Nacionalizmus
Z Wikipédie
 |
Tomuto článku chýbajú odkazy na zdroje uvedených informácií. Pomôž Wikipédii a pridaj do článku referencie |
| Politický portál
|
| Politické ideológie |
| zoradené abecedne |
|---|
|
Anarchizmus, Egalitarizmus |
| Nacionalizmus |
| Príbuzné smery: Pannacionalizmus, Separatizmus Predstavitelia: |
| uprav box |
Nacionalizmus je
- teória (a prípadne aj politický smer), ktorá tvrdí, že príslušníci jedného národa majú právo spojiť sa a vytvoriť si suverénny národný štát
- ideológia a politika založená na presvedčení o výnimočnosti vlastného národa, bojujúca proti cudzej nadvláde, sledujúca národné záujmy
- ideológia, povyšujúca vlastný národ nad absolútno, zdôrazňujúca a oslavujúca národný cit
- vlastenectvo alebo vedomie príslušnosti k istému národu
Nacionalizmus môže v extrémnych prípadov prerásť do:
- nacionálneho šovinizmu (nenávisti voči iným národom a ich prenasledovaníe)
- xenofóbie (uzvaretosti a nedôvery utláčaných národov voči ostatným národom)
[upraviť] Nacionalizmus ako politická ideológia
Samotný pojem nacionalizmu je relatívne mladý a pravdepodobne ho prvý krát použil v 18. storočí Johann Gottfried von Herder. V skutočnosti je však nacionalizmu starý ako ľudstvo samo. Už od prvých historických zmienok môžeme sledovať nepretržitú snahu ľudí zoskupovať sa na rôznych úrovniach vývoja /rod, kmeň, národ/ do spoločenstiev s rovnakými resp. príbuzným prvkami. Boli to predovšetkým spoločný jazyk, etnická príbuznosť, identický historický vývoj, tradícia, osobitný typ kultúry, kolektívne vedomie, či územie. Z toho vyplývalo aj politické a hospodárske pôsobenie národných spoločenstiev v určitom geografickom priestore. Nacionalizmus súčasne nemožno definovať iba z jedného dejinného príkladu – napr. vývoj západoeurópskych národov, v skutočnosti musíme sledovať osobitý vývoj nacionalizmu slovanských, germánskych resp. arabských národov a pod. Nacionalizmus sa objavuje v dejinách ľudstva v rôznych niekedy aj navzájom protirečivých formách (napr. konzervatívny, ľavicový). Jedna forma nacionalizmu ustúpi do úzadia a zrodí sa nová. V každom prípade nacionalizmus aj na začiatku 21. storočia patrí medzi hlavné ideológie dejinného pohybu.
Západná Európa : Anglický národ sa objavil potom, ako anglosaský jazyk splynul s normansko-francúzskym a vznikol anglický jazyk. Podobne tomu bolo aj vo Francúzsku, kde tomu predchádzalo splynutie fransko-nemeckého a latinského jazyka do jazyka francúzskeho. V Európe ale aj inde vo svete malo na formovanie národnej identity vplyv aj náboženstvo (vzostup nacionálneho cítenia sa zhoduje, čo však nie je pravdilom, s nástupom reformácie, keď sa nadradenosť latinčiny v cirkevných obradoch narušila čoraz častejším nastupujúcim používaním miestnych jazykov). Jazyk ako určujúci znak národného povedomia je však iba jedným z celej rady definujúcich prvkov. Napr. dejiny írskeho národa, ktorý si aj napriek sedemstoročnej britskej nadvláde zachoval svoju existenciu a vybojoval v 20. storočí vlastný štát. Na druhej strane v dôsledku cudzej nadvlády len malá časť Írov v súčasnosti ovláda pôvodný írsky jazyk, ktorý má keltský pôvod.
