Prvý česko-slovenský armádny zbor v ZSSR

Z Wikipédie

Prvý česko-slovenský armádny zbor v ZSSR bola česko-slovenská zahraničná jednotka, ktorá bojovala počas druhej svetovej vojny na východnom fronte.

[upraviť] Vznik

Vznik česko-slovenskej vojenskej jednotky v Sovietskom zväze cez 2. svetovú vojnu spadá už do roku 1939, kedy po okupácii Čiech a Moravy a vzniku Slovenského štátu odišli mnohí českí a slovenskí vlastenci do Poľska. Tam však boli spočiatku prijatí veľmi chladne. Postoj poľskej vlády k nim sa zmenil až po napadnutí Poľska nacistickým Nemeckom. Česko-slovenské vojsko bolo po porážke Poľska nútené ustúpiť do Rumunska, ale situácia sa zmenila a tak česko-slovenskí vojaci nakoniec ocitli v ZSSR. Tam ich však nečakalo nič dobre, pretože vtedajší postoj Stalina, ktorý mal s Hitlerom uzavretý pakt, vôbec neprial akýmkoľvek vojenským elementom, ktoré sa mu nehodlali okamžite podvoliť. Prevažná časť česko-slovenských vlastencov sa tal ocitla v sovietskych gulagoch alebo väzniciach NKVD.

Až vďaka intervencii exilovej vlády v Londýne sa podarilo časť československých vojakov premiestniť roku 1940 do Francúzska, kde mali bojovať proti Nemcom, prevažne v rámci francúzskej Cudzineckej légie. V druhej polovici roku 1941 po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom sa začala meniť aj situácia ostatných vojakov. Česko-slovenskí komunisti, ktorí boli v sovietskom azyle i samotné velenie vojska pod vedením podplukovníka Ludvíka Svobodu, oslovilo sovietsku vládu, aby uvažovala o vzniku česko-slovenského zahraničného vojska na jej území. Začiatkom roku 1942 sa v Buzuluku začala formovať jednotka, ktorá mala byť základom novej česko-slovenskej armády. Okrem vojakov z česko-slovenského vojska sa do jednotky hlásili i česko-slovenskí občania, žijúci v ZSSR, slovenskí vojnoví zajatci a prebehlíci, pôvodne bojujúci v slovenskej armáde proti ZSSR a neskôr aj volyňskí Česi. Jednotka sa stala predmetom politického boja mezdi exilovou londýnskou vládou a exilovým vedením KSČ, ktorého predstaviteľom bol Klement Gottwald.

[upraviť] Prvý česko-slovenský samostatný poľný prápor

V polovici júla 1942 už bol 1. československý samostatný poľný prápor kompletný. 28. augusta 1942 sa Ludvík Svoboda písomne obrátil na Stalina a požiadal ho o nasadenie jednotky na front. Svoboda za to čoskoro zožal kritiku Benešovej londýnskej vlády. Stalin žiadosti vyhovel a prikázal jednotku o sile 979 mužov a 38 žien vyzbrojiť. Prápor obdržal 750 pušiek, 50 samopalov, 50 pištolí, 40 ľahkých a 12 ťažkých guľometov, 16 protitankových pušiek, 18 mínometov a 2 protitankové kanóny kalibru 45 mm. Vojaci boli odetí do britských uniforiem.

30. januára 1943 jednotka odišla na front, do priestoru Charkova. 8. marca prešla jednotka prvými bojmi, keď odrážala útoky nemeckých jednotek SS - tankových divízií Waffen SS "Adolf Hitler" a „Totenkopf.“ Vzhľadom na to, že vojaci práporu nedisponovali ťažkými zbraňami, boli posílení o bojové prosriedky Červenej armády. Plukovníkovi Svobodovi bola pridelená sovietska tanková brigáda, oddiel gardových mínometov Kaťuša, dve delostrelecké batérie a v priebehu bojov ďalšie protitankové palebné prostriedky. V bitke pri Sokolove, ktorej sa československý prápor zúčastnil padol nadporučík Otakar Jaroš, ktorý bol posmrtne povýšený na kapitána a ako jeden z prvých cudzincov bol vyznamenaný titulom Hrdina Sovietskeho zväzu. Československí vojaci pri Sokolove statočne bránili zverený úsek a nepustili Nemcov za líniu rieky Mža čím splnili svoju neľahkú úlohu aj napriek tomu, že vzdorovali elitným nemeckým jednotkám. Kredit československého zahraničného vojska tak rapídne stúpol.