Liberalizmus
Z Wikipédie
| Politický portál
|
| Politické ideológie |
| zoradené abecedne |
|---|
|
Anarchizmus, Egalitarizmus |
Pod označením liberalizmus (latinsky liber – slobodný, liberalis – slobody sa týkajúci, slobodomyseľný) vystupujú dnes už rozdielne politické smery. Začiatkom označenia liberalizmu je ideológia, ktorá sa objavila v 19. storočí v Španielsku.
Obsah |
[upraviť] Druhy liberalizmu a jeho vývoj
Liberalizmus stojí v protiklade k totalite. Od anarchizmu sa liberalizmus odlišuje tým, že štát považuje za nutný k ochrane slobody.
Pramene liberalizmu siahajú do doby osvietenstva, vzniku slobodného pohľadu na svet, a jeho uplatnenie vo filozofii a politike. Liberalizmus chce oslobodiť spoločnosť od neslobody. Základom jeho politickej filozofie je indivíduum, občan, ktorý má čo najväčšiu slobodu. Sloboda je podľa liberálneho presvedčenia základom spoločnosti, na ktorom štát, politika a hospodárstvo spočívajú a ktorý štát chráni. Kde začína osobná sloboda, končí štátna moc, ktorá môže zakročiť iba vtedy, keď je porušená osobná sloboda.
[upraviť] Klasický liberalizmus
Klasický liberalizmus je pravicová ideológia, bojujúca za maximálnu slobodu. A to ako osobnú, tak aj ekonomickú, náboženskú a politickú. Klasický liberalizmus dobre charakterizuje citát:
- Sloboda tvojej päste končí na špičke môjho nosu.
[upraviť] Libertarianizmus – neoklasický liberalizmus
V 20. storočí si v Spojených štátoch amerických názov liberalizmus postupne privlastňovali politici snažiaci sa o takzvaný welfare state. Napríklad Friedrich von Hayek v knihe „The Constitution of Liberty“ hovorí o tom, že sa odmieta vzdať označenia liberál a prenechať ho ľavicovým politikom. Hayek z tejto zmeny významu slova liberalizmus obvinil najmä Roosevelta, ktorý odmietal označenie socialista a sám seba označoval ako liberála, napriek presadzovaniu Nového údelu (New Deal).
Keď sa neskôr objavili politici, ktorí chceli presadzovať politiku nadväzujúcu na tradície klasického liberalizmu sedemnásteho až dvadsiateho storočia, názov liberalizmus bol už synonymum ľavicovej politiky. Mohli teda zvoliť názov klasický liberalizmus, oni chceli byť modernými politikmi, takže slovo „klasický“ neprišlo do úvahy, a tak vznikol libertarianizmus.
V Európe celkom takáto zmena neprebehla a preto dodnes existujú rôzne politické strany, ktoré presadzujú libertariánsku politiku, ale považujú sa za liberálov.
Libertarianizmus by sme mohli nazývať neoklasickým liberalizmom. Existujú určité rozdiely medzi klasickým liberalizmom a libertarianizmom, spôsobené prirodzeným vývojom.
Od libertariánov sa v 90. rokoch v USA odčlenila vetva neolibertariánov. Na rozdiel od pôvodných paleolibertariánov sa v zahraničnej politike neriadia zásadami pacifizmu, ale hovoria, že slobodu si zaslúži každý človek nielen v štáte, ale na celom svete. Z toho potom vyplýva ich ochota použiť armádu na boj proti diktátorskym režimom a neslobodným krajinám. Medzi hlavných predstaviteľov patria napríklad Neal Boortz, P. J. O´Rourke a Jonathan Henke.
[upraviť] Sociálny liberalizmus
Sociálny liberalizmus (nazývaný tiež novým liberalizmom) je ideológia blízka politike európskych sociálno-demokratických strán. Presadzuje pomerne veľké zásahy do štátnej ekonomiky, vysoké dane a starostlivý štát – welfare state. To znamená, že sociálni liberáli väčšou mierou obmedzujú ekonomickú slobodu, ale rovnako ako klasickí liberáli a libertariáni presadzujú pomerne veľkú osobnú slobodu.
V Európe sa zväčša ľavicoví politici za liberálov nepovažujú, aj keď i tu existuje alebo existovalo niekoľko sociálne liberálnych strán, ako príklad môžeme uviesť už zaniknutú českú stranu Občianske hnutie.
Tak ako bol klasický liberalizmus v 19. storočí úzko zviazaný so vznikom priemyselného kapitalizmu, názory moderných liberálov súvisia s ďalším rozvojom industrializácie. Industrializácia priniesla niektorým ľuďom obrovské bohatstvo, ale jej sprievodným javom boli tiež chudobné štvrte, bieda, nevedomosť a chudoba. Podľa názoru sociálnych liberálov nebol už minimálny štát z klasickej teórie schopný napraviť nerovnosť vo vnútri občianskej spoločnosti a na zabezpečenie skutočnej slobody musel štát nivelizovať príjmy občanov. Moderní liberáli preto začali obhajovať ideu intervencionistického štátu.
Medzi zakladateľov sociálneho liberalizmu patrili Thomas Hill Green a Leonard Trelawny Hobhouse.
[upraviť] Dnešný liberalizmus
 |
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Pozri aj stránky Ako upravovať stránku a Návody a štýl alebo diskusiu k článku. |
Vo vyspelých krajinách, ako napríklad vo Švajčiarsku, sa presadila táto definícia liberalizmu:
- Sloboda a zodpovednosť – pre každého bez rozdielu. Sloboda a zodpovednosť ako ekonomická, tak politická, tak sociálna.
Títo liberáli ju považujú za jedinú alternatívu k trhovému fundamentalizmu (market fundamentalism), „divokému kapitalizmu“ (sloboda bez zodpovednosti) na strane jednej a k „všetko ovládajúcemu štátu“ (zodpovednosť bez slobody) na strane druhej. Nepovažujú sa za ani pravicu, ani za ľavicu.
Ukazujú na to, že sloboda bez zodpovednosti smeruje k rozpadu spoločnosti na „mocensko-politické klany“, ktorých záujmom je spoločnosť vydaná napospas. Zároveň upozorňujú, že zodpovednosť bez slobody vedie k totalite alebo k rastúcej byrokracii, ktorej záujmom je spoločnosť nakoniec podriadená.
V dnešnej dobe by sa dal základný postoj k liberalizmu charakterizovať mottom "Ži a nechaj žiť". Diskusia prebieha hlavene v oblasti toho kde končí sloboda jednotlivca a začína verejný záujem spoločnosti pre ktorý je potrebné sa časti slobody vzdať. Často sa zdôrazňuje aj zásada nediskriminácie, na základe predsudkov. Jednotlivé smery a prúdy liberalizmu sa viac menej zhodujú v prístupe k otázkam osobnej slobody jednotlivca. Odlišnosti nachádzame hlavne v prístupe k ekonomickým otázkam. Preto dnes môžeme deliť liberálov hlavne podľa viac ľavicovej alebo pravicovej orientácie.
[upraviť] Iné projekty
Wikicitáty ponúka citáty od alebo o Liberalizmus
