Granit

Z Wikipédie

Granit

Vzorka granitu typu rapakivi.
Zaradenie	vyvreté horniny
Hlavné minerály	kremeň, plagioklas, ortoklas, biotit, muskovit
Akcesórie	titanit, zirkón, magnetit, apatit
Textúra	zrnitá
Farba/farby	biela, sivá, ružovkastá
Hustota	1,74 - 2,8 kg.dm^-3

Granit alebo žula je jedna z najbežnejšie sa vyskytujúcich vyvretých hornín na Zemi. Granitovými horninami sú budované celé horské masívy. Názov pochádza z latin. slova grannum, čo znamená zrno, teda termín používaný na označenie zrnitých, kryštalických hornín. Súhrnný názov pre granit a jemu podobné horniny (granodiorit a kremitý diorit) je granitoid. Granitoidy od seba nemožno bez znalosti minerálneho zloženia voľným okom presne odlíšiť.

Farba horniny je zvyčajne svetlá (biela, sivá) s odtieňmi zelenkastej, ružovej, alebo modrej, ale, ak je prítomné väčšie množstvo tmavo sfarbených minerálov, môže byť aj aj tmavá. Minerály v granitoch sú väčšinou dobre vykryštalizované, niekedy sa vyskytujú aj výrastlice - daná hornina sa volá granitový porfýr. Granity sú relatívne pevné a tvrdé, často sa využívajú ako stavebný, prípadne, vďaka svojej odolnosti voči zvetrávaniu aj ako obkladový a dekoračný kameň. Hustota je stanovená v rozpätí 1,74 až 2,8 kg.dm^-3.

Obsah

1 Minerálne zloženie
2 Pôvod a vznik
- 2.1 Spôsob výstupu granitoidnej magmy
3 Výskyt
- 3.1 Vo svete
- 3.2 Slovensko
4 Využitie
5 Galéria
6 Referencie
7 Pozri aj
8 Iné projekty

[upraviť] Minerálne zloženie

Vzorka granitu v polarizačnom mikroskope, s viditeľnými živcami, kremeňom a sľudami

Diagram QAPF so znázornením umiestnenia granitov.

Granity pozostávajú z kremeňa, ortoklasu, plagiokasov, muskovitu a biotitu. Tieto minerály tvoria viac ako 90 % zloženia horniny. Podľa zvýšeného obsahu sľúd môžeme ich možno označovať ako muskovitické alebo biotitické granity. Ako akcesorické sa pridávajú amfiboly, magnetit, granáty, titanit, zirkón a apatit.

Na klasifikáciu granitov, keďže väčšinou majú dobre viditeľné zrná, sa používa QAPF diagram, konkrétne jeho vrchná, QAP časť. Podľa moderných petrologických koncepcií granity obsahujú obidva plagioklasy aj ortoklas, ktorý však prevažuje^[1]. Ak granit obsahuje obidve sľudy (biotit aj muskovit), nazýva sa dvojsľudový granit. Takéto granity majú vysoký obsah draslíka a sú typické pre S, alebo A granitovú sériu. Z mineralogického hľadiska možno granity deliť na tieto typy^[2]:

alkalické granity, bohaté na kremeň, s výrazným obsahom Na-živcov (anortoklasu alebo albitu)
vápenato-alkalické granity, najbežnejšie granity s obsahom sodno-vápenatých živcov (plagioklasov) aj alkalických ortoklasov, môže mať rôznu farbu
monzonitické granity, v ktorých je zastúpenie anortoklasu a plagioklasu približne na rovnakej úrovni, čím sú blízke granodioritu

Vulkanické ekvivalenty granitov sa nazývajú ryolity. Žilné ekvivalenty: granitový porfýr, pegmatit a aplit, ktoré môžu obklopovať granitové masívy.

[upraviť] Pôvod a vznik

Granit je hlbinná vyvretá hornina. Je ním tvorená väčšia časť kontinentálnej kôry, hrúbka granitovej vrstvy je od 1,5 až do 50 km. Spôsob výstupu a umiestnenia veľkých objemov granitu do vrchných častí kontinentálnej kôry je dodnes predmetom diskusií geológov. Procesy vzniku granitoidnej magmy, ktoré prebiehajú vo veľkých hĺbkach, nie je možné sledovať, v dôsledku extrémnych teplotno-tlakových podmienok ako aj faktoru času ich tuhnutia, ktoré môže trvať milióny rokov. Na základe spôsobu vzniku magmy navrhli Chappell a White členenie granitoidov podľa pôvodu ich magmy, z ktorej mohli byť odvodené:

I-typ (z angl. ingeous - vyvretý), odvodená od tavenia už existujúcich magmatických hornín.
S-typ, odvodená od taveniny usadených hornín.
M-typ (z angl. mantle - plášť), odvodená od magiem, pochádzajúcich priamo z plášťa.
A-typ, anorogénna magma, odvodená od magmatických procesov v horúcich škvrnách.

Iné teórie odvodzujú vznika granitov extrémnymi metamorfnými podmienkami, pri ktorých dochádza až k taveniu existujúcich granulitov, prípadne amfibolitov a rúl^[3]. Prechodnou horninou v tomto rade sú pravdepodobne migmatity.

[upraviť] Spôsob výstupu granitoidnej magmy

Na základe teoretických úvah, experimentálnych a terénnych pozorovaní sú uvádzané tieto možné spôsoby výstup a umiestnenia granitoidných magiem^[4]:

diapirizmus - pomalý vertikálny výstupu intruzívneho telesa
stoping - horúca magma pôsobí na nadložné horniny, ktoré svojim veľkým teplotným kontrastom rozláme na bloky a následne vystupuje do uvoľneného priestoru
doming a balloning - spôsobené nadľahčovaním horúcej magmy v kombinácii s ďalšími procesmi ako parciálne tavenie okolitých hornín
prenos systémom žíl (dajok) - typický v strižných zónach a zlomových oblastiach aktívneho okraja kontinentu, miestami sa na týchto procesoch môžu výrazne podieľať aj fluidá
tektonické umiestnenie - spôsobené prienikom magmy do oblasti extenzie
pásmové tavenie - spojené s pomalým výstupom magmy, ktorá taví strop plutónu, býva vyvinutá termálna aureola, okolité horniny nie sú štruktúrne porušené. Ide o prechodný spôsob výstupu medzi diapirizmom a stopingom
granitizácia - metamorfné až metasomatické nahrádzanie pôvodnej horniny a zároveň prípad umiestňovania granitu bez tzv. „priestorového“ problému

[upraviť] Výskyt

Granit tvorí významné masy vrchnej časti pevninskej zemskej kôry. Sú nimi vybudované rozsiahle časti horských pásiem (Alpy, Karpaty), alebo sú utuhnuté vo forme batolitov - obrovských intruzívnych telies. Niekedy sa vyskytujú aj ako žilky (jemnozrnné sa nazývajú aplity, hrubozrnné pegmatity). Väčšina granitov sa vytvorila už v prekambriu.

[upraviť] Vo svete

Končiare Torres del Paine v Čilskej Patagónii vytvárajú vyvetrané granity

Napriek tomu, že sa na povrchu môže vyskytovať pomerne často, komerčne využívaný na sochárske alebo obkladové kamenárske účely nemôže byť vždy. Granit totiž býva často narušený, hlavne popraskaný v dôsledku tektonických procesov, čo má za následok, že sa drobí a je nemožné z neho v kameňolome vylomiť väčší celistvý blok. Najväčšie lomy na žulu sa nachádzajú vo Fínsku, Nórsku a Švédsku (Bohuslän), tieto lokality sa nachádzajú na prekabrickom Baltskom štíte. V západnej Európe ťažia granit v severnom Portugalsku v Chaves a Vila Pouca de Aguiar, Španielsku (hlavne v Galícii a Extremadure). Spomedzi ďalších krajín sveta to je Brazília, India a viacero krajín v južnej Afrike, hlavne Angola, Namíbia, Zimbabwe a Juhoafrická republika. Neporušené granity možno nájsť najbližšie v Českom masíve, najmä na Českomoravskej vrchovine, Šumave, v Českom lese, Krušných horách, Krkonošiach (tanvaldský granit), Železných horách, Jizerských horách. Na nemecko-českom pohraničí v Fichtelgebirge a Smrčinách, Oberpfälzer Wald, Bayerischer Wald (Bavorský les), Schwarzwalde, Odenwalde, Lausitzi, Centrálných Alpách, Waldviertli a Mühlviertli.

[upraviť] Slovensko

Na Slovensku sa granity vyskytujú v obmedzenej miere (skôr sa vyskytujú granodiority) v tzv. jadrových pohoriach. Najrozsiahlejšie výskyty v Západných Karpatoch sú v Malých Karpatoch, Považskom Inovci, Malej Fatre, Tatrách, Branisku, Čiernej hore, Tríbči, Malej Magure (súčasť Strážovských vrchov), Žiari, Veľkej Fatre a Nízkych Tatrách. Granity sú najčastejšie vo Veporských vrchoch a Spišsko-gemerskom rudohorí. Najväčší granitoidný masív sa nachádza vo veporiku (Veporský granitoidný masív). Tu boli definované viaceré typy granitoidov, napr. typ Ipeľ, Hrončok, Sihla, Vepor, Rochovce, Rimavica, hybridný typ, prechádzajúci do migmatitov atď.

[upraviť] Využitie

Pre svoju odolnosť sa granit využíva ako stavebný kameň (väčšie bloky ako základy stavieb, menšie úlomky ako štrk). Vďaka svojej odolnosti voči zvetrávaniu aj ako obkladový a dekoračný kameň.