Chočský príkrov
Z Wikipédie
| Geológia Západných Kaprát | |
|---|---|
 |
|
| Morfotektonické členenie | |
| Čelná predhlbeň | |
| Flyšové pásmo | |
| Bradlové pásmo | |
| Pásmo jadrových pohorí | |
| Veporské pásmo | |
| Gemerské pásmo | |
| Pásmo Bükku | |
| Petrografia | |
| Flyš · Molasa · Vápenec · Dolomit · Kremenec | |
| Geologcké jednotky rôzneho rádu |
|
|
Krosenská jednotka · Magurská jednotka · Váhikum/Infratatrikum · Oravikum · Peripieninský linament · Tatrikum · Subtatranské príkrovy · Čertovická línia · Fatrikum · Veporikum · Lubenícko-margecianska línia · Gemerikum · Hronikum · Silicikum · Meliatikum · Turnaikum · Neovulkanity · Zemplinikum |
|
| Paleogeografické termíny | |
| Vindelický val | |
| Pieninský oceán | |
| Apulská platňa | |
| Meliatsko-halstattský oceán | |
Hronikum v užšom zmysle chočský príkrov je tektonická superjednotka Západných Karpát, skladajúca sa z viacerých príkrovových telies. Príkrovy sú tvorené hlavne strednotriasovými (anis až vrchný trias - karn) usadenými horninami najmä vápencami a dolomitmi, ich stratigrafický rozsah je od karbónu po spodnú kriedu[1], kedy došlo k jeho odlepeniu. Je považovaný za najvyšší subtatranský príkrov. Hronikum je porovnateľné s mezozoickými časťami alpského oberostalpinu, je podobné príkrovom vrchného bajuvarika a tirolika, no odlišuje sa najmä prítomnosťou telies bazaltových a andezitových lávových prúdov a pyroklastík.
Pôvodný sedimentačný priestor - domovská oblasť príkrovu sa nachádzala južnejšie od domovskej oblasti fatrika a bola široká asi 150 km [2], presne však nie je známa, chočský príkrov sa preto zaraďuje medzi bezkoreňové príkrovy. Pod pojmom hronikum sa myslí domovská oblasť chočského príkrovu. V minulosti bola táto domovská oblasť umiestňovaná do lubenícko-margecianskej línie medzi veporikom a gemerikom.
Vyskytuje sa v oblasti jadrových pohorí (tatrikum a veporikum), svojou bázou leží chočský príkrov na rôznych členoch krížňanského príkrovu (fatrika), veporika aj tatrika. Príkrov má v Považskom Inovci, Tribči, Žiari, Malej aj Veľkej Fatre, Tatrách aj Branisku pomerne jednoduchú stavbu. Na obvode príkrovových trosiek možno sledovať rôzny stupeň chrbtovej rabotáže najvrchnejšej časti krížňanského príkrovu. Chrbtová rabotáž dokonale odráža pohyby kompletného chočského príkrovu po plastickom podloží. Okrem početných trosiek sú pre Veľkú Fatru charakteristické tektonické, torskové a pásové okná.[3] Zložitejšie pomery sú v Nízkych Tatrách, Malých Karpatoch, Chočských a Strážovských vrchoch.
Označenie hronikum, zaviedli pôvodne v roku 1973 D. Andrusov, J. Bystrický, O. Fusán vo svojej práci Outline of the structure of the West Carpathians.
[upraviť] Geologická stavba
Členenie hronika v súčasnosti prekonalo viaceré zmeny, ktoré súviseli s kritériami, podľa ktorých boli jednotlivé sekvencie hodnotené. Stratigraficky sa na základe zastúpenia jednotlivých hornín delí na viacero vrstevných sledov:
- čiernovážska sekvencia, niekedy tiež označované ako šturecký príkrov, tvorená hlavne dolomitmi
- bielovážska sekvencia, chočský príkrov v užšom zmysle tvorená okrem dolomitov aj vápencami
- bebravská sekvencia, jej kompletný sled je známy len zo Strážovských vrchov, je blízka čiernovážskej sekvencii aj strážovskému príkrovu[4]
- ipoltická skupina (alebo tiež melafýrová séria) obsahujúca okrem klastík aj palezoické vulkanické horniny, na mnohých miestach odlepené od svojho triasového nadložia, vyskytuje sa hlavne vo veporiku[1]
Za súčasť hronika sú dnes považované aj vyššie subtatranské príkrovy (nedzovský, strážovský, tlstiansky príkrov), ktoré v pôvodnej sedimentačnej oblasti tvorili len hlbšie zálivy. Dávnejšie boli pokladané za súčasť silicika a predtým gemerika.
[upraviť] Referencie
- ↑ 1,0 1,1 Hók, J., Kahan, Š., Aubrecht, R., 2001. Geológia Slovenska. Univerzita Komenského, Bratislava, 43 s.
- ↑ Maheľ, M., 1982. Príkrovy a členitosť kôry Západných Karpát. Mineralia Slovaca, 14, s. 1-40
- ↑ Vestenický, K., Vološčuk, I. a kol. 1986. CHKO Veľká Fatra. Vydavateľstvo príroda, Bratislava, 384 s.
- ↑ Maheľ, M., 1986, Geologická stavba československých Karpát / Paleoalpínske jednotky 1. Veda, Bratislava, 503 s.
