Eugène Ionesco
Z Wikipédie
| Eugène Ionesco | |
|---|---|
| francúzsky básnik a dramatik
|
|
| Narodenie | 26. november 1909 Slatina, Rumunsko |
| Úmrtie | 28. marec 1994 Paríž, Francúzsko |
|
Pozri aj Biografický portál |
|
Eugène Ionesco (* 26. november 1909, Slatina, Rumunsko ako Eugen Ionescu – † 28. marec 1994, Paríž) bol francúzsky dramatik a básnik rumunského pôvodu. Je jedným z hlavných predstaviteľov žánru nazývaného absurdná dráma.
Obsah |
[upraviť] Život
Mnoho zdrojov uvádza ako rok jeho narodenia 1912. Tento klamlivý údaj má vraj na svedomí samotný Ionesco, ktorý si začiatkom 50-tych rokov ubral tri roky, po tom ako si prečítal kritiku Jacquesa Lemarchanda, ktorý ospevoval príchod „nového mladučkého autora“.
Jeho otec, rumunský právnik sa volal rovnako. Matka Thérèse Ipcar bola dcérou francúzskeho protestantského inžiniera, ktorý pôsobil profesne v Rumunsku. Keď sa vzali, Thérèse konvertovala na ortodoxnú vieru. Malý Eugène bol pokrstený a ostal pravoslávnym kresťanom celý život, napriek tomu, že prešiel dlhým obdobím metafyzických pochybností.
Onedlho po jeho narodení sa rodina presťahovala do vlasti Thérèsinho otca, a Eugène senior pokračoval v štúdiu, na parížskej právnickej univerzite získal doktorát.
11. februára 1911 sa narodila Eugènova sestra Marilina a o rok neskôr i brat Mircea, ktorý však zomrel na meningitídu vo veku 18 mesiacov.
Eugène strávil väčšinu detstva vo Francúzsku, avšak v roku 1925 sa jeho rodičia rozviedli a presťahoval sa s otcom do rodného Rumunska. Študoval v rokoch 1928-1933 francúzsku literatúru na univerzite a pôsobil ako učiteľ tohto jazyka. Počas štúdia sa zoznámil s Emilom Ciornaom a Mirceom Eiladem, ktorí sa stali jeho dlhoročnými priateľmi.
V roku 1936 sa oženil s Rodicou Burileanu. Mali spolu dcérku, pre ktorú písal nekonvenčné detské rozprávky. V roku 1938 sa mladá rodina presunula do Francúzska, kde si doplnil doktorandské štúdium, podobne ako kedysi jeho otec. Počas druhej svetovej vojny žil v Marseille, do Paríža sa vrátil až po jeho oslobodení spod nemeckej okupáce v roku 1944.
V roku 1967 sa počas návštevy v Izraeli zmienil o svojom židovskom pôvode, ktorý potvrdil v druhom dieli svojej autobiografie.
V roku 1970 sa stal členom Francúzskej Akadémie.
Hoci drvivú väčšinu svojich diel napísal vo francúzštine, Rumuni ho považujú za svojho (jeho diela sú v Rumunsku nesmierne populárne) a trpko prijímajú fakt, že svet často prehliada jeho korene. V časoch komunistickej diktatúry Nicolae Ceausescu jeho hry zakázal, potom ako Ionesco verejne pranieroval jeho neľudský režim.
Eugène Ionesco zomrel 28. marca 1994 vo veku 84 rokov a je pochovaný na parížskom Cimetière du Montparnarnasse.
[upraviť] Ocenenia
Získal mnoho prestížnych ocenení, napríklad:
- Filmová cena festivalu v Tours, 1959
- Talianska cena, 1963
- Society of Authors Theatre Prize, 1966
- Grand Prix National for theatre, 1969
- Monacká Veľká cena, 1969
- Rakúska štátna cena za európsku literatúru, 1970
- Jeruzalemská cena, 1973
- Čestné doktoráty z univerzít v New Yorku, Leuvene, Warwicku a Tel Avive.
[upraviť] Dielo
Na jeho prvných dielach je zjavný vplyv dadaizmu, keď bojuje proti logike sveta a reči. Neskôr dospel k názoru, že svet je plný utrpenia a fanatizmu, preto se v jeho hrách objavuje tragická a bezradná vízia sveta. Ten sa pre neho stal akýmsi gigantickým strojom, ktorý ničí človeka a z tohto stavu je jediným východiskom humor. To ho viedlo k tvorbe tzv. „antihier“ a absurdnej dráme. Tieto diela je potrebné chápať ako memento proti osamelosti, ale i politickej zlovôli.
- Plešivá speváčka - 1948, premiéra 1950. Inšpiráciou mu bola učebnica angličtiny. Jej nezmyselný text, absurdné rozhovory a nesúvisiace vety sú znakom tzv. tragédie reči. Herci tu hovoria podľa tejto učebnice, nevedie sa tu žiadna zmysluplná konverzácia. Hra býva uvádzaná ako komédia, občas i ako fraška, autor však tvrdí, že pôvodný pocit, ktorý ho viedol jej napísaniu bol skôr tragický ako komický.
- Budúcnosť je vo vajciach čiže Všetko je treba k stvoreniu sveta - 1951
- Lekcia - 1951
- Stoličky - 1952 V tejto hre je javisko zaplnené prázdnymi stoličkami, na nich sa postupne usadzujú neviditeľné osoby. Jediní viditeľní, Starenka a Starček, s nimi vedú rozhovor. Hru uzatvára príchod Rečníka, ktorého úlohou má býť odovzdanie Starčekovho posolstva o zmysle života.
- Amédée alebo Ako sa ho zbaviť - 1954
- Jakub alebo Podrobenie - 1954
- Nový nájomník - 1955
- Improvizácia Almy alebo Pastierov chameleón - 1958
- Nenajatý vrah - 1959
- Nosorožec - 1960
- Kráľ umiera - 1962
- Jeux de Massacre - 1970
