Alžbeta I. (Anglicko)

Z Wikipédie

Alžbeta I. (* 7. september 1533, Greenwich – † 24. marec 1603, Richmond) z dynastie Tudorovcov bola v rokoch 1558 až 1603 kráľovná Anglicka. Jej vláda bola obdobím rozkvetu umenia, ktoré sa označuje ako takzvaná alžbetínska renesancia.

Narodila sa v Greenwichi ako dcéra Henricha VIII. a Anny Boleynovej. Dostalo sa jej vynikajúceho vzdelania. Bola ovplyvnená reformistickými názormi svojich tútorov, ale vo veciach náboženstva sa naučila riadiť vlastným rozumom.

Kráľovnou sa stala 17. novembra 1558 ako dvadsaťpäťročná. V predchádzajúcich dvoch obdobiach sa striedali perzekúcie a popravy najskôr katolíkov, potom protestantov. Tento fakt nijako Anglicku neprospel a Alžbeta musela dať dokopy zahraničnú politiku a i vnútroštátne záležitosti.

Po jej boku stál jej radca William Cecil. Ten roku 1559 predložil parlamentu Nový zákon o supremácii, ktorý obnovoval panovníkovo cirkevné vodcovstvo a tiež protestantské vyznanie podľa Cranmerovej Knihy modlitieb z roku 1552. Panovník dostal titul „najvyšší správca“ anglickej cirkvi. V roku 1563 bolo schválených 39 článkov Thomasa Cranmera - základ anglikánskej doktríny - zakladajúcich sa na 42 článkoch z roku 1552. Pápež Pius VI. Alžbetu v roku 1570 exkomunikoval a tá na to zareagovala odvolaním anglického veľvyslanca z Vatikánu. Reforma anglickej cirkvi sa dovŕšila zákonom o jednote z roku 1571, ktorý ukladal všetkým duchovným v štáte prijať 39 článkov.

[upraviť] Galéria

Alžbeta I., korunovačný portrét. (1588)

Alžbeta I. (asi 1588)

Alžbeta I. (Nicolas Hillard, asi 1590)

Podpis Alžbety I.

[upraviť] Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Alžbeta I. (Anglicko)

Predchodca Mária I.

kráľovná Tudorovci 17. november 1558 – 24. marec 1603

Nástupca Jakub I.

Predchodca Mária I.

kráľovná Tudorovci 17. november 1558 – 24. marec 1603

Nástupca Jakub I.

Šanca Alžbety Tudorovej stať sa panovníčkou bola minimálna. Otec Henrich VIII. dal popraviť jej matku Annu Boleynovú, dcéru vyhlásil za bastarda a nezaujímal sa o ňu. Po jeho smrti síce získala právo na trón, ale jeho legitimita nikdy nebola pevná. Okúsila aj väzenie (aj keď veľmi panské) v Toweri a hrozila jej smrť za vlastizradu. 14. januára 1559 sa však do Londýna vrátila na vlastnú korunováciu - bolo to pred 445 rokmi.

Nevlastní súrodenci a predchodcovia na tróne Eduard VI. a Mária Krvavá Alžbetu nenávideli a nemali ju prečo podporovať. Smrť Márie Tudorovej, ktorá umrela bez dediča a škrípajúc zubami určila Alžbetu za svoju nástupníčku, jej život úplne zmenila.

V rúchu z bohatého zlatého súkna, s korunou, niesli kráľovnú na otvorených nosidlách potiahnutých zlatým brokátom do Westminsteru. V celom Anglicku asi nebolo človeka, ktorého by kráľovná neočarila. Protesty sa ozvali len z katolíckej strany z cudziny.

Alžbeta nebola krásna v klasickom zmysle slova. Jej tvár bola príliš výrazná, nos príliš dlhý a špicatý, pleť trochu pritmavá. Mala však nádherné zlatočervené vlasy a nápadne krásne ruky s dlhými jemnými prstami. Bola štíhla a vedela sa nádherne obliekať, hoci v starobe sa priveľmi parádila a šminkovala, aby zakryla svoj vek.

Bola však aj mimoriadne vzdelaná - ovládala sedem rečí a privádzala nejedného muža do úžasu svojou učenosťou, ale aj pohotovosťou. Vedela byť aj veľmi krutá a používať slovník ako kočiš. Svoju nenávisť k rivalke, škótskej kráľovnej Márii Stuartovej, vyjadrovala slovami ako „kurva" a po smrti Máriinho manžela aj „vrahyňa", pred popravou ju väznila 18 rokov.

Problémy nastali, keď si šľachta uvedomila, že Alžbeta je len žena a vládnuť by za ňu mal predsa len manžel. Tu sa Alžbeta ukázala ako rodený diplomat a intrigán. Oficiálne síce vyhlásila, že sa vydala za Anglicko, ale spočiatku ju nikto nebral vážne. Nikdy neodmietla návrhy šľachty a diplomati rokovali na všetky strany o jej možnom sobáši. Ako manželia do úvahy prichádzali Karol Habsburg, švédsky panovník Erik aj švagor Filip II. - Španiel a katolík, a teda aj nepriateľ, či významní anglickí šľachtici. Ona sa však naozaj nikdy nevydala.

Dohady, či bola Alžbeta zdravotne v poriadku, boli už vtedy a neumĺkli dodnes. Skutočný dôvod bol však asi v tom, že manželstvo by ju politicky oslabilo, v čom kráľovnú utvrdzovali skúsenosti jej matky a sestry s ich manželmi. Ďalším dôvodom bol Robert Dudley, z ktorého spravila lorda z Leicesteru. Vždy bol v jej blízkosti, klamal ju a opúšťal a ona mu odpúšťala. Politicky sa však, napriek jeho obrovskej snahe, nikdy nedala tak ovplyvniť, ako si prial.

Alžbetin neomylný inštinkt umožnil Anglicku získať obrovské územia mimo Európy, keď podporovala objavné plavby piráta a neskôr sira Francisa Drakea. Drake viedol aj flotilu, ktorá porazila španielsku „neporaziteľnú armádu". Víťazstvo pomohlo Anglicku stať sa pánom svetových morí. Poprava Márie Stuartovej a porážka Španielska vyniesli Alžbetu na výslnie a spravili z nej najsilnejšiu panovníčku v Európe.

Ešte jedna otázka bola pre Alžbetu dôležitá. Anglicko potrebovalo následníka. „Panenská kráľovná" sa rozhodla, že sa zmieri so Škótskom a nekrvavo ho (aj keď bolo katolícke) opäť pripojí k Anglicku, tak, že syna svojej najväčšej rivalky Jakuba Stuarta urobí následníkom anglického trónu. Jakubova prastará matka bola sestrou Henricha VIII. a nárok na trón bol naozaj legitímny. Prefíkaný Jakub sa nikdy nepostavil na matkinu stranu (vlastne ju ani nepoznal) a milovanej tete Alžbete vždy vychádzal v ústrety.

Na starobu sa Alžbeta Anglická stala zatrpknutou. Správa obrovského kráľovstva vyžadovala mladú, inteligentnú a dravú generáciu, ktorej kráľovná dala šancu. Hoci mladí muži často využívali lichôtky a dvorili starnúcej namaľovanej a vyparádenej kráľovnej, šance sa ujali. Kritický rozum Alžbetu neopúšťal a nikdy nezabudla na svoje chyby. Keď Mária Stuartová porodila syna, povedala Alžbeta o sebe: „Nie som nič iné ako odumretý kmeň stromu."