Vasilij Ivanovič Čujkov
Z Wikipédie
| Vasilij Ivanovič Čujkov | |
|---|---|
 sovietsky vojvodca, obranca Stalingradu |
|
| Narodenie | 12. február 1900 Serebrjannyje Prudy, Tulská oblasť, Rusko |
| Úmrtie | 18. marec 1982 Moskva, Sovietsky zväz |
|
Pozri aj Biografický portál |
|
Vasilij Ivanovič Čujkov (rus. Васи́лий Ива́нович Чуйко́в) (* 12. február / 31. január podľa juliánskeho kalendára 1900 Serebrjannyje Prudy, Tulská oblasť – 18. marec 1982 Moskva) bol sovietsky vojak, maršal Sovietskeho zväzu, dvojnásobný hrdina ZSSR (marec 1944 a apríl 1945), a diplomat. Zohrával významnú úlohu v zimnej vojne s Fínskom v rokoch 1939-40, obrane Stalingradu a dobýjaní Berlína.
Obsah |
[upraviť] Život
[upraviť] Raná kariéra
Pochádzal z roľníckej rodiny. V roku 1917 vstúpil do Červených gárd a v rokoch 1918-1920 bojoval na Ukrajine, južnom Rusku na Kaukaze a nakoniec v Poľsku. Na konci občianskej vojny velil pluku. V rokoch 1923-1931 rotoval medzi Frunzeho vojenskou akadémiou, kde absolvoval niektoré zvláštne kurzy špecializované na Ďaleký východ, a Ďalekým východom, kde striedavo hral úlohu diplomatického kuriera v Číne a člena štábu Vasilija Blűchera.
V rokoch 1932-1935 viedol kurzy pre vyšších dôstojníkov, potom bol preradený k bojovým jednotkám (postupne velil mechanizovanej brigáde, 5. streleckej armáde a nakoniec 4. armáde, s ktorou sa v septembri 1939 zúčastnil obsadenia východnej časti Poľska). Jeho dovtedajšie úspechy urobili dojem na jeho nadriadených a keďže voľných miest pre povyšovanie bolo po Stalinových čistkách v armáde dosť, bolo len logické, že sa mal zúčastniť aj prepadnutia Fínska.
[upraviť] Zimná vojna
Koncom roka bol vymenovaný za veliteľa elitnej 9. armády, ktorá mala viesť dôležitý úder naprieč severným Fínskom v oblastiach Lieksa, Kuhmo a Suomussalmi a rozseknúť Fínsko na dve časti.
Čujkov to považoval za obrovskú príležitosť a je zrejmé, že rovnako ako ostatní sovietski velitelia očakával ľahké víťazstvo (veľa času venoval príprave prehliadky víťaznej armády v Oulu po dokončení hlavných operácií). Nakoniec ho toto angažovanie takmer stalo život, pretože Stalin po následnom debakli zvažoval, že ho dá popraviť.
Aj keď pripustíme, že plán pripravený Vorošilovom a Mereckovom bol od začiatku celkom nerealistický, že Čujkov dostal k realizácii jednu z najhorších častí plánu, že nemal v rozhodovaní úplne voľné ruky a že jeho protivníkom bol muž, ktorý bol považovaný za najlepšieho z fínskych poľných veliteľov, plukovník Hjalmar "Sivu" Siilasvuo, faktom zostáva, že preukázal neskúsenosť, neschopnosť a osobnú zbabelosť. Po jeden a pol mesiaci od začatia bojov už zo štyroch jeho divízií reálne existovala iba jedna - elitná 54. divízia obkľúčená v sektore Kuhmo. 163. divízia bola rozprášena v Suomussalmi, elitná 44. Modrá divízia bola spoločně s 21. tankovou brigádou zničená tiež tam a zvyšky 155. divízie sa napriek jeho rozkazom prebíjali späť na sovietske územie od Lieksa.
Čujkov nielenže nedokázal v pravý čas zhodnotiť situáciu a vydával nerealistické rozkazy v dobe, kedy mu už malo byť jasné, že sa blíži katastrofa, ale nakoniec zo strachu, aby nebol popravený za zradu alebo zbabelosť, nepovolil svojim jednotkám ústup a prebitie sa z obkľúčenia. Vďaka týmto jeho rozhodnutiam 9. armáda dopadla najhoršie zo všetkych zoskupení, ktoré sa zúčastnili Zimnej vojny.
[upraviť] Veľká vlastenecká vojna
.jpg/180px-Vasilii_Chuikov_with_his_staff_(Battle_of_Stalingrad).jpg)
Navzdory tomu však Čujkov prežil a ani dopad na jeho kariéru nebol drastický. V roku 1940 bol už v hodnosti generálporučíka vyslaný do Číny ako vojenský atašé. V roku 1941 sa vrátil do Moskvy, pracoval v diplomacii, napriek jeho opakovaným žiadostiam o znovupriradenie k frontovým jednotkám. Neskôr bol ale menovaný za zástupcu veliteľa rezervného zboru dislokovaného v jeho rodisku, kde viedol výcvik vojakov, keďže však utrpel ťažké zranenia pri nehode, výcvik viedol väčšinu času iba formálne.
V júli 1942 dočasne velil 64. armáde priradenej k južnému frontu v oblasti Stalingradu. Neskôr ho nahradil generál M.S. Šumilov a Čujkov bol poverený velením nad ľavým krídlom 64. armády. Keďže sa osvedčil, 8. septembra podľa vlastných pamätí 12. septembra [1] bol vymenovaný za veliteľa 62. armády, hlavnej sily, ktorá bránila Stalingrad. Pri preberaní velenia, ktoré štáb frontu odňal generálplukovníkovi Lopatinovi Čujkov vyhlásil, že: „Buď mesto udržíme, alebo tam zahynieme.“[1] Svojou prítomnosťou v blízkosti frontu, ako aj faktom, že nikdy neevakuoval veliteľstvo armády na bezpečnejší východný breh Volgy podporoval morálku zverených vojsk. Počas bitky Čujkov úzko spolupracoval s náčelníkom štábu 62. armády N.I. Krylovom a komisárom K.A. Gurovom. Nemci počas celej bitky nikdy neuverili spravodajským správam o tom, že Čujkovovo veliteľstvo sa skutočne nachádza na pravom brehu.
Velenie nad 62. armádou si podržal až do konca bitky, v marci 1943 bola armáda preorganizovaná a premenovaná na 8. gardovú armádu. Do bojov bola nasadená pri prekračovaní Dnepra a neskôr bojovala na pomedzí Ukrajiny a Bieloruska. V polovici roka 1944 spadala pod velenie 1. bieloruského frontu, s ktorým oslobodzovala Bielorusko počas operácie Bagration a Poľsko pri visliansko-oderskej operácii a mala významnú úlohu v bitke o Berlín. 2. mája prevzal Čujkov v mene Vrchného veliteľstva Červenej armády kapituláciu berlínskej posádky.
[upraviť] Povojnové obdobie
Po vojne zostal Čujkov vo Východnom Nemecku - do roku 1949 ako zástupca veliteľa sovietskych okupačných vojsk, potom v hodnosti armádneho generála do roku 1953 ako sám veliteľ.
V roku 1953 sa stal veliteľom Kyjevskej vojenskej oblasti, o dva roky neskôr získal hodnosť maršál ZSSR. V rokoch 1960-1964 bol vrchným veliteľom sovietskych pozemných síl. V roku 1972 odišiel do dôchodku.
Pomáhal navrhnúť pamätník stalingradskej bitky na Mamajovej mohyle, kde je aj pochovaný ako prvý maršál ZSSR, ktorého nepochovali v Moskve.
V rokoch 1950-1972 napísal mnoho kníh a článkov o svojej vojenskej kariére a skúsenostiach. Sú charakteristické zvýrazňovaním vlastných zásluh, skresľovaním historických udalostí v jeho prospech a silne protižukovovským nábojom. Vyhol sa v nich menej úspešným obdobiam svojej kariéry, najmä Zimnej vojne.
[upraviť] Knihy vydané v slovenčine
- Od Stalingradu po Berlín
- Koniec tretej ríše
- Začiatok cesty
[upraviť] Externé odkazy
- Životopis v angličtine, prevzatý z Encyclopédie Britanniky
- Životopis v angličtine na stránkach Military History Online
- Životopis a úryvok z knihy v ruštine na stránke venovanej hrdinom ZSSR
- Podrobný životopis v ruštine na základe jeho kníh
- Scany Čujkovových knih Сражение века a Конец третьего рейха
[upraviť] Referencie
|
|
|---|
|
Kliment Jefremovič Vorošilov · Michail Nikolajevič Tuchačevskij · Alexandr Iľjič Jegorov · Semjon Michailovič Buďonnyj · Vasilij Blűcher · Semjon Timošenko · Grigorij Kulik · Boris Šapošnikov · Georgij Konstantinovič Žukov · Alexandr Michajlovič Vasilevskij · Josif Vissarionovič Stalin · Ivan Stepanovič Konev · Leonid Govorov · Konstantin Konstantinovič Rokossovskij · Rodion Jakovlevič Malinovskij · Fjodor Tolbuchin · Kirill Mereckov · Lavrentij Berija · Vasilij Sokolovskij · Nikolaj Bulganin · Ivan Bagramjan · Sergej Biriuzov · Andrej Grečko · Andrej Jeriomenko · Kirill Moskalenko · Vasilij Ivanovič Čujkov · Matvěj Zacharov · Filipp Golikov · Nikolaj Krylov · Ivan Jakubovskij · Pavel Batitskij · Petr Koševoj · Leonid Iľjič Brežnev · Dmitrij Ustinov · Viktor Kulikov · Nikolaj Ogarkov · Sergej Sokolov · Sergej Achromeev · Semjon Kurkotkin · Vasilij Petrov · Dmitrij Jazov |
