Veľká vlastenecká vojna

Z Wikipédie

Veľká vlastenecká vojna
Súčasť druhej svetovej vojny
Útočiaca sovietska pechota v Stalingrade
Dátum: 22. jún 1941 - 9. máj 1945 Miesto: ZSSR, Východná Európa, Nemecko, Mandžusko Výsledok: Víťazstvo ZSSR, úplná a bezpodmienečná kapitulácia Nemecka
Protivníci
Sovietsky zväz Poľsko Rumunsko (od r. 1944) Bulharsko (od r. 1944) Československo	Nemecko Taliansko Rumunsko (do r. 1944) Maďarsko Fínsko (do r. 1944) Slovensko
Velitelia
Josif Stalin	Adolf Hitler
Sila
2 680 000 mužov (na bojisku) 20 000 tankov 10 000 lietadiel	3 900 000 mužov 3 850 tankov, stíhačov tankov a útočných diel 3 000 lietadiel
Straty
26 miliónov mŕtvych a nezvestných, z toho 17 miliónov civilistov	Nemecko: 5 až 13,7 miliónov mŕtvych a nezvestných 607 divízii (96 500 tankov, 106 400 lietadiel, 317 000 diel) Ostatné krajiny Osi: 1,725 milióna mŕtvych a nezvestných
Zoznam bitiek II. svetovej vojny

Veľká vlastenecká vojna
Operácia Barbarossa – Fínsko 1941-1944 – Leningrad – Sevastopoľ – Moskva – Kerč-Feodosija – Ržev-Vjazma – 2. Charkov – Stalingrad – Velikie Luki – 2. Ržev-Syčevka – Kursk – Smolensk – Dneper – 2. Kyjev – Korsuň-ševčenkovská operácia – Kamenec-Podolskij – Operácia Bagration – Ľvov-Sandomierz – Balkán 1944 – Dukla – Budapešť – Visla-Odra – Königsberg – Berlín – Praha – Mandžusko 1945

Veľká vlastenecká vojna (po rusky: Великая Отечественная Война) alebo tiež bežne označovaná ako Východný front, bola dôležitá časť druhej svetovej vojny, ktorá prebiehala najmä vo východnej a strednej Európe. Bojoval v nej Sovietsky zväz proti nacistickému Nemecku a jeho spojencom (Maďarsko, Taliansko, Rumunsko, Fínsko, Slovensko). Názov Veľká vlastenecká vojna sa vžil do povedomia po prejave Josifa Stalina 3. júla 1941.

Veľká vlastenecká vojna sa začala 22. júna 1941 operáciou Barbarossa, ktorá sa skončila odrazením nemeckého útoku na Moskvu. Nemecké vojská sa však preskupili a na jar 1942 začali postupovať juhom ZSSR, ich postup bol zastavený v bitke o Stalingrad. Nasledujúci rok sa hitlerovské vojská pokúsili tretí krát vybojovať iniciatívu, keď v bitke o Charkov zastavili sovietsky postup od Stalingradu ale v bitke v Kurskom oblúku boli odrazení a začali byť vytláčaní z územia ZSSR. Po operácii Bagration, Visliansko-oderskej operácii a útoku na Berlín, ktoré spôsobili Wehrmachtu ťažké porážky, bola Tretia ríša porazená. Jej zostávajúci vodcovia 8. mája 1945 podpísali úplnú a bezpodmienečnú kapituláciu, čím zároveň ukončili druhú svetovú vojnu v Európe.

Obsah 1 Politické pozadie 1.1 Príčiny vypuknutia bojov na východnom fronte a stav ZSSR 1.2 Hitlerove ciele 1.3 Plán útoku 2 Strategická ofenzíva Wehrmachtu 2.1 Operácia Barbarossa 2.2 Bitka o Moskvu 2.3 Útok na juh ZSSR 3 Evakuácia priemyslu 4 Činnosť nacistických vojsk na okupovaných teritóriách Sovietskeho zväzu 4.1 Holokaust 5 Partizánska vojna 6 Vybojovanie rovnováhy 6.1 Protiofenzíva pri Stalingrade 6.2 Bitka pri Kursku 6.3 Boje na Dnperi 7 Strategická ofenzíva Červenej armády z Bieloruska do Prahy 7.1 Boje na juhu 7.2 Operácia Bagration 7.3 Postup do strednej, južnej a severnej Európy 7.4 Berlínsky smer a posledné boje v Európe 7.5 Boje na Ďalekom východe 8 Bilancia 9 Prechod k studenej vojne 10 Súvisiace články 11 Referencie a bibliografia 12 Iné projekty 13 Externé odkazy

[upraviť] Politické pozadie

Po hospodárskej kríze v 30. rokoch sa v Nemecku dostala k moci nacistická strana NSDAP, ktorá pod vedením Adolfa Hitlera iniciovala prípravy na odvetu za porážku Nemecka v prvej svetovej vojne. Krajiny, ktoré boli víťazmi prvej svetovej vojny (Spojené kráľovstvo, Francúzsko a USA), svojou politikou Appeasementu nepodnikli proti vzrastajúcemu nemeckému militarizmu žiadne kroky. Nečinne sa prizerali ako nemecký nacionálny-socializmus šliape po Versaillskej mierovej zmluve, obsadzuje demilitarizované Porýnie, či podporuje nacionalistického španielskeho povstalca Franca. V marci 1938 nemecké vojská anektovali Rakúsko. V dňoch 29. až 30. septembra 1938 zvolali v Mníchove Nemecko, Taliansko, Veľká Británia a Francúzsko Mníchovskú dohodu, na ktorej tieto krajiny rozhodli o odňatí Sudetov od Česko-Slovenska. Na tomto území, kde žila významná nemecká menšina sa tiež nachádzala línia opevnení, ktorá mohla v prípade ozbrojeného konfliktu ochrániť krajinu pred agresiou Nemecka. Bývalé Dohodové veľmoci, pri tom odmietli Česko-Slovensku pomôcť pri obrane pred nemeckými územnými nárokmi, a v prípade neuznania výsledkov Mníchovskej dohody, by neboli ochotné aj napriek podpísaným obranným zmluvám zasiahnuť. Následná prvá viedenská arbitráž situáciu krajiny, po strate Podkarpatskej Rusi a južných oblastí Slovenska ešte sťažila. Prezident Edvard Beneš však nebol ochotný prijať pomoc zo Sovietskeho zväzu, ktorý bol pripravený krajine vojensky pomôcť. V marci 1939 prestalo Česko-Slovensko existovať. Čechy a Moravu obsadili nemecké vojská a vytvorili takzvaný Protektorát Čechy a Morava. Na Slovensku vznikla za prispenia Hitlera prvá Slovenská republika.

Tesne pred začiatkom bojov druhej svetovej vojny, sa Tretia ríša a Sovietsky zväz v Pakte Ribbentrop-Molotov tajne dohodli na rozdelení Poľska a niektorých ďalších krajín, ktoré medzi nimi ležali. Stalin v tej dobe vedel, že Hitler plánuje viesť vojnu proti krajinám západnej Európy a tento fakt hodlal využiť. Pravdepodobne dúfal, že sa Nemecko vyčerpá v bojoch s Francúzskom a Veľkou Britániou a on potom môže tieto oslabené krajiny napadnúť, poprípade získať čas a pripraviť sa na nemecký vpád. Pakt mal zabezpečiť ZSSR v kritickom období do roku 1942, kedy malo byť ukončené plánované prezbrojovanie Červenej armády. 17. septembra 1939 Sovietsky zväz napadol Poľsko „od chrbta“ a obsadil jeho východné oblasti, sovietski činitelia to odôvodňovali snahou ochrániť ruské, bieloruské a ukrajinské obyvateľstvo v týchto oblastiach. Týmto sa však iba zastieral fakt, že sa ZSSR priamo zúčastnilo na rozpútaní druhej svetovej vojny. Západní spojenci však, narozdiel od Nemecka, Sovietskemu zväzu nevyhlásili vojnu. Počas vpádu do Poľska sa do rúk Červenej armády vzdalo veľa poľských vojakov a dôstojníkov. Asi 25 000 tých, ktorí neboli ochotní prijať sovietske idey, potom NKVD zastrelila neďaleko Smolenska v Katyňskom lese a na ďalších miestach. Podľa dodatkov k paktu mal ZSSR voľnú ruka ZSSR v niektorých pobaltských krajinách. Stalin následne v priebehu roku 1940 prikázal obsadiť Estónsko, Lotyšsko a dokonca aj Litvu, ktorej sa dodatok netýkal. Sovietska moc v týchto krajinách následne rozpútala krutú perzekúciu, v ktorej dôsledku prišlo o život najmenej 100 000 ľudí. 24. júna 1940 Stalin ultimatívne požiadal Rumunsko o odovzdanie Besarábie a Severnej Bukoviny, následne boli tieto regióny obsadené vojskami Červenej armády. V oblasti sa nachádzali aj ložiská ropy, ktoré boli v tej dobe pre Nemecko nevyhnutne dôležité pre vedenie vojny.^[1]

[upraviť] Príčiny vypuknutia bojov na východnom fronte a stav ZSSR

Hitler vo svojej knihe Mein Kampf písal Hitler o potrebe nového životného priestoru (tzv. Lebensraum) pre nemecký národ vo Východnej Európe. Predstavoval si, že Nemci ako nadradený národ osídlia západné Rusko a Rusov, ktorých považoval za menejcenný národ ovládaný Židmi, presídlia na Sibír. Zvyšky pôvodného obyvateľstva by Nemci použili ako lacnú pracovnú silu. Pre Nemecko vojna na východe mala rasový ale aj významný ideologický rozmer, pretože komunisti boli považovaní za hlavných nepriateľov nacistov. Nemenej dôležité boli aj zahraničnopolitické a štátne aspekty, keď veľké množstvo starej pruskej aristokracie, ktorá mala naviac veľké slovo v armáde videlo v Rusku a neskôr v ZSSR nebezpečného suseda, ktorého je potrebné eliminovať.^[2]

Po veľkých čistkách, ktoré zasiahli sovietsku spoločnosť a najmä armádu koncom 30. rokov Hitler predpokladal, že je ZSSR vojensky slabé a neschopné efektívne viesť vojnu, preto by mala byť jeho porážka nemeckou armádou pomerne jednoduchá.

Prípravy na vpád do ZSSR sa začali už v roku 1940. Za politický cieľ a zámienku operácie Barbarossa určil Hitler:

• záchranu západnej civilizácie pred rozpínavosťou boľševizmu a jeho likvidáciu
• ovládnutie prírodných a ľudských zdrojov ZSSR pre vedenie ďalších vojen

Na začiatku veľkej vlasteneckej vojny nevideli úplne všetci občania ZSSR v Nemcoch nepriateľov. Mnohí ľudia, ktorí sa pamätali na nemecké vojská z obdobia prvej svetovej vojny si na Nemcov pamätali ako na civilizovaných a dobrých ľudí. Hitler však svoju šancu získať si sympatie sovietskeho obyvateľstva po vpáde do krajiny rýchlo strácal. Už v princípe bol nacistický režim zameraný proti Slovanom, jednotky zložené z Ukrajincov, či Kozákov (či iných kolaborantov, nie vždy zložené na národnostnom princípe) boli nasadzované len z iniciatívy nemeckých miestnych veliteľov (ako bol napr. Paul Ludwig Ewald von Kleist na Kryme a Kubáni). Centralizovaná koncepcia spojenectva s utláčanými národmi ZSSR, ktorej vrcholom bola ROA, vznikla paradoxne až vtedy, keď Nemci museli zo ZSSR ustupovať. Že sa k Hitlerovi pripojili aj bývalé pobaltské republiky nebolo nič prekvapivé. Tie cítili k Sovietskemu zväzu pravdepodobne najväčší odpor spomedzi všetkých sovietskych republík. Napriek tomu, že väčšina z pobaltských krajín nebola až tak politicky naivná aby uverila Hitlerovi, predpokladali, že každá zmena oproti stalinskému režimu bude len lepšia.

Občania ZSSR skutočne nestáli za Stalinom bez výhrad. Dôvera v neho tesne po napadnutí krajiny a katastrofických porážkach v lete a na jeseň 1941 klesla, vedeli ale, že pod Hitlerom a nacistickou nadvládou by bola situácia ešte horšia. Odpor k nemeckej agresii následne stúpal, keď sa hitlerovské vojská (hlavne Einsatzgruppen) ukázali ako brutálni vrahovia. K súdržnosti akú sovietsky ľud prejavil do značnej miery pomohli aj vyhlásenia samotného Stalina, ktorý sa 3. júla 1941 v rozhlase k svojim krajanom prihovoril priam neuveriteľne: „Súdruhovia, občania, bratia a sestry, príslušníci armády a námorníctva! Obraciam sa na vás priatelia moji!“ Tieto slová zapadali do ponurej atmosféry týchto dní. ^[3] Sovietsky zväz počas vojny navyše uzavrel spojenectvo so západnými demokraciami. Mnohí občania Sovietskeho zväzu po zblížení krajiny s Veľkou Britániou a USA počas vojny očakávali, že sa pomery v krajine zmenia. To ich ešte viac hnalo do boja s nepriateľmi, ktorí napadli ich krajinu.

Na stranu ZSSR sa postavila dokonca aj pravoslávna cirkev, ktorú pritom marxisti dávno vyhlásili za jedného z nepriateľov spoločnosti a nemilosrdne ju prenasledovali. Okamžite po napadnutí krajiny bez intervencie komunistov, vyzval moskovský patriarcha Sergej pravoslávnu cirkev v krajine, aby aktívne podporovala boj sovietskeho ľudu proti Nemecku. Cirkev začala peňažnú zbierku, ktorá do roku 1943 zozbierala 200 miliónov rubľov, za ktoré bola postavená 1 stíhacia peruť a tankový pluk.

Na začiatku 40. rokov bola sovietska obranyschopnosť silne narušená. Hlavný podiel na tom mali stalinské čistky v armáde, tiež diletantské zásahy sovietskeho vedenia do organizácie armády (napríklad zrušenie mechanizovaných zborov, ktoré bolo v lete 1941 potrebné narýchlo znovu formovať), chýbali skúsení odborníci v tankovom vojsku, v období napadnutia krajiny sa iba začínali precvičovať tí, ktorí boli k tankovým jednotkám prevelení od iných druhov vojsk. Neboli to však jediné slabiny Červenej armády. Sovietskym vojskám zúfalo chýbala motorizácia, vďaka maršalovi Kulikovi dokonca aj samopaly. Červená armáda na hraniciach sústredila veľké množstvo zásob, ktoré okamžite po vpáde padli do rúk Nemcom. Za všetky tieto chyby nesie plnú zodpovednosť Stalin a jeho blízke okolie. Stalin navyše v rozhodujúcich dňoch pred napadnutím ZSSR nijak adekvátne nereagoval na prichádzajúce spravodajské správy o príprave útoku proti krajine. Tieto faktory výraznou mierou podryli bojaschopnosť Červenej armády a prispeli k jej porážkam na začiatku vojny.

Stalin pred začiatkom druhej svetovej vojny v lete 1937 inicioval brutálne čistky v armáde. Tie pripravili o život väčšinu najvyšších dôstojníkov: za obeť padli traja z vtedajších piatich maršalov, 11 komisárov obrany, 13 z 15 veliteľov armád aj všetci velitelia vojenských okruhov. Celkovo bolo zatknutých, prepustených alebo uväznených asi 35 000 dôstojníkov Červenej armády. ^[4] Až následná Zimná vojna a začiatok Veľkej vlasteneckej vojny ukázali, v akom stave sa skutočne nachádza dôstojnícky zbor Červenej armády.

Zo Stalinovho režimu profitovali hlavne oddaní členovia strany a udavači. Ostatní aj keď neboli jeho priami odporcovia (lepší systém im nebol známy) si nežili zvlášť dobre (na vtedajšie európske pomery). Je pravdepodobné, že títo profitanti netvorili väčšinu. Tí ktorí vedeli (alebo aspoň tušili) ako si ľudia žijú v kapitalistickej Európe Stalinov režim dokonca nenávideli. Napriek všetkým negatívam diktatúry, bol Sovietsky zväz v roku 1940 rozvíjajúcou sa krajinou. Životná úroveň rástla nebývalým tempom. Nemecký vpád nasledujúceho roku tento rast brutálnym spôsobom prerušil, obyvatelia ZSSR sa dočkali podobnej životnej úrovne, akú dosahovali pred rokom 1941, až v 60. rokoch.

Úspešný nemecký stíhač Erich Hartmann vo svojich spomienkach napísal: „Tenká horná vrstva si v Rusku žije veľmi dobre, ale ostatní žijú a chodia oblečení ako žobráci.“^[5]

Stalinov teror postihoval ale aj ľudí, ktorí nikdy jeho nepriateľmi neboli. Tí boli likvidovaní na základe preventívnych čistiek a falošných obvinení udavačov, ktorí museli plniť „udavačské kvóty“. Toto sa nedalo utajiť a nenávisť k Stalinovi sa preto pozvoľna šírila aj medzi obyčajnými ľuďmi. Situácia v krajine bola dobrým politickým základom pre každého útočníka zvonka. Hitler však túto výhodu nedokázal využiť.

Ďalším faktorom bola demontáž Stalinovej línie a presun jej vybavenia na západ do zatiaľ ešte nedobudovanej Molotovovej línie. Opevnenia Stalinovej línie tvorili pôvodne dobre vybudovanú sieť železobetónových pevností, zátarasov a drevozemných bunkrov, ktorá sa tiahla od mesta Pskov na severe, cez východné brehy rieky Berezina, ďalej na juh do Kyjeva a k Odese na brehu Čierneho mora. Bola vybudovaná v polovici 30. rokov pôvodne na obranu pred prípadnými útokmi kapitalistických krajín zo západu. Avšak po rozšírení Sovietskeho zväzu o oblasti, ktoré obsadil podľa dodatkov k paktu Riebentropp – Molotov sa hranice krajiny presunuli o stovky kilometrov na západ. Pôvodná Stalinova línia bola opustená a jej vybavenie a výzbroj sa premiestnila do opevnení, ktoré sa začali budovať na nových hraniciach. V čase napadnutia Sovietskeho zväzu však takmer žiadne z týchto opevnení neboli dokončené a tým pádom ani použiteľné. Pri postupe nacistov hlbšie do vnútrozemia krajiny však jednotky Červenej armády využili aj pôvodné opustené opevnenia Stalinovej línie, napríklad pri Kyjeve. Ukázalo sa, že keby z nich predtým nebola odvezená pôvodná výzbroj, mohla táto línia výrazne pomôcť Sovietom pri obrane svojho územia.

Na zahraničnopolitickej scéne sa Stalin po vypuknutí 2. svetovej vojny čiastočne snažil zabezpečiť Sovietsky zväz tým, že 13. apríla 1941 uzavrel s Japonskom pakt o neútočení. Neskôr mu tento čin veľmi pomohol, keď po ubezpečení rozviedky, že Japonsko nenapadne Sovietsky zväz na Ďalekom východe, stiahol vojská z tejto oblasti na obranu Moskvy.

Množiace sa správy o tom, že sa Nemecko chystá napadnúť Sovietsky zväz sa Stalin navonok snažil ignorovať. Veľmi presné správy prichádzali od Richarda Sorgeho, ktorý dokonca dokázal niekoľko dní pred útokom poslať do ZSSR správu, že sa útok začne 22. júna. Stalin však žiadnym správam neveril a nedovolil vyvíjať prakticky žiadnu činnosť, ktorá by nasvedčovala, že sa sovietske vojská pripravujú na vojnu, dúfal zrejme, že tak získa čas. Iba 19. júna dostali sovietske vojská rozkaz aby rozptýlili svoje lietadlá a maskovali svoje pohraničné letiská. Bolo však neskoro. O množiacich sa neúspechoch pri zlepšovaní vzťahov s Nemeckom jasne hovorila zahraničnopolitická situácia, ako aj chladné reakcie Hitlera na pokusy o zblíženie oboch krajín.

[upraviť] Hitlerove ciele

Hitler vydal pred vpádom do ZSSR niekoľko rozkazov, ktoré mali výrazný vplyv na osud niektorých kategórií vojnových zajatcov, či obyvateľstva na okupovaných územiach:

• 13. marec 1941 „Richtlinien auf Sondergebieten zur Weisung Barbarossa“ - Himmler dostal plnú moc a prostriedky na vyhladenie Židov a sovietskej inteligencie, onedlho vnikli špeciálne jednotky Einsatzgruppen, ktoré rozpútali na podmenenom území brutálny teoror

• 13. máj 1941 „Erlaß über die Ausübung der Kriegsgerichtbarkeit im Gebiet Barbarossa“ - príslušníci Wehrmachtu nesmeli byť za činy proti civilnému obyvateľstvu ZSSR braní na zodpovednosť - všetko sa im povoľovalo.

• 19. máj 1941 - proti partizánom, Židom atď. neslobodno brať ohľad, za dôkaz sa považuje aj podozrenie zo spolupráce s nimi

• 6. jún 1941 (Kommissarbefehl) - politických komisárov okamžite popraviť

• 16. jún 1941 „Bestimmungen über das Kriegsgefangenenwesen“ - vojnových zajatcov treba zabiť pri najmenšom podozrení zo zamýšľaného odporu

[upraviť] Plán útoku

Hitler predložil v júli 1940 zámer napadnúť Sovietsky zväz svojmu štábu na jar roku 1941. Neskôr jeho ambície stúpli na: „Úplné pozbavenie Sovietskeho zväzu práva na existenciu.“ ^[6] Hitler zatiaľ aspoň čiastočne kamufloval túto činnosť napr. prípravou údajného vylodenia na Britské ostrovy. Čiastočne zmiatol sovietsku výzvednú službu i tým že si nepripravoval žiadne zásoby na boj v zime (sovietska rozviedka napr. sledovala nákupy ovčej kože na svetových trhoch). Bolo totiž vylúčené, že by sa mu podarilo ZSSR zničiť od začiatku jari do príchodu zimy. Čoskoro boli k západným hraniciam Sovietskeho zväzu premiestnené veľké nemecké sily. Väčšina z nich sa sústredila vo Východnom Prusku a Nemcami okupovanom Poľsku. Pôvodný dátum začiatku útoku však oddialilo viacero príčin. Jednou bola toho roku veľmi daždivá jar. Druhou bol nemecký útok na Juhosláviu a Grécko, ktoré mohli na poslednú chvíľu znamenať veľké nebezpečenstvo, podobne ako tomu bolo počas prvej svetovej vojny. Niektorí však poukazujú na to, že útok na Juhosláviu a Grécko viazal iba malé nemecké sily a nemal výrazný vplyv na dátum konečného vpádu do ZSSR. Walther von Brauchitsch veliteľ Wehrmachtu disponoval tromi skupinami armád, z ktorých každú podporovala jedna letecká armáda.

• Skupina armád Sever pod velením maršala Wilhelma von Leeba mala za úlohu obsadiť Leningrad a dojsť až k Archangeľsku
• Skupina armád Stred pod velením maršala Fedora von Bocka mala postupovať k rieke Volga, na trase jej útoku ležalo aj hlavné mesto krajiny Moskva
• Skupina armád Juh pod velením maršala Gerda von Rundstedta mala postupovať juhom ZSSR k mestu Astrachaň, obsadiť Krym, prekročiť Volgu a odrezať Kaukaz od zbytku krajiny

Napriek tomu, že nemecké ozbrojené sily mali veľké bojové skúsenosti, vynikajúci veliteľský zbor, ktorý ich v kombinácii s kvalitnou výzbrojou robil pravdepodobne najlepšou pozemnou armádou na svete, je dosť diskutabilné či mali potenciál zničiť Sovietsky zväz. Je však tiež nepopierateľné, že nebyť Hitlerovych zásahov do príprav a realizácie bojových operácií, mohli sa boje na východnom fronte (ako aj počas celej vojny) vyvíjať podstatne viac v prospech Tretej ríše.

[upraviť] Strategická ofenzíva Wehrmachtu

V noci z 21. na 22. júla 1941 Nemci vyzvali sovietskeho veľvyslanca Dekanozova aby v Berlíne urýchlene navštívil nemecké ministerstvo zahraničných vecí. Tam mu o 3. hodine ráno miestneho času doručili diplomatickú nótu, rovnaký dokument odovzdal gróf von Schulenburg o 5. hodine ráno sovietskemu ministrovi zahraničných vecí Molotovovi v Moskve. V dokumente bol Sovietsky zväz obvinený z podvratnej činnosti voči Nemecku, Európe a nepriateľskej politiky voči Tretej ríši. Tiež bol obvinený zo sústredenia ozbrojených síl na sovietsko-nemeckých hraniciach, čo bolo v rozpore so vzájomnými dohodami o priateľstve. Dokument rovnako informoval o tom, že nemecká vláda je nútená na ohrozenie svojich hraníc okamžite reagovať a Hitler už prijal opatrenia, aby ozborjené sily toto nebezpečenstvo silou zlikvidovali. Ešte toho istého dňa vyhlásilo vojnu Sovietskemu zväzu Taliansko, onedlho ho nasledovali aj ostatné krajiny Osi. O 12:00 v sovietskom štátnom rozhlase vystúpil minister zahraničných vecí Molotov a informoval obyvateľstvo krajiny, že ZSSR bol napadnutý. Okamžite po vyhlásení vojny, vyjadril ministerský predseda Spojeného kráľovstva Winston Churchill ZSSR podporu v boji proti Nemecku.

[upraviť] Operácia Barbarossa

Bližšie informácie v hlavnom článku: operácia Barbarossa

22. júna 1941 sa medzi 3:15 a 4. hodinou rannou začala najväčšia, najurputnejšia a najkrvavejšia nepretržitá pozemná kampaň v histórii ľudstva. Krycí názov nemeckej útočnej operácie znel Operácia Barbarossa.

Po delostreleckom ostreľovaní a leteckom bombardovaní 22. júna o 4:15 prekročili prví z vyše tri a pol milióna mužov vojsk Osi hranice Sovietskeho zväzu na takmer 1 320 km dlhom fronte. Nemecké vojská boli pri útoku organizované do troch skupín armád (Sever, Stred a Juh), sovietske ozbrojené sily používali zoskupenia nazývané fronty (Severozápadný, západný a juhozápadný), ktoré spočiatku približne zodpovedali nemeckým skupinám armád. Avšak na sklonku bojov roku 1941, Červená armáda zvýšila celkový počet frontov na úkor ich sily, takže v neskoršom období sa sovietske fronty takmer rovnali nemeckým armádam.

Intenzívny odpor od začiatku kládli najmä jednotky pohraničnej stráže, no tie neboli dostatočne vybavené na boj s tankami a boli pre to postupne likvidované. Prvé ťažké boje sa rozhoreli v oblasti Brestu, kde bolo obkľúčených 11 sovietskych divízií. Za niekoľko dní Nemci prenikli hlboko do pobaltských republík, obsadili veľkú časť Bieloruska a západne od Minska obkľúčili skoro celú 3., 4. a 10. sovietsku armádu. Medzera ktorá vznikla obkľúčením sovietskych vojsk v oblasti Minska dovolila Nemcom bez ťažkého odporu prekročiť 1. júla Západnú Dvinu a Dneper a rýchlo postupovať ďalej do sovietskeho vnútrozemia smerom na Smolensk. Na južnej Ukrajine postupovali nemecké vojská skupiny armád Juh spolu s rumunskými jednotkami rovinatým terénom no čelili oveľa väčšiemu množstvu sovietskych tankov. Onedlho obkľúčili Odesu, no do mesta zatiaľ neprenikli.

Rozmiestnenie sovietskych vojsk pri vpáde podľa názorov odborníkov naznačovalo, že dosiaľ ešte neboli rozmiestnené do útočných pozícií^[7]. Vojská západných vojenských okruhov boli zatiaľ dislokované v akejsi vyčkávacej pozícii, pričom však nemuselo nevyhnutne trvať dlho aby boli na prípadný útok pripravené. Práve fakt, že sa Stalin chystá napadnúť Nemecko bol jedným z hlavných argumentov pre útok na ZSSR. To však zrejme nebolo možné skôr ako na jar roku 1942 alebo ešte neskôr v dôsledku neukončenej reformy a prezbrojovania Červenej armády.

23. júna 1941 bola vytvorená Stavka hlavného veliteľstva (od 8. augusta 1941 Stavka vrchného velenia), ktorej predsedal národný komisár obrany Semjon Timošenko, v jeho kompetencii však chýbali mnohé dležité úlohy, ktoré bolo v tej dobe potrebné riešiť, 10 júla ho preto nahradil sám Stalin. Všetka moc v krajine sa 30. júna 1941 sústredila v Štátnom výbore obrany, ktorého vrchným veliteľom sa stal od 8. augusta J.V. Stalin. 23. júla bola vyhlásená mobilizácia.

25. júna začali Fíni spolu s Nemcami oslobodzovať svoje stratené územia na Karelskej šiji. 29. júna sa začalo bojovať aj na sovietsko-nórskych hraniciach za polárnym kruhom. Bolo to po prvý krát v histórii, čo sa viedli boje aj v tejto nehostinnej oblasti.

V júli a auguste sa skupine armád Sever podarilo postúpiť pobaltskými republikami, obsadiť Rigu a Pskov. Pokračoval tiež jej postup k Luge a Novgorodu. Po tom čo skupina armád Stred narazila v júli na tvrdú obranu okolo mesta Smolensk, rozhoreli sa v jeho okolí takmer mesiac trvajúce boje. Nemci sa pokúšali obkľúčiť brániacu sa sovietsku 16., 19. a 20. armádu a zároveň museli čeliť energickým protiútokom, ktoré viedli sovietske jednotky, aby zabránili ich obkľúčeniu.

8. augusta v noci 15 sovietskych diaľkových bombardérov DB-3 vyštartovalo z Baltského ostrova Ezel a v noci z výšky 7 km bombardovalo nezatemnený Berlín. Všetky stroje sa vrátili v poriadku na základňu. Ráno nemecké noviny uvádzali, že mesto bombardovali Angličania, a že bolo zostrelených 6 anglických lietadiel. Britská tlač na to zareagovala tiež, keď oznámila, že Nemci vydávajú čudné vyhlásenia, lebo britské letectvo nad Berlínom 7. ani 8. augusta nelietalo. ^[8]

Nemcom do značnej miery pomohli sovietske rozkazy, ktoré nariaďovali nerozvinutým a nepripraveným vojskám okamžite viesť protiútoky, ktoré nebolo možné v čase, keď nefungovalo stále spojenie s veliteľstvami, dostatočne skoordinovať. Nemci znovu aplikovali taktiku bleskovej vojny a neútočili proti silnejším sovietskym zoskupeniam čelne, využívali obchvaty a obkľučovali rýchlymi mechanizovanými a tankovými klinmi pomalšie manévrujúce sovietske vojská. Luftwaffe v prvých dňoch vojny zničila postupne väčšinu sovietskeho letectva dislokovaného na západe krajiny.

Stalin znepokojený porážkami svojich vojsk, ako aj množstvom vojakov a dôstojníkov, ktorí sa vzdali do rúk Nemcom v auguste 1941 vydal rozkaz č. 270. Ten mal ďalekosiahly vplyv na životy miliónov sovietskych vojakov, ktorí boli zajatí nemeckými vojskami. Rozkaz zakazoval vojakom dobrovoľne sa vzdávať nepriateľovi, neošetroval však prípady, keď sa museli vojaci rozhodovať medzi istou smrťou a zajatím. Väčšina z nich, sa po tom čo boli oslobodení zo zajatia sovietskymi vojskami, dostala do trestných jednotiek alebo do známych Gulagov.

31. augusta 1941 doplával do sovietskeho prístavu Archangeľsk prvý britský konvoj PQ-O so zásobami. Pomoc západných Spojencov bola v tej dobe pre ZSSR veľmi užitočná.

V nasledujúcich bitkách Nemci obkľúčili a zničili, v sérii bojov na západnom a neskôr aj na východnom brehu Dnepru, sovietsku 6. a 12. armádu brániace sa v oblasti Umane. Hitler v tej dobe nariadil zastaviť postup na Moskvu cez Smolensk odkiaľ poresmeroval 2. tankovú skupinu generála Guderiana smerom na Kontop a vrhol svoje tankové skupiny na Kyjev, v ktorého okolí zostávalo ešte stále veľké množstvo sovietskych vojsk. Popri Guderianovom útoku zo severozápadu sa k mestu blížili nemecké vojská Ewalda von Kleista od Kremenčugu z juhozápadu. Tvrdo brániace sa vojská Juhozápadného frontu nesmeli na Stalinov rozkaz opustiť svoje pozície v ohybe Dnepru, v ktorých im hrozilo obkľúčenie. O ústup pritom žiadal aj veliteľ frontu a Stalinovi blízky maršal Buďonnyj. 14. septembra nemecké tankové jednotky prenikli na juhu k mestu Romny a nakoniec sa 19. septembra spojili s zovreli čeľuste obkľúčenia pri Lochvici, čím v oblasti Kyjeva odrezali vyše 600 000 mužov sovietskej 5., 21., 26. a 37. armády, tvoriacej prevažnú časť Južného frontu. Sovietske jednotky sa však nevzdali hneď a Nemci boli nútení na mnohých miestach prekonávať silný odpor. Napriek tomu, že Kijev padol už 19. septembra, posledné ohniská odporu v kotli sa vzdali alebo boli zničené až 26. septembra. Nemci následne sústredili svoje tankové jednotky skupín Sever a Stred a zaútočili opäť v oblasti Smolenska. Tieto boje boli počiatkom útoku smerom na Moskvu. Skupina Juh zatiaľ udrela na zoslabený Juhozápadný front a obsadila Charkov a postupovala na Donbas. Na určitý čas obsadili Nemci aj Rostov nad Donom a nezadržateľne prenikli na Krym, kde odrezali námornú základňu Sevastopoľ.

[upraviť] Bitka o Moskvu

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka o Moskvu

V Moskvoskom smere Nemci úspešne postupovali ďalej a pri Vjazme prerazili líniu sovietskeho Západného frontu a obkľúčili desiatky tisíc sovietskych vojakov 16., 19., 20., 24. a 32. armády vedené Ivanom Konevom. Onedlho sa podarilo tankovému zboru Feldherrnhalle prekročiť rieku Desnu a pri Brjansku ťažko narušiť, zlikvidovať alebo zajať jednotky 3., 13. a 50. armády Brjanského frontu. Sovieti nakoniec s ťažkosťami nemecký postup zastavili pri Mcensku.

V tomto období Nemci už takmer 5 mesiacov aplikovali taktiku bleskovej vojny a úspešne drvili svojho nepriateľa. Zatiaľ čo v predošlých bojoch v západnej Európe, napredovali bez väčších problémov, v ZSSR bol Wehrmacht postavený pred nové problémy. Nemci museli čeliť časovej tiesni, pretože celkový plán operácie Barbarossa sa zakladal na tom, že bude Červená armáda zničená v priebehu niekoľkých málo mesiacov, čo ako sa ukázalo nebolo vôbec reálne. Časový sklz mal za následok vzrastajúce problémy s počasím, ktoré bolo síce počas leta dobré, no na jeseň sa zmenilo na daždivé, čo veľmi spomalilo postup vozidiel po nekvalitných sovietskych cestách. Zhoršujúce sa počasie, ktoré zabránilo nasadeniu letectva a neskôr aj silné mrazy, na ktoré nemecké velenie trestuhodne nepripravilo svoje jednotky potom kruto trápili nemecké jednotky počas zimy. Nacistickej vojnovej mašinérii spôsobovali ďalšie problémy aj obrovské vzdialenosti, ktoré muselo riešiť najmä preťažené zásobovanie. Sovieti navyše začali aplikovať taktiku spálenej zeme aby nepriateľovi sťažili zásobovanie z miestnych zdrojov. Nezanedbateľný bol aj odpor sovietskych vojsk, ktorý bol všeobecne omnoho urputnejší než ten, s ktorým sa nacisti dovtedy stretali.

Začiatkom októbra sa sovietska obrana stredného úseku frontu najprv pokúsila zadržať Nemcov v okolí Vjazmy a na ceste Oriol-Brjansk. Zo severu sa k Moskve blížili von Kluge so svojou 4. armádou, z juhu a západu to bol Guderian so svojou tankovu skupinou. Do začiatku decembra 1941 sa nacistickým jednotkám na západe a severozápade od Moskvy za vzrastajúcich strát podarilo preniknúť silnou sovietskou obranou pri mestách Možajsk, Kalinin, Klin, Volokolamsk, Istra a Solnečnogorsk, pričom dosiahli kanál Volga-Moskva. Na juhozápade postupovali Nemci cez Kalugu a Mcensk smerom k Tule. K tomuto opevnenému mestu prenikli Guderianove vojská 2. tankovej armády 30. októbra, no mesto samotné neboli schopné obsadiť.

V prvých decembrových dňoch sa len niekoľko desiatok kilometrov pred Moskvou medzi vyčerpanými jednotkami na oboch stranách rohoreli boje, ktoré nakoniec Nemcov prinútili spomaliť postup. Stalin, ktorý už medzičasom začal sťahovať časť svojich vojsk z Ďalekého východu, Uralu a Sibíre, pripravil spolu so svojimi generálmi útok na krídla nemeckých vojsk. Sovieti, mnohé jednotky ktorých boli poznačené predošlými bojmi podobne ako vyčerpaný Wehrmacht, ktorý bol zlým počasí navyše pozbavený aj svojej leteckej podpory, vyrazili v oblasti Kalininu do protiofenzívy 5. decembra. V oblasti Klinu, Solnečnogorska, Tuly a Jeletska 6. decembra. Sovietske vojská na viacerých miestach prerazili nemecké línie a Wehrmacht prvý krát stratil v boji celé divízie. Nemcom sa podarilo postup sovietskych vojsk, ktorým chýbali tanky zastaviť až pri Rževe, čím bola línia opäť stabilizovaná. Bolo to aj sčasti preto, že Hitler vydal rozkaz neustupovať, čím prinútil svoje jednotky bojovať na hrane svojich možností. Aj keď sa mu tento ťah v tomto období vyplatil, opakovanie tejto taktiky v nasledujúcom období sprevádzalo viaceré veľké porážky nemeckých vojsk. Obrovské množstvo snehu a vysoké straty nakoniec paralyzovali bojovú činnosť na oboch stranách.

Do začiatku útočnej fázy bitky o Moskvu Červená armáda ustúpila 850 až 1200 km, postup Wehrmachtu na hlavné mesto krajiny však zastavila a neskôr naopak zahnala Nemcov niekoľko stoviek km späť. Na ostatných dôležitých smeroch - na Leningrad i na juhu pri Rostove sa aj napriek počiatočným neúspechom taktiež podarilo postup Nemcov zastaviť. Leningrad sa však z obkľúčenia vyslobodiť nepodarilo, na jar zorganizovaný útok 2. údernej armády. Mesto sa napriek mnohým pokusom o spojenie južne od Ladožského jazera ocitol v obkľúčení na takmer 900 dní, čo malo kruté dôsledky pre jeho civilných obyvateľov. Asi milión z nich zahynul v strašných podmienkach od krutej severskej zimy a dlhotrvajúceho hladu. Udržanie Leningradu bolo veľmi dôležité z niekoľkých dôvodov, bolo to posledné miesto kam sa mohla z Tallinu evakuovať Červená Baltická flotila, bolo to takisto miesto, ktoré zabraňovalo spojeniu vojsk útočiacich z Karélie a polárnych oblastí Fínska a Nórska s vojskami skupiny armád Sever. Obrancovia Leningradu tiež v podstatne bránili prístupy k prístavom Archangeľsk a Murmansk, ktoré boli dôležitou spojovacou tepnou so Spojeným kráľovstvom.

Červená armáda podnikla od januára do apríla 1942 na severnom a strednom úseku frontu v oblasti Moskvy, kde stále držala silné rezervy lokálne protiútoky napr. Demiansku operáciu, Rževsko-Syčevskú operáciu ako aj útoky v oblasti Orla, Kurska a Bolchova, čím si aspoň čiastočne zlepšila postavenie na daných úsekoch a zaháňala Nemcov ďalej od Moskvy, aj keď sa tieto operácie považujú všeobecne za nie veľmi úspešné. Ťažkou ranou pre vojská brániace sa v Sevastopole bola livkidácia sovietskeho výsadku pri Feodosiji, čo bol zahambujúci koniec tzv. Kerčsko-feodosijskej operácie. Zlé postavenie vojsk Červenej armády stojacich pred skupinou armád Juh dovŕšil neúspešný protiútok smerom na Charkov.

[upraviť] Útok na juh ZSSR

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka o Stalingrad

Sily a rezervy Červenej armády sa v zimných a jarných bojoch veľmi vyčerpali a Stalinov cieľ, ktorým bolo vyhnať nepriateľa z územia ZSSR, tak už nebolo možné realizovať. Wehrmacht ako celok sa zo svojich strát spamätal rýchlejšie ako Sovieti a začiatkom roku 1942 znovu prešiel do útoku, teraz však na juhu ZSSR, kde najprv zlikvidoval výpad Juhozápadného a Brjanskeho frontu k Charkovu. Hitlerove vojská dobyli 1. júla po niekoľko mesačnom obliehaní Sevastopoľ. Tvrdé boje prebiehali v oblasti Voroneže (padla 7. júla) a Vorošilovgradu (padol 17. júla) odkiaľ boli sovietske jednotky vytlačené na východ. Stratený bol celý Donbas, Rostov-na-Donu (padol 24. júla) a nemecké vojská prenikli rovinatým terénom až 650 km medzi rieky Don a Volga a plánovali dojsť až ku Kaspickému moru. Nemci pokračovali aj v útoku na Kaukaz. Do jesene 1942 nemecké tankové armády bez väčších ťažkostí postupovali Kubáňskou rovinou k ropným poliam na Kaukaze. Padlo rozhodnutie preťať Volgu pri meste Stalingrad. Prerušili by tak prakticky všetky sovietske spojenia s vojskami na Kaukaze.

Wehrmacht zaútočil na mesto 24. augusta 1942. Hneď od začiatku sa rozpútali zúrivé pouličné boje. V nich sa stratila nemecká výhoda v lepšej pohyblivosti a kvalitatívna prevaha veliteľských kádrov na nižších úrovniach. Sovieti sa odhodlane bránili, bojovalo sa o každý dom. Situácia na fronte si vyžiadala zásobovanie sovietskych vojsk v meste ležiacom na západnom brehu Volgy výhradne loďami. Na východnom brehu zatiaľ sovietska armáda sústredila silné jednotky delostrelectva a protilietadlovej obrany. Najmä ich kvalitné delostrelectvo potom pomáhalo početne slabším obrancom mesta odrezaným na západnom brehu odrážať silné nemecké útoky. Zásobovanie mesta cez Volgu bolo možné iba v noci. Aj nemecká 6. armáda, ktorej úlohou bolo obsadiť mesto mala problémy so zásobovaním po preťažených komunikáciách. Veľmi ťažké boje boje prebiehali v polovici septembra o Mamajovu mohylu a hlavnú železničnú stanicu v strede mesta. 23. septembra obsadil Jakov Pavlov s ďalšími troma vojakmi dom odborníkov na jednom z námestí a bránil ho do 25. novembra. 14. októbra podnikli nemecké vojská silný útok na priemyselnú štvrť. Urputné boje sa rozhoreli v komplexe traktorového závodu, závodu Červený október a továrne Barikády. 6. armáda sa bojmi v meste veľmi vyčerpala a bola nútená postupne nasadiť prakticky všetky svoje jednotky. Veliteľstvo skupiny armád B preto presunulo na zaistenie jej krídel maďarské a rumunské zväzky. Zatiaľ čo sa bojovalo v meste, sovietske velenie pozbieralo početné zálohy a pripravilo útočnú operáciu namierenú na oslabené krídla vojsk stojacich pred Stalingradom.

[upraviť] Evakuácia priemyslu

V dobe vrcholiacej bitky o Stalingrad sa front dostal na svoje najvýchodnejšie pozície za celú vojnu západne od miest Elista a Groznyj. Nemci vtedy okupovali podstatnú časť európskej časti ZSSR, na ktorej pred vojnou žilo 42% jeho obyvateľstva, produkovala sa 1/3 HDP, nachádzalo sa tam 45% ornej pôdy. Ak sa vezmú do úvahy aj obrovské ľudské a materiálne straty Červenej armády (v tej dobe dosahujúce najmenej 2 milióny padlých, zajatých a ranených) ako aj veľké straty na civilnom obyvateľstva, ktoré sa podieľalo na vojnovom úsilí, krajina sa nachádzala v smrteľnom nebezpečenstve. Navyše bola za týchto otrasných podmienok nútená odrážať nápor väčšiny pozemných síl vojsk Osi v Európe. Jedným z predpokladov prežitia ZSSR vo vojne preto bola záchrana priemyslu zo západných časí krajiny. Tá sa začala už v priebehu leta 1941. V žiadnej inej krajine by nebolo možné realizovať presun obrovských vojensko-priemyselných komplexov aj s robotníkmi na vzdialenosť tisícov kilometrov.

Evakuácia sa uskutočňovala najmä po železnici. Objem dopravy na západ dosiahol približne 300 000 železničných vagónov. Do novembra 1941 sa sovietskym robotníkom a železničiarom podarilo evakuovať 1523 podnikov, spolu s 10 miliónmi odborníkov, robotníkov a ich rodinami. Produkcia novopostavených tovární sa naplno rozbehla až v septembri 1942, práve včas aby zasiahla v rozhodujúcej fáze bitky o Stalingrad.

[upraviť] Činnosť nacistických vojsk na okupovaných teritóriách Sovietskeho zväzu

Nacistickým vojskám sa podarilo len v samotnom Rusku obsadiť asi 13 oblastí (podľa vtedajšieho administratívneho delenia) boli to: Leningradská, Pskovská, Velikolukská (dnes neexistujúca), Smolenská, Brianská, Kalužská, Novgorodská, Kalininská, Oriolská oblasť a tiež celú Ukrajinu, Bielorusko, Moldavsko, Litvu, Lotyšsko a Estónsko.

Nemci rozdelili obsadené oblasti na gubernie, zaviedli registráciu obyvateľstva, vytvorili miestnu samosprávu na čele so starostami, ktorých vyberali Nemci a políciu alebo isté polovojenské jednotky, tvorené z miestnych dobrovoľníkov. Všetky činnosti obyvateľstva organizované Nemcami na okupovaných územiach smerovali k podpore nemeckého vojnového úsilia. Obyvatelia obsadených území boli nútení pracovať v nemeckých podnikoch, založených Nemcami na obsadených územiach, najmä vo veľkých priemyselných mestách. Obyvateľstvo muselo pomáhať pri opravách strategických ciest a železníc, odpratávaní snehu z vojensky dôležitých ciest, odpratávaní ruín a pri zberoch úrody, pričom zaujímavosťou je, že Nemci síce zrušili kolchozy, ale ponechali sovchozy ktoré pre lepšiu kontrolu ponechali takmer bezo zmeny a premenovali ich na gozchozy. Pri tom museli dodržiavať priam zlodejské normy na „výkup“ potravín, obilnín, mäsa a dobytku. Potraviny im pritom nemeckí vojaci so zbraňou v ruke kradli bežne, tak ako teplé oblečenie alebo cennosti. Civilné obyvateľstvo bolo často vyháňané zo svojich obydlí, nútené prežívať v neupravených miestnostiach alebo zemľankách. Najmä obyvatelia miest vo veku od 18 do 45 rokov museli denne tvrdo pracovať 14 až 16 hodín. Pri tom im za odmietnutie práce, nesplnenie príkazov, drobné previnenia, sebaobranu pri napadnutí vojakmi či celkom bez príčiny hrozili tvrdé tresty. Ešte prísnejšie sa trestali sabotáže, pomoc partizánom, členstvo v komsomole alebo komunistickej strane, usvedčenie z ktorých znamenalo trest smrti.

Pod dohľadom nemeckých orgánov prebiehala tiež antisovietska agitácia a propaganda. Nemci ako vyslanci kultúry a kresťanstva, povolili činnosť pravoslávnej cirkvi, otvorili kostoly, v kinách a divadlách premietali nemecké filmy. Pokračovalo sa aj vo výučbe zo sovietskych učebníc, z ktorých však vymazali všetko čo sa priečilo nacistickej ideológii. V tej istej dobe však títo nacistickí „osvecovatelia“ pálili sovietske knižnice a ničili symboly ruskej a slovanskej kultúry, ako bol napríklad pamätný dom Leva Tolstého v Jasnej Poľane, ktorý počas okupácie celkom zdevastovali.

[upraviť] Holokaust

Bližšie informácie v hlavnom článku: Holokaust

Podľa plánov germanizácie východných území sa po obsadení začala na mnohých územiach likvidácia „nežiaducich elementov“, v prvom rade išlo o Židov a členov komunistickej strany a komsomolu. Za nemeckými jednotkami postupovali takzvané Einsatzgruppen, ktorých úlohou bolo fyzicky likvidovať týchto nezmieriteľných nepriateľov nacionálneho socializmu a boj proti partizánom. To práve ich činnosť „zapísala do dejín“ roklinu Baij Jar severne od Kyjeva, kde zastrelili koncom septembra 1941 najmenej 33 000 ľudí, prevažne Židov. Podobné popravy sa odohrávali prakticky po všade, kam Einsatzgruppen prišli. Len za prvých 5 týždňov ich činnosti na východnom fronte zlikvidovali tieto jednotky vyše 60 805 civilistov.^[2] Už v roku 1942 sám Heinrich Himmler, skonštatoval, že masové popravy strelnými zbraňami nie sú vhodné, pretože vrahovia po čase začítajú trpieť duševnými problémami a preto sa začal zaoberať novými spôsobmi vraždenia. Čoskoro sa začali používať nákladné automobily upravené tak, aby ich výfukové plyny zadusili obede vezené v uzavretej zadnej časti vozidla. Neskôr sa prešlo na ešte účinnejší Cyklón-B, sypaný na obete v nevinne vyzerajúcich sprchách.

Okolo 5,2 milióna obyvateľov bolo odvezených do podnikov v Nemecku. V prvej fáze možnosť odísť do Nemecka dobrovoľne využilo množstvo ľudí. Onedlho sa však podmienky týchto pracujúcich zhoršili na úroveň koncentračných táborov.

[upraviť] Partizánska vojna

Partizánska vojna na okupovaných územiach Sovietskeho zväzu sa začala už v priebehu roku 1941. Spočiatku ale nebola nijak organizovaná a vznikala doslova živelne. Za rýchlo postupujúcim frontom zostali tisíce ozbrojených sovietskych vojakov, mnohým iným sa podarilo uniknúť zo zajateckých táborov a skrývali sa v lesnatých oblastiach, močiaroch či podzemiach miest ako bola Odesa alebo Kerč. Tretia ríša, ktorá mala ambíciu vykoreniť boľševizmus, si však svojim bezohľadným správaním čoskoro vytvorila veľa nepriateľov aj medzi antikomunistami. A tí nebojovali proti nacistom s o nič menším zápalom ako iní.

Prvé oddiely ktorých úlohami bolo viesť diverznú činnosť v tyle nepriateľa boli zvláštne vycvičení príslušníci NKVD. Keby Stalin a ďalší kompetentní viac dbali aj o podobné zložky vojsk, ktoré draho cvičili od konca občianskej vojny, pre prípad nečakanej agresie a napadnutie krajiny, mohli by mať k dispozícii tisíce partizánskych organizátorov rozptýlených po celom obsadenom území. Spolu s nimi dopredu pripravené mŕtve schránky, ale aj tajné sklady s muníciou, zbraňami a výbušninami tak potrebné pre vedenie partizánskej vojny. To všetko mohlo fungovať nebyť zbytočných Stalinských čistiek, pri ktorých zlikvidovali väčšinu takto vycvičených osôb, ktorých sa zrejme sám Stalin začal obávať. V období napadnutia ZSSR, bolo v krajine iba mizivé množstvo takto vycvičených organizátorov partizánskej vojny.

Akékoľvek už boli okolnosti a možnosti viesť partizánsku vojnu, mnohé oblasti krajiny boli pre vedenie takejto formy boja veľmi vhodné. Išlo najmä o lesnaté a močaristé oblasti na bielorusko-ukrajinskom a ruskom pohraničí. Práve v týchto oblastiach sa nachádzalo veľa rozptýlených vojakov Červenej armády, ktorí z vlastnej iniciatívy dlhdobo škodili nemeckému tylu. Skutočná pomoc partizánom sa však začala až v máji 1942, kedy bol pri Stavke hlavného velenia, takzvaný Hlavný štáb partizánskeho hnutia (HŠPH) na čele s P.K. Ponomarenkom. Táto pomoc sa začala prejavovať až v roku 1943. Partizáni na niektorých úzmiach mimo dosahu nemeckých vojsk vytvárali samostatné partizánske oblasti, v ktorých dokonca vyberali dane. Partizáni viedli dlhodobo útoky a sabotáže železníc, viazali tak na seba 22 divízií vojsk Osi, ktoré mohli byť použité na fronte. Pomohli tiež jednotkám Červenej armády pri ofenzívnej časti bitky v Kurskom oblúku, pri oslobodzovaní pravobrežnej Ukrajiny a Bieloruska. Časť partizánskych skupín ustupovala za nemeckou líniou až do Poľska a na Slovensko, kde sa zúčastnila Slovenského národného povstania.^[9]

Medzi najväčšie partizánske jednotky v Sovietskom zväze patrili oddiely pod vedením A. Saburova a S.A. Kovpaka. Presné odhady výsledkov sabotážnych akcií sovietskych partizánov nebudú nikdy k dispozícii. Cifry uvádzané sovietskymi správami zvykli byť často zámerné prehnané. Ale ani samotní Nemci nevyvracali skutočnosť, že partizánske hnutie, ktoré sa rozhorelo v Sovietskom zväze pre ich poddimenzované zásobovanie predstavovalo nemalý problém.

[upraviť] Vybojovanie rovnováhy

[upraviť] Protiofenzíva pri Stalingrade

Zatiaľ čo sa Hitler a jeho generáli sústredili na boje v Stalingrade, Sovieti sústredili silné zálohy na nemeckých oslabených krídlach. Tie bránili menej kvalitné rumunské a maďarské armády. 19. novembra 1942 sa začal sovietsky protiútok v severnej a 20. novembra nasledoval útok v južnej časti úseku 6. armády. Nečakaným útokom sovietske vojská zničili alebo prinútili ustúpiť rumunské divízie a 23. novembra bolo v kotli, ktorý vznikol medzi mestami Kalač a Stalingrad zničených alebo obkľúčených 22 nemeckých a rumunských divízií o sile asi 330 000 mužov. Nemecká skupina armád B sa ocitla v absolútnom zmätku. Vojská skupiny armád A boli nútené ustúpiť z Kaukazu na Tamanský oplostrov a Krym. Narýchlo sformovaná skupina armád Don mala za úlohu zaceliť veľkú trhlinu vo fronte. Jej veliteľ Erich von Manstein sa pokúsil s 4. tankovou armádou viesť protiútok v južnej strane sovietskeho zovretia, ktorý bránili 51. a 5. gardová armáda. Tento útok však bol za ťažkých strát na oboch stranách odrazený. Mansteinove vojská boli nútené ustupovať na severozápad k Rostovu. Sovieti zatiaľ podnikli sústredený útok na zvyšky 6. armády. 2. februára 1943 sa posledné nemecké jednotky, ktoré bránili v ruinách traktorového závodu vzdali. Dovtedy už Sovieti zajali 91 000 Nemcov a Rumunov, splu s prvým nemeckým maršalom, ktorý sa vzdal do rúk Spojencov - Friedrichom Paulusom. Straty v dôsledku bitky o Stalingrad však zahrnujú okrem straty celej 6. armády aj ťažké straty 4. a 2. nemeckej armády, rovnako ako veľmi ťažké straty 3. a 4. rumunskej 8. talianskej a 2. maďarskej armády. Dovedna tieto straty presahovali 800 000 padlých, nezvestných a ranených.

Červená armáda však po ťažkých bojoch nebola schopná splniť Stalinove rozkazy a pokračovať v protiútoku a zastavila sa na východnej Ukrajine. Jej zásobovacie trasy boli roztiahnuté na veľkom území a jej čelné jednotky oslabené ťažkými bojmi. Nemecký protiútok pri Charkove, vedený veľkým tankovým zoskupením II. tankového zboru SS následne zatlačil Sovietov späť. Na jar bojové operácie prerušilo obdobie blata.

[upraviť] Bitka pri Kursku

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka v Kurskom oblúku

Medzi Orlom a Belgorodom vznikol výbežok frontu zasahujúci asi 80 km do nemeckých pozícii. Tam sa nemecké velenie rozhodlo zasadiť svoj hlavný úder letnej ofenzívy roku 1943. Zozbieralo najlepšie jednotky a techniku, ktorá Wehrmachtu na východnom fronte zostala. Pri tom dával Hitler dôraz na posily novými tankami Panther a stíhačmi tankov Fedinand. Štáb vrchného velenia Sovietskeho zväzu však mal o týchto prípravách podrobné informácie. Sovietski generáli začali zvažovať všetky eventuality a potom odporučili Stalinovi, aby im dovolil pripraviť v Kurskom oblúku pre nemecké divízie obrovskú pascu. Ta spočívala v silnej rozvrstvenej obrane a tiež obrovským zálohám, ktoré mali následne po odrazení nemeckej ofenzívy prejsť do protiútoku. Hitler spolu so svojimi generálmi veľmi podcenil tieto sovietske kroky a rozhodol o začiatku útoku. 5. júla 1943 zaútočilo na sovietsku obranu niekoľko sto tisíc najlepších vojakov Tretej ríše. Následná bitka v Kurskom oblúku, vyvrcholila v ohromnej tankovej bitke pri Prochorovke. Bol to definitívny krach nemeckej bleskovej vojny, ktorý predurčoval koniec nacistickej prevahy na východe.

[upraviť] Boje na Dnperi

Letná ofenzíva Červenej armády, skok na Dneper, oslobodenie Kyjeva a Ukrajiny boli znakom toho, že bojaschopnosť a ofenzívna činnosť sovietskych vojsk sa podstatne zlepšila. Dopomohla k tomu úprava komisárskych právomocí ako aj kvalitatívny a morálny zlom, ktorý nastal v Sovietskej armáde. Do popredia sa dostali noví schopní dôstojníci, ich schopnosti ďaleko prevyšovali dôstojnícky zbor z rokov 1941 a 1942. Pri oslobodzovacích bojoch na Ukrajine sa vyznamenali aj československé jednotky pod vedením generála Ludvíka Svobodu. Koncom roku 1943 bola v Iráne usporiadaná Teheránska konferencia, na ktorej sa spojenci dohadovali v ďalšom spoločnom postupe proti nacizmu.

[upraviť] Strategická ofenzíva Červenej armády z Bieloruska do Prahy

Línia východného frontu sa začiatkom januára 1944 ťahala od Leningradu k Iľmenskému jazeru, cez Velikije Luki, Vitebsk, Žlobin, Rečicu, Žitomir, až k Vinnici, odtiaľ po Dnepri do Perejaslavľa a cez Kirovograd a Krivoj Rog k dolnému Dnepru.

[upraviť] Boje na juhu

V marci 1944 zasiahol sovietsky protiútok nemeckú armádnu skupinu Juh, pri reorganizácii jej ľavého krídla. Boje začali pri Jassách. Medzi 1. a 4. tankovou armádou vznikla veľká medzera, ktorou do nemeckého tyla prúdili sovietske jednotky. Čoskoro sa im podarilo obkľúčiť 1. tankvoú armádu. Bitka sa stala známa ako obkľúčenie pri Kamenci-Podolskom. Po zásahu II. tankového zboru 7. apríla sa Nemcom v priebehu deviatich dní podarilo vyslobodiť svoje jednotky z obkľúčenia a stiahnuť ich viac na západ. Na čiernomorskom pobreží boli Nemci 13. marca nútený ustúpiť z Chersonu. 10. apríla bola oslobodená Odesa a nemecké vojská tak boli izolované na Kryme. Čiernomorské námorníctvo v súčinnosti s Červenou armádou, potom začalo útok aj tam. Po strate Sevastopoľa 12. mája sa zbytky nemeckých oddielov z Krymu stiahli. ^[10]

[upraviť] Operácia Bagration

Bližšie informácie v hlavnom článku: Operácia Bagration

Po potrebnom odpočinku, doplnení strát a oprave techniky pokračovali sovietske vojská na jar 1944 v oslobodzovaní územia ZSSR. Sovietske vrchné velenie rozhodlo, že hlavným cieľom bude Bielorusko. Operácia Bagration, na ktorú si Stavka zhromaždila 19 armád, sa začala presne tri roky po nemeckom vpáde do krajiny 22. júna 1944. Na 320 km dlhom fronte sa odohral druhý Stalingrad. Sovieti zaskočili nepripravenú Skupinu armád Stred, pri čom obkľúčili a zneškodnili asi 260 000 - 380 000 nemeckých vojakov a ďalších 100 000 zajali. 26. júna bol oslobodený Vitebsk, 3. júla Minsk a desať dní Vilnius.

[upraviť] Postup do strednej, južnej a severnej Európy

Ľvov-sandomierzská ofenzíva, Východokarpatská, Pobaltská, Jassko-kišinevská, Debrecínska a Petsamo-kirkenesská operácia, preniesli bojové operácie z územia Sovietskeho zväzu do Poľska, Rumunska, bývalej Juhoslávie, Fínska, Československa a severného Nórska. Po údere sovietskych vojsk k Vipurskému zálivu, Fínsko kapitulovalo 4. septembra a 19. septembra uzavrelo v Moskve mierovú zmluvu. Zahranično politická situácia sa rýchlo zmenila. Rumunsko prešlo 24. augusta na stranu spojencov a podieľalo sa na oslobodzovaní strednej Európy, Turecko prerušilo všetky diplomatické styky s Treťou ríšou. 1. septembra bola obsadená Bukurešť. Bulharsko ktoré bolo do tej doby voči Sovietskemu zväzu neutrálne sa naďalej nehodlalo prikloniť na žiadnu stranu. Sovieti mu pre to 5. septembra vyhlásili vojnu. Už o tri dni sa však bulharské jednotky pripojili k Červenej armáde. Sovietske vojská, ktoré útočili z Juhu sa dostali 1. októbra cez Rumunsko až do Maďarska k Temešváru a Brašovu. Po tvrdých bojoch pri Debrecíne a Segedíne sa aj maďarskí vodcovia rozhodli prejsť na stranu Spojencov. Maršal Miklós Horthy bol 16. októbra nútený na nátlak nacistov odstúpiť a tak pokračovala po boku Nemcov v boji časť maďarských fašistov. Do decembra sa front na juhu dostal až k Budapešti, kde sa rozpútala séria ozbrojených zrážok po tom, čo sa Sovietom podarilo mesto obkľúčiť. Tieto boje mali tiež prispieť k odlákaniu časti nemeckých síl z Poľska.

Na jeseň 1944, v období kedy sa po 650 km zastavil postup Červenej armády v Poľsku, sa začala Karpatsko-duklianska operácia na pomoc Slovenskému národnému povstaniu. Slovenské národné povstanie vyvolané predčasnou aktivitou partizánskych skupín na strednom Slovensku sa začalo vo večerných hodinách 29. augusta 1944 a v nemeckom tyle sa udržalo v ťažkých podmienkach do 27. až 28. októbra, kedy sa Nemcom podarilo obsadiť povstalecké centrum, ktorým bolo mesto Banská Bystrica. Hlavnou silou povstania bola povstalecká 1. československá armáda. Okrem nie veľmi efektívne riadenej činnosti partizánskych skupín, poskytol Sovietsky zväz povstalcom značnú pomoc. Stalin však nedovolil svojim vojskám pomôcť Poliakom, ktorí sa zapojili do Varšavského povstania. Varšava bola oslobodená až 17. januára 1945.

Pri prieniku do južnej Európy, ktorá bola pre ZSSR iba vedľajším bojiskom Sovietom výrazne pomohlo miestne obyvateľstvo. Po Rumunsku, ktoré prešlo na stranu spojencov koncom augusta Sovieti vyhlásili vojnu Bulharsku. To dovtedy zostávalo ako jediný zo Slovanských spojencov nacistického Nemecka voči ZSSR v pasivite. V krajine následne prepukol prevrat. Bulharsko teda podobne ako Rumunsko prešlo na stranu spojencov a podieľalo sa na bojoch proti nacistom v okolitých krajinách. V Juhoslávii sa na oslobodzovaní krajiny vo veľkej miere podieľali domáci partizáni, ktorí aktívne spolupracovali s červenou armádou. 20. októbra 1944 sa sovietskym vojskám v spolupráci s juhoslávskymi partizánmi pod vedením J. Tita podarilo oslobodiť Belehrad. Do začiatku zimy sa partizánom podarilo získať kontrolu nad celou východnou časťou krajiny - Srbskom, Macedónskom, Čiernou Horou a tiež väčšinou Dalmátskeho pobrežia. Wehrmacht a vojská Ustašovcov samostatného Chorvátskeho štátu vytvorili opevnenú líniu v oblasti Sriem, ktorá sa udržala až do začiatku roku 1945. Na jar 1945 partizáni dovŕšili oslobodzovanie zvyšku krajiny.

[upraviť] Berlínsky smer a posledné boje v Európe

Visliansko-oderská ofenzíva a boje vo východnom Prusku začiatkom roku 1945 posunuli front do Nemecka a bezprostredne ohrozili Berlín. 24. januára 1945 sovietske vojská prekročili Odru. Medzitým bola intenzívnymi útokmi pútaná skupina armád Sever, ktorá sa pokúšala brániť na baltskom pobreží.

Zatiaľ sa 4. až 11. februára 1945 konala Jaltská konferencia spojencov na Kryme.

Začiatkom apríla 1945 sa začal útok Červenej armády na Berlín. Situácia však nebola taká jednoduchá. Nemci celý úsek sovietskeho postupu opevnili a boli ho ochotní rozhodne brániť. Nasadili aj jednotky Volkssturmu. Navyše na vlastnom území začali obzvlášť intenzívne aplikovať taktiku spálenej zeme. Žukovov 1. bieloruský front aj kvôli zvyškom skupiny armád Visla tvrdošijne brániacej najkratší smer na Berlín na Seelowských výšinách preto postupoval s ťažkosťami. Rýchlejšie zatiaľ postupoval Konevov 1. ukrajinský front, ktorý tak dostal možnosť zaútočiť na mesto tiež. 19. apríla Sovieti prerazili cez nemeckú líniu na Seelowských výšinách a v deň Hitlerovych 56. narodenín začali ostreľovať Berlín. O desať dní neskôr, v období keď zúrili pouličné boje len niekoľko stoviek metrov od Ríšskeho kanclérstva spáchal Hitler 30. apríla 1945 samovraždu. Krvavé boje pokračovali ešte dva dni nasledujúcich dní. V ruinách hlavného mesta Tretej ríše a na prístupoch k nemu padlo asi 90 - 150 000 sovietskych vojakov.

Zatiaľ sa 5. mája v Prahe začalo povstanie, Stalin preto rýchlo vyslal armádu pod vedením maršala Koneva na zaistenie Prahy pred početnými nemeckými vojskami tlačiacimi sa na západ.

7. mája 1945 podpísali Nemci za prítomnosti predstaviteľov západných Spojencov bezpodmienečnú kapituláciu v Remeši. Ich vojská na východe pokračovali v bojoch a ústupe na západ aby sa mohli vzať do rúk Britov alebo Američanov. Sovieti kvôli neprítomnosti svojich predstaviteľov na akte kapitulácie požadovali jej zopakovanie. Udialo sa tak 8. mája 1945 na predmestí Berlína Karlshorst. Za sovietsku stranu podpísal kapituláciu Georgij Žukov, no prítomný bol aj Andrej Vyšinskij. Za Nemcov podpísali kapituláciu Hans-Georg von Friedeburg, Hans-Jürgen Stumpff a Wilhelm Keitel, za Britov Arthur William Tedder, za Američanov Carl Spaatz a za Francúzov Jean de Lattre de Tassigny. Pokoj zbraní mal začať platiť po 23. hodine stredoeurópskeho času, kvôli posunu času bol však v tej dobe v Moskve už 9. máj. Druhá svetová vojna v Európe sa tak oficiálne končila. Množstvo nemeckých jednotiek sa však naďalej pokúšalo prebiť na západ. Preto sa napríklad v Česku bojovalo ešte aj 11. mája.

24. júna 1945 sa na Červenom námestí v Moskve konala slávnostná prehliadka víťazných vojsk Červenej armády.

[upraviť] Boje na Ďalekom východe

Sovietske ozbrojené sily sa v tej dobe už pripravovali na boj proti cisárskemu Japonsku. Tieto boje, ktoré sa začali 9. augusta 1945 však netrvali ani 1 týždeň. Japonská Kvantungská armáda, o sile približne milióna mužov sa vzdala 15. augusta. Sovietske útoky výrazne urýchlili kolaps Japonska. Spojeným štátom vzdorovali japonské vojská ešte dva týždne a kapitulovali až po použití atómových bômb nad vlastným územím 2. septembra 1945.

[upraviť] Bilancia

Počas bojov na sovietsko-nemeckom fronte bolo zničených alebo zajatých 607 nemeckých divízii a 62%^[11] všetkých zlikvidovaných nemeckých vojsk. Wehrmacht prišiel o 6 až 13,7 miliónov mužov, ktorý boli zabití alebo nezvestní. V porovnaní so západným frontom, kde sa bojovalo až od leta 1944 ako aj s ostatnými bojiskami v Európe zohral najdôležitejšiu úlohu pri zničení nacistického Nemecka východný front.

Na jeho bojskách len medzi rokmi 1941 a 1943 stratila Červená armáda 570 streleckých divízii. Z 23 000 000 mužov a žien bojujúcich v radoch sovietskych ozbrojených síl bola nenávratne stratená vyše polovica. Sovietsky zväz odhadol celkové straty na 27 miliónov obyvateľov (podľa niektorých odhadov môže toto číslo dosahovať okolo 50 miliónov mŕtvych a nezvestných), z toho najmenej 11,7 milióna na fronte. Takmer milión sovietskych vojakov bol počas vojny odsúdený za zločiny voči vlastnej krajine: 376 300^[12] bolo poľnými súdmi označených za dezertérov, panikárov alebo zbabelcov a bolo popravených, 422 700^[12] iných sa z najrôznejších (často tých istých) príčin dostalo do trestných jednotiek známych ako „štrafbaty“.

5 miliónov sovietskych občanov bolo Nemcami popravených za podporu alebo účasť v partizánskom hnutí. Veľa civilistov zahynulo v okupovaných oblastiach ako aj v tyle v dôsledku hladu, zimy, či počas bojov. Židia v okupovaných oblastiach boli nacistami systematicky vyvražďovaní. Každý z 1418 dní bojov na východnom fronte predstavoval stratu asi 14 000 ľudských životov obyvateľov Sovietskeho zväzu.

Na východnom fronte ani jedna strana nehľadela priaznivo na nepriateľských ani na svojich svojich vojakov, ktorí sa dostali do zajatia. Zločiny, ktorých sa na vojnových zajatcoch dopustili nacisti však patrili k najbrutálnejším v novodobej histórii a sú považované za najväčšiu genocídu v novodobých dejinách. Z celkového počtu asi 5,7 milióna sovietskych vojakov, ktorých Nemci zajali, sa oslobodenia dočkalo len 930 000. (Niektorí zo zajatcov ale zo zajatia unikli, veľa tiež z donútenia či presvedčenia vstúpilo do nemeckých pomocných jednotiek (tzv. hilfswilliger) a ROA.) Viac než polovica zajatcov však zahynula v neľudských podmienkach v koncentračných a zajateckých táboroch hladom, v dôsledku chorôb, zlého zaobchádzania a ťažkej práce. Najhoršie pritom dopalo asi 3,5 milióna sovietskych zajatcov, ktorí padli do zajtia pred koncom roku 1941. Vo februári 1942 z nich už žilo len okolo 1,5 milióna. Tieto počty a najmä realita v zajateckých táboroch, kde boli väznení sovietski vojaci, bola neporovnateľne horšia než v táboroch pre vojakov západných Spojencov, ktorých v nemeckom zajatí zahynulo iba malé percento. Osud zajatcov sťažilo po vojne i to, že mnoho z nich považoval stalinský režim, často neprávom, za zradcov a tak priamo z nemeckých táborov putovali do sovietskych gulagov.^[2]

Z asi 3,1 milióna nemeckých zajatcov, dlhoročný pobyt v sovietskych zajateckých táboroch na Sibíri neprežilo podľa rôznych odhadov 450 000 až 1 milión^[2]. Títo zajatci sa smeli vrátiť do Nemecka až po Stalinovej smrti. Stalin však bezprostredne po vojne potrestal aj asi 1,5 milióna bývalých vojakov Červenej armády, ktorí boli oslobodení z nemeckých zajateckých a koncentračných táborov. Mnoho z nich boli ako zradcovia a špióni odsúdení na dlhoročné ťažké tresty v sovietskych pracovných táboroch.

Po vojne došlo tiež k potrestaniu skutočných kolaborantov, ale aj k prenasledovaniu celých národov, ktoré podľa Stalina dobrovoľne kolaborovali s Nemcami. Boli to napríklad Krymskí Tatári, Inguši či Čečenci, ktorých na sklonku vojny presídlili na Sibír.

Materiálne straty v dôsledku vojny sa v ZSSR odhadovali na 2 600 miliárd sovietskych rubľov.

[upraviť] Prechod k studenej vojne

Po skončení bojov a porážke Japonska sa začali vzťahy bývalých Spojencov rýchlo zhoršovať. Spôsobovala to najmä agresívna a arogantná politika Stalina vedúca k rozpínaniu totalitných diktatúr sovietskeho typu. Veľká časť obyvateľstva Sovietskeho zväzu však videla cez prizmu svojich skúseností z bojov na východnom fronte povojnové zhoršenie vzťahov so západnými krajinami a tým aj ohrozenie bezpečnosti svojej vlasti ako opätovné nebezpečenstvo vojny. Preto v Sovietskom zväze verejnosť, ktorú navyše ovplyvňovala aj propaganda, nikdy zásadne neprotestovala proti veľkým výdavkom na obranu a z toho vyplývajúcemu zbrojeniu.

[upraviť] Súvisiace články

• Druhá svetová vojna
• Ruská oslobodenecká armáda
• Andrej Andrejevič Vlasov
• Stepan Bandera
• Zmluva o prenájme a pôžičke
• Vojnové zločiny Sovietskeho zväzu počas druhej svetovej vojny

[upraviť] Referencie a bibliografia

[upraviť] Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Veľká vlastenecká vojna

[upraviť] Externé odkazy

• Flash prezentácia podrobne popisujúca priebeh bojov na východnom fronte
• Informácie o Veľkej vlasteneckej vojne v Ruštine
• Fotky a články o veľkej vlasteneckej vojne po rusky