Londýnske metro

Z Wikipédie

Londýnske metro (angl. London Underground, v hovorovej reči the Tube) je najstarší podzemný dopravný systém na svete. Prvý podzemný úsek bol odovzdaný do prevádzky už v druhej polovici 19. storočia, konkrétne v roku 1863.^[1] V súčasnosti má 12 liniek, metro obsluhuje 275 staníc a vyše 408 kilometrov liniek.^[1] Počas jedného dňa Londýnske metro prepraví 3,4 milióna cestujúcich.^[2]

Od roku 2003 je londýnske metro súčasťou organizácie Transport for London (TfL), ktorá zabezpečuje aj autobusovú dopravu.

Obsah 1 Dejiny 1.1 Prvé kroky podzemnej dráhy 1.2 Súčasnosť 2 Sieť 2.1 Vozový park 2.2 Linky 2.3 Stanice 2.3.1 Mind the Gap 3 Tarifa 4 Ikonografia 4.1 Logo 4.2 Typografia 4.3 Mapa 5 Bezpečnosť 5.1 Najväčšie nešťastia v Londýnskom metre 6 Budúcnosť metra 6.1 Rekonštrukcie starých staníc, nové stanice a predlžovanie liniek 6.2 Nové vlakové súpravy 6.3 Klimatizácia 7 Zaujímavosti 8 Referencie 9 Pozri aj 10 Iné projekty 11 Externé odkazy

[upraviť] Dejiny

[upraviť] Prvé kroky podzemnej dráhy

Prvé vlaky začali premávať 10. januára 1863 na Metropolitan Railway (Metropolitná železnica) medzi stanicami Paddington a Farringdon, ktorej väčšia časť je dnes súčasťou Hammersmith & City Line.^[3] V prvý deň prevádzky prepravila dráha 40 000 cestujúcich a vlaky jazdili v intervaloch 10 minút. O necelé dve dekády, v roku 1880, prepravilo londýnske metro už 40 miliónov pasažierov ročne. Postupne sa začalo s budovaním ďalších trás a v roku 1884 bola dokončená Circle Line.

Vtedajšie vlaky jazdili na parný pohon, čo vyžadovalo existenciu dômyselného systému ventilácie. S nastupujúcou elektrifikáciou železníc sa mohla dráha umiestniť hlbšie do podzemia (tzv. „deep level lines“) oproti pôvodným podpovrchovým linkám. Prvá takáto trasa – City & South London Railway, dnes súčasť trasy Northern Line bola uvedená do prevádzky v roku 1890.

Na začiatku 20. storočia prevádzkovalo rôzne linky metra šesť nezávislých spoločností, čo spôsobovalo cestujúcim nemalé problémy – na mnohých miestach museli vystupovať na povrch, aby prešli medzi zastávkami rôznych spoločností. Rovnako aj údržba a prevádzka takéhoto systému bola značne nákladná, preto sa hľadali zdroje na financovanie rozšírenia trás na londýnske predmestia a na postupnú elektrifikáciu trás, na ktorých premávali ešte parné vlaky.

Najvýznamnejším investorom bol Charles Yerkes, ktorý 9. apríla 1902 založil spoločnosť Underground Electric Railways of London Company Ltd. (Underground), ktorá vlastnila okrem iného – Metropolitan District Railway, rozostavanú Charing Cross, Euston & Hampstead Railway (neskôr pridružená k trase Northern Line), Great Northern & Strand Railway, Brompton & Piccadilly Circus Railway (neskôr poslúžili ako základ pre trasu Piccadilly Line) a Baker Street & Waterloo Railway (dnešná trasa Bakerloo Line). Spoločnosť taktiež vlastnila mnoho električkových liniek a London General Omnibus Company.

V roku 1933 bola založená spoločnosť London Passenger Transport Board (LPTB). Do správy spoločnosti sa začlenili Underground Group, Metropolitan Railway, mestské a nezávislé autobusové a električkové linky, čo predstavuje zhruba úplný súbor činností, ktoré zaisťuje dnešná spoločnosť Transport for London (TfL). Táto spoločnosť vytvorila plán rozvoja mestskej a prímestskej hromadnej dopravy pre obdobie rokov 1935–1940, pričom plán obsahoval návrh rozšírenia a racionalizácie niektorých liniek a návrh na ich prevzatie od niektorých súkromných prevádzkovateľov.

Po druhej svetovej vojne sa zvyšoval rozsah dopravy. Novovybudovaná trasa Victoria Line na osi severovýchod-juhozápad, ktorá viedla cez centrum Londýna, pokryla väčšiu časť povojnového nárastu dopravy. Trasu Piccadilly Line predĺžili k letisku Heathrow v roku 1977^[4] a v roku 1979 bola dobudovaná Jubilee Line.^[4] V roku 1999 bola Jubilee Line na niekoľko etáp predĺžená do Východného Londýna, pričom bola kompletne prestavaná stanica Westminster.

[upraviť] Súčasnosť

Od januára 2003 je metro prevádzkované v rámci verejnoprávno-súkromného obchodného združenia (tzv. „Public-Private Partnership“ – PPP). Zatiaľ čo celá infraštruktúra je udržovaná spoločnosťami s kontraktom na 30 rokov, samotné metro vlastní a prevádzkuje TfL. Sieť je rozdelená na tri časti:

1. Jubliee-Northern-Piccadilly (JPN): Jubilee, Northern a Piccadilly Line, ktoré udržuje firma Tube Lines.
2. Bakerloo-Cenral-Victoria (BCV): Bakerloo, Central a Victoria Line, ktoré udržuje firma Metronet.
3. Sub-Surface Lines (SSL): podpovrchové trasy District, Metropolitan, East London, Circle a Hammersmith & City Line, ktoré taktiež udržuje firma Metronet.

V novembri 2006, arbiter pre Public-Private Partnership, Christ Bolt, kritizoval Metronet kvôli jeho nedostatočnému výkonu v rokoch 2003 až 2006. Metronetu vytýkal najmä neekonomické a neefektívne vynakladanie prostriedkov.^[5] V januári 2007 časopis The Londoner, vydávaný londýnskou samosprávou, uverejnil článok, v ktorom uvádza najväčšie zlyhania Metronetu za rok 2006.^[6]

V júli 2007 sa objavili prvé správy o vážnych finančných problémoch Metronetu a o možnosti uvalenia nútenej správy. Táto situácia vznikla potom, čo Metronet dostal iba 122 miliónov libier z požadovaných 551 miliónov na pokrytie nákladov, ktoré vznikli prekročením plánovaného rozpočtu.^[7] 18. júla 2007 bola na spoločnosť uvalená nútená správa. Správcom sa stala spoločnosť Ernst & Young.^[8]

Na rozdiel od Metronetu, spoločnosť Tube Lines dokončila všetky plánované práce načas a v stanovenom rozpočte.^[9]

[upraviť] Sieť

Sieť má dovedna 275 staníc a vyše 408 kilometrov liniek.^[1] Rozchod koľajníc je 1 435 mm. Londýnske metro nepremáva 24 hodín denne, na rozdiel od metra v New York City z jedného prostého dôvodu: sieť tunelov je postavená tak, že počas údržby trás nie je možné väčšinu vlakov presmerovať tak, aby mohli udržiavané úseky obísť.

[upraviť] Vozový park

Na trasách metra sa počas jeho existencie používali rôzne druhy súprav. Súpravy, ktoré premávajú na podpovrchových linkách sú označované podľa písmen a posledného dvojčíslia spustenia ich prevádzky, zatiaľčo súpravy na podzemných linkách sú označované rokom vzniku návrhu.

Pôvodné lokomotívy jazdili na parný pohon (definitívne stiahnuté zo služby v roku 1971), prípadne na naftu a elektrický pohon (stiahnuté v roku 1962).

V súčasnej dobe na podzemných linkách premávajú tieto súpravy: 1967 na Victoria Line, 1972 na Bakerloo Line, 1973 na Piccadilly Line, 1992 na Central a Waterloo & City Line, 1995 na Northern Line, 1996 na Jubilee Line a na rok 2009 sa na Victoria Line pripravuje spustenie nových súprav typu 2009.

Na podpovrchových linkách premávajú súpravy A60 a A62 na Metropolitan a East London Line; súpravy C69 a C77 premávajú na Circle, Hammersmith & City a na District Line v úseku Wimbledon–Edgware Road) a D78 na ostatných úsekoch District Line.

[upraviť] Linky

Londýnske metro tvorí dovedna 12 liniek. Trasy metra je možné rozdeliť do dvoch typov: hĺbené – podpovrchové a razené – podzemné. Jazdné dráhy podpovrchových trás sú v úrovni cca. 5 m pod zemou a vlaky, ktoré na nich jazdia majú rovnaký profil, ako vlakové súpravy na bežných železniciach. Podzemné trasy sú v úrovni cca 20 m pod zemou a vlakové súpravy jazdia v oddelených tuneloch. Tunely týchto trás majú priemer 3,56 m takže rozmery vlakových súprav sú výrazne menšie ako u podpovrchových liniek.

Trasy oboch typov vedú v prímestských častiach mimo centra mesta po povrchu, s výnimkou Victoria Line, ktorá sa nachádza pod zemou po celej svojej dĺžke (ale depo má na povrchu) a trasy Waterloo & City Line, ktorá je ale prikrátka (celkovo má iba 2 km). Z celkovej dĺžky metra sa v podzemí nachádza iba 45 %.^[1]

Metro zabezpečuje dopravné spojenie s najvýznamnejšími dopravnými uzlami v meste. Prepojenie s vlakmi Eurostar sa nachádza na stanici Waterloo.

Trasa Piccadilly Line spája centrum mesta s letiskom London Heathrow. Aj keď je tento spôsob dopravy mnohokrát preplnený a pomalší (cca. 52 minút do stanice Green Park) než Heathrow Express, je však oveľa lacnejší. Spojenie s letiskom Stansted zabezpečuje Stansted Express, ktorý odchádza každú polhodinu zo stanice Liverpool Street a Tottenham Hale. Na letisko Gatwick sa dostanete zo stanice Victoria vlakom Gatwick Express. Vlaky na letisko London Luton odchádzajú zo železničnej stanice Blackfriars a zo stanice Victoria.

Nasledujúca tabuľka zachytáva všetky linky londýnskeho metra a ich farebné označenie na mapách, rok otvorenia prvého úseku a celkovú dĺžku trasy:

Trasy Londýnského metra

Meno	Farba	Rok otvorenia	Typ	Dĺžka
Bakerloo Line	Hnedá	1906	Podzemná	23 km
Central Line	Červená	1900	Podzemná	74 km
Circle Line	Žltá	1884	Podpovrchová	22 km
District Line	Zelená	1868	Podpovrchová	64 km
East London Line	Oranžová	1869	Podpovrchová	8 km
Hammersmith & City Line	Ružová	1863	Podpovrchová	14 km
Jubilee Line	Strieborná	1979	Podzemná	36 km
Metropolitan Line	Fialová	1863	Podpovrchová	67 km
Northern Line	Čierna	1890	Podzemná	58 km
Piccadilly Line	Tmavo-modrá	1906	Podzemná	71 km
Victoria Line	Bledo-modrá	1969	Podzemná	21 km
Waterloo & City Line	Tyrkysová	1898	Podzemná	2 km

[upraviť] Stanice

V prípade normálnej prevádzky vlaky londýnskeho metra obsluhujú celkom 275 staníc.

V súlade s trendom sprístupňovania mestskej hromadnej dopravy ľuďom s telesným postihnutím sú nové stanice budované bezbariérovo. Bohužiaľ v minulosti to tak nebolo a preto mnohé zo starších staníc ostávajú naďalej nedostupné pre telesne postihnutých ľudí. Rekonštrukcia starých staníc je však finančne náročná a v mnohých prípadoch aj technicky nemožná, najmä kvôli architektúre starých staníc.

Pri vstupe na väčšinu staníc nachádzajúcich sa na povrchu je nutné prekonať minimálne niekoľko schodov, a drvivá väčšina podzemných staníc vyžaduje cestu schodami alebo jedným zo 412 eskalátorov.^[1] Avšak cesta zo staničných vestibulov neraz obsahuje ďalšie prekážky, ktoré komplikujú prístup na jednotlivé nástupištia. Schodisko smerujúce k východu zo stanice Covent Garden je také strmé, že jeho zdolanie sa dá prirovnať k výstupu na pätnáste poschodie. Cestujúcim sa kvôli hroziacemu nebezpečenstvu úrazu odporúča použiť výťah.

Niektoré z eskalátorov v londýnskom metre patria medzi najdlhšie v Európe a všetky sú vyrobené na mieru. Najdlhší eskalátor sa nachádza na stanici Angel a meria 60 m, s celkovým prevýšením 27,5 m.^[1] Eskalátory počas jednej hodiny prepravia až 13 000 cestujúcich, pričom sú v prevádzke 20 hodín denne a 364 dní v roku. Konvencia hovorí, že cestujúci musí vždy na eskalátore stáť vpravo.^[10]

Transport for London v súčasnosti vydáva mapy metra, kde sú vyznačené stanice, na ktoré je bezbariérový prístup. Napriek všetkej snahe je však na niektorých bezbariérových staniciach výškový rozdiel medzi nástupišťom a podlahou vlaku aj 200 mm alebo široká medzera vznikajúca medzi zahnutým nástupišťom a vlakom, čo môže značne skomplikovať osobe s invalidným vozíkom nástup do vlaku. Iba nové stanice, otvorené v roku 1999 vrámci predĺženia Jubilee Line, sú plne bezbariérové, možno s výnimkou Waterloo.

[upraviť] Mind the Gap

Ďalšou zvláštnosťou staníc londýnskeho metra je fráza „Mind the Gap“, slovensky: „Pozor na medzeru.“, ktorá sa používa od roku 1969^[11] na to, aby varovala cestujúcich pred veľkou medzerou, ktorá sa nachádza medzi vlakom a zahnutým nástupišťom. Upozornenie sa nachádza namaľované na podlahe nástupištia, avšak používa sa aj zvukové pozostávajúce z niekoľko krát zopakovanej vety „Mind the gap!“, nasledovanej výzvou „Stand clear of the doors, please.“ pri odchode vlaku.

Toto upozornenie má aj ďalší praktický význam – nápis na nástupišti približne korešponduje s miestom, kde sa nachádzajú dvere pristavenej súpravy, čo môže v mnohom urýchliť nástup a následné usadenie sa v rannej a poobedňajšej špičke.

Fráza sa stala natoľko kultovou, že v súčasnosti ju možno nájsť na rôznych druhoch suvenírov, od tričiek cez spodnú bielizeň, šálky až po odznaky a magnetky na chladničku.

[upraviť] Tarifa

V londýnskom metre sa používa rozdelenie staníc do zón, tak ako je to použité v systéme TfL Travelcard. Zóna 1 je vnútorná zóna zahŕňajúca centrum mesta s hranicami zodpovedajúcimi zhruba trase Circle Line. Zóna 6 je vonkajšia zóna, ktorá obsahuje i stanice na letisku London Heathrow. Zóny 1 až 6 pokrývajú celé územie Veľkého Londýna.

Iba niekoľko zástavok, ktoré sa nachádzajú za hranicami Veľkého Londýna patrí do zóny 5 alebo 6. Pre ostatné stanice mimo Veľkého Londýna sú vytvorené špeciálne zóny A, B, C a D. V zóne D sa nachádzajú najvzdialenejšie stanice, ako napríklad Amersham a Chesham nachádzajúce sa na trase Metropolitan Line.

Všeobecne platí zásada, že čím väčším počtom zón prebieha cesta, tým drahšie je cestovné. Cestovné v zóne 1 je drahšie ako vo vonkajších zónach. Väčšina pamiatok a miest zaujímavých pre turistov sa nachádza v zónach 1 a 2. Lístky môžu byť zakúpené pri prepážkach, na zmluvných predajných miestach alebo v automatoch na staniciach.

V Londýne, podobne ako v Moskve, sa používa zatvorený tarifný systém. Na to aby ste mohli vojsť na nástupište musíte mať vopred zakúpený lístok alebo platnú Oyster Card.

[upraviť] Ikonografia

Mapu Londýnskeho metra (PDF) a kruhové logo spozná okamžite každý obyvateľ Londýna, takmer každý Brit a pre veľké množstvo ľudí na celom svete je spolu s Big Benom, dvojposchodovým autobusom a červenou telefónnou búdkou jednou z najvýznamnejších kultúrnych ikon Veľkej Británie.

[upraviť] Logo

Pôvod okrúhleho loga nie je celkom jasný. Prvý krát sa objavilo v 19. storočí na vozidlách London General Omnibus Company. Koleso priečne preložené obdĺžnikom na sebe nieslo nápis GENERAL. Na označovanie staníc metra sa začal v roku 1913^[4] používať červený disk s modrým obdĺžnikom a nápisom UNDERGROUND – jeden z prvých krokov budovania korporátnej identity vo svete vôbec. Logo bolo upravené Edwardom Johnsonom v roku 1919.

Na každej zo staníc sa nachádza logo metra, s menom stanice umiestneným v modrom obdĺžniku, pri vchodoch do stanice a taktiež pozdĺž nástupištia, tak aby bolo ľahko viditeľné z prichádzajúcich vlakov. Okrem toho, mnohé zo staníc majú aj iné dekoračné prvky, špecifické pre tú ktorú stanicu. Napríklad, stanica metra Baker Street ma kachličky s profilom známeho románového detektíva Sherlocka Holmesa, zatiaľ čo kachličky na stanici King's Cross St Pancras sú usporiadané do tvaru kríža s malou korunkou.

[upraviť] Typografia

V roku 1916 Edward Johnston navrhol pre londýnsku dopravu vlastné písmo. Modifikovaná verzia tohto bezpätkového písma sa používa dodnes a nazýva sa „New Johnston“. Najvýraznejšími znakmi tohto písma sú záhyb na konci malého písmena l, ktorý sa pri ostatných bezpätkových písem nenachádza a kosoštvorcovej bodke nad malými písmenami i a j.

[upraviť] Mapa

Pôvodnú mapu (JPEG) z roku 1931 navrhol Harry Beck. Beck postavil svoju značne schématickú mapu na predpoklade, že reálna geografická poloha je pre človeka nachádzajúceho sa pod zemou irelevantná a zameral sa na topografiu jednotlivých staníc. Beckova mapa pozostávala zo saníc pospájaných vodorovnými, zvislými čiarami alebo čiarami v uhle 45°.

Vedenie spoločnosti bolo voči novému návrhu mapy pomerne skeptické, keďže šlo iba o Beckovu voľnočasovú aktivitu. Mapa bola predstavená cestujúcej verejnosti vo forme malého letáku a stala sa okamžite populárnou. Počas rokov sa niektoré z prvkov mapy zmenili (napr. značenie prestupov medzi metrom a železničnými stanicami), avšak základná Beckova idea sa zachovala dodnes. V roku 2006 bola mapa londýnskeho metra zvolená druhou najvýznamnejšou dizajnérskou ikonou Veľkej Británie.^[12]

Faksimile pôvodnej Beckovej mapy je vystavené na stanici Finchley Central, na stanici z ktorej Beck cestoval do práce.

[upraviť] Bezpečnosť

Londýnske metro je najstarším podzemným dopravným systémom na svete. Vlaky na jeho prvej trase premávajú už 144 rokov, ďalšie linky v týchto rokoch oslávili storočnicu svojej prevádzky – Northern Line už v roku 1990, Piccadilly a Bakerloo Line v roku 2006. Kvôli dlhodobému nedostatočnému financovaniu a napriek snahám o postupnú modernizáciu, mnohé časti systému sú stále technicky zaostalejšie ako v iných krajinách. Jedna zo spoločností sa uchýlila k nákupu náhradných dielcov cez aukčný server eBay, pretože niektoré z nich sa už vyše dvadsať rokov nevyrábali.^[13]

S vekom súvisí aj pomerná nespoľahlivosť siete. Podľa nedávneho výskumu, priemerný cestujúci v roku 2006 na Metropolitan Line premárnil v dôsledku meškaní 3 dni, 10 hodín a 25 minút svojho života.^[14] Štatistika ďalej hovorí, že medzi 17. septembrom 2006 a 14. októbrom 2006 meškalo celkovo 211 vlakov viac ako 15 minút.^[15]

V období svojej výstavby mnohé stanice neboli uspôsobené na to, aby zvládli taký nápor cestujúcich akému sú vystavené v súčasnosti. Na mnohých staniciach v čase špičky dochádza k preplneniu. Pracovníci monitorujú v časoch najväčšieho náporu chodby i nástupištia a v prípade potreby obmedzujú prístup ľudí do stanice. Kvôli náporu cestujúcich býva v nedeľu čiastočne uzavretá stanica Camden Town a obmedzenia sa zavádzajú i na stanici Covent Garden. Preplnenie býva nebezpečné najmä na staniciach s nástupným ostrovčekom a koľajiskom na oboch stranách. Z tohto dôvodu bola prestavaná stanica Angel, v ktorej bolo dobudované nové koľajisko.

Do roku 1984 bolo cestujúcim umožnené fajčiť v niektorých častiach metra. Skúšobný zákaz fajčenia bol zavedený v júli 1984 a neskôr bol na šesť mesiacov v roku 1987 rozšírený na všetky súčasti metra. Po požiari na stanici King's Cross St Pancras v novembri 1987 bol zákaz trvalo ponechaný v platnosti.^[16]

Fotografovanie pre osobnú potrebu je dovolené vo všetkých verejných priestoroch londýnskeho metra.^[17] Použitie statívov a iných podpôr je zakázané, keďže tieto zariadenia predstavujú riziko v často preplnených priestoroch metra. Použitie blesku je taktiež zakázané,^[17] keďže blesk fotoaparátu by mohol vyrušiť vodiča vchádzajúceho s vlakom do stanice. Na profesionálne fotografovanie alebo filmovanie je potrebné získať povolenie od London Underground Film Office. Transport for London udržiava niektoré opustené stanice, napr. Charing Cross na Jubilee Line práve pre potreby filmovania v metre.

Spoločnosť London Underground Ltd., divízia Transport for London, bola kritizovaná pre nedostatočné dodržiavanie zásad bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Súd jej v januári 2002 udelil pokutu 225 tisíc libier a sudca napomenul spoločnosť, že „obetúva bezpečnosť [svojich zamestnancov]“ v snahe udržať premávku vlakov „za každú cenu“. Niektorí zamestnanci utrpeli v dôsledku nedostatočných bezpečnostných opatrení zranenia elektrickým prúdom.^[18]

[upraviť] Najväčšie nešťastia v Londýnskom metre

Väčšinu tragédií, ktoré sa stanú v londýnskom metre tvoria samovraždy. Väčšina staníc má však v koľajisku kanál, ktorý bol pôvodne určený na odvod vody. Táto jama, ktorá sa označuje ako „suicide pit“ dokáže v prípade skoku alebo pádu pod vlak zvýšiť šancu na prežitie a zlepšiť prístup pomoci k obeti.^[19] Mnohé z týchto nešťastí dokážu spôsobiť výpadky a meškania vlakov na dlhé hodiny a na ich oznámenie sa používajú eufemizmy ako „passenger action“, alebo „customer incident“. Na staniciach Jubilee Line, ktoré boli otvorené v roku 1999, sa na nástupištiach nachádzajú bezpečnostné dvere, ktoré jednak zlepšujú cirkuláciu vzduchu a jednak zabraňujú samovražedným pokusom.

Jedno z najhorších vlakových nešťastí v histórii londýnskeho metra sa stalo 28. februára 1975. Vlak pri vjazde do stanice Moorgate začal z neznámych príčin zrýchľovať, pričom narazil do jednej zo stien. Prvé tri vozne boli úplne zdemolované. Pri nešťastí zahynulo 43 cestujúcich vrátane vodiča vlaku. Príčina nešťastia ostáva dodnes neznáma.^[20]

Vyše tisícky cestujúcich ostalo uväznených v tuneloch metra, kvôli požiaru, ktorý vypukol na stanici Oxford Circus dňa 13. novembra 1984. Za hlavnú príčinou požiaru bol označený laxný prístup k protipožiarnym opatreniam. 15 cestujúcich sa priotrávilo dymom, nezahynul nikto.^[21] O tri roky neskôr, 18. novembra 1987 vypukol na stanici metra King's Cross St Pancras ničivý požiar, ktorý si vyžiadal životy 31 ľudí. Požiar vznikol v dôsledku odhodenej zápalky, ktorá vznietila odpadky a maz pod drevenými eskalátormi.^[22]

V júni 2005 sa Londýnske metro stalo terčom teroristických útokov. Séria bômb explodovala vo vlakoch medzi stanicami Aldgate a Liverpool Street, Russel Square a stanicou King's Cross St Pancras a medzi Edgware Road a Paddington. Doprava bola na niekoľko hodín odstavená a tisíce ľudí bolo na niekoľko hodín zavretých v metre. Oficiálne údaje hovoria o vyše 52 mŕtvych a 700 zranených.^[23] Prvý teroristický útok sa v metre udial už v roku 1885, keď vo vlaku Metropolitan Line vybuchla bomba. Taktiež Írska republikánska armáda (IRA) uskutočnila v priebehu rokov 1939 až 1993 spolu desať bombových útokov na londýnske metro.

[upraviť] Budúcnosť metra

[upraviť] Rekonštrukcie starých staníc, nové stanice a predlžovanie liniek

V súčasnosti prebieha dokončovanie výstavby stanice Terminal 5 na letisku London Heathrow. Väčšina stavebných prác je v súčasnosti dokončená a so skúšobnou prevádzkou sa má začať v priebehu roka 2007. Počas výstavby stanice bol dočasne mimo prevádzky tunel medzi stanicami Terminal 4 a Terminal 1, 2 & 3, opäť ho otvorili 17. septembra 2006.^[24] Predĺženie Piccadilly Line k Terminálu 5 by mali otvoriť v marci 2008.^[25]

V roku 2008 má byť na Hammersmith & City Line otvorená nová stanica Wood Lane, ktorá má obsluhovať neďaleké nákupné centrum.

Stanica Shepherd's Bush na Central Line má byť kompletne prestavaná nad zemou i pod zemou. Do roku 2010 má byť dokončená prestavba vestibulov stanice King's Cross St Pancras^[26], do roku 2014 by mala podobná rekonštrukcia prebehnúť aj na stanici Victoria^[27].

East London Line bude uzavretá v decembri 2007^[28], kvôli jej ďalšiemu predĺženiu severne od Whitechapel, pozdĺž starého viaduktu vedúceho nad Old Street do Dalstonu a pozdĺž North London Line smerom do stanice Highbury & Islington. Ďalej sa ráta s predĺžením trasy smerom na juh zo stanice New Cross Gate do West Croydonu, Crystal Palace až do stanice Clapham Junction.^[29], East London Line by mala byť znovu otvorená v roku 2010 až 2011, avšak už nie ako súčasť londýnskeho metra ale ako súčasť novej siete London Overground.

V horizonte roku 2025 sa uvažuje s obnovením prevádzky Bakerloo Line z jej terajšej konečnej stanice Harrow & Wealdstone do jej niekdajšej konečnej stanice Watford Junction. Bakerloo Line sem premávala až do roku 1982.

[upraviť] Nové vlakové súpravy

V roku 2009 sa počíta s postupnou výmenou vlakových súprav Victoria Line. Model 2009, vyrábaný spoločnosťou Bombardier Transportation, má nahradiť v súčasnosti používané súpravy typu 1967.^[30] Nové vlaky by mali byť rýchlejšie a mali by mať väčšiu kapacitu. Hneď, ako budú vymenené staré súpravy, dôjde k spusteniu nového automatizovaného systému riadenia vlakov (ATO). Frekvencia vlakov by sa mala zvýšiť z 28 na 33 vlakov za hodinu. Časť zo starých vlakov Victoria Line by sa mala presunúť na Bakerloo Line.

S výmenou vlakových súprav sa ráta aj na Metropolitan, Hammersmith & City, Circle a District Line. Všetky v súčasnosti používané modely by v rozmedzí rokov 2009 až 2015 mal nahradiť nový model známy ako S.^[31] Nové súpravy by mali mať priechody medzi jednotlivými vozňami, vylepšený brzdný systém by mal zrýchliť frekvenciu vlakov a znížiť emisie oxidu uhličitého. Ako posledné by mali byť vymenené vlaky District Line, ktoré sa v súčasnosti rekonštruujú.

[upraviť] Klimatizácia

Počas letných mesiacov môžu teploty v niektorých častiach londýnskeho vystúpiť na veľmi nepríjemné hodnoty. Najmä kvôli veku tunelov, ich konštrukčnému riešeniu a nedostatočnej ventilácii môžu v teploty dosiahnuť až 47 °C. Takéto hodnoty boli namerané počas leta 2006.^[32] Konvenčná klimatizácia neprichádza do úvahy, keďže na podzemných trasách sú tunely primalé na to, aby okrem vlaku pojali aj klimatizačnú jednotku. Taktiež by dochádzalo k problémom s odvodom tepla vznikajúceho pri používaní klimatizačných jednotiek. S testovaním chladiaceho systému sa začalo v lete 2006 na stanici Victoria, v prípade úspechu sa testovanie rozšíri na ďalších 30 podzemných staníc.

Vedenie spoločnosti v letných mesiacoch vyzýva cestujúcich aby si so sebou nosili fľašku s vodou, aby sa v prípade potreby mohli ovlažiť. Nové vlakové súpravy S, ktoré majú byť do prevádzky uvedené v rokoch 2009 až 2015, by mali byť klimatizované.^[33]

[upraviť] Zaujímavosti

• Najdlhšia vzdialenosť medzi stanicami je 6,26 km a to medzi stanicami Chalfont & Latimer a Chesham na Metropolitan Line.^[1] Najkratšia vzdialenosť medzi stanicami je 250 m a to medzi stanicami Leicester Square a Covent Garden na Piccadilly Line.^[1]
• Najvyššie položenou stanicou je Amersham na Metropolitan Line nachádzajúca sa vo výške 147 m nad morom. Najhlbšie položená stanica je Hampstead na Northern Line, ktorá sa nachádza v hĺbke 58,5 m. Najhlbšou stanicou v centre mesta je Bank, s hĺbkou 44,4 m. ^[1]

• Arsenal je jedinou stanicou Londýnskeho metra nazvanou podľa futbalového klubu.
• Mile End je jediná stanica, z ktorej sa dostanete na hociktorú inú stanicu metra (vrátane DLR) bez toho aby ste museli prestúpiť viac než jedenkrát.
• 23. marca 2001 bola na staniciach metra St. James's Park, Euston a Piccadilly Circus predstavená vôňa „Madeleine“, v snahe urobiť metro voňavejším. Na druhý deň ju stiahli, keďže ľuďom z nej údajne bolo zle.
• Jubilee Line je jediná linka, ktorá pretína všetky ostatné linky. Z District Line sa dá prestúpiť na všetky ostatné linky s výnimkou Metropolitan Line, ktorú minie približne o 20 m pri Aldgate.

• Odhaduje sa, že v metre žije asi pol milióna myší, ktoré môžete bežne uvidieť pobehovať po tratiach. Anthea Turner o nich napísala sériu rozprávok („London Underground Mice“), zatiaľ čo videoklip anglickej skupiny Pet Shop Boys k skladbe Home and Dry pozostáva len zo záberov myší na stanici Tottenham Court Road.

• 13. mája 1924, žena menom Daisy Hammond porodila na stanici Elephant & Castle na trase Bakerloo Line. Správy hovorili, že dievčatko dostalo meno Thelma Ursula Beatrice Eleanor, čo sa neskôr potvrdilo ako novinárska kačica. Nič ale nemení na fakte, že predseda spoločnosti Underground, Lord Ashfield sa stal jej krstným otcom.

[upraviť] Referencie

[upraviť] Pozri aj

• Transport for London
• Zoznam staníc londýnskeho metra a Zoznam uzavretných staníc londýnskeho metra
• Vlakové súpravy londýnskeho metra
• Travelcard a Oyster Card
• Docklands Light Railway

[upraviť] Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Londýnske metro

[upraviť] Externé odkazy

• Transport for London: The Tube; oficiálne webstránky TfL
• Transport for London: The Tube Maps; mapy metra
• Transport for London: Tourist Information; informácie pre turistov
• Journey Planner; plánovač jázd
• London Transport Museum; oficiálna stránka Londýnskeho dopravného múzea

Londýnska doprava
Mestská hromadná doprava
London Underground | Docklands Light Railway | Autobusy | Tramlink | Železnica | Riečna doprava | Taxi | Dial-a-Ride | Londýnska správa ciest
Tarifa
Travelcard | Oyster Card | London Congestion Charge
Londýnske železničné terminály
Blackfriars | Cannon Street | Charing Cross | Euston | Fenchurch Street | King's Cross | Liverpool Street | London Bridge | Marylebone | Moorgate | Paddington | St Pancras | Victoria | Waterloo
Londýnske letiská
London Heathrow | London Gatwick | London Stansted | London Luton | London City Airport | London Biggin Hill | London Southend
Spoločnosti
Transport for London | National Rail
Kategórie: Londýnska doprava | Londýn

Metrá v Európe a v okolitých štátoch

Stredná Európa: Berlín • Budapešť • Praha • Serfaus • Varšava • Viedeň Západná Európa: Antverpy • Amsterdam • Bielefeld • Brusel • Charleroi • Frankfurt • Haag • Hamburg • Hannover • Kolín • Lausanne • Lille • Londýn • Lyon • Mníchov • Norimberg • Paríž • Rennes • Rotterdam • Rouen • Porýnie • Stuttgart Južná Európa: Alacant • Atény • Barcelona • Bilbao • Catania • Janov • Lisabon • Madrid • Marseille • Miláno • Neapol • Palma • Porto • Rím • Sevilla • Toulouse • Turín Severná Európa: Glasgow • Helsinki • Kodaň • Newcastle • Oslo • Petrohrad • Štokholm Východná Európa: Bukurešť • Dnepropetrovsk • Charkov • Kazaň • Kryvyj Rih • Kyjev • Minsk • Moskva • Nižnij Novgorod • Samara • Sofia • Volgograd Euroázia: Ankara • Baku • Bursa • Istanbul • Izmir • Jerevan • Afon Čyc • Tbilisi • Severná Afrika: Alexandria • Alžír • Káhira • Tunis