Srbochorvátčina

Z Wikipédie

Srbochorvátčina (српскохрватски језик, srpskohrvatski jezik) bolo v 20. a čiastočne 19. storočí označenie jedného južnoslovanského jazyka, zodpovedajúceho dnešným trom jazykom srbčina (a prípadne čiernohorčina), chorvátčina a bosniačtina. V nových deleniach jazykov pojem buď vôbec neexistuje, alebo sa považuje za súhrnné označenie pre spomenuté tri jazyky resp. ich nárečia, či za jazykovú rodinu spomenutých troch jazykov.

Nárečia/jazyky spadajúce pod pojem sa používajú v Chorvátsku, Bosne a Hercegovine, Srbsku, a v Čiernej Hore, ako aj v oblastiach so srbskou a chorvátskou menšinou v Slovinsku, Rakúsku, Maďarsku, Taliansku a Rumunsku. Celkovo nimi hovorí okolo 21 miliónov ľudí.

Obsah 1 Jeden jazyk či viacero jazykov? 2 Dejiny 3 Nárečia 4 Abecedy a výslovnosť 5 Charakteristika spisovného jazyka 5.1 Fonetika a fonológia 5.2 Gramatika 6 Ukážkový text

[upraviť] Jeden jazyk či viacero jazykov?

V časoch pred rozpadom veľkej Juhoslávie sa srbochorvátčina vo všeobecnosti považovala za jeden jazyk - podľa niektorých názorov len jeden spisovný jazyk - majúci viacero variantov. V rámci neho sa v neskoršom období najčastejšie rozlišovali dve znenia – západné (chorvátske, záhrebské) a východné (srbské, belehradské). Oblasť Bosny a Hercegoviny bola považovaná za priestor, kde sa obe spomínané znenia prelínajú. Od 70. rokov 20. storočia sa začali objavovať teórie, podľa ktorých v srbochorvátčine treba rozlišovať ešte dve iné znenia: bosniansko-hercegovinské ako aj čiernohorské.

Po rozpade Juhoslávie začiatkom 90. rokov 20. storočia sa pojem srbochorvátčina v praxi prestal používať, najväčší odpor k nemu badať v Chorvátsku, v Srbsku je naopak postoj k pojmu skôr neutrálny. Hoci sa pojem ako označenie jedného jazyka v praxi nepoužíva, viacero (najmä srbských) jazykovedcov na Balkáne, ale aj v zahraničí, ho stále používa ako označenie jedného jazyka poukazujúc na veľkú podobnosť či zhodnosť jazyka v Srbsku, Čiernej Hore, Chorvátsku a Bosne a Hercegovine.

V nových deleniach jazykov pojem buď vôbec neexistuje, alebo sa považuje za súhrnné označenie pre spomenuté tri (štyri i viac) jazyky resp. ich nárečia, či za jazykovú rodinu spomenutých jazykov. Nezriedka sa dnes rozlišuje až 6 jazykov: srbský, chorvátsky, bosniansky, čiernohorský, burgenlandský a moliský. 14. vydanie Ethnologue (rok 2000) ešte pojem srbochorvátčina poznalo, 15. vydanie (rok 2005) ho už vôbec nepoužíva, ani ako súhrnné označenie.

Z lingvistického uhlu pohľadu rozlišovanie medzi variantmi jedného jazyka a príbuznými jazykmi do istej miery voľné, preto vznikajú tieto nejasnosti. Okrem toho môžeme v prípade srbochorvátčiny jazykom rozumieť buď spisovný jazyk (písomne, lexikálne a gramaticky ustálený, používaný v literatúre, tlači i v televízii), alebo súbor nárečí (regionálnych variantov jazyka).

Po rozpade Juhoslávie národy sa národy snažili zdôrazňovať svoju osobitosť aj v oblasti jazyku. Z toho dôvodu srbský, chorvátsky, bosniansky a čiernohorský jazyk boli v novovytvorených štátoch uznané za rozdielne jazyky. V Bosne sú formálne v platnosti tri úradné jazyky: chorvátsky, srbský i bosniansky. Jestvuje taktiež tzv. štandard BCS (bosniansky-chorvátsky-srbský), čo je verzia používaná Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu. V súčasnosti je možné takisto pozorovať vytváranie nového štandardu - čiernohorského. Jednotlivé varianty sa rozvíjajú nezávisle (napríklad v chorvátčine sa zavádzajú reformy, ktoré prehlbujú rozdiely medzi ňou a srbčinou).

Niektorí zástancovia tohto pohľadu tvrdia okrem toho, že názov „srbochorvátsky jazyk“ označoval nejestvujúci jazyk, ktorý si vynucovali výlučne politickí činitelia. Na druhej strane, rozdiely medzi srbským a chorvátskym spisovným jazykom sú menšie než medzi americkou a britskou angličtinou. Týka sa to hlavne slovnej zásoby a štylistiky, v minimálnom rozsahu takisto gramatiky a fonetiky.

Ak máme ale na mysli nie jazyky spisovné, ale srbochorvátske nárečia, tie sa naozaj líšia väčšmi, ale tieto rozdiely nemajú veľký vplyv na srbčinu, chorvátčinu a bosniačtinu. Najväčšia rozmanitosť vystupuje v Chorvátsku.

[upraviť] Dejiny

Pojem vznikol najprv začiatkom 19. storočia ako čisto teoretický (teda na daných územiach a v okolí nepoužívaný) pojem. Myslel sa ním jeden jazyk pozostávajúci z nárečí Srbska a Chorvátska (pozri napr. Slovanské starožitnosti Pavla Jozefa Šafárika z roku 1837). V reáli sa v 19. storočí používali označenia chorvátčina a srbčina (bosniačtina vtedy ešte nie). V roku 1850 sa v tzv. viedenskej zmluve Srbi a Chorváti rozhodli vytvoriť spoločný spisovný jazyk, ale zjednotenie nebolo nikdy dotiahnuté do konca a boli vytvorené dva spisovné varianty.

V 20. storočí sa v medzivojnovom období v Juhoslávii z politických dôvodov pojem (spočiatku dokonca ako "srbo-chorváto-slovinčina" zahŕňal aj slovinčinu) zaviedol aj do praxe a označoval sa tak úradný a spisovný jazyk Juhoslávie. Počas druhej svetovej vojny, keď sa Juhoslávia rozpadla, sa pojem prestal (v reáli) používať, rozlišovala sa chorvátčina a srbčina; to sa nezmenilo ani po jej opätovnom vzniku po druhej svetovej vojne. V roku 1954 bolo však v Juhoslávii znova nariadené používať pojem srbochorvátčina a len po veľkých protestoch začiatkom 70. rokov jednotlivým republikám Juhoslávie povolené vôbec oficiálne používať aj pojmy chorvátčina, bosniačtina a podobne, ale len ako "varianty" vlastného jazyka "srbochorvátčina" alebo "chorvátosrbčina". Vzhľadom na to, že hlavné mesto a centrum moci Juhoslávie bolo v Srbsku, bola srbochorvátčina do veľkej miery ovplyvnená srbskými nárečiami.

[upraviť] Nárečia

V oblasti srbochorvátskeho diasystému vystupujú tri veľké nárečia: štokavské, kajkavské a čakavské nárečie. Hercegovinské štokavské nárečie je základom pre všetky tri spisovné formy: srbskú, chorvátsku i bosniansku. Žiada sa spomenúť, že rozdiely medzi nárečiami a ich variantmi majú geografický a nie etnický pôvod. Množstvo rozdielov je toľko, že nie všetky nárečia sú medzi sebou zrozumiteľné.

Hlavné srbochorvátske nárečia sa tradične delia do troch skupín podľa týchto znakov:

• podľa opytovacieho zámena „čo“, ktoré znie buď šta (što), kaj alebo ča. Podľa toho rozoznávame nárečie štokavské, kajkavské a čakavské.
• podľa hlásky, ktorá vystriedala v historickom vývoji staré slovanské jať: e, je alebo ije, prípadne i. Tento znak je vodidlom pre označenie nárečí ekavského, jekavského prípadne ijekavského a ikavského.

Štokavským nárečím sa hovorí v Srbsku, Bosne, Čiernej Hore a v prevažnej časti Chorvátska. Vo východnom čiže „ekavskom“ variante štokavského nárečia, ktorým sa hovorí temer na celom území Srbska a vo východných oblastiach Chorvátska, vystriedalo praslovanské jať „e“. V západnom čiže „jekavskom“ variante mu zodpovedá „ije“. Hovorí sa ním v Chorvátsku, Bosne a Hercegovine, ako aj v niektorých oblastiach západného Srbska. Okrem toho jestvuje variant „ikavský“, v ktorom jať reprezentuje „i“. Na príklad:

Pôvod	ekavsky	ikavsky	ijekavsky
vrěme	vreme	vrime	vrijeme
lěp	lep	lip	lijep
devojka	divojka	djevojka
věran	veran	viran	vjeran
selo	selo	selo	selo
trěbati	trebati	tribati	trebati
grějati	grejati	grijati	grijati

Prvé dva príklady sa týkajú dlhého jať, tretí a štvrtý krátkeho.

Kajkavské nárečie je rozšírené v severnom Chorvátsku. Slovu „čo“ zodpovedá „kaj“. Je charakteristický veľkou podobnosťou so západnými nárečiami slovinčiny, avšak nemá dvojné číslo. Zvuku „jať“ zodpovedá „e“.

Čajkavským nárečím sa hovorí v západnom Chorvátsku, hlavne na Istrii, v Kvarnere a Dalmácii. Slovu „čo“ zodpovedá „ča“. Toto nárečie obsahuje početné výpožičky z taliančiny. Tak ako aj v prípade štokavského nárečia, na základe hlásky jať rozdeľujeme ikavský, ekavský a jekavský variant. Nevšedným rysom čakavského dialektu je jeho archaický prízvuk – spomedzi všetkým slovanských jazykov voľný, pohyblivý a melodický prízvuk v čakavskej chorvátčine sa najviac približuje prízvuku praslovančiny.

[upraviť] Abecedy a výslovnosť

Jazyky srbsko-chorvátskeho diasystému sa zapisujú buď latinkou alebo cyrilikou. Srbčina a bosniačtina používa obe abecedy, zatiaľ čo chorvátčina len latinku. Zápis v oboch abecedách je fonetický, a každý znak latinskej abecedy má svoj náprotivok v cyrilike (pričom latinka obsahuje niekoľko dvojznakov). Srbochorvátsku obmenu cyriliky vypracoval v 19. storočí Vuk Karadžić a latinskú obmenu vytvoril Ljudevit Gaj. Písmena srbochorvátskej latinky a cyriliky sa dajú na seba prevádzať viac-menej 1:1, na strane latinky pomocou niekoľkých dvojznakov.

• Srbochorvátčina používa znaky, ktoré prevzala z češtiny: Č, Š, Ž
• Okrem toho má i mäkké Ć (mäkšie než Č, prevzaté z poľštiny) a Đ (výslovnosťou niekde medzi (slovenským) Ď a DŽ; niekedy sa opisuje tiež ako DJ, ale to spôsobuje mnoho nejednoznačností)
• LJ [ľ], NJ [ň] a DŽ sú dvojznaky. Prejavuje sa to na ich radení v abecede (napr. LJ je až po LZ), alebo napríklad v krížovkách, kde sa píše do jedného okienka. Výnimkou sú slova, v ktorých sa k sebe dostalo D a Ž (L a J, N a J) morfologickými procesmi a vyslovuje sa ako dva zvuky namiesto ako jeden. Napríklad slovo nadživjeti (predpona nad-). V cyrilike tento problém odpadá, miesto „наџивети“ sa napíše „надживети“.
• di, ti, ni, li sa vyslovuje vždy tvrdo – dy, ty, ny, ly, napr. ráditi vysl. rádyty – pracovať, rázglednica vysl. rázglednyca a pod.
• Chorvátske H (a srbské Х) sa číta ako naše [ch].
• Е sa nečíta [je], ale [e].
• V srbskej cyrilike oproti ruskej chýbajú písmena Ё, Й, Щ, Ъ, Ы, Ь, Э, Ю, Я.
• Navyše sú písmena Ђ (Đ), Ј (J), Ћ (Ć), Љ (LJ), Њ (NJ), Џ (DŽ).
• J v srbskej cyrilike vypadá rovnako ako v latinke.
• Zahraničné názvy sa v srbčine zapisujú tak, ako sa vyslovia, napr.: Grace Kelly – Grejs Keli, Shakespeare – Šekspir. V chorvátčine sa zase názvy ponechávajú v originálnej forme.

Obidve abecedy, cyrilika (ћирилица/ćirilica) i latinka (latinica), majú zhodne po 30 znakov. Rôznia sa len poradím písmen. Srbochorvátska abeceda vypadá nasledovne:

veľké: malé:

A

B

C

Č

Ć

D

DŽ

Đ

E

F

G

H

I

J

K

L

LJ

M

N

NJ

O

P

R

S

Š

T

U

V

Z

Ž

a

b

c

č

ć

d

dž

đ

e

f

g

h

i

j

k

l

lj

m

n

nj

o

p

r

s

š

t

u

v

z

ž

srbský ekvivalent

А

Б

Ц

Ч

Ћ

Д

Џ

Ђ

Е

Ф

Г

Х

И

Ј

К

Л

Љ

М

Н

Њ

О

П

Р

С

Ш

Т

У

В

З

Ж

а

б

ц

ч

ћ

д

џ

ђ

е

ф

г

х

и

ј

к

л

љ

м

н

њ

о

п

р

с

ш

т

у

в

з

ж

Poradie srbskej cyriliky je nasledujúce: А а Б б В в Г г Д д Ђ ђ Е е Ж ж З з И и Ј ј К к Л л Љ љ М м Н н Њ њ О о П п Р р С с Т т Ћ ћ У у Ф ф Х х Ц ц Ч ч Џ џ Ш ш

[upraviť] Charakteristika spisovného jazyka

Keďže rozdiely medzi spisovnou srbčinou, spisovnou chorvátčinou, spisovnou bosniančtinou a spisovnou čiernohorčinou nie sú veľké, sú tu opísané spoločne ako jeden jazykový systém, zvaný srbochorvátčina; je to tak len z hľadiska jazykovej analýzy, nie ako zaujatie stanoviska v spore, či srbčina a chorvátčina sú jazyky samostatné alebo či tvoria jazyk jeden.

[upraviť] Fonetika a fonológia

V srbochorvátskom jazyku vystupuje 25 spoluhlások. Samohlások je 5 („a“, „e“, „o“, „i“, „u“ – výslovnosť ako po slovensky). Samohlásky sa vyslovujú v podstate tým istým spôsobom ako v slovenčine, iba v dĺžke, predovšetkým v neprízvučným slabikách, sú značné rozdiely. Spolu s tým možno rozpoznať až 10 samohlások.

V srbochorvátčine, podobne ako v niektorých iných slovanských jazykoch, hláska „r“ je slabikotvorná. Obdobne sa môže v cudzích slovách zachovať hláska „l“ ako aj „n“ (napr. v trojslabikovom výraze „bicikl“, alebo dvojslabikovom „njutn“).

Zaujímavým znakom srbochorvátskeho jazyka je melodický prízvuk. Prízvuk je voľný, t. j. môže byť na ktorejkoľvek slabike slova, a pohyblivý, t. j. môže meniť svoje miesto v rôznych tvaroch toho istého slova. Okrem toho Juhoslovan nezotrváva na jednom tóne, keď vyslovuje prízvučnú samohlásku, ale zvyšuje alebo znižuje hlas. Hovoríme o tzv. klesavej alebo stúpavej intonácii.

[upraviť] Gramatika

Srbochorvátčinu charakterizuje bohatá flexia. Má sedem pádov (datív a lokál majú obyčajne identickú formu, z výnimkou rozdielov v intonácii v niektorých jednoslabičných výrazov), jednotné a množné číslo a sedem slovesných časov: prítomný, minulý, imperfektum, predprítomný, aorist, budúci a druhý budúci.

[upraviť] Ukážkový text

Nasledujúce príklady, prevzaté s článku 1-6 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, majú demonštrovať rozdiely medzi spisovnými variantmi, o ktorým sme pojednávali v tomto článku.

Posudzovanie, čo je jazyk a čo nárečie, je však prirodzene oveľa komplexnejší problém a jeden odsek na to samozrejme nestačí.

Chorvátsky	Bosniansky	Srbsky	Slovensky
Opća deklaracija o pravima čovjeka	Opća deklaracija o pravima čovjeka	Opšta deklaracija o pravima čov(j)eka	Všeobecná deklarácia ľudských práv
Članak 1. Sva ljudska bića rađaju se slobodna i jednaka u dostojanstvu i pravima. Ona su obdarena razumom i sviješću i trebaju jedno prema drugome postupati u duhu bratstva.	Član 1. Sva ljudska bića rađaju se slobodna i jednaka u dostojanstvu i pravima. Ona su obdarena razumom i sviješću i treba da jedno prema drugome postupaju u duhu bratstva.	Član 1. Sva ljudska bića rađaju se slobodna i jednaka u dostojanstvu i pravima. Ona su obdarena razumom i sv(ij)ešću i treba da jedno prema drugome postupaju u duhu bratstva.	Článok 1. Všetci ľudia sa rodia slobodní a sebe rovní, čo sa týka ich dôstojnosti a práv. Sú obdarení rozumom a majú navzájom jednať v bratskom duchu.
Članak 2. Svakome su dostupna sva prava i slobode navedene u ovoj Deklaraciji bez razlike bilo koje vrste, kao što su rasa, boja, spol, jezik, vjera, političko ili drugo mišljenje, narodnosno ili društveno podrijetlo, imovina, rođenje ili drugi pravni položaj. Nadalje, ne smije se činiti bilo kakva razlika temeljem političkog, pravnog ili međunarodnog položaja zemlje ili područja kojima neka osoba pripada, bilo da je ovo područje nezavisno, pod skrbništvom, nesamoupravno, ili da se nalazi ma pod kojim drugim ograničenjima suverenosti.	Član 2. Svakome su dostupna sva prava i slobode navedene u ovoj Deklaraciji bez razlike bilo koje vrste, kao što su rasa, boja, spol, jezik, vjera, političko ili drugo mišljenje, narodnosno ili društveno porijeklo, imovina, rođenje ili drugi pravni položaj. Nadalje, ne smije da se čini bilo kakva razlika na osnovu političkog, pravnog ili međunarodnog položaja zemlje ili područja kojima neka osoba pripada, bilo da je ovo područje nezavisno, pod starateljstvom, nesamoupravno, ili da se nalazi ma pod kojim drugim ograničenjima suverenosti.	Član 2. Svakome su dostupna sva prava i slobode navedene u ovoj Deklaraciji bez razlike bilo koje vrste, kao što su rasa, boja, pol, jezik, v(j)era, političko ili drugo mišljenje, narodnosno ili društveno por(ij)eklo, imovina, rođenje ili drugi pravni položaj. Nadalje, ne sm(ij)e da se čini bilo kakva razlika na osnovu političkog, pravnog ili međunarodnog položaja zemlje ili područja kojima neko lice pripada, bilo da je ovo područje nezavisno, pod starateljstvom, nesamoupravno, ili da se nalazi ma pod kojim drugim ograničenjima suverenosti.	Článok 2. Každý má všetky práva a všetky slobody, vyhlásené v tejto deklarácii, bez hocijakého rozlišovania najmä pod ľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia Žiaden rozdiel sa nebude robiť na podklade politického, právneho alebo medzinárodného postavenia krajiny alebo územia, ku ktorému osoba prísluší, či je to krajina alebo územie nezávislé alebo pod poručenstvom, nesamosprávne alebo podrobené hocijakému inému obmedzeniu suverenity. .
Članak 3. Svatko ima pravo na život, slobodu i osobnu sigurnost.	Član 3. Svako ima pravo na život, slobodu i ličnu sigurnost.	Član 3. Svako ima pravo na život, slobodu i ličnu bezb(j)ednost.	Článok 3. Každý má právo na život, slobodu a osobnú bezpečnosť.
Članak 4. Nitko ne smije biti držan u ropstvu ili ropskom odnosu; ropstvo i trgovina robljem zabranjuje se u svim njihovim oblicima.	Član 4. Niko ne smije biti držan u ropstvu ili ropskom odnosu; ropstvo i trgovina robljem zabranjuje se u svim njihovim oblicima.	Član 4. Niko ne sm(ij)e da bude držan u ropstvu ili ropskom odnosu; ropstvo i trgovina robljem zabranjuje se u svim njihovim formama.	Článok 4. Nikto sa nesmie držať v otroctve alebo v nevoľníctve: všetky formy otroctva a obchodu s otrokmi sú zakázané.
Članak 5. Nitko ne smije biti podvrgnut mučenju ili okrutnom, nečovječnom ili ponižavajućem postupku ili kažnjavanju.	Član 5. Niko ne smije biti podvrgnut mučenju ili okrutnom, nečovječnom ili ponižavajućem postupku ili kažnjavanju.	Član 5. Niko ne sm(ij)e da bude podvrgnut mučenju ili okrutnom, nečovečnom ili ponižavajućem postupku ili kažnjavanju.	Článok 5. Nikto nesmie byť mučený alebo podrobený krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Članak 6. Svatko ima pravo svugdje se pred zakonom priznavati kao osoba.	Član 6. Svako ima pravo da se svagdje pred zakonom priznaje kao osoba.	Član 6. Svako ima pravo da se svuda pred zakonom priznaje kao lice.	Článok 6. Každý má právo, aby bola všade uznávaná jeho právna osobnosť.
Zdroje: Bosniansky text je prevzatý z oficiálneho prekladu kancelárie Vysokého komisára OSN pre ľudské práva (ako aj slovenský originál]). Tento bosniansky text bol preložený do chorvátčiny a srbčiny počas seminára na pôde Univerzity v Bonne. Oficiálne (srbská a chorvátska) verzie boli preložené nezávisle od bosnianskej, a preto obsahujú hlavne individuálne, skôr než lingvistické, rozdiely.

Slovanské jazyky
Západoslovanské jazyky: Česko-slovenské: čeština | slovenčina | knaančina  Lužickosrbské: Hornolužická srbčina | Dolnolužická srbčina  Lechické: poľština | polabčina | pomorančina | kašubčina | severná slovinčina
Južnoslovanské jazyky: Západné: chorvátčina | srbčina | bosniačtina | slovinčina  Východné: macedónčina | bulharčina | staroslovienčina
Východoslovanské jazyky: bieloruština | ukrajinčina | rusínčina | ruština