Bradlové pásmo

Z Wikipédie

Geológia Západných Kaprát
Morfotektonické členenie
Čelná predhlbeň
Flyšové pásmo
Bradlové pásmo
Pásmo jadrových pohorí
Veporské pásmo
Gemerské pásmo
Pásmo Bükku
Petrografia
Flyš · Molasa · Vápenec · Dolomit · Kremenec
Geologcké jednotky rôzneho rádu
Krosenská jednotka · Magurská jednotka · Váhikum/Infratatrikum · Oravikum · Peripieninský linament · Tatrikum · Subtatranské príkrovy · Čertovická línia · Fatrikum · Veporikum · Lubenícko-margecianska línia · Gemerikum · Hronikum · Silicikum · Meliatikum · Turnaikum · Neovulkanity · Zemplinikum
Paleogeografické termíny
Vindelický val
Pieninský oceán
Apulská platňa
Meliatsko-halstattský oceán

Bradlové pásmo (angl. klippen belt) niekedy tiež označované ako Pieninské bradlové pásmo je tektonické, orograficky výrazné pásmo Západných Karpát. Svojou jednotnou stavbou ide geologicky o svetovo veľmi unikátnu oblasť. Bradlové pásmo tvorí hranicu medzi Vonkajšími Karpatami, ku ktorým patrí a Vnútornými Karpatmi. Utvára úzku (19 až 0,4 km), ale až 600 km dlhú tektonickú jazvu (sutúru) po subdukcii časti zemskej kôry, v ktorej sú zachované iba fragmentálne sledy vrstiev a fácií. Vyznačuje sa výskytom pevnejších, hlavne vápencových skalísk - bradiel, vyčnievajúcich zo spravidla menej odolných slienitých a flyšových súvrství tvoriacich bradlový obal. Bradlá sú k svojmu obalu zväčša v tektonickom vzťahu, ktorý však môže mať rozmanitý charakter. Bloky majú zväčša šošovkovitý, alebo izometrický tvar a sú uložené vo flyšových paleogénnych vrstvách ako doskovité telesá.

Názov klippen (bradlo, útes) použili už prví geológovia, ktorí toto pásmo skúmali. V tej dobe totiž prevažoval názor, že pásmo je zbytkom ostrovov, či skál, ktoré kedysi v tejto oblasti vytŕčali z mora.

Obsah 1 Geografia 2 Geológia 2.1 Vznik a vývoj 3 Hydrogeológia 4 Referencie 5 Externé odkazy

[upraviť] Geografia

Na Slovensku vychádza na povrch pri vrchu Branč (tzv. Brančské bradlá) tiahne sa potom pozdĺž doliny Váhu Bielymi Karpatami, kde dosahuje pri Púchove svoju najväčšiu šírku takmer 15 km. Prechádza okolo Žiliny a ďalej pri Zázrivej je pásmo prerušené zlomom, za ktorým sa prudko stáča k juhu, do doliny rieky Oravy, kde znovu nadobúda juhozápadný až severovýchodný smer. Následne prechádza cez Oravsko-novotargskú panvu do Pienin, cez východné Slovensko, kde sa ponára pod Vihorlatské vrchy pokračuje na Zakarpatskej Ukrajine a končí sa v Rumunsku. Pásmo sa zo západu na východ delí na: podbrančsko-trenčiansky, púchovský, varínsky, oravský, pieninský a šarišský úsek. Pôvodne sa predpokladalo, že pásmo sa začína už pri Viedni, odkiaľ malo pokračovať na východ pod Viedenskou kotlinou, tieto predpoklady však dodnes neboli potvrdené.

[upraviť] Geológia

V súvrstviach bradlového pásma začínajúcich stredným triasom a končiacich vrchným senónom, ktoré pôvodne tvorili normálny vrstevný sled, niekedy s kratšími prerušeniami sedimentácie (hiátmi), sa vedľa seba nachádza viacero vrstevných sledov nerovnakého vývinu, ktoré boli na seba neskôr ponasúvané:

1. Czorsztýnska jednotka alebo tiež čorštýnska, podľa lokality Czorstyn v Poľsku, je najsevernejšia, tvorená sedimentami plytkovodného prostredia, bohatá na fosílie amonitov.
2. Kysucká jednotka (niekedy označovaná kysucko-pieninská jednotka) jej jurské sedimenty sú na rozdiel od predošlej z veľkej časti tvorené hlbokovodnými horninami (radiolaritmi)^[1].
3. Pruská jednotka (alebo tiež nazývaná Niedzická jednotka alebo Czertezická jednotka) je prechodnou medzi plytkovodným a hlbokovodným prostredím ^[2].
4. Klapská jednotka tvorená exotickými flyšoidnými sedimentami, tvorí akrečný klin, podľa niektorých názorov je to pôvodne čelná časť krížňanského príkrovu (fatrika)^[1].
5. Oravská jednotka charakteristická vápencami so svojskou faunou amonitov, typické bradlá sa nachádzajú iba na Orave^[2].
6. Manínska jednotka tvorená ugrónskymi vápencami s čiastočne bradlovým tektonickým štýlom,^[3] niektorými zaraďovaná do fatrika podobne ako drietomská a haligovecká jednotka.

Väčšina geológov uznáva ako hlavnú časť bradlového czorsztýnsku a kysuckú jednotku, ktoré spolu tvoria oravikum, či pieninikum^[1]. Jedine tieto dve jednotky sa tiahnu pozdĺž celého bradlového pásma. (Všeobecne sa odporúča používať označenie oravikum, pretože výraz pieninikum sa môže mýliť s alpským penninikom ^[4])

V úseku západne od Žiliny je bradlové pásmo pri južnej strane obmedzené mohutnou dislokáciou (podhalský zlom), zlomové poruchy ho potom lokálne oddeľujú i zo severnej strany.

[upraviť] Vznik a vývoj

Presné informácie o vývoji bradlového pásma v starších obdobiach od prvohôr po trias nie sú známe, pretože tieto súvrstvia boli od dnešných oddelené a neskôr subdukovali. O ich charaktere poskytujú čiastkové informácie iba exotické obliaky, o ktorých sa predpokladá že pochádzali z tzv. pieninskej kordiliéry^[3].

V období druhohôr sa na severe dnešného bradlového pásma nachádzala morská panva. Začiatkom jury (hetanž - sinemúr) došlo na viacerých miestach k vertikálnym pohybom kôry a vzniku elevácií a reťazcov ostrovov, ktoré boli od seba oddelené poklesnutými časťami paniev^[5], tzv. trógmi. V tomto mori sa spočiatku usadzovali čierne bridlice a sliene, pretože členité dno neumožňovalo dostatočný pohyb prúdov a okysličovanie dna.

V bajoku v strednej jure sa tento priestor začal diferencovať na dve časti, v dôsledku vynárania tzv. Czorstýnskeho chrbátu. Severnú časť tvorila Magurská panva a južnú Pieninská panva (tiež kysucká). Výzdvih Czorstýnskeho chrbátu bol spojený s rotáciou (tilting) blokov kôry severnej časti oceánu Tethys ^[6]. V pieninskom bazéne sa v tomto období usadzovali jednak plytkovodné vápence czorsztýnskej jednotky ako aj hlbokomorské súvrstvia kysuckej jednotky. Už v bate sa však pieninská panva začala rozpadať, vznikol rift, pozdĺž ktorého sa začala vytvárať nová oceánska alebo suboceánska kôra, tzv. Váhikum. To je dnes považované za pokračovanie Penninika Álp (dnes uzavretý Ligurský oceán tiež Piemontsko-ligurský či Penninický oceán). Tento menší oceán, ktorý bol súčasťou väčšieho Tethysu sa pričinil spolu s ďalšími novovznikajúcimi oceánmi o rozpad územia Pangey na dve časti, južnú Gondwanu a severnú Lauráziu. Pieninský oceán dosiahol najväčší rozmer v stupni kelovej^[6].

Na začiatku kriedy stále pokračovalo rozpínanie oceánskeho dna Váhika. Došlo však k poklesávaniu magurskej panvy aj Czorstýnskeho chrbátu, ktorý nakoniec celkom poklesol pod hladinu mora. V neskoršom období od strednej do vrchnej kriedy sa usadzovali najmä sliene. V senóne sa pasívny styk Váhika s južnejšími jednotkami narušil a začala subdukcia. Po jej skončení začala kolízia Západokarpatského orogénneho pásma s kôrou oravika.^[5] Druhotné komplexy týchto hornín boli najprv intenzívne zvrásnené v tzv. laramskej fáze (alebo jarmutskej fáze) alpínskeho vrásnenia začiatkom paleogénu. Mohutný tlak z juhu spôsobil, že jednotlivé vrstvy boli rozlámané a presunuté na seba, čím sa ich plocha výrazne zmenšila. Vrásnenie malo za následok vznik severne uklonenej vrásovo-príkrovovej stavby. Oblasť následne v paleogéne znovu zalialo more, v ktorom sa usadzovali flyšoidné sedimenty.

Koncom oligocénu tektogenéza Západných Karpát pokračovala za helvétsko-sávskej fázy. Mohutný tlak však bradlové pásmo stláčal už zo severu i z juhu. Vzniklo tak mnoho úzkych a vysokých antiklinál. Nesúrodý podklad sa však nevrásnil harmonicky. Tvrdé vápencové jadrá antiklinál sa správali inak ako ich slieňový obal, keďže boli podstatne pevnejšie a odolávali tlaku odtrhli sa a vytvorili v slieňoch šošovky. Pri ďalšom stláčaní sa tieto šošovky vápencov v slieňoch rôzne pohybovali - ako hrozienka v ceste^[7]. Po tom čo v miocéne došlo k subdukcii oceánu flyšového pásma začal blok Západných Karpát rotovať. Uvoľnenie obrovského tlaku, ktorý nastal pri nerovnakej rýchlosti subdukcie na západe a východe, mal za následok transformný pohyb jednotlivých jednotiek a ich značnú deštrukciu. Po ústupe mora sliene erodovali rýchlejšie ako vápence. Pevné bradlá boli za laramskej fázy už čiastočne oddelené od mäkších súvrství a vytvorili tak pruh bradiel, tiahnúci sa cez celé Karpatské pohorie.

[upraviť] Hydrogeológia

Celok bradlového pásma sa v dôsledku svojej geologicko-tektonickej stavby vyznačuje svojráznymi črtami. Existuje tu výrazný rozdiel v obehu podzemných vôd vo vápencových bradlách, ktorý je všeobecne veľmi malý, v porovnaní s horninami bradlového obalu, ktoré majú flyšový charakter a väčšiu priepustnosť. Pramene vystupujúce v oblasti bradiel majú najčastejšie výdatnosť od desatín do 1 l.s^-1. Výnimkou je niekoľko málo prameňov, ako napríklad pramenisko vody na úpätí Malého Manína pri vstupe do Manínskej tiesňavy, ktorý po úprave vrtom umožňuje trvalý odber 70 l.s^-1. ^[8] Iné pramene s nadpriemernou výdatnosťou sa nachádzajú pri Vršatskom Podhradí (9,8 - 11,9 l.s^-1) alebo pri Veľkom Lipníku (6 - 16,4 l.s^-1). V okolitých obalových komplexoch vystupujú viaceré pramene minerálnych vôd. V západnej časti sú to hlavne pramene studených kyseliek, veľmi časté na strednom Považí, v okolí Púchova a Hornej Súče. ^[9] Vývery minerálnych vôd z týchto hornín boli lokalizované aj pri stavbe Nosickej Priehrady mládeže.

[upraviť] Referencie

[upraviť] Externé odkazy

• Krátky článok, s animáciou znázorňujúcou priebeh vzniku bradlového pásma
• Priestorové členenie jednotiek bradlového pásma