a najlepších autorových kníh.
1970 - Idiot rodiny (L’idiot de la famille), monografia o Gustavovi Flaubertovi

[upraviť] Dráma

Možno o nej povedať, že Sartra preslávila najviac. Bol ovplyvnený tak antickou drámou, ako aj francúzskym klasicizmom (17. storočie). Jeho hry sa odohrávajú v minulosti (antika, nemecká reformácia), alebo v prítomnosti (2. svetová vojna). Na historickej realite mu nezáležalo, išlo mu o modelové hry.

1943 - Muchy (Les Mouches), dramatická parafráza Orestei (Aischylos). Táto dráma je považovaná za začiatok existencionalistického divadla.
1944 - S vylúčením verejnosti (Huis-clos) (tiež pod názvom Za zavretými dverami), hra je vybudovaná podľa klasického aristotelovského modelu - jednoty času a deja. V jednej miestnosti spolu debatujú traja mŕtvi: novinár Garcon - popravený vo vojne ako dezertér, lesbička Inés (samovrahyňa) a erotomanka (vrahyňa vlastného dieťaťa) Estelle. Žiadna z týchto postáv sa nie je ochotná vzdať svojej mienky o sebe. Z toho ich usvedčuje videnie druhých, tí sa stávajú zrkadlami, kde môžu vidieť pravdu a na tomto obraze nie je možné nič zmeniť. Potom žijú v pekle prekliati pohľadom tých druhých.
1946 - Úctivá pobehlica (La putaine respectueuse)
1946 - Nepochovaní (Morts sans sépulture), táto hra poburovala predovšetkým svojou drastickosťou.
1948 - Špinavé ruky (Les mains sales), na túto hru existuje niekoľko veľmi rozdielnych pohľadov.
1951 - Diabol a pánboh (Le diable et le Bon Dieu)
1955 - Nekrassov
1961 - Altonskí väzni (Les Séquestrés d’Altona)