Trest smrti

Z Wikipédie

Trest smrti je právoplatné zbavenie života, najčastejšie za obzvlášť závažné trestné činy.

Obsah 1 Dejiny 1.1 Starovek 1.1.1 Trest smrti v Biblii 1.1.2 Trest smrti v starovekom Grécku 1.1.3 Trest smrti v starovekom Ríme 1.2 Stredovek 1.3 Novovek - boj za zrušenie trestu smrti 1.3.1 Beccaria: O deliktoch a trestoch 1.3.2 Abolicionizmus 19. storočia 1.3.3 Recidíva 20. storočia do roku 1945 1.3.4 Medzinárodné záväzky po roku 1945 1.3.4.1 Medzinárodná charta ľudských práv 2 Súčasný stav 2.1 Európa 2.2 Kanada a USA 2.3 Latinská Amerika 2.4 Afrika 2.5 Arabské krajiny a Izrael 2.6 Ďaleký východ 2.7 Ostatné krajiny 3 Spôsoby exekúcie 4 Iné projekty 5 Zdroje

[upraviť] Dejiny

Trest smrti bol po tisícročia najvyšším trestom. Bol základným prvkom represívnych systémov, trestom v pravom zmysle slova exemplárnym, ktorý mal jedincov pokladaných za nenapraviteľných a nebezpečných definitívne vyradiť zo spoločnosti. Na počiatku bola pravdepodobne osobná pomsta. Zabitie páchateľa bolo morálnym a spravodlivým činom odplaty a zárukou udržania poriadku. S postupným upevňovaním, centralizáciou autority dochádzalo k čoraz väčšiemu obmedzovaniu súkromnej pomsty a toto právo prináleží dnes skoro výlučne štátu pretransformované do podoby zákonného trestu.

[upraviť] Starovek

Trest smrti sa od najstarších čias sa používal ako trest za široké spektrum priestupkov. Aj v staroveku však existoval veľký kontrast medzi jednotlivými zákonníkmi. Egyptské, židovské, asýrske alebo babylónske sa vyznačovali najprísnejšími trestami – napríklad v tridsiatich štyroch trestno-právnych prípadoch ustanovení Chammurabiho kódexu sa stereotypne opakuje bude usmrtený.

Trestné sankcie zákonníka chetitského sú, aspoň pre slobodné obyvateľstvo, neobyčajne mierne. A čo je na ňom priam moderné: Rozlišuje, či vinník spáchal trestný čin úmyselne, alebo nie – napríklad vražda, t.j. usmrtenie človeka s úmyslom vopred uváženým sa trestá dvojnásobným trestom než prosté zabitie, kedy hreší len ruka vinníkova.

[upraviť] Trest smrti v Biblii

Odraz židovského právneho myslenia v Biblii predpisuje trest smrti za vraždu a mnohé iné zločiny, vrátane únosu. Na rozdiel od egyptského a babylonského práva nepostihoval trest smrti ani majetkové trestné činy ani hospodárske zločiny, zato však stíhal stratou života každý vážny priestupok proti posvätnému zákonu – modloslužobníctvo, rúhanie či čarodejníctvo – ako aj sexuálne vzťahy ohrozujúce rodinnú a klanovú stabilitu.

Šesť dní sa bude pracovať, ale siedmy deň je svätý deň sviatočného odpočinku Hospodinovho. Každý, kto by pracoval v deň sviatočného odpočinku, musí byť vydaný na smrť. (Exodus 31, 15)

[upraviť] Trest smrti v starovekom Grécku

V starom Grécku neexistovalo grécke právo, ale iba osobitné práva každej obce a rozvoj legislatívy týkajúcej sa najvyššieho trestu závisel od spoločenského a politického vývoja každej z nich. Kým napríklad Atény zverili popravu vinníka verejnej moci, v Macedónii bol vinník vydaný príbuzným obete, aby ho usmrtili tak, ako uznajú za vhodné.

Na tomto mieste je možné uviesť tri osobitosti Aténskeho práva:

1. Ochrana obce si vynucovala neúprosné opatrenia. Nielen že sa zrada trestala smrťou. ale pomsta sa vzťahovala aj na mŕtvolu vinníka – vyhodili ju za hranice mesta, jeho dom zrovnali so zemou a jeho meno napísali na stĺp hanby na večnú pamiatku, výstrahu a pohŕdanie okoloidúcich.
2. Atény uzákonili rozlišovanie medzi úmyselnou a neúmyselnou vraždou; smrťou sa trestala len prvá z nich. Tento rozdiel bol taký dôležitý, že vinníkov súdili rozličné súdne tribunály. Úkladné vraždy, travičstvo a úmyselné podpaľačstvo súdil areopág, neúmyselné vraždy palladion. Veľká, päťstočlenná porota héliáia súdila zločiny spáchané proti obci: Stál pred ňou a odsúdený na smrť bol i Sokrates.
3. Napokon, práva gréckych miest vrátane aténskeho mali širokú škálu prostriedkov na odstupňovanie prísnosti a potupnosti najvyššieho trestu. Vymenovať môžeme bolehlav, sťatie mečom, zaškrtenie, zhodenie do jamy vrahov, upálenie, ukameňovanie, utopenie, priviazanie k stĺpu a palicovanie, pribitie k drevenému kolu či upálenie na slabom ohni.

[upraviť] Trest smrti v starovekom Ríme

Vývin najvyššieho trestu v rímskom práve vzbudzuje sústredený záujem historikov, právnikov i sociológov.

V prvých storočiach rímskej kultúry bol trest smrti – najmä však poprava – náboženským činom a pripomínal obetný rituál. Tento hlboký náboženský vplyv sa udržiava ešte v Zákone Dvanástich tabúľ (Lex Duodecim Tabularum) z roku 450 pred Kr., ktorý znamenal prechod od posvätného práva k právu svetskému. Vyskytuje sa v ňom starobylé ustanovenie, podľa ktorého bol páchateľ, vinný z neodčiniteľného skutku zasvätený božstvu, ktoré urazil. Takýto homo sacer bol postavený mimo zákona a každý občan ho smel usmrtiť – stal sa vlastne obetinou.

Zákon Dvanástich tabúľ tiež rozlišoval medzi úmyselným a neúmyselným skutkom, trest smrti – na rozdiel od ostatných civilizácii – postihol len samotného vinníka, nikdy nie jeho rodinu. Ani v starom Ríme nebol vinník vystavený vôli jedinca, ale na smrť ho mohol odsúdiť len zhromaždený ľud (provocatio ad populum).

Po upevnení republiky sa v Ríme prejavuje odpor k najvyššiemu rozsudku a napriek veľkému množstvu historických prameňov nenachádzame stopy po poprave – toto potrestanie sa v tichosti vytratilo. Leges Corneliae (82 pred Kr. - 79 pred Kr.) netrestali smrťou ani násilné zabitie, ani lúpež na verejnej ceste, za ktoré sa ukladalo vyhnanstvo mimo Itálie.

Tiež Pompeius (Lex Pompeia) inicioval zákon, odstraňujúci trest smrti, ktorý sa dovtedy ukladal vrahovi najbližších príbuzných, a nahradil ho zákazom poskytnúť jedlo a prístrešie. Samotné súdne konanie viedlo k de facto zániku najvyššieho trestu: Každý obvinený mal právo ostať dočasne na slobode a teda vyhnúť sa očakávanému rozsudku útekom. Takto bol dobrovoľný exil faktickou náhradou za smrť a Comices centuriates, poverené riešením dotyčného prípadu sa obmedzovali na potvrdenie vyhnanstva.

Cisárstvo, pravdepodobne z dôvodu upevnenia moci, sa vrátilo k najvyššiemu trestu. Trest smrti za vraždu najbližších príbuzných zrušený Pompeiom bol znovu zavedený cisárom Augustom. Zaviedla sa neľútostná prísnosť, napríklad voči kresťanstvu, ktoré sa previnilo proti tradičnej morálke (mos maiorum) a malo za následok celú sériu náboženských prenasledovaní.

Táto prísnosť sa dodržiavala ako v Západorímskej, tak aj vo Východorímskej ríši. Každý kto sa previnil proti životu inej osoby, manželskému zväzku, peniazom, lodnej doprave alebo proti náboženstvu – capite punietur – bude potrestaný hrdelným trestom. Vinníci mali v takomto prípade jedinú nádej: Panovník, neobmedzený vládca, mohol použiť prostriedok zvaný indulgentia – zmierniť alebo úplne zrušiť následky vyplývajúce z vynesenia najvyššieho trestu. Toto právo udelenia milosti časom zaniklo a európskym panovníkom sa navrátilo až v 12. storočí, po renesancii rímskeho práva.

[upraviť] Stredovek

Na prelome 12. a 13. storočia spochybnila sekta Valdenských po prvý raz v dejinách samotný princíp trestu smrti. Podľa Valdusových stúpencov musí byť vražda, aj legálna, absolútne zakázaná. Valdenskí abolicionisti našli v textoch Starého aj Nového zákona závažné argumenty proti trestu smrti:

Nechcem smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil.

Milujte svojich nepriateľov a robte dobre tým, čo Vás nenávidia.

Takéto učenie bolo v porovnaní so všeobecným dobovým presvedčením natoľko revolučné, že pápež Inocent III. naň odpovedal a odmietol ho tým, že im dal podpísať spis, v ktorom by sa verejne zriekli svojich názorov a vyznali vieru.

V stredovekých európskych krajinách možno objaviť dve všeobecné črty, ktoré charakterizovali zvyky spojené s trestom smrti>

• Exemplárnosť – legislatívci aj sudcovia pevne verili v exemplárnosť trestu smrti: Všetky prostriedky sa mali použiť na to, aby odstrašili osoby podliehajúce súdnej právomoci od spáchania zločinu. Nešlo teda o nápravu vinníka, ale o zastrašenie prípadného delikventa.
• Závažnosť zločinov – napriek veľkým regionálnym odlišnostiam obyčaje vo všeobecnosti postihovali najvyšším trestom päť druhov zločinov

1. Zabitie.
2. Únos a znásilnenie.
3. Krádež.
4. Výroba falošných peňazí.
5. Podpaľačstvo.

V Anglicku okolo roku 1500 sa udeľoval trest smrti výlučne za najťažšie zločiny – zradu, vraždu, lúpež, vlámanie, znásilnenie a podpaľačstvo.

S nástupom absolutistických monarchií sa náležitosti verejného poriadku dostali do právomocí panovníka a zemepánske alebo mestské súdy postupne strácali právo nad životom a smrťou. Aby zaistili bezpečnosť osôb a majetkov proti narastajúcej vlne pauperizmu, zavádzajú králi nemilosrdnú legislatívu. Napríklad okolo roku 1800 anglický parlament schválil najvyšší trest za množstvo priestupkov a každoročne umierali stovky ľudí. Treba však povedať, že rozvoj poznania v oblasti trestného práva viedol k presnejšiemu posúdeniu osobnej zodpovednosti za zločiny.

[upraviť] Novovek - boj za zrušenie trestu smrti

Reforma trestu smrti sa v Európe začala v päťdesiatych rokoch 18. storočia za podpory mysliteľov ako boli taliansky právnik Cesare Bonesana markíz de Beccaria, francúzsky filozof François François Voltaire a anglický právny reformátor Jeremy Bentham.

[upraviť] Beccaria: O deliktoch a trestoch

Začala sa vlastne vydaním Beccariovho pojednania O deliktoch a trestoch (tal. Dei delitti e delle pene) v Livorne roku 1764. Dielo požadovalo úplné zrušenie trestu smrti a okamžite sa stretlo s veľkým úspechom. Beccaria píše:

Aby trest smrti nebol násilím jednotlivca alebo skupiny proti občanovi, musí byť verejný, uložený bez prieťahov, použitý ako núdzové opatrenie, taký nízky, ako je to za daných okolností len možné, úmerný deliktu a pevne stanovený zákonom.

V boji proti trestu smrti sa markíz Beccaria opieral o jednoduché a logické uvažovanie. Veril v Rousseauovu Spoločenskú zmluvu, ale nevyvodil z nej tie isté závery, ako jeho vzor: Zákony, vychádzajúce zo všeobecnej vôle sú vlastne súhrnom želaní jednotlivcov – a komu by kedy napadlo dať iným právo zabiť ho? A keďže dobové zákony pokladali aj samovraždu za zločin, Beccaria dôvodí, že ak človek nemá právo nakladať so svojim vlastným životom, nemohol toto právo postúpiť nikomu inému, ani v podobe celej spoločnosti. Otázky užitočnosti trestu smrti sa zhostil tvrdením, že ani celé storočia praktikovania tohto exemplárneho trestu neodrádzajú niektorých jednotlivcov, odhodlaných previniť sa proti pravidlám spoločnosti.

Voltaire, ktorý vo svojom Komentári k Beccariovmu pojednaniu zaujal zdržanlivý postoj voči úplnému zrušeniu trestu smrti sa v roku 1777 vo svojom diele Cena spravodlivosti a ľudskosti stotožnil s týmto zrušením. Veľkí právnici síce neprijali všetky Beccariove závery, avšak podľahli ich vplyvu a ostro kritizovali zneužívanie trestu smrti.

[upraviť] Abolicionizmus 19. storočia

Prvá abolicionistická kampaň markíza de Beccariu bola zaštítená humanitárnou filozofiou, ktorá ožila v 19. storočí – o sto rokov neskôr. Abolicionizmus sa však nestal literárnou debatou, ale hnutie nadobúdalo konkrétnu podobu. Okolo päťdesiatych rokov reformné snahy začali prinášať prvé plody. V roku 1845 bola v Spojených štátoch založená Americká spoločnosť za zrušenie trestu smrti a prvým štátom ktorý odstránil trest smrti bol štát Michigan (1847). Prvé krajiny ktoré úplne odstránili najvyšší trest boli Venezuela (1853) a Portugalsko (1867).

[upraviť] Recidíva 20. storočia do roku 1945

Reálne úspechy abolicionistického hnutia v 19. storočí sa v čase pred druhou svetovou vojnou týkali jedine Španielska, ktoré zrušilo najvyšší trest 8. septembra 1932. V krajinách, kde si trest smrti ponechali (napr. Veľká Británia, Francúzsko) počet popráv mierne klesal. K návratu však viedli jednak vojny a jednak nastolenie totalitných diktatúr. Cez vojnu narastal počet príležitostných (vojenských, mimoriadnych) súdov a došlo k rozšíreniu počtu zločinov trestaných najvyšším trestom. Španielsko obnovilo tento trest 10. októbra 1934 a Nemecko ho opäť začalo široko používať. Tak isto trestná politika Sovietskeho zväzu ilustrovala náchylnosť diktatúr k tomuto prostriedku – aj keď sa nazýval výnimočné obranné opatrenie štátu pracujúcich.

[upraviť] Medzinárodné záväzky po roku 1945

Široký vývin medzinárodných vzťahov po druhej svetovej vojne viedol k vyhláseniam s celosvetovým alebo regionálnym dosahom, ktoré sa priamo alebo nepriamo dotýkajú problému najvyššieho trestu. Trest smrti sa stal predmetom medzinárodnej diskusie, najmä na pôde OSN. Ide o snahu vypracovať medzinárodné štandardy, ktoré majú byť recipované do národných legislatív signatárskych štátov a ktoré sa opierajú a liberálne ponímanie postavenia jedinca a jeho vrodených, nezastupiteľných a neodňateľných práv.

[upraviť] Medzinárodná charta ľudských práv

Dominantné postavenie tu zaujíma Medzinárodná charta ľudských práv, ktorá o danej problematike priamo pojednáva. Tento dokument vlastne pozostáva zo série niekoľkých dokumentov, ktoré sa dotýkajú rozličných práv. Sú to:

• Všeobecná deklarácia ľudských práv
• Medzinárodná dohoda o ekonomických, sociálnych a kultúrnych právach
• Medzinárodná dohoda o občianskych a politických právach
• Fakultatívny protokol k medzinárodnej dohode o občianskych a politických právach

[upraviť] Súčasný stav

Podľa Amnesty International (stav k 31.3.2008) v súčasnosti je na svete 92 štátov, kde je trest smrti úplne zrušený, 10 štátov, kde je možný iba v špeciálnych prípadoch (väčšinou v čase vojny), 33 štátov, kde je síce možné ho udeliť, ale za posledných 10 rokov tam nebola vykonaná žiadna poprava a nakoniec 62 krajín, kde je používaný ako druh trestu.

[upraviť] Európa

V Európe je situácia najhomogénnejšia, jediný štát, kde je používaný trest smrti, je Bielorusko, kde je v princípe udeľovaný za vraždu a z nej odvodené zločiny (terorizmus, sabotáž, genocída, atď.). V pôvodnom Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bol v článku 2, ods. 1 povolený trest smrti, na základe dodatkového protokolu č. 6, ktorý bol prijatý v roku 1983, bol trest smrti v čase mieru zrušený.

V súčasnosti je samotné vstúpenie do Rady Európy podmienené ratifikáciou tohto protokolu. Nie je však pravda, ako to tvrdia niektorí abolicionisti, že Slovenská republika (resp. ČSFR) musela na základe tohoto ustanovenia zrušiť trest smrti, klauzula o ratifikácií protokolu č. 6 ako podmienky k vstupu do RE bola prijatá až rezolúciou č. 1044 v roku 1994. Z uvedeného dôvodu vyhlásili na trest smrti moratórium Ukrajina (napriek výrazným protestom obyvateľstva, ktoré chcelo nechať popraviť masového vraha A. Onoprienka), Turecko alebo Ruská federácia. Rusko, Ukrajina, ale aj Litva a Lotyšsko však napriek tomu určitý čas po vstupe do RE uplatňovali trest smrti a uvedené ustanovenie porušovali. V súčasnosti skoro všetky členské štáty RE neumožňujú trest smrti ani počas vojny, výnimkou sú Lotyšsko a Albánsko, v Rusku existuje naďalej v ústave trest smrti, ale od augusta 1996 sa nevykonáva (s výnimkou jednej popravy v roku 1999 v Čečensku).

Ak však v prípade väčšiny krajín západnej Európy je podpora zrušenia trestu aj vo veľkej časti populácie, v postkomunistických krajinách je situácia opačná. Znovunastolenie trestu smrti sa tu často používa ako súčasť populistického riešenia znižovania kriminality. Na základe sporu Soering v. Veľká Británia (1989) vznikol precedens, že krajiny RE nemôžu vydať svojho občana do krajiny, kde mu hrozí trest smrti, dôvodom je utrpenie, ktoré ho môže čakať v cele smrti. Tento precedens nevylučuje možnosť, že občan štátu RE nemôže byť popravený, ak bol zaistený úradmi krajiny, kde zločin spáchal a kde mu zaň hrozí trest smrti (známe prípady pašovania drog v juhovýchodnej Ázií). Dodatok č. 6, bol v Európe prijatý z dôvodu, že v prípade trestu smrti „ide o pozostatok menej civilizovaných období.“

[upraviť] Kanada a USA

V Kanade je trest smrti protiústavný, posledná poprava bola uskutočnená v roku 1962. V USA je trest smrti uvedený ako sankcia v 38 štátoch a rovnako tak je uvedený aj vo federálnom zákone. Spojené štáty sú jediný vyspelý štát tzv. západnej civilizácie, kde je udeľovaný najvyšší trest. Táto samotná skutočnosť by sama osebe bola dostatočná na obsiahlu štúdiu, preto sa obmedzím na základne fakty.

V súčasnosti je možné odsúdiť na smrť iba plnoletú (teda presnejšie 18-ročnú) a svojprávnu osobu. Táto skutočnosť však platí iba niekoľko mesiacov, napríklad v prípade plnoletosti od sporu Roper v. Simmons (rozhodnuté v marci 2005). Donedávna teda bolo možné popravovať aj mladistvých a duševne a mentálne chorých. USA sa tak len pred rokom vyradili zo skupiny krajín, kde je možné popravovať mladistvých (patria sem Bangladéš, Irán, Irak, Nigéria, Pakistan, Jemen a Saudská Arábia).

V jednom z najznámejších sporov histórie Furman v. Georgie (1972) Najvyšší súd rozhodol, že široké možnosti rozlišovania medzi trestami, ktoré majú sudcovia a porota, robí z hrdelného trestu rozsudok svojvoľný, porušujúci zásadu riadneho procesu (teda V. a XIV. dodatok Ústavy USA), zároveň porušoval aj VIII. dodatok, ktorý zakazuje ukladať „kruté a neobvyklé tresty“ (jeden z obžalovaných, ktorého prípad riešil Najvyšší súd, bol odsúdený na trest smrti za znásilnenie).

V USA sa teda v rokoch 1967-1977 popravy nevykonávali a všetkým odsúdením bol automaticky trest zmenený na doživotie (poprave sa napríklad vyhol Charles Manson). Štáty upravili v danej otázke legislatívu a od roku 1977 je možné odsúdiť na trest smrti iba za vraždu I. stupňa (teda samotná vražda musí byť spáchaná buď brutálne, alebo v spojitosti s iným trestným činom – napríklad znásilnenie alebo lúpež).

Drvivá väčšina popráv je v súčasnosti vykonávaná smrtiacou injekciou. Z 1004 (k 31.3.2006) popravených od roku 1977 bolo 360 v Texase, teda viac ako 35 percent. Nepomerne viac k podielu v celkovej populácii bolo popravených v USA Afroameričanov. Od roku 1977 boli na federálnej úrovni popravený traja odsúdení, prvým bol v roku 2001 Timothy McVeigh zodpovedný za útok na federálnu budovu v Oklahoma City v roku 1995.

[upraviť] Latinská Amerika

Väčšina štátov Latinskej Ameriky má buď ústavne zakázaný trest smrti (napr. Kolumbia, Ekvádor, Mexiko), povolený iba v čase vojny (napr. Brazília a Argentína) alebo sa de facto neuplatňuje (Peru). Trest smrti je formou trestu iba na niektorých karibských ostrovoch (Kuba, Jamajka, Bahamy a iné). Vo väčšine týchto krajín bol trest smrti zrušený zásluhou katolíckej cirkvi.

[upraviť] Afrika

Afriku možno geograficky na základe trestu smrti rozdeliť na tri skupiny: južnú oblasť, kde je trest smrti zrušený de iure (Angola, Namíbia, Mozambik, Južná Afrika a iné), potom západnú oblasť, kde je zrušený de facto (Keňa, Alžírsko, Benin, Maroko, Tunisko a iné) a napokon sú to väčšinou moslimské krajiny Afriky, kde sa trest smrti uplatňuje (Líbia, Egypt, Nigéria, Etiópia). V týchto krajinách je možné udeliť trest smrti aj za iné zločiny ako vraždu (napr. za znásilnenie, organizovaný zločin z drogami, sodomia), v niektorých regiónoch (napr. Nigérie) sa uplatňuje islamský zákon šaríja.

[upraviť] Arabské krajiny a Izrael

V Izraeli (na rozdiel od Palestínskych území, kde je možné udeliť trest smrti aj za kolaboráciu s izraelskou armádou), je možný trest smrti iba v čase vojny. V štáte Izrael bola však od jeho vzniku v roku 1948 iba jedná poprava (Adolf Eichmann). Izrael je v tomto regióne výnimkou, pretože ostatné štáty udeľujú trest smrti za rôzne prečiny (nielen za vraždu, ale aj za rúhanie, homosexualitu, znásilnenie, predaj drog a odpadlíctvo od viery – islamu).

Popravy sú vykonávané obesením, zastrelením alebo ukameňovaním. V mnohých krajinách sa dodržiava šaríja, ktorá stanovuje prísne tresty za cudzoložstvo. Z dôvodu tradičného práva nie je v blízkej budúcnosti možné akékoľvek abolicionistické hnutie. Najviac popráv bolo vykonaných v Iráne (minimálne 159 v roku 2005).

[upraviť] Ďaleký východ

S výnimkou niektorých štátov (napr. Východný Timor, Nepál, Kambodža) v drvivej väčšine štátov regiónu je trest smrti povolený. Japonsko je po USA druhá ekonomicky vyspelá krajina, kde je zavedený najvyšší trest, popravy sú vykonávané obesením. V tejto krajine však často uplynie neúmerne dlhá doba od odsúdenia až k poprave, „rekord“ drží Sadamichi Hirasawa, ktorý bol v roku 1950 odsúdený na trest smrti, avšak v roku 1987 zomrel vo väzení, väčšinu života prežil bez toho, aby vedel, aký je jeho osud. Oficiálne štatistiky popravených v Číne a KĽDR neexistujú, v roku 2005 bolo v Číne popravených minimálne 3400 ľudí, v Severnej Kóreí asi 40.

V Číne existuje v tomto smere asi najprísnejší zákonník, ľudia tu boli v poslednom období popravení aj za korupciu či podvod, neuveriteľne vyznieva poprava, ktorá sa udiala pred pár rokmi, keď popravili Číňana za krádež kuracích hláv na trhu. Popravy sú tu často verejné. Treba však uviesť, že trest smrti je zrušený v Hongkongu (súčasť Číny od 1997) a Macau (1999).

Mnohé štáty v tomto regióne majú prísne protidrogové zákony, na ktoré už doplatilo viacero Európanov. Najprísnejší je v tomto smere Singapur, kde sa udeľuje automaticky trest smrti za prechovávanie viac ako 15 gramov heroínu resp. 30 gramov kokaínu. Kráľovstvo Brunej má v zákone zakotvený trest smrti aj za prechovávanie viac ako 15 gramov extázy, tento štát však zrušil trest smrti de facto.

[upraviť] Ostatné krajiny

Zvyšné krajiny, teda Austrália a Oceánia, neuplatňujú trest smrti. V Austrálii bola posledná exekúcia v roku 1967, na Novom Zélande v roku 1957, niektoré štáty (napr. Nauru alebo Papua/Nová Guinea) majú túto formu trestu síce zakotvenú v zákonoch, no nikdy ju neuplatnili.Výnimkou je Fidži, kde je trest smrti povolený počas vojny. Posledná poprava v tomto regióne bola v roku 1982 na ostrove Tonga.

[upraviť] Spôsoby exekúcie

Jednou z prvých foriem bolo využitie (alebo skôr zneužitie) zvierat ako katov. (Patria sem hlavne hady, levy, tigre, psy alebo krysy). Tento spôsob bol využívaný napríklad v Ríme, kde počas hier boli predhadzovaní do arény hlavne kresťania.

Ďalšími formami popravy bolo podrezanie hrdla, rozpáranie brucha, zvrhnutie z výšky do priepasti, smrť hladom v klietke, zamurovanie (tento trest bol často vyhradený duchovným, u ktorých bola krvavá poprava neprípustná; v Japonsku bývali v 16. a 17. storočí zamurovávaní niektorí odsúdení do pilierov mostov, pretože sa verilo, že ich duše zvýšia pevnosť stavby).

Ukrižovanie bolo v Rímskej ríši vyhradené otrokom a za určitých okolnosti veľkým zločincom, ktorých bolo treba zvlášť ponížiť. Vinník mohol byť aj pochovaný za živa. (V stredovekom Francúzsku nebývali ženy z dôvodu „slušnosti“ vešané. Nepokladalo sa za vhodné vidieť ženu na konci povrazu „sebou švihať“ a zdvíhať nohy až k očiam. Preto boli často pochovávané za živa. Existujú súdne dokumenty, ktoré hovoria o danom treste. Hromadnými popravami zaživa sa „preslávili“ v nedávnej minulosti Sovieti, nacisti a Červení Kméri v Kambodži).

Ďalšími spôsobmi popravy bolo narazenie na kôl (známe u Tatárov, ale aj jeden zo spôsobov vojakov Červenej armády v roku 1917), stiahnutie z kože, rozštvrtenie a roztrhanie („Správy o verejnom štvrtení v Číne pochádzajú ešte zo začiatku 20. storočia. V roku 1926 bol nemecký kriminológ Robert Heindl prítomný na verejnom trhaní odsúdenca v Kantone pri ktorom, ako napísal, sa diváci bavili, smiali, fajčili a jedli ovocie."), trhanie železom, rozmliaždenie váhou (často medzi kolesami).

Často používanou formou bolo hlavne v stredoveku upaľovanie. To bolo udeľované za heréziu, kacírstvo, bosoráctvo a čarodejníctvo, sodomiu, incest a homosexualitu. Vyvstáva možnosť, že samotní inkvizítori sa báli následkov magickej moci a z toho dôvodu premenili telo na popol, čím de facto úplne zaniklo. Najznámejšou osobou, ktorá bola upálená, bola Johanka z Arku (1431).

Ďalej sa používalo vyvolanie smrti na malom ohni (uvarenie), usmrtenie šípmi (Sv. Sebastián), prebodnutie (Norimberská panna – sarkofág vo vnútri s dlhými a veľmi ostrými hrotmi), otrávenie (najznámejšia obeť bol Sokrates, ktorý zomrel po vypití bolehlavu), ubitie k smrti, ukameňovanie (dodnes používaný spôsob v niektorých moslimských krajinách, v roku 1981 bol napríklad v Pakistane ukameňovaný pár obvinení z uzavretia nelegálneho manželstva), utopenie a udusenie.

V 20. a 21. storočí je najčastejšie exekúcia vykonaná obesením, gilotínou, zastrelením, plynovou komorou, elektrickým kreslom a smrtiacou injekciou. Tieto druhy popráv mali prispieť k „humanizácii“ trestu smrti.

Obesenie je z týchto foriem najpotupnejšie a aj najjednoduchšie, preto je často používané samozvanými sudcami z masy v prípade lynčovania (odhaduje sa, že v rokoch 1900-1944 padlo za obeť lynčovaniu iba v USA 4900 osôb, prevažne černochov). V minulosti to bol trest napríklad za ukradnutie koňa a do polovice 19. storočia najvyužívanejší spôsob exekúcie v USA.

V ČSR a ČSSR väčšinu odsúdených na smrť vešali (výnimkou je obdobie druhej svetovej vojny, keď sa v Prahe na Pankráci popravovalo gilotínou). Na smrť obesením boli odsúdení všetci prominenti, nad ktorými vyniesol najvyšší trest Norimberský súd, a rovnako čelní predstavitelia Slovenskej republiky 1939-1945 Jozef Tiso a Vojtech Tuka (ktorý bol v čase exekúcie nemohúci a na vozíku). Rovnako tak bol obesený aj Benito Mussolini. Tento spôsob bol pre odsúdených potupnejší ako smrť zastrelením, o ktorú viacerí žiadali. V minulosti bolo obesenie najčastejšou formou exekúcie pre deti, ktoré spáchali zločin, posledná verejná poprava bola v roku 1833, keď bol obesený 9-ročný chlapec, pretože ukradol atrament.

Joseph Ignace Guillotin, lekár a profesor anatómie na lekárskej fakulte a zároveň poslanec za mesto Paríž, sa zapísal do histórie skonštruovaním slávneho francúzskeho vynálezu – gilotíny. Dôvodom nového spôsobu bola nielen humanizácia popráv, ale aj uplatnenie jedného z hesiel revolúcie, teda rovnosť. Každý bez rozdielu postavenia mal zomrieť rovnako (ako zlodej koni, tak aj kráľ Ľudovít XVI.).

Aj keď bola gilotína čiastočne rozšírená do iných krajín (Belgicko, stala sa aj jednou z obľúbených foriem exekúcie nacistov), domovskou krajinou navždy zostane Francúzsko. Celková hmotnosť stínacieho zariadenia bola 40 kg a keďže nôž bol zasadený pod uhlom a dosiahol rýchlosť 23,4 km/h, nie je opísaný žiaden prípad, keď by popravovaný prežil. Samotná doba preseknutia krku trvá iba 0,02 s.

Aj keď existujú spory biochemikov, či odťatá hlava musí v momente preťatia miechy automaticky stratiť vedomie. Prvým popraveným gilotínou vo Francúzsku bol v roku 1792 Jacques Nicolas Pelletier a posledným tuniský imigrant Hamida Djandoubi v roku 1977. Najviac popravených bolo počas 40-dňovej diktatúry Maximiliena Robespierra (od 10. 6. do 27. 8. 1794, keď bolo popravených minimálne 13 073 ľudí). Samotní vodcovia Výboru pre verejné blaho boli neskôr popravení, legendárnymi sa stali posledné slová Dantona katovi: „Ukáž moju hlavu ľudu, zaslúži si to!“

Zastrelenie sa objavilo ako technika popravy samotným vynálezom zbraní. Pôvodne to bol trest vyhradený vojakom a námorníkom, neskôr jeden z nástrojov masových popráv. V prípade popráv čatou vstupuje do popredia prvýkrát možnosť, že samotný kat nebude nikdy známy (jeden vojak mával vždy zbraň so slepým nábojom, takže každý člen čaty mohol mať pocit, že to bol práve on).

Popravčej čate velí nižší dôstojník alebo vyšší poddôstojník, v histórií boli však aj prípady, že čata strieľala na povel odsúdeného (ako v prípade ministra vnútra štátu Vichy Pierra Pucheu). Medzi zastrelených prominentov patrili napríklad cár Mikuláš II., Mata Hari či Ferdinand Maximilián Habsburský. V súčasnosti sa tento trest používa hlavne v arabských a afrických krajinách, je rovnako často formou popravy „zradcov“ v guerillových vojnách. Najčastejšie sa vykonáva strelou do tyla.

Plynová komora sa spája hlavne s holokaustom a smrťou miliónov židov.(Rudolf Höß pred norimberským tribunálom vyhlásil: „Odhadujem, že plynom a ohňom zahynulo okolo dva a pol milióna obetí.“) Ako technika popráv sa uplatnila hlavne v USA, kde bola obhajovaná ako ďalší krok k humanizácii popráv po elektrickom kresle. Popravení zomrú na otravu kyanidom. Táto forma popravy si ako jediná vyžaduje aktívnu spoluprácu odsúdeného, na ktorom záleží, či bude trpieť. Ak sa na začiatku nadýchne hlboko, do pätnástich sekúnd stratí vedomie, ak však dýcha povrchne, jeho utrpenie pri plnom vedomí môže trvať aj niekoľko minút.

Elektrické kreslo je vynálezom USA, prvým popraveným za vraždu sekerou bol William Kemmler v roku 1890. Tento spôsob patrí, napriek prvotnej idei humanizácie, medzi najkontroverznejšie. Dôvodom je, že nikdy sa nedá presne určiť, koľko je potrebných voltov a ampérov na popravenie. Niektorí ľudia prežili aj viac ako 2000 voltov. Ak odsúdený dostal možnosť vybrať si formu popravy, tak to nikdy nebolo elektrické kreslo. Do poslednej sekundy existuje možnosť, že guvernér štátu udelí milosť, preto je v komore smrti umiestnený aj telefón.

Smrtiaca injekcia je jeden z najnovších spôsobom exekúcie, dá sa povedať, že aj najhumánnejší, pretože popravovanému je vpichnutý nielen jed, ale aj barbituráty a utišujúce prostriedky. V ideálnom prípade odsúdený pokojne zaspí. Najväčšia vlna protestov proti tomuto spôsobu popravy bola z dôvodu aktívnej spolupráce lekárov pri poprave. Roztok obsahuje tri zložky – barbituráty, ktoré vedú k strate vedomia, bromid pankurnia, ktorého úlohou je paralyzovať bránicu a prerušiť tak pohyby pľúc a nakoniec chlorid sodný, ktorý má privodiť zástavu srdca.

Účelom zavedenia smrtiacej injekcie nebola iba humanizácia popravy, ale aj ekonomické dôvody, keďže táto forma je výrazne lacnejšia ako elektrické kreslo či plynová komora. Prvým popraveným bol 7. decembra 1982 Charles Brooks, ktorý zabil pri krádeži vozidla mechanika. V súčasnosti je smrtiaca injekcia prakticky jediným spôsobom popráv v USA (od roku 2001 do marca 2006 bolo vykonaných 273 popráv 12, z ktorých boli iba tri iné ako injekciou, teda konkrétne elektrickým kreslom).

[upraviť] Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Trest smrti

[upraviť] Zdroje

• Kauza:Trest smrti
• Cameron, I.: Úvod do Európskeho dohovoru o ľudských právach. Nadácia Občan a demokracia, Bratislava 2000.
• Cooke, E.J.: Ústava Spojených štátov amerických. Nadácia Občan a demokracia, Bratislava 1999.
• Drgonec, J.: Základné práva a slobody podľa Ústavy Slovenskej republiky. Zväzok 1. MANZ, Bratislava 1999.
• Fico, R.: Trest smrti. Kódexpress, Bratislava 1998.
• Foucault, M.: Dozerať a trestať. Zrod väzenia. Kalligram, Bratislava 2000.
• Imbert, J.: Trest smrti. Archa, Bratislava 1994.
• Monestier, M.: Historie trestu smrti. Rybka Publishers, Praha 1998.
• Purvis, T.L.: Encyklopedie dějin USA. Ivo Železný, Praha 2004.
• Urofsky, M.: Rights of the People. Individual Freedom and the Bill of Rights. U.S. Department of State. Bureau of Internetional Information Programs 2003.
• http://caselaw.lp.findlaw.com/data/constitution- FindLaw Corporate Counsel Center
• http://www.oyez.org - The OYEZ Project : U.S. Supreme Court Multimedia
• http://usinfo.state.gov/
• http://en.wikipedia.org/wiki/Capital_punishment_in_the_United_Stat...
• http://en.wikipedia.org/wiki/Capital_punishment
• http://en.wikipedia.org/wiki/Use_of_death_penalty_worldwide