Kórejská vojna

Z Wikipédie

Kórejská vojna

Americké vojská vyloďujúce sa pri Inčone

Dátum:	boje sa viedli od 25. jún 1950 do 27. júl 1953, kedy začalo platiť prímerie. Mierová zmluva nebola dodnes podpísaná.
Miesto:	Kórejský polostrov
Výsledok:	Prímerie, vytvorenie demilitarozovanej zóny.

Protivníci

Spojené národy:
Kórejská republika
Austrália
Belgicko
Etiópia
Filipíny
Francúzsko
Grécko
Holandsko
JAR
Kanada
Kolumbia
Nový Zéland
Spojené kráľovstvo
Thajsko
Turecko

Komunistické krajiny:
KĽDR
ČĽR
ZSSR

Velitelia

I Süng-man
Čong Il-kwon
Päk Son-jop
Douglas MacArthur
Matthew Ridgway
Mark Wayne Clark

Kim Il-song
Čhwe Jong-kun
Van Len
Peng Dehuai

Straty

Padlých:
1 271 244 až 1 818 410

Padlých:
1 858 000 až 3 822 000

Kórejská vojna (25. jún 1950 - 27. júl 1953, v kórejčine: 한국전쟁, alebo ľudovo nazývé aj 6.25 전쟁 t.j. Vojna šesť dva päť) bol konflikt, ktorý sa odohral medzi Kórejskou ľudovodemokratickou republikou a Kórejskou republikou počas studenej vojny. Preto býva označovaná aj ako zástupná vojna medzi Spojenými štátmi a spojencami z OSN na jednej strane a Sovietskym zväzom (tiež člen OSN) a Čínou na strane druhej.

[upraviť] Príčiny a historické pozadie

Príčiny vzniku Kórejskej vojny siahajú oveľa hlbšie do histórie. Z vonkajšieho pohľadu išlo o stret záujmov mocností, ktoré v druhej polovici 19. storočia obklopovali Kórejský polostrov. Išlo hlavne o Japonsko – „supernovu“ na „mocenskom hviezdnom nebi“, Čínu – veľmoc, ktorej vazalom bola Kórea po dlhé stáročia, Rusko – veľmoc neustále sa rozširujúca ďalej na východ a USA – ktoré ešte len mali zohrať dôležitú úlohu v regióne. Celé 19. storočie a hlavne jeho druhá polovica sa vo Východnej Ázii niesla v duchu veľkých spoločenských zmien. Národy ako Čína, Japonsko a Kórea boli západnými mocnosťami donútené k tomu, aby sa po stáročiach izolácie otvorili a sprístupnili. Najprv na zahraničný obchod, a neskôr aj politicky. Každý štát si chcel z „východoázijského koláča“ odhryznúť čo najväčší kus. Koncom 19. storočia to práve Japonsko najviac profitovalo zo vzájomnej výmeny so Západom. Rástlo tak na sile a malo veľmocenské tendencie. Dynamika zmien vo vnútri krajiny spôsobili aj vonkajšiu rozpínavosť. Japonsko si robilo chúťky na Čínu a neskôr aj na celú Áziu. Mostom k dosiahnutiu tohto cieľa mala byť Kórea. Koncom 19. storočia v tomto regióne bolo „husto“ až to nakoniec nevyhnutne vyústilo v ozbrojený konflikt najprv medzi Japonskom a Čínou (Japonsko-čínska vojna) v rokoch 1894 – 1895 a potom aj medzi Japonskom a Ruskom (Rusko-japonská vojna) v rokoch 1904 -1905. V dôsledku tej prvej sa Kórea vymanila spod vplyvu Číny (stala sa ľahkým sústom pre Japonsko) a v dôsledku tej druhej Japonsko dostalo voľnú ruku na Kórejskom polostrova a aj v Mandžusku. Japonsko najprv ovládlo zahraničnú politiku Kórey (od r. 1905) a potom aj celú Kóreu. Anexia nastala v roku 1907. To zabezpečilo pozíciu Japonska v celej Kórei na dlhých 40 rokov, hoci predtým Japonsko uvažovalo o rozdelení polostrova na dve časti podľa 39. rovnobežky s čím Rusko nesúhlasilo.

[upraviť] Situácia medzi oslobodením a vojnou

Na sklonku 2. svetovej vojny, keď už bolo jasné, že Japonsko jedného dňa bude musieť kapitulovať sa ukázalo, že na Kórejskom polostrove vznikne vákuum, ktoré sa snažili vyplniť obe mocnosti (Sovietsky zväz aj USA). Už vo februári 1945 na Jaltskej konferencii Roosevelt, Winston Churchill a Stalin rozhodli o rozdelení sveta vrátane sféry vplyvu v Ázii. Toto bolo potvrdené na konferencii v Postupime, kde sa dohodlo, že päť rokov by mala byť Kórea územím pod spoločnou správou piatich mocností a potom nezávislým štátom. Ale v skutočnosti až do kapitulácie Japonska nebolo jasné ako k tomu dôjde. Po tom čo tesne pred kapituláciou Japonska (15. augusta 1945) Sovietsky zväz vypovedal vojnu (de facto porazenému) Japonsku (8. augusta), už o pár dní sovietske vojská začali obsadzovať kórejské územie na severe. V tom čase sa americké vojská nachádzali vzdialené stovky kilometrov od Kórejského polostrova. Generál MacArthur (hlavný veliteľ vojsk USA v Tichomorí) zareagoval rýchlo a navrhol Sovietom podeliť si polostrov na dve sféry vplyvu podľa 38. rovnobežky, proti čomu Stalin nemal žiadne námietky. Začiatkom septembra začali Američania obsadzovať južnú časť polostrova. Demarkačná línia medzi sovietskymi a americkými vojskami sa stanovila okolo 38. rovnobežky. Na juhu Američania umožnili vznik viacerých politických strán a položili základy veľmi krehkej demokracie, Sovietsky zväz začal na severe budovať komunistický štát.

Tesne po oslobodení začali po celej krajine vznikať ľudové výbory, ktoré mali snahu prevziať iniciatívu po predchádzajúcich kolonialistoch do vlastných rúk. Keďže išlo o široké hnutie ľudu malo tendencie viac doľava, s cieľom odstrániť Japoncov a kórejských kolaborantov od vplyvu v spoločnosti. Na Severe Sovieti privítali túto iniciatívu a „pomáhali“ Kórejčanom. Postupom času však odstránili umiernené, alebo dokonca pravicové sily z tohto hnutia a nahradili ich ultraľavicovo zmýšľajúcimi komunistami. Keď na jeseň 1945 prišiel Kim Il-song (김일성) zo ZSSR späť do vlasti, bol predstavený ako národný hrdina bojujúci za kórejské záujmy, hoci doma bol úplne neznámy. Kim s postupom času získaval čoraz väčšiu popularitu a bol schopný odstaňovať akúkoľvek opozíciu nielen v štáte, ale dokonca aj vo vlstnej strane. Tak sa stal „jediným“ vodcom severokórejského ľudu a postupne začal budovať svoj kult osobnosti.

Situácia na Juhu bola úplne iná. Američania v tomto čase mali dosť silnú antiľavicovú náladu. Preto hneď na začiatku zastavili vznik ľudových výborov. Podporovali veľkostatkárov a ľudí spojených s bývalým režimom - kolaborantov. To sa nepáčilo Kórejčanom, ktorí stále viac odmietali americkú okupáciu polostrova. Jediným favoritom američanov bol prozápadne orientovaný I Süng-man (Syng Man Rhee)..

Situácia sa nezlepšila ani v priebehu rokov 1947 a 1948. Američanmi presadená Dočasná komisia spojených národov pre Kóreu (UNTCOK - UN Temporary Commission on Korea) začala organizovať voľby na polostrove. Keďže komisia nebola vpustená na Sever vyhlásila, že voľby budú platné všade, kde bude mať prístup. Nato sa v máji 1948 konali prvé voľby (v južnej časti polostrova), ktoré boli vyhlásené za úspešné a platné. Na tomto základe bola 15. augusta 1948 vyhlásená Kórejská republika (Tähan minguk 대한민국) a prvým prezidentom sa stal I Süng-man (이승만). Reakciou na voľby na juhu boli voľby uskutočnené 25. augusta 1948 na severe. A 15. septembra 1948 vyhlásená Kórejská ľudovodemokratická republika (Čoson mindžudžui inmin konghwaguk 조선민주주의인민공화국).

[upraviť] Začiatok vojny

Mapa priebehu vojny

Koncom roka 1948 sa začali zo Severnej Kórey sťahovať sovietske vojská a následne na jar 1949 americké vojská z Južnej Kórey. Rozdiel spočíval v tom, že Severná Kórea v tom čase mala dobre vycvičenú armádu 200 000 mužov, Sovieti zanechali Kórejčanom svoju výzbroj (tanky, mnoho munície atď.) a v Kórei zostali sovietski armádni poradcovia. Na druhej strane v Južnej Kórei bola zle vycvičená a slabo vyzbrojená armáda o sile asi 90 000 mužov.

25. júna 1950 celkom neočakávane zaútočila na Juh s cieľom násilne spojiť obe krajiny. V priebehu necelých 3 dní sa útočiacim jednotkám podarilo obsadiť od 38. rovnobežky neveľmi vzdialené hlavné mesto Kórejskej republiky Soul a čoskoro prenikli ešte hlbšie do vnútrozemia. OSN zareagovala vytvorením koalície štátov na čele s USA, ktoré mali agresora - KĽDR vyhnať z okupovaného územia. V júli americké a juhokórejské vojská spoločne bojovali pri Osane (오산), no boli zatiaľ zatlačované čoraz viac na juh. Na konci leta jednotky OSN kontrolovali už iba malé územie v okolí mesta Pusan - takzvaný Pusanský perimeter. Prístav Pusan sa tak na čas stal tepnou, po ktorej prúdili vojaci a zásoby pre nasledujúci protiútok.

[upraviť] Reakcia Západu

15. septembra 1950 sa americké jednotky pod vedením generála Douglasa MacArthura vylodili v tyle severokórejských vojsk v prístave Inčhon (인천). Odtiaľto pokračoval ich protiútok až k Soulu (서을). V nasledujúcich bojoch sa im podarilo preťať nepriateľovi zásobovacie a komunikačné kanály a obkľúčiť hlavnú časť severokórejských vojsk južne od 38. rovnobežky. Generál MacArthur vtedy navrhol severokórejskej strane aby sa vzdala, čo však Kim Il-song (김일성) odmietol.

[upraviť] Vstup Číny

Americkí vojaci v Kórei

Jednotky OSN následne prekročili 38. rovnobežku a postupovali na sever k pohraničnej rieke Amnok-kang (압록강, po čínsky Ja-lu). Pričom ČĽR už predtým pohrozila, že v prípade priblíženia vojsk OSN k svojim hraniciam bude nútená vstúpiť do vojny. 19. októbra 1950 jednotky OSN obsadili Pchjongjang (평양) - hlavné mesto KĽDR. Generál MacArthur, vtedy vyhlásil, že jeho vojaci by mohli byť už do Vianoc doma. Jeho predpoveď sa však ukázala byť prehnane optimistická. Čína, ktorá vnímala postup jednotiek OSN ako ohrozenie svojej suverenity 25. novembra začala predom pripravený útok vedený polmiliónovou armádou „dobrovoľníkov“. Koncom decembra 1950 po neľútostných bojoch vedených uprostred krutej zimy boli jednotky OSN zatlačené späť za 38. rovnobežku. 31. decembra 1951 podnikli spojené severokórejské a čínske sily o sile takmer milión mužov ďalší útok. Napriek tomu, že sa im do konca januára podarilo preniknúť hlboko za 38. rovnobežku, neboli už schopní v dôsledku logistických problémov a silnejúceho odporu vojsk OSN pokračovať v útoku. 25. januára 1951 prešli do protiútoku vojská OSN. Douglas MacArthur pri tom presadzoval rozšírenie vojny až do Číny. Prezident USA Harry Truman však s týmto názorom nesúhlasil a MacArthur bol v apríli 1951 kvôli kritike prezidentovej politiky odvolaný. Bojová činnosť uviazla na línii neďaleko 38. rovnobežky.

[upraviť] Mierová zmluva a napätie

10. júla 1951 sa začali prvé rokovania o prímerí. Boje ale pokračovali ešte ďalšie dva roky. Naďalej sa bojovalo o oblasti ako napríklad Heartbreak Hill, Bunker Hill alebo Bloody Ridge.

27. júla 1953 podpísali predstavitelia OSN, KĽDR, a ČĽR dohodu o prímerí. Kórejská republika sa k nej nikdy nepripojila. Demilitarizovaná zóna medzi oboma krajinami, je jednou z najlepšie strážených hraníc na svete, pohraničné incidenty na nej dodnes nie sú ničím zvláštnym.