Dejiny slovenčiny

Z Wikipédie

Tomuto článku chýbajú odkazy na zdroje uvedených informácií. Pomôž Wikipédii a pridaj do článku referencie

Tento článok sa zaoberá dejinami slovenčiny.

Obsah 1 Do 10. storočia 1.1 Vývoj praslovanského základu 1.2 Predhistorické obdobie kultivovania slovenčiny 2 11. až 18. storočie 2.1 Gramatika, fonetika a lexika starej slovenčiny 2.1.1 Fonológia 2.1.2 Morfológia 2.1.3 Skladba 2.1.3.1 Do 16. storočia 2.1.3.2 Od 16. storočia 2.1.4 Lexika 2.2 Predspisovné obdobie kultivovania slovenčiny 2.2.1 Staršie predspisovné obdobie 2.2.1.1 Ľudová slovenčina 2.2.1.2 Latinčina 2.2.1.3 Čeština 2.2.2 Mladšie predspisovné obdobie 2.2.2.1 Čeština 2.2.2.2 Kultúrna slovenčina 2.2.2.2.1 Kultúrna západoslovenčina 2.2.2.2.2 Kultúrna stredoslovenčina 2.2.2.2.3 Kultúrna východoslovenčina 2.2.2.3 Prvé pokusy o normalizáciu slovenčiny 3 Od 1787 dodnes (spisovné obdobie slovenčiny) 3.1 Bernolákovské obdobie (1787-1844) 3.2 Obdobie štúrovskej kodifikácie (1844-1852) 3.3 Obdobie upravenej štúrovskej kodifikácie (1852-1887) 3.4 Obdobie martinského spisovného úzu (1887-1919) 3.5 Obdobie matičného spisovného úzu (1919-1945) 4 Literatúra

[upraviť] Do 10. storočia

[upraviť] Vývoj praslovanského základu

Z výskumu praslovanských rezíduí (prastarých javov, ktoré sa z praslovanského obdobia dodnes zachovali v slovenských nárečiach vyplýva, že praslovanský základ slovenčiny bol diferencovaný: západoslovanský a nezápadoslovanský. V areáli západoslovenských a východoslovenských nárečí sa kompaktne vyskytujú praslovanské rezíduá západoslovanského pôvodu. Z najstarších javov je takým napríklad zachované praslovanské dl, tl (sadlo, nárečové aj sallo, ometlo), ďalej rot-, lot- z praslovanského ort-, olt- pod cirkumflexom (rožen, loket alebo lokec) a. š za praslovanské ch'(v tvare Češi a podobne). V areáli stredoslovenských nárečí týmto prastarým javom zodpovedajú praslovanské rezíduá nezápadoslovanského pôvodu: za praslovanské dl, tl je tu / (salo, omelo), za praslovanské ort-, olt- pod cirkumflexom je tu rat-, lat- (ražeň, lakeť) a za praslovanské ch' je s (Česi, žeňísi). Vznik diferencovanosti praslovanského základu slovenčiny sa v jeho staršej fáze vývinu vykladal rozlične. Niektorí starší bádatelia sa domnievali, že stredoslovenské zvláštnosti sú mladšieho pôvodu, t. j. že vznikli až samostatným vývinom stredoslovenských nárečí alebo historickým prisídlením časti južnoslovanského etnika, iní predpokladali, že ide o „juhoslavizmy" staršie, ktoré prenikli už do praslovanského základu slovenčiny zo susednej južnoslovanskej oblasti. Najpravdepodobnejší však je výklad, ktorý sa opiera o tézu, že staršia diferencovanosť praslovanského základu slovenčiny súvisí s veľkou staroslovanskou migráciou v 5. - 6. storočí. Koncentrácia praslovanských rezíduí západoslovanského pôvodu v západnej a východnej časti slovenčiny svedči, že tieto oblasti boli osídlené od severu, t. j. z praslovanského zakarpatského západného makrodialektu. Koncentrácia praslovanských rezídui nezápadoslovanského pôvodu v centrálnej časti slovenčiny umožňuje zasa predpokladať, že táto oblasť bola osídlená od juhu a juhovýchodu, čiže bočnými výbežkami z hlavného osídľovacieho prúdu, ktorý smeroval z praslovanského zakarpatského východného makrodialektu do balkánskych a alpských oblastí. Tento výklad má oporu aj v tom, že podobné smery staroslovanského osídľovania v poslednom čase predpokladajú aj niektorí archeológovia.

V mladšom období (v 8. - 9. storočí) vývin praslovanského základu slovenčiny v zásade pokračoval v genetickej línii. Bol však zložitejší a mal výraznejšie dialektické črty. Popri ďalších diferenčných javoch vznikali totiž aj integračné javy, ktoré presahovali centrálnu časť praslovanského základu slovenčiny najmä smerom na západ. Medzi takéto integračné javy patrí napríklad začiatočné i- z praslovanského jь- (porovnaj ihla a české jehla), vznik slabičného r, l (krv proti krev), zachovaná koncovka –omь v inštrumentáli singuláru mužského rodu (porovnaj tvary chlapom a chlapem) a iné. Medzi mladšie praslovanské integračné javy patria aj javy západoslovanského pôvodu, ktoré vznikli v celom praslovanskom základe slovenčiny vrátane jeho centrálnej časti. Také boli napríklad striednice dz, c za praslovanské dj, tj, kt (medza, svieca, noc), zachované praslovanské kv-, gv- (kvet, hviezda, v ruštine cvet, zvezda) a iné. Vznik týchto mladších praslovanských integračných javov v praslovanskom základe slovenčiny možno vysvetliť ako výsledok tendencií k integrácii jazyka na materskom území Veľkej Moravy, ktoré súviseli s integračnými tendenciami v hospodárskom a spoločenskom živote predveľkomoravských a veľkomoravských Slovanov. Ako je známe, tento vývin sa prejavil vo vzniku Moravského a Nitrianskeho kniežatstva a neskôr veľkomoravského štátu. Rekonštruovaný jazyk veľkomoravského etnika (9. storočie), členený na isté nárečia, no reprezentovaný aj istou kultúrnou podobou, možno považovať za základ slovenčiny.

Vo vývine praslovanského základu slovenčiny sa jednota diferenčného a integračného prejavila aj v jeho poslednej fáze v 10. storočí. Napríklad v západnej a východnej časti slovenčiny sa uskutočnila vokalizácia silných jerov západoslovanského typu (i>> e, b> 'e), no v jej centrálnej časti nezápadoslovanského typu (ъ > o, ь > 'e). Kontrakcia sa však v celom praslovanskom základe nevykonala jednotne a v rovnakom čase. V západnej a východnej časti z praslovanského tvaru inštrumentálu singuláru ženského rodu dobrojg vznikol kontrakciou tvar dobrg a z neho dnešný tvar dobrú, t. j. kontrakcia sa tu uskutočnila pred denazaiizáciou. V centrálnej časti z praslovanského tvaru dobrojg vznikol tvar dobroju a z neho dnešný tvar dobrou, t. j. tu sa najskôr vykonala denazalizácia a potom kontrakcia. Zdá sa však, že zánik praslovanských nosoviek v starej slovenčine prebiehal jednotne, a to asi v 1. polovici 10. storočia (¸o,> ¸u> u, ¸e> ¸ä> ä). Z integračných zmien dôležité bolo ustálenie striednic dz : z za praslovanské dj : g' (porovnaj medza : víťaz). V češtine už v 10. storočí za praslovanské dj ;^'bolo z (v staročeštine meźě, vítěź), v poľštine je dodnes dz (miedza, wici¸edz). Integračný charakter mal aj vznik krátkosti za pôvodný akút v prípadoch typu vrana, sila (v češtine vrána, síla).

Po zmenách v 10. storočí, keď sa úplne rozpadla praslovanská stavba slabiky a v súvislosti s tým sa začalo meniť skloňovanie i časovanie, slovenčina sa začala vyvíjať samostatne ako iné západoslovanské jazyky.

[upraviť] Predhistorické obdobie kultivovania slovenčiny

Kultivovanie je zdokonaľovanie komunikačných schopností jazyka v rozličných historických podmienkach na takú úroveň, aby mohla v náročnejšom spoločenskom a kultúrnom prostredí plniť úlohy, ktoré presahovali požiadavky bežnej komunikácie.

V predhistorickom období dejín kultivovania slovenčiny významné miesto patrí veľkomoravskému obdobiu (do začiatku 10. storočia). Novšie výskumy ukazujú, že na Veľkej Morave v čase pôsobenia byzantskej misie sa vo vyššom spoločenskom a kultúrnom prostredí používali dve kultúrne formy jazykov — staroslovienčina a kultúrna forma domáceho jazyka.

Staroslovienčina bola vyspelým kultúrnym jazykom, ktorý používali členovia byzantskej misie pozvaní Rastislavom. Na Veľkú Moravu si ho priniesli zo svojej vlasti. Z genetického hľadiska to bol jazyk južnoslovanského pôvodu. Vznikol v prostredí slovanských vzdelancov bývajúcich v Solúne a na jeho okolí. Ešte pred odchodom na Veľkú Moravu Konštantín zostavil osobitné písmo — hlaholiku, ktorou súčasne písali staroslovienske preklady najpotrebnejších liturgických textov. Na Veľkej Morave sa staroslovienčina ďalej rozvíjala. Okrem ďalších [[pastoračné texty|pastoračných textov preložili do nej aj svetské texty (napríklad právny spis Zákon sudnyj ljudem), ba použili ju na vlastnú literárnu tvorbu (známe sú napríklad legendy Život Konštantínov a. Život Metodov). V pôvodnej podobe sa staroslovienčina nezachovala. Poznáme ju zo starších odpisov, ktoré vznikli ešte vo veľkomoravskom prostredí alebo po odchode spolupracovníkov Konštantína a Metoda z Veľkej Moravy v prostredí bulharsko-macedónskom, staroruskom, českom a inde.

Kultúrna forma domáceho jazyka na Veľkej Morave sa formovala najmä v dvorskom a vzdelaneckom prostredí. Na veľkomoravskom panovníckom dvore a na kniežacích dvoroch sa reč kultivovala najmä v súvislosti s vedením štátu, zahraničnou diplomaciou a podobne. Niektoré zachované staroslovienske odpisy naznačujú, že v dvorskom prostredí sa rozvíjal diplomatický, rečnícky, respektíve rokovací štýl. Vo vzdelaneckom prostredí sa uplatňovali pastoračné a literárne štýly. O existencii a podobe kultúrnej formy domáceho jazyka na Veľkej Morave podávajú svedectvo hláskové, gramatické a lexikálne veľkomoravizmy v zachovaných staroslovienskych pamiatkach. Z nich najdôležitejšia je hlaholská pamiatka — Kyjevské listy. Pamiatka sa pokladá za včasný odpis, ktorý vznikol na veľkomoravskej pôde niekedy na rozhraní 9. — 10. storočia. Vyskytujú sa v nej viaceré západoslovanské javy, ktoré do textu mohli preniknúť len z jazyka veľkomoravských vzdelancov. Také je napríklad šč za praslovanské sk, c za praslovanské tj, možno dz za praslovanské dj (zapísané hlaholskou grafémou pre ž), koncovka -ъmь v inštrumentáli singuláru maskulína, niekoľko lexikálnych alebo terminologických veľkomoravizmov a podobne. Stopy po domácom kultúrnom jazyku sa v tejto hlaholskej pamiatke vyskytujú systematicky práve tak ako javy staroslovienčiny (napríklad epentetické ľ, 1 za praslovanské dl, tl a iné). Z toho vyplýva, že hlaholský text zachovaného odpisu Kyjevských listov prezentuje veľkomoravský variant pôvodnej staroslovienčiny.

O jestvovaní kultúrnej formy domáceho jazyka na Veľkej Morave podávajú svedectvo aj starobylé lexikálne europeizmy, ktoré dodnes žijú v slovenčine a češtine (v slovenčine napríklad kmeť, koľada, skriňa, kniha), ako aj dobové slová terminologickej povahy petrifikované v starej slovenskej toponymii z 11. — 12. storočia (napríklad dvor, dvorec, kráľ, kostol, mučeník, štitár, hrnčiar, zlatník, otrok s dokladmi Duor 1156, Dorz 1113, Crali 1113, Mussenic 1113, Scitar 1113, Grinchar 1113, Zaltinc 1156, Otroč 1156).

Kultúrna forma domáceho jazyka na Veľkej Morave geneticky súvisela so spoločensky a kultúrne exponovanými veľkomoravskými nárečiami. Také nárečia boli v oblasti strednej a dolnej Moravy, v oblasti Nitry a Ostrihomu. Archeológia tu odkryla kniežacie a cirkevné stavby a listinné pramene v nich dosvedčujú kult Klimenta, patróna byzantskej misie, napríklad pri Nitre v obci s charakteristickým historickým názvom Mučeník (s dokladom Mussenic 1113, dnes Sládečkovce).

Odchod byzantskej misie z Veľkej Moravy po Metodovej smrti (885), náhly pád Veľkomoravskej ríše na začiatku 10. storočia a upevnenie nadvlády staromaďarskej vládnucej vrstvy nad Slovenskom v prvej polovici 11. storočia, to všetko rozhodlo, že začatý rozvoj staroslovienskeho i domáceho písomníctva a novej kultúry sa na našom územi natrvalo zastavil. No reminiscencie na veľkomoravské obdobie a rovnako i cyrilometodská idea priaznivo pôsobili v najťažších etapách našich národných dejín.

[upraviť] 11. až 18. storočie

[upraviť] Gramatika, fonetika a lexika starej slovenčiny

[upraviť] Fonológia

Vo vývine fonologického systému a jeho fonetickej realizácie sa v starej slovenčine výrazne prejavila najmä tendencia k zjednodušovaniu a súčasne symetrizovaniu čiastkových štruktúr.

Po zmenách v 10. storočí stará slovenčina mala samohlásky a—ä, o—e, é, u—i, y, ktoré mohli byť krátke i dlhé. V krátkom vokalizme najskôr začalo zanikať ä. V západnej slovenčine spravidla splynulo s a (pata), vo východnej slovenčine s e(peta). V strednej slovenčine sa pôvodné ä (za praslovanské ¸e) zachovalo po perniciach (päta, mäso, žriebä, vädnúť), po iných spoluhláskach sa zmenilo na a (ťahať, radatď.). Takmer v celej slovenčine staré ě splynulo s e a pôvodné y s i. Len v časti juhovýchodnej strednej slovenčiny sa uskutočnila zmena y> e (z pôvodného ryby je tu rebe a podobne).

Zo zmien v dlhom vokalizme starej slovenčiny dôležitá bola diftongizácia a po nej nasledujúca monoftongizácia. Diftongizácia neprebiehala rovnomerne. V záhorskej oblasti sa uskutočnila diftongizácia ó> uo, ě> ie, no diftongy tu zakrátko zanikli monoftongizáciou uo> ú, ie> í (kúň, bílí). V ostatnej juhozápadnej časti slovenčiny vznikol iba diftong ie, ktorý buď zanikol monoftongizáciou (v okolí Trnavy a Hlohovca je bílí) alebo rozkladom ie>jé (v okolí Piešťan je bjélí). V severnej západnej slovenčine sa uskutočnila diftongizácia é > ie, ó> uo. No ani tu sa diftongy neudržali, zanikli rozkladom ie> je, uo> vo alebo ie>jé, uo> vó (je tu bjelí, kvoň alebo bjélí, kvóň). V podobnom rozsahu sa diftongizácia realizovala aj v prevažnej časti východnej slovenčiny. Tu však diftongy zanikli monoftongizáciou ie> í, uo> ú a výsledky v čase všeobecnej straty kvantity sa skrátili (dnes je tu kuň, bili). Ani v areáli strednej slovenčiny diftongizácia neprebiehala rovnomerne. V severozápadnej časti sa uskutočnila diftongizácia ó > uo, é> ie a diftongy sa dodnes zachovali (kuoň, bieli). Zachovanie diftongov bolo príčinou vzniku diftongu ia z pôvodného dlhého ä (asi v 15. storočí). Napokon v koncovkách analogicky podľa iných tvarov vznikol tu aj diftong iu (napríklad tvar vlčiu vznikol podľa tvarov vlčia, vlčie a podobne). V gemerských nárečiach sa diftongy vyvíjali ďalej zmenami uo> ua, ie> ia. Pôvodné dlhé ä sa nediftongizovalo (je tu kuaň, biali, ale pa˝tok). V časti novohradských nárečí sa pôvodné dlhé samohlásky ó, é v zatvorenej realizácii zachovali, no vznikli tu klesavé diftongy zmenami dlhé ä> ei, ý> ei{dnes kóň, béda, ale peitok, peitaťi). Pôvodné dlhé ó, é, respektíve zatvorené o, e sa zachovali aj v časti východoslovenských sotáckych nárečí.

Aj vývin konsonantizmu starej slovenčiny charakterizovala tendencia k redukcii konsonantických foném, respektíve ich realizácii a súčasne ku kompletizácii (symetrizácii) čiastkových štruktúr. Redukciou bola najviac zasiahnutá mäkkostná konsonantická korelácia, t. j. súbor mäkkostných párov b—b´, p—p´, m—m´, v—v´, d—ď, t—ť, n—ň, l—ľ, r—ŕ, s—ś, z—ź, ktorý sa v starej slovenčine konštituoval hneď po zániku jerov. V južnej časti západnej slovenčiny po asibilácii ď> dź, ť> ć mäkké spoluhlásky zanikli (zachovalo sa iba ň za praslovanské nj v záhorských nárečiach). V severnej časti západnej slovenčiny sa po asibilácii ď> dz, ť> ć zachovali len páry n—ň, l—ľ. Vo východnej slovenčine sa po asibilácii ď> dź, ť> ć okrem párov n—ň, l—ľ zachovali aj páry s—ś, z—ź. V sotáckych nárečiach sa pôvodná mäkkostná konsonantická korelácia zachovala dodnes a po asibilácii vznikli páry dz—dź, c—ć. V strednej slovenčine sa pôvodná mäkkostná konsonantická korelácia rozpadávala v nerovnakom čase. Najskôr začala zanikať v jej severozápadnej časti. Tu sa zachovali len páry d— ď, t—ť, n—ň, l—ľ. Miestami najmä vplyvom starších i mladších nemeckých kolonizácií stratili mäkkosť aj spoluhlásky ď, ť, ň, ľ, respektíve zachovali sa v nepôvodnom rozsahu. V juhovýchodnej časti pôvodná mäkkostná konsonantická korelácia pretrvávala až do 15. storočia. V tejto oblasti nastala v 12. storočí aj zmena ky, gy, chy> ki, gi, ch'i (porovnaj rebe, ale kivaťi, chiba, hinúťi), ktorá je známa aj v iných slovanských jazykoch so staršou mäkkostnou konsonantickou koreláciou (napríklad v ruštine). Asi v priebehu 15. storočia sa aj tu pôvodná mäkkostná konsonantická korelácia rozpadla a ustálili sa iba páry d— ď, t—ť, n—ň, l—ľ. V časti gemerskej oblasti sa výskyt mäkkých spoluhlások ď, ť, ň, /'redukoval vplyvom nemeckej, respektíve valaskej kolonizácie (nydäleko Kämenäny, dyte [dieťa], vela˝ [veľa]), prípadne zmenami ď> dž, ť> č, ktoré sa vyslovujú ako chorvátske đ a ć (miestami je dodnes radošć, ćicho a podobne).

Medzi staršie výraznejšie zmeny v slovenčine patrí zmena g> h, ktorá je známa aj v češtine, hornej lužickej srbčine, ba aj v ukrajinčine, bieloruštine a v časti ruských nárečí. V slovenčine sa uskutočnila v 12. storočí. Pre slovenčinu je charakteristické, že sa pôvodné g zachovalo v skupine zg (porovnaj rázga, mozgy). Zachovanie g v tejto skupine umožnilo potom prenikať do konsonantizmu starej slovenčiny novému g najmä prostredníctvom prevzatých slov. Tak sa dokompletizoval systém velár (zo staršieho systému k—g : ch vznikol systém k—g, ch—h), ktorý sa v slovenčine zachoval dodnes. Podobne nové dž, ktoré vzniklo už v ranej etape vývinu slovenčiny, dokompletizovalo zasa systém sykaviek. Zo systému sykaviek dz, c—č vznikol systém dz—dž, c—č, respektíve dz—c, dž—č. Zo zmien sykaviek v starej slovenčine na seba upozorňuje zmena č> š', š v gemerskej oblasti.

Niekoľko dôležitých hláskových zmien v starej slovenčine nastalo na rozhraní morfém a slov. Z nich je dôležitá najmä znelostná neutralizácia (znelostná asimilácia). Jej začiatky siahajú asi do 13. storočia. V slovenčine sa znelostná neutralizácia pozične realizovala dôsledne, t. j. pred párovými aj nepárovými znelými (teda aj pred m, n, 1, r, j) i neznelými. Iba neutralizácia v> f sa nerealizovala dôsledne. V strednej slovenčine sa napríklad vyskytuje iba na začiatku slov (je tu ftom, ale speu, sľiuka). Inou dôležitou zmenou na rozhraní morfém a slov bolo zjednodušovanie starších zdvojených spoluhlások. Napríklad v strednej slovenčine slová mäkí, rosipať, oca vznikli zo slov mäkkí, rossipať, occa (pôvodné mäkký, rozsypati, otca) a podobne. Pôvodný stav sa zachoval v oblasti Považia (je tu makkí, rossipat, occa). Tu vznikli aj nové zdvojené spoluhlásky (napríklad šillo, jenna zo šidlo, jedna a iné).

Po zániku jerov sa podstatne zmenila štruktúra slabiky. Okrem otvorených slabík (typ doma) sa mohli vyskytovať aj slabiky zatvorené (typ dom z praslovanského domí*). Nové otvorené i zatvorené slabiky vznikali odstraňovaním skupín sonór a konsonantov na začiatku a na konci slov a tvarov. Spojenia sonór a konsonantov na začiatku slov sa odstraňovali predsúvaním alebo vsúvaním samohlások, t. j. vznikali zatvorené i otvorené slabiky (ortuť, lehota je zo staršieho rtuť, ľhota, respektíve ľgota). Zo skupín konsonantov a sonór na konci slov a tvarov spravidla vznikali zatvorené slabiky (z pôvodného vétr, blázn, mysľ je vietor, blázon, myseľ, v nárečí blázen, veter). Na väčšine územia starej slovenčiny sa zachovala staršia štruktúra slabiky so slabičným r, 1, ktoré mohlo byť krátke i dlhé. Vo východnej slovenčine slabičné r, / zaniklo (porovnaj verba, śmerc, tvardi s vŕba, smrť, tvrdý). Napokon v mladšom období vývinu slovenčiny sa zmenil pomer medzi krátkymi a dlhými, respektíve prízvučnými a neprízvučnými slabikami. V západnej slovenčine sa dlhé slabiky v zásade zachovali. Prízvuk je nevýrazný a býva na prvej slabike slova. V strednej slovenčine sa pôsobením rytmického krátenia dlhé slabiky zredukovali. Okrem menej výrazného prízvuku na prvej slabike slova sa tu vyskytuje aj prízvuk na predposlednej slabike spravidla sprevádzaný tónom nerovnakej intenzity. Vo východnej slovenčine sa po všeobecnej strate kvantity ustálili len krátke slabiky. Súčasne sa však na predposlednej slabike ustálil výrazný prízvuk. Podobne sa kvantita a prízvuk vyvíjali v susednej poľštine.

[upraviť] Morfológia

Po základných zmenách v 10. storočí prešla zložitým vývinom aj morfológia slovenčiny. Väčšina gramatických kategórií zdedených z praslovančiny sa už v staršom období vývinu slovenčiny natrvalo ustálila (rod, pád, osoba atď.), niektoré však zanikli (napríklad duál), iné stratili pôvodné formálne vyjadrenie (minulý čas). Dôležitá bola zmena kritéria členenia substantívnych paradigiem. Kým v praslovančine takýmto kritériom bolo pôvodné kmeňové zakončenie substantív (boli o-kmene, /o-kmene, a-kme-ne, ja-kmene, i-kmene atď.), po 10. storočí kritériom členenia substantívnych paradigiem sa stala gramatická kategória rodu. Táto zmena spôsobila značnú redukciu pôvodných paradigiem, pretože paradigmy rovnakého rodu zdedené z praslovančiny začali splývať. Z dnešných paradigiem mužského rodu takto vznikla napríklad paradigma chlap. Niektoré jej tvary sú pôvodné o-kmeňové tvary (genitív singuláru), iné sú u-kmeňové tvary (datív singuláru chlapovi). To znamená, že vznikla splynutím praslovanskej o-kmeňovej a u-kmeňovej paradigmy. Paradigma hrdina (v praslovančine a-kmeň) vznikla zasa splynutím s novou paradigmou chlap atď. Paradigmy ženského rodu sa zbližovali najmä v pluráli. Napríklad tvary kostiam, kostiach vznikli podľa tvarov uliciam, uliciach (pôvodne kosťem, kosťech). Paradigmy stredného rodu si v singulári spravidla zachovali pôvodný stav, v pluráli sa však zblížili s paradigmami ženského rodu (porovnaj mestám, mestách so staršími tvarmi mestóm, mesťéch). Skloňovanie spoluhlaskových kmeňov zdedené z praslovančiny (boli r-kmene, n-kmene, s-kmene a nt-kmene) sa už v staršom období vývinu slovenčiny rozpadlo. Stopy po ňom zostali len v singulári skloňovania substantíva mať (matere, materi atď.). Zmeny vo vnútornej stavbe paradigiem vyvolalo aj výraznejšie uplatňovanie gramatickej kategórie životnosti a neživotnosti. Prejavili sa najmä vo vyrovnávaní tvarov genitivu a akuzatívu pri životných substantívach mužského rodu v singulári aj v pluráli a vo vyrovnávaní tvarov nominatívu a akuzatívu pri neživotných substantívach mužského rodu.

Osobitný vývin prebiehal v strednej slovenčine. Tu sa ustálila staršia gramatická kategória mužskej osoby. Formálne sa táto zvláštnosť prejavila tak, že tvary genitivu a akuzatívu sa v singulári a pluráli vyrovnali len v skloňovaní substantív označujúcich mužské osoby (tvar chlapov je v genitíve i akuzatíve plurálu), no v skloňovaní substantív mužského rodu, ktoré neoznačovali mužské osoby, sa v pluráli vyrovnali tvary nominatívu a akuzatívu (tvar zajace je tvarom nominatívu i akuzatívu plurálu).

Vo východnej slovenčine vznikla iná zvláštnosť. Tu sa v pluráli v nepriamych pádoch ustálili rovnaké koncovky pre všetky rody (napríklad genitív, akuzativ a lokál je chlopoch, ženoch, dzecoch, datív chlopom, ženom, dzecom, v zemplínskom nárečí chlopov, ženov, dzecov). Pozornosť si napokon zasluhuje zblíženie skloňovania substantív zakončených na -ka, -ga (-ha), -cha, respektíve -k, -g (-h), -ch s mäkkými vzormi v časti juhovýchodnej strednej slovenčiny (napríklad za pôvodné ruka, ruky, ruce je tu ruka, ruke, rukí, t. j. ako ulica, ulice, ulici).

V staršom období vývinu slovenčiny sa zredukovalo aj skloňovanie adjektíva. Uplatnilo sa iba pôvodné zložené skloňovanie, pravda, v podobe, v akej vzniklo po kontrakcii. Staré menné skloňovanie adjektív v slovenčine zaniklo. Zachovali sa po ňom len stopy (napríklad vinen, hoden, otcov, otcova, otcovo, z čista jasna a iné). Najviac zmien v zloženom skloňovaní adjektív sa uskutočnilo v strednej slovenčine. Tu už po kontrakcii vznikol osobitný tvar pre singulár stredného rodu (porovnaj dobruo a tvar dobré y západnej slovenčine). V historickom období sa v lokáli singuláru ustálila koncovka -om podľa zámenného tvaru tom, v južnej časti vznikli novotvary dobrího, dobrímu zrejme podľa nominatívu singuláru dobrí (miestami je dobriho, dobrimu). Novými tvarmi sú aj tvary privlastňovacích adjektív otcovho, otcovmu (porovnaj aj môjho, môjmu). Zámená si v zásade staršie skloňovanie zachovali. Výraznejšia zmena nastala v pluráli ukazovacích zámen. Staršie tvary ťech, ťem (dodnes sú v češtine, ruštine a inde) vytlačili tvary tých, tým, ktoré vznikli podľa tvarov adjektív.

Podstatnejšie zmeny nastali v skloňovaní čísloviek. Napríklad číslovka jeden stratila pôvodné zámenné skloňovanie a nadobudla adjektívne skloňovanie (tvary jedného, jednému sú za staršie tvary jednoho, jednomu). Mladšieho pôvodu je aj skloňovanie čísloviek dva, tri, štyri (napríklad tvary dvoch, dvom, dvoma sú za staršie tvary dvú, dvěma atd'.). Dnešné skloňovanie čísloviek päť až desať vzniklo pod vplyvom skloňovania adjektív a zámen (napríklad z i-kmeňového tvaru päti (s dlhým ä) sú tvary piatich, piatim).

Redukcia mala rozhodujúcu úlohu aj pri vývine slovesných paradigiem. V ranom 3tádiu bola v slovenčine zložitá sústava paradigiem atematických a tematických slovies, paradigiem minulého času a particípií. Väčšina atematických slovies (dať, vedieť, jesť, mať) už v staršom období vývinu slovenčiny pôvodné časovanie stratila a priklonila sa k paradigmám tematických slovies (napríklad za staršie tvary dasi, dast sú tvary dáš, dá podľa voláš, volá). Staré atematické časovanie si zachovalo iba sloveso byť (porovnaj som, si, jest, je s praslovanským jesmь, jesi, jestъ). V časovaní prézenta sa uskutočnilo len málo zmien. Nová je koncovka -m v 1. osobe singuláru v tematických slovesách. Prenikla z atematických slovies a vytlačila pôvodnú koncovku -u (porovnaj České vedu, beru). V 3. osobe singuláru i plurálu zanikla koncovka -ŕ (porovnaj slovenské vedú a ruské vedut). Z paradigiem minulého času sa uplatnila iba paradigma perfekta, pravda, po zániku komponentu je v singulári a sú v pluráli (boli napríklad tvary robil je, robili sú).

Staré paradigmy aoristov, imperfekta a pluskvamperfekta sa rozpadli už v staršom období vývinu slovenčiny. Stopami po aoriste sú napríklad tvary bych, by v podmieňovacom spôsobe, respektíve koncové -ch v nárečových tvaroch typu volalach (t. j. volala som). Tvary pluskvamperfekta typu bol som robil sú novšie (za praslovanské béach-h robilb bolo by béch robil). Na vyjadrenie budúceho času nedokonavých slovies sa ustálil zložený tvar typu budem robiť. Dnešná paradigma podmieňovacieho spôsobu vznikla zo staršieho zloženého tvaru z lového príčastia a aoristu od byť{pôvodne robil bych, robil bys, robil by, robili bychom, robili byste, robili byša). Mladšie sú aj tvary dnešného rozkazovacieho spôsobu. Napríklad tvary nes, neste, padni, padnite sú z tvarov nesi, nesěte, padni, padněte (v češtine dodnes padni, padněte). Už v staršom období sa rozpadli aj pôvodné paradigmy particípií a príčastí. Dnešný prechodník a skloňovanie particípií sú javy mladšie.

[upraviť] Skladba

[upraviť] Do 16. storočia

V staršom období zložitý vývin zaznamenala aj syntax slovenčiny. Skúmať ju práve v tomto období však nie je ľahké. Spred 15. storočia nie sú totiž poruke súvislé texty. No z pozorovania doterajších výskumov historickej syntaxe iných slovanských jazykov, predovšetkým starej češtiny a syntaxe jazyka slovanských písomností zo 16.—18. storočia, možno predpokladať, že vývin syntaxe starej slovenčiny v jej ranom období sa v zásade neodlišoval od vývinu v iných slovanských jazykoch. Možno teda vychádzať z toho, že niektoré syntaktické javy, ktoré stará slovenčina zdedila z praslovančiny, zanikli, iné pretrvali alebo sa modifikovali a popri nich vznikali nové javy.

Stará slovenčina v zásade všetky dnes známe vetné členy zdedila z praslovančiny. Podmetom už v najstaršom období mohlo byť substantívum i zámeno. Prísudkom bývalo spravidla sloveso. Typy menného prísudku sa ustaľovali postupne. Staré je aj vyjadrovanie vlastností živých i neživých bytostí adjektívnym prívlastkom, azda len s tým rozdielom, že adjektívum častejšie malo menné tvary (typ medov koláč). Už v predhistorickom období bolo známe vyjadrovanie predmetu vo vzťahu k prísudku. Väzby so slovesom sa však často menili. Nové väzby vznikali spravidla prehodnocovaním starších väzieb. Do staršieho obdobia vývinu slovenčiny možno napríklad datovať začiatky obmedzovania genitívnych väzieb v prospech väzieb akuzatívnych (podať niečoho — podať niečo), ústup genitívu záporového a podobne. Príslovkové určenie sa najčastejšie vyjadrovalo príslovkou, neskôr pádmi substantíva (typ cesta lesom). Napokon v stavbe vety mal svoje miesto aj doplnok. Vyjadroval sa mennými tvarmi adjektíva (české šel bos) alebo substantívom. Doplnky s ako sa pokladajú za mladšie.

V staršom období sa formovali jednoduché i zložitejšie vetné štruktúry doložené v textoch od 16. storočia. Pôvodne väčšie vetné celky sa skladali z relatívne samostatných viet, ktoré spájali rozličné expresívne alebo upozorňovacie častice, príslovky, zámená alebo zlučovacie spojky. Z nich sa potom postupne vyvinuli typy rozličných súvetí, s ktorými sa stretávame v historických domácich textoch písaných v domácom jazyku alebo sú známe dodnes. Napríklad z takýchto starších vetných celkov vznikli oznamovacie vety so spojkou že (historicky aj jež, ježe). Spojka že bola umiestená na konci uvádzacieho výrazu a mala význam upozorňovací. Neskôr nadobudla funkciu spojky a začala sa pociťovať ako súčasť nasledujúcej vety {videl že, už ide — videl, že už ide). Z dvoch viet spojených zlučovacou spojkou a vznikli napríklad aj niektoré vety účelové (dával pozor a by nepadol — dával pozor, aby nepadol). Podobným postupom vznikli z opytovacích viet vety vzťažné (uvádzali ich opytovacie zámená ktorý, kto, čo, čí a iné), prípadne vety podmienkové, z podmienkových vety prípustkové atď. Medzi najstaršie typy podmienkových viet patria vety s pôvodnou opytovacou časticou -li (zachovala sa napríklad v češtine). Niektoré typy časových viet vznikli zasa zo starších rovnocenných viet spojených príslovkami času alebo zámenami {keď, kedy, zakiaľ, kým a podobne).

[upraviť] Od 16. storočia

Sústavnejší opis staršej syntaxe slovenčiny je možný len na základe domácich písomností od konca 15. do konca 18. storočia. Syntax jazyka týchto písomností okrem niektorých archaických javov (napríklad výskyt spojky, respektíve častice da a iné) má spravidla už všetky znaky a osobitosti známe v slovenských nárečiach alebo aj v spisovnom jazyku. V písomnostiach zo 16.—18. storočia napísaných v domácom kultúrnom jazyku sú napríklad doložené všetky vetné členy. Popri dodnes známych väzbách možno sa stretnúť aj s archaickými väzbami. Napríklad častejšie ako dnes sa vyskytuje záporový genitív (tomu porubu nevieme počtu, 1550). Niekedy na seba upozorní dnes už neznáma väzba slovies s predmetom v genitíve (viete toho dobre, 1616), prípadne v akuzatíve (orskú majierku ráčte opýtat, 1550), dnes menej známe väzby s predložkovými pádmi (pilnost pridali na nich, 1614) a podobne.

Bohato sú doložené aj rozličné typy viet a súvetí. Jednoduché vety mali už štruktúru ako dnes. Mohli byť oznamovacie, opytovacie, rozkazovacie a želacie. Oznamovacie jednoduché vety s reálnym i nereálnym obsahom sa svojou stavbou od podobných viet v súčasnosti v zásade neodlišovali. V niektorých textoch sa vyskytujú aj expresívne oznamovacie vety. Spravidla v nich bývajú citoslovcia, zámená alebo expresívne výrazy (pekne a ponížene, ej, to a iné). Z opytovacích viet boli známe doplňacie i zisťovacie vety. Rozkazovacie vety najčastejšie charakterizovali tvary rozkazovacieho spôsobu. Vyskytovali sa však aj rozkazovacie vety s časticou nech i vety bez častíc.

Aj súvetia v 16.—18. storočí mali už podobnú stavbu ako dnes. Oznamovacie obsahové súvetia uvádzali spravidla spojky že, žeby, až, no vyskytovali sa aj archaické spojky aže, ež, eže. Opytovacie súvetia uvádzali spojky či, žeči, ale aj archaická spojka -//' a podobne. V rozkazovacích a želacích vetách sa vyskytovali spojky aby, žeby, nech a iné. Priraďovacie súvetie sa skladalo zo samostatných viet. Mohlo byť zlučovacie (uvádzané spojkami a, i, aj, ani, ale aj bezspojkové), stupňovacie (ba, ba i, ale a iné), odporovacie (lež, ale, než, však, archaické a), vylučovacie (aneb, anebo popri alebo, ináče, buď—alebo a iné), dôsledkové (často proto, a protož popri preto, a tedy, teda) a dôvodové (a tak, tedy, nebo a ďalšie). Podraďovacie súvetie sa ako dnes skladalo z hlavnej a vedľajšej vety. Zo vzťažných viet sú doložené vety prívlastkové, podmetové i predmetové. Prívlastkové vety najčastejšie uvádza spojka který, menej často ktorý, čo, čuo, podmetové vety zámená kto, čo, čuo, predmetové vety zámená který, kto, čo, čuo a po slovesách povedať, vedieť aj spojka že. Príslovkové súvetie sa členilo na miestne, časové, účelové, podmienkové reálne i nereálne, prípustkové, účinkové a iné. Medzi uvádzacími prostriedkami sú staršie i mladšie spojky (napríklad jestliže, pakli, ačkoľvek, chyma z pôvodného chyba popri dočim, zakiaľ, kým, kedy a podobne). Niektoré prostriedky, ktoré uvádzali vedľajšie vety, boli prevzaté z češtiny (proto, anebo, pakli, když), iné boli domáceho pôvodu (keď, preto, dočim, kým a i.).

Z osobitných vetných útvarov sú doložené vety s neurčitkom v rozličných funkciách, polovetné konštrukcie s particípiami, priama reč a podobne. Neurčitok vo vete môže mať funkciu predmetu (po slovesách vedieť, dať, ráčiť), funkciu jednočlennej vety, respektíve aj vedľajšej vety (napríklad účelovej) atď. Okrem bežných polovetných konštrukcií s využitím particípií a príčastí známych aj dnes sa v starších textoch vyskytujú aj tvary staršieho skloňovania particípií, s ktorými sa možno stretnúť v nárečiach (napríklad Vida fatens i to — Keď videl fatens i to).

Niektoré osobitosti bývajú aj v slovoslede. Napríklad na prvom mieste vety bývajú také slová (výrazy, formuly), ktoré označujú dôležitú udalosť, vec, osobu (Muoj pán, jeho Milosť, rozkázal mne, 1592; Službu svú vzkazujem, 1582). Sloveso často býva na konci vety alebo aspoň v jeho koncovej časti. Prívlastok okrem bežnej pozície pred podstatným menom sa vyskytuje aj za podstatným menom (koleso staré, polámané, 1678) alebo pred ním i za ním (kožených krhel táborských, 1678) a podobne. Napokon sa možno stretnúť aj s nezhodným prívlastkom pred podstatným menom (že by mojho pána dráby, 1582, t. j. že by dráby môjho pána). Takéto výrazy sú známe z ľudovej reči.

[upraviť] Lexika

Rozvoj slovnej zásoby slovenčiny v staršom i mladšom období jej vývinu úzko súvisel s vývinom ranofeudálnej a feudálnej spoločnosti, s vtedajšími formami hospodárskeho, spoločenského i kultúrneho života slovenského etnika v rámci starého Uhorska, neskôr Rakúsko-uhorskej monarchie. Vývin súvekej lexiky slovenského jazyka sa prejavil ustaľovaním, respektíve prehodnocovaním slovotvorných postupov i prostriedkov zdedených z praslovančiny, prehodnocovaním starších významov slov, zánikom, ale aj vznikom slov a napokon preberaním slov z iných jazykov.

Zo slovotvorných postupov známych v praslovančine zanikol alternačný postup, t. j. postup tvorenia slov pomocou striedania samohlások v koreni (porovnaj pletiem, plot). Nezachoval sa ani reduplikačný postup, ktorý spočíval v tom, že sa slová tvorili opakovaním koreňa (napríklad slovo plápol vzniklo z praslovanského polpol). Dodnes sa však zachovalo tvorenie slov pomocou predpôn a prípon. Pravda, niektoré predpony aj prípony zanikli a stali sa súčasťou koreňa alebo kmeňa. Napríklad v praslovanskom slove sъmrtь bola predpona sъ- a prípona -tь (dnes smrť). Viaceré prípony alebo predpony sa stali neproduktívnymi (napríklad predpona ko-, prípony -va, -ež a iné). Okrem týchto slovotvorných postupov dodnes je známy postup skladaním (typ kolo-maž, vodo-vod). Osobitnými prípadmi vzniku nových slov sú konverzie (brodiť — brod, ryba — rybí; 1. osoba singuláru reku — častica reku a iné).

V lexike slovenčiny sa zachoval pomerne značný počet slov praslovanského pôvodu. Niektoré z nich si pôvodný význam zachovali dodnes (mať, otec, syn, deň, noc, orať, zrno a iné). Najčastejšie sa však význam praslovanských slov menil, modifikoval. Starší význam sa mohol zúžiť, rozšíriť alebo úplne zmeniť. Napríklad praslovanské slovo dedina malo význam „sídlištná jednotka so spoločným majetkom (na čele s najstarším z osadenstva)", no neskôr už len význam „sídlištná jednotka". Slovo dvor malo pôvodne význam „priestranstvo pri dome", neskôr k nemu pribudol význam „hospodárstvo (feudálne)", respektíve „panovnícky dvor" a pod. Napokon slovo pole stratilo pôvodný význam „vzdialená neobrábaná zem" a nadobudlo význam „obrábaná pôda".

Lexikálny výskum starších textov a najstaršej toponymie i antroponymie (miestnych názvov a osobných mien) podáva svedectvo, že mnohé praslovanské slová už v starej slovenčine zanikli. Napríklad historický rozbor názvu obce Voderady (s dokladom Vvederad z roku 1113) umožňuje predpokladať, že v starej slovenčine malo slovo raditi asi význam „zameriavať sa na niečo (prácou, pozornosťou" a podobne). Z lexiky starších textov sa dozvedáme, že v starej slovenčine jestvovalo slovo špán (z neho je maďarské ispán). Napokon o zaniknutých slovách možno získať informácie aj výskumom pôvodu dnes známych slov. Napríklad historický rozbor slova obrus, t. j. obrus, prezrádza, že v starej slovenčine bolo slovo rusati — robiť strapce na okraji tkaniny. Niektoré slová aktuálne v období feudalizmu žijú dodnes, no pociťujú sa ako archaizmy alebo historizmy (kmeť, koľada, hajdúch a podobne).

Inou formou zveľaďovania lexiky starej slovenčiny bolo preberanie slov z iných jazykov. Značný počet slov bol prevzatý z nemčiny. To súviselo s tým, že obyvateľstvo staronemeckého pôvodu sa už od 9. storočia, najmä však od 12. storočia usadzovalo po skupinách medzi domácim slovenským etnikom v mestách i mimo nich a venovalo sa tu rozličným sféram hospodárskeho, spoločenského i kultúrneho života. Medzi staršie prevzaté slová staronemeckej lexiky patria napríklad slová kláštor, košeľa, kostol, ďakovať, škoda (niektoré z nich do starej nemčiny prenikli z latinčiny). Mladšie prevzaté slová pochádzajú najmä z 12.—15. storočia, keď sa zintenzívnil príchod nemeckých kolonistov, ktorí pôsobili v mestách i na vidieku ako obchodníci, remeselníci, baníci, vinohradníci a podobne. Z tohto obdobia pochádzajú napríklad slová gróf, rytier, cech, hoblík, fárať, klajbas (ceruza), rajzovať a ďalšie. Dlhé spolunažívanie slovenského etnika s maďarským etnikom v rámci Uhorska, neskôr Rakúsko-Uhorska spôsobilo, že sa do starej slovenčiny dostali slová z maďarčiny. Maďarského pôvodu sú napríklad slová išpán (v maďarčine zo slovenského špán), husár, hajdúch, gazda (v maďarčine zo staršieho slovenského gospoda), chýr, ťarcha, banovať, fíjok a iné. Od 14. storočia mala na lexiku slovenčiny vplyv reč valašského etnika. Z lexiky tejto reči prenikli do slovenčiny slová najmä z ovčiarskej a salašníckej terminológie. Také sú napríklad slová bača, fujara, kľag, putera, urda, redígať a podobne. Veľa slov do lexiky starej slovenčiny preniklo z latinčiny, lebo latinčina bola jazykom kráľovských kancelárií, cirkevných inštitúcií, ale i rozličných vyšších alebo nižších právnych ustanovizní, škôl, vedy aj beletrie. Medzi staršie slová latinského pôvodu patria napríklad tehla, škatuľa, komora, ďábel, oplatka a iné, medzi mladšie patria nátura, móres, notár, apatieka (nárečovo aj apatejka), árenda, interes, feruľa, bakuľa, kalendár, porcia. Napokon od 15. storočia sa slovenčina dostala do tesnejšieho kontaktu s kultúrnou formou súvekej češtiny. Za staršie slová českého pôvodu sa pokladajú slová knieža, koleda, tisíc, spôsob a ďalšie. Väčší počet slov českého pôvodu sa do slovenčiny dostal po 16. storočí, najmä však od 18. storočia, keď sa na Slovensku začali budovať a rozvíjať rozličné vedné disciplíny.

Doterajšie výskumy ukazujú, že lexika starej slovenčiny bola sémanticky primerane diferencovaná. Napríklad v starej slovenskej toponymii sa petrifikovali slová, ktoré odrážajú rozličné prírodné javy, reliéf krajiny, jej rastlinstvo, živočíšstvo a podobne (debra — strž, úval, údol, pole, laz, bor, dub, vrch, zubor, sokol), prácu človeka, jeho sociálne postavenie, zamestnanie (napríklad hrnčiar, štitár, kováč, tesár, zlatník, kráľ, kňažic, špán), výsledky činnosti človeka, výrobky, obchod {med, mech — kožušina, smola, decht, železo a iné), súveké právo, kult, kultúru, vojenstvo {právo, kostol, igrec, bojná, hrad a iné). Mnohé slová, ktoré označovali súveké reálie, sú doložené v lexike domácich písomností z 15.—18. storočia, napríklad boženík, božba — prísaha, istiník, záloh, vidiek, rokovať, plachty, sadlo, ručníky, taniere, tĺk. Areálny výskum slovnej zásoby slovenských nárečí podáva zasa svedectvo o značnej zemepisnej diferenciácii lexiky starej slovenčiny. Niektoré staré slová sa vyskytujú na celom území slovenčiny, iné len v základných areáloch slovenských nárečí alebo na menšom území týchto areálov.

[upraviť] Predspisovné obdobie kultivovania slovenčiny

Predspisovné obdobie kultivovania slovenčiny možno je vymedzené začiatkom 11. storočia a koncom 18. storočia, od vzniku najstaršej kultúrnej formy slovenčiny až po vznik jeho prvého kodifikovaného útvaru — bernolákovčiny.

[upraviť] Staršie predspisovné obdobie

[upraviť] Ľudová slovenčina

Pre staršiu etapu tohto obdobia (11.—15. storočie) je charakteristické, že slovenčina sa kultivovala v ústnej podobe, a to v ľudovom prostredí tvorbou folklórnych prejavov (piesní, rozprávok, legiend a podobne), neskôr v prostredí domácej nižšej a strednej šľachty, domáceho meštianstva a duchovenstva pestovaním ústnych pastoračných, verejnoprávnych a iných žánrov. Súvislé písané slovenské texty z 11.—13. storočia nie sú známe. Zachovali sa len záznamy domácich názvov sídlisk, riek, vrchov, domácich osobných mien a podobne v latinských textoch. Napríklad v známej listine kráľa Kolomana z roku 1113 sú okrem iného záznamy Bollerat, Golguz, Pescan, Scitar, Zubur, Olesca, t. j. Boľeradz, Glogovec, Péščany, Ščitár, Zubr alebo Zubor, Oleška (dnes Boleráz, Hlohovec, Piešťany, Štitáre, časť Nitry, vrch Zobor, potok Holeška od olša). V 14. a 15. storočí sa okrem takýchto záznamov objavujú aj slová, nadriadkové glosy, rozličné prípisky vo forme viet alebo aj veršov. Napríklad za slovenský možno pokladať pripisok v latinskom kódexe zo 14. storočia: Pôjdem na huby do lesa (Poyde[mJ na huby do lessa). Z 15. storočia je známy text v podobe verša Ó, milá panna, čo ty máš, quod mi dáš, nevéš raz (O myla panna czo thy mas quod mu das neves ras). Pravopis starších záznamov je jednoduchý, spravidla bez diakritických znamienok, pravopis mladších záznamov, glos, viet má už prvky zložkového pravopisu (ss = š, cz = č a iné).

[upraviť] Latinčina

Dominantné postavenie v staršom období na Slovensku mala latinčina. Bol to vyspelý kultúrny jazyk, ktorý mal v stredoveku výsostné postavenie takmer v celej Európe. V Uhorsku sa používal v kráľovských a šľachtických kanceláriách, v cirkevných inštitúciách, v školách, ba aj vo vyšších i nižších úradoch. Pre vznik a rozvoj písanej podoby predspisovnej slovenčiny malo osobitný význam pestovanie latinčiny u nás v humanistickom období v 15.—16. storočí, pretože vtedy sa požadovalo osvojovať si latinčinu na základe živého materinského jazyka.

[upraviť] Čeština

V 14., najmä však v 15. storočí pribudol na Slovensku ďalší kultúrny útvar jazyka v písanej podobe — stará čeština, ktorá k nám začala prenikať v súvislosti s pôsobením českého duchovenstva v kapitulských a iných školách. Preto ju reprezentuje najmä staročeská spisba prinesená z Čiech alebo z Moravy s náboženským alebo didaktickým obsahom. Z českých písomností používaných na Slovensku v tomto období najdôležitejší je latinsko-český Prešporský slovník. Je to odpis asi zo začiatku 15. storočia staršieho Klaretovho latinsko-českého vokabulára zvaného Glosár (Klaretom sa nazýval magister Bartolomej), ktorý obsahuje český preklad latinských termínov a výrazov potrebných pre vtedajšie všeobecné vzdelanie. České písomnosti na Slovensku mali v 15. storočí už iný charakter a boli aj žánrovo pestrejšie. Ich obsah naznačuje, že vznikli z kultúrno-spoločenských potrieb meštianstva i strednej šľachty slovenského pôvodu. Okrem glos, prípiskov a vysvetliviek latinských výrazov známy je už väčší počet českých súvislých textov, najmä korešpondencie, záznamov v mestských knihách a podobne. Autormi týchto písomností boli pisári povolaní z Čiech alebo Moravy, ale aj vzdelanci domáceho pôvodu, ktorí si súvekú podobu kultúrnej češtiny osvojili na štúdiu v Čechách (pražská univerzita bola založená roku 1348).

Zo zachovaných písomností spomenieme aspoň známu rukopisnú Žilinskú mestskú knihu. Kniha okrem záznamov právneho významu zapisovaných od roku 1451 v češtine alebo v slovakizovanej češtine obsahuje aj český preklad verejnoprávneho poriadku mesta Magdeburg (spravovalo sa ním aj mesto Krupina), vyhotovený roku 1473 v Žiline. Text prekladu je významný tým, že sú v ňom početné lexikálne slovakizmy, ktoré mali funkciu termínov (napr. boženík, božba, opytovati, oslovenie, pôžička, rokovati, vidiek, špán, chotár, dlh).

O prenikaní češtiny na Slovensko a jej ustaľovaní pred 15. storočím a po ňom rozhodli viaceré činitele. Pred 15. storočím to bol rozvoj miest, vznik a aktivita nižšej a strednej šľachty slovenského pôvodu. S tým súviselo zosilnenie národnostného uvedomovacieho procesu slovenského etnika, ktorý sa začal už od 10. storočia. Potom to boli faktory kultúrne (štúdium Slovákov v Čechách) a vojenské (pobyt husitov, pôsobenie bratríkov a Jiskrových vojsk na Slovensku). V druhej polovici 15. storočia ku kultúrno-spoločenským faktorom pribudli zvýšené hospodársko-spoločenské styky vládnucej vrstvy vtedajšieho Uhorska s Čechami a Moravou (najmä za vlády Mateja Korvína). Písaná podoba češtiny používanej v 15. storočí na Slovensku nebola jednotná. V niektorých písomnostiach mala pôvodnú, t. j. neslovakizovanú alebo minimálne slovakizovanú podobu, v iných mala podobu slovakizovanú, pravda, v nerovnakom rozsahu.

[upraviť] Mladšie predspisovné obdobie

Mladšia etapa predspisovného obdobia kultivovania slovenčiny je (16.—18. storočie). Bolo to najmä obdobie kráľovského Uhorska, protireformácie, protistavovských habsburských povstaní a bojov s Turkami., no na druhej strane sa slovenské mestá rozmáhali a súčasne slovakizovali, v niektorých priemyselných odvetviach sa zdokonaľovala výroba, produktívnejším sa stalo ťaženie nerastov na Slovensku, rozrastal sa obchod, vyššiu úroveň nadobudlo školstvo (napríklad v rokoch 1635—1777 bola v Trnave univerzita) i kultúrny život. Vysoký stupeň dosiahlo aj slovenské národnostné uvedomenie. Podstatne sa zmenila aj jazyková situácia. Popredné miesto na Slovensku naďalej patrilo latinčine, no sféry jej používania sa zúžili. Osobitný vývin na Slovensku zaznamenala čeština

[upraviť] Čeština

Od konca 16. storočia, keď vyšiel v Bardejove preklad Lutherovho Katechizmu (1581), začala čeština na Slovensku nadobúdať dve formy: oficiálnu (biblickú) a neoficiálnu, t. j. slovakizovanú. Táto polarizačná tendencia sa stala skutočnosťou na začiatku 17. storočia po rozhodnutí evanjelických synôd stanoviť biblickú formu češtiny za sakrálny a úradný jazyk. V podstate to bola kultúrna čeština z konca 16. storočia použitá v Kralickej biblii (odtiaľ biblická čeština). Pre potreby slovenských evanjelikov i evanjelických exulantov ju vydal v pôvodnom normalizovanom jazyku D. Krman (Biblie, 1722), a tým biblickú formu češtiny na Slovensku natrvalo uzákonil. Jazykovedným postupom túto oficiálnu češtinu opísal a kodifikoval P. Doležal v tlačenom spise Grammatica Siavico-Bohemica (1746). Je zaujímavé, že to urobil na pozadí neoficiálnej, t. j. slovakizovanej formy češtiny. Pravopisom biblickej formy češtiny na Slovensku bol českobratský pravopis. Bol to pravopis v zásade diakritický, budovaný na princípe fonetickom, etymologickom (uplatňoval sa rozdiel i: y), funkčnom (napríklad funkciou znaku é bolo mäkčiť) a morfologickom (písalo sa dub so zreteľom na tvary dub-a, dub-u atď.). V katolíckom protireformačnom prostredí vznikol z biblickej formy češtiny normalizovaný slovakizovaný variant. V ňom napríklad české hlásky ě, au, ř sa nahradili domácimi hláskami e, ú, r (pena, twár, swú za pena, twář, swau). Neoficiálna slovakizovaná čeština sa najčastejšie používala pri vybavovaní svetskej úradnej agendy. Charakterizuje ju nepravidelný výskyt slovakizmov a konzervatívny pravopis.

[upraviť] Kultúrna slovenčina

Kultivovanie slovenčiny zaznamenalo v mladšej etape predspisovného obdobia vývin v pozitívnom smere. Pre toto obdobie je charakteristické, že sa v ňom od 16. storočia popri latinčine a češtine začala používať aj písomná forma kultúrnej slovenčiny, ktorá sa v 17. a 18. storočí zdokonaľovala, no stále niesla stopy základných areálov slovenských nárečí, s ktorými geneticky súvisela a s ktorými bola v kontakte. Hlavnou príčinou takého stavu bola skutočnosť, že Slovensko v starom Uhorsku, ale ani v Rakúsko-Uhorsku nemalo väčšie centrum, v ktorom by sa bol sústreďoval hospodársky a spoločensko-kultúrny život slovenskej pospolitosti a ktoré by súčasne bolo pôsobilo integrujúco i v procese kultivovania jazyka slovenskej národnosti. Ústna i písaná forma kultúrnej slovenčiny v 16.—18. storočí však bola faktom. V písanej forme sa kultúrna predspisovná slovenčina realizovala v zásade v troch variantoch, ktoré odrážali jazykové zvláštnosti troch hlavných areálov slovenských nárečí. Preto sa hovorí o kultúrnej západoslovenčine, kultúrnej stredoslovenčine a kultúrnej východoslovenčine.

[upraviť] Kultúrna západoslovenčina

Písaná podoba kultúrnej západoslovenčiny vznikla a formovala sa v západoslovenskej oblasti na základe ústnych kultúrnych prejavov, ktoré nadnárečový charakter začali nadobúdať už v čase vzniku miest asi v 12. storočí. Doložená je v 16. storočí. V 17.—18. storočí sa písané prejavy v kultúrnej západoslovenčine zdokonaľovali. Zo žánrov ju najčastejšie reprezentujú dokumentárne žánre (záznamy v mestských knihách, súdne protokoly, korešpondencia a iné), ale nechýbajú ani literárne žánre, záznamy ľudových a poloľudových piesní a podobne. V hláskovej, gramatickej a lexikálnej stavbe tohto jazykového kultúrneho útvaru sa odrážajú základné znaky živej reči nižšej i vyššej honorácie, ktorá pôsobila na západnom Slovensku. Reč tejto vzdelanej vrstvy geneticky súvisela s exponovanými nárečiami, t. j. s nárečiami v okolí Trnavy, Trenčína a Žiliny a s rečou mešťanov týchto miest. Postupne sa ustálili v zásade dva typy kultúrnej západoslovenčiny — južný (trnavský) a severný (trenčiansky). Južný typ charakterizovali osobitosti reči vzdelancov, ktorí pôsobili v Trnave a v jej okolí alebo v Skalici (reč bez dvojhlások, bez mäkkých spoluhlások alebo s ich minimálnym výskytom, s menším počtom deklinačných i konjugačných vzorov a podobne). Severný typ charakterizovali zasa osobitosti reči vzdelancov, ktorí pôsobili v Trenčíne a Žiline a v okolí týchto miest (napríklad výskyt dvojhlások, častejší výskyt mäkkých spoluhlások atd.). Okrem mestskej reči a západoslovenských nárečí písanú formu kultúrnej západoslovenčiny ovplyvňovala čeština (najmä v syntaxi), latinčina a v lexike aj maďarčina a nemčina. V 18. storočí sa jazykovej stavbe kultúrnej západoslovenčiny značne priblížil variant silne slovakizovanej češtiny, ktorý sa formoval v prostredí katolíckych intelektuálov (R. Hadbavný, H. Gavlovič a iní).

[upraviť] Kultúrna stredoslovenčina

v písanej podobe vznikla a vyvíjala sa v stredoslovenskej oblasti na základe ústnych kultúrnych prejavov, ktoré svojím vznikom tiež siahajú ďaleko pred 15. storočie. Súvislé texty sú doložené od 16. storočia. Kultúrnu stredoslo-venčinu najčastejšie reprezentujú dokumentárne a literárne žánre. Zo začiatku 17. storočia je známy aj tlačený text {Ostrihomský rituál, 1625). Na rozhraní 18. a 19. storočia sa rozšírilo organizované zbieranie stredoslovenského slovesného folklóru a inej ústnej literárnej tvorby. Záznamy v prvej polovici 19. storočia vyšli tlačou (J. Čaplovič, P. J. Šafárik, J. Kollár). Jazyk písomností aj tlačí v tomto kultúrnom útvare predspisovnej slovenčiny odráža nadnárečový úzus vzdelanej stredoslovenskej honorácie (kňazov, notárov, správcov a podobne) alebo zemanov. Tento úzus geneticky súvisí s exponovanými stredoslovenskými nárečiami najmä v severozápadnej časti stredného Slovenska, t. j. s nárečiami na dolnej Orave, v Liptove, Turci a na okolí Zvolena. Texty charakterizuje výskyt starších i novších stredoslovenských zvláštností (napríklad / za dl, tl, prípady rat-, lat-, v nominatíve plurálu v slovách prestieralá, lakeť, ražeň, hajdúsi) i mladších osobitostí (napríklad výskyt ä, dvojhlások ie, uo, ia, mäkkých spoluhlások d\ ť, ň, ľ, tvary dobruo, dobrieho). V niektorých textoch sa možno stretnúť aj s javmi charakteristickými pre juhovýchodný areál strednej slovenčiny {dobrího, chodímd). Vyskytujú sa aj javy českého pôvodu (toho dne, když, pak a iné) a v lexike aj slová z latinčiny, nemčiny a maďarčiny.

[upraviť] Kultúrna východoslovenčina

Vo východoslovenskej oblasti vznikla a ďalej sa zdokonaľovala kultúrna východoslovenčina najprv v ústnej a neskôr v písanej podobe. Súvislý písaný prejav v slovenčine z tejto oblasti je doložený už z konca 15. storočia. Je to známy výhražný list mestu Bardejovu asi z roku 1493. Texty v kultúrnej východoslovenčine sa však začínajú častejšie objavovať od polovice 16. storočia tak ako v iných častiach Slovenska. Zväčša sú to dokumentárne žánre (listy, diáre, protokoly a podobne), no nechýbajú ani záznamy folklórneho prejavu a inej literárnej tvorby. Tlačené texty v kultúrnej východoslovenčine sú známe od polovice 18. storočia. V odbornej literatúre sa nazývajú kalvínske tlače. Ich jazyk je už normalizovaný. Pre jazyk písomností, ale aj tlačených kníh v kultúrnej východoslovenčine je charakteristické, že odráža výraznejšie znaky východoslovenských nárečí vo väčšom rozsahu ako jazyk písomností z iných častí Slovenska. Takými znakmi sú napríklad dz, c za staršie ď, ť, mäkkosť spoluhlások ň, ľ, respektíve aj ś, ź, koncovky -och, -om v pluráli pre všetky rody, ba aj niektoré typické slová (napríklad dakle, valal, trimac). Pravda, vyskytujú sa písomnosti aj bez týchto znakov. To naznačuje, že nadnárečový úzus vzdelanej východoslovenskej honorácie (kňazov, notárov a podobne) sa formoval nerovnomerne a zdĺhavo. V textoch býva spravidla menej bohemizmov, no vyskytujú sa polonizmy, menej ukrajinizmy.

[upraviť] Prvé pokusy o normalizáciu slovenčiny

Na konci predspisovného obdobia vzniklo niekoľko pokusov o normalizáciu písaných i tlačených prejavov v kultúrnej slovenčine. Medzi ne patrí pokus R. Hadbavného o normalizáciu jazyka, do ktorého kamaldulskí rehoľníci prekladali Písmo (zachoval sa odpis z rokov 1756—1759). Krátky prehľad pravopisných a gramatických pravidiel jazyka, do ktorého sa prekladalo, je v úvode latinsko-slovenského slovníka Syllabus dictionarii latino-slavonicus (1763). Jazyk prekladu je blízky kultúrnej západoslovenčine, pravda, stopy češtiny sú v ňom výraznejšie. Ďalším normalizovaným textom v kultúrnej slovenčine sú kalvínske tlače. Texty sú vytlačené v kultúrnej východoslovenčine zemplínskeho typu. Niekoľko normatívnych poučiek je v knihe Radosc serca pobožnoho (1758). Pravopis sa opiera o ortografiu súdobej kultúrnej maďarčiny s úpravami (s = š, dy, ty, ny = ď, ť, ň, 's = ž, ts = č, tz = c a iné). Napokon medzi pokusy o normalizáciu slovenského textu patrí aj úsilie J. I. Bajzu. Jazyk jeho literárnej tvorby síce neodráža všeobecnejšie rozšírený úzus, no jeho stavba je relatívne jednotná a sústava grafém a ich používanie sú ustálené. Pravopis pripomína už pravopis bernolákovčiny (w = v, g = j, označovanie ď, ť, ň, ľ, obmedzovanie y a iné).

[upraviť] Od 1787 dodnes (spisovné obdobie slovenčiny)

Spisovné obdobie slovenčiny sa začína od konca 18. storočia. Vtedy sa totiž do života uviedla prvá kodifikovaná forma slovenčiny s nárokom na celospoločenskú platnosť, podrobne opísaná v normatívnych príručkách.

[upraviť] Bernolákovské obdobie (1787-1844)

Obdobie bernolákovskej kodifikácie spisovnej slovenčiny súviselo s vystupňovaným národnouvedomovacím procesom na územiach Rakúskej monarchie. V hospodárskej sfére sa prejavilo toto vystúpenie ako boj domáceho meštianstva presadiť nové formy výroby a obchodu a dosiahnuť spoločensko-politické vymoženosti. V kultúrno-spoločenskej sfére sa do centra dostalo úsilie vzdelancov uvoľniť priestor v Rakúskej monarchii osvietenským ideám a vzdelanosť sprístupniť širším vrstvám. Ďalší krok vpred mohla urobiť aj slovenská pospolitosť, pretože do tohto pokrokového zápasu sa zapojili aj slovenskí vzdelanci (M. Bel, J. Papánek, M. Kollár a iní). Viedenský dvor nemienil zasiahnuť radikálne, odhodlal sa však urobiť aspoň reformy. Známe sú napríklad tereziánske reformy, no život na Slovensku pozitívnejšie ovplyvnili reformy Jozefa II. (1780—1790). Osobitný význam malo jeho rozhodnutie zriadiť na Bratislavskom hrade seminár pre výchovu kňazov, ktorí mali v duchu reforiem pôsobiť medzi slovenským ľudom. Tento novozriadený seminár sa stal ideovou i organizačnou základňou bernolákovského hnutia. Jadrom tohto hnutia bola skupina vlasteneckých filológov (tak sa sama nazývala), ktorá pochopila, že šíriť vzdelanie a osvetu medzi pospolitým ľudom a strednými vrstvami možno len zrozumiteľným a kultivovaným jazykom. Z tohto presvedčenia potom vznikla prvá spisovná forma slovenčiny — bernolákovčina.

Preskúmať vtedajší stav a schopnosť slovenčiny plniť funkciu spisovného jazyka a súčasne sformulovať kodifikačné pravidlá v jej hovorenej i písanej podobe sa podujal A. Bernolák (1762—1813). Začal kritikou dovtedajšieho stavu používania slovenčiny a poznatky zhrnul v diele Dissertatio philologico-critica de literís Slavorum (1787). K nemu pripojil normatívny spis Orthographia (1787), v ktorom sa kodifikuje výber grafém a ich používanie, výslovnosť, písanie veľkých písmen a interpunkcia. Gramatiku kodifikovanej slovenčiny opísal v knihe Grammatica Slavica (1790) a tvorenie slov v spise Etymologia vocum slavicarum (1791). Súčasne pripravoval aj slovník, ktorý však vyšiel až po jeho smrti pod názvom Slowár Slowenskí, Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí (1825-1827).

Pravopis bernolákovčiny je diakritický (á, é, ď, ť, ž a podobne). Uplatňuje sa v ňom princíp foneticko-fonologický (a—á, e—é, d— ď a podobne) a morfologický (Dub vzhľadom na Dub-a, Dub-u). Pri výbere písmen sa rešpektovala tradícia (w = v, g = j, g = g, ale x = ks). Pre hlásky i, í sú iba písmená i, í (písmená y, ý sa nepoužívali). Veľkými písmenami sa píšu aj podstatné mená (Woda, Zima, Dim). Bernolákovčina nemala dvojhlásky, mala však mäkké ď, ť, ň, ľ, páry k—g, dz—dž a podobne. V morfológii prevládali tvary známe v západnej slovenčine (ženám, ulicám, dobrého, cudzého a podobne). V staršej fáze boli v nej viaceré stredoslovenské javy. Napríklad vyskytovala sa dvojhláska ie (wgem, Pgesek), boli tvary s Pánom, o dobrom, padol a iné. V mladšej fáze boli v nej už len západoslovenské javy (wím, Písek, s Pánem, o dobrém, padel a iné). Particípiá, niektoré tvary a slová mali českú podobu (Dúvera, milugíc). Štylisticky bola bernolákovčina primerane diferencovaná. Pomerne dobre je vypracovaný štýl populárno-vedecký (J. Fándly), rečnícky (kázne) a literárno-umelecký (J. Hollý). Geneticky nadväzuje bernolákovčina na kultúrnu západoslovenčinu trnavského typu. Jej stavba však bola inovovaná stredoslovenskými prvkami (ide najmä o ď, ť, ň, ľ). Názor, že A. Bernolák kodifikoval západoslovenské nárečie, je chybný.

Celonárodné uplatnenie bernolákovčina nedosiahla. Rozsah jej rozšírenia sa menil. V staršej fáze negatívne pôsobila napätá situácia, ktorá v Uhorsku vznikla po Francúzskej revolúcii a po odhalení revolučnej činnosti jakobínov (1795). Okrem toho Towarišstwo litterného umeňá, ktoré malo šíriť bernolákovčinu, zakrátko zaniklo.

V mladšom období, keď sa záujem o bernolákovčinu oživil, začali sa črtať nové perspektívy riešenia otázky spisovného jazyka pre Slovákov. Jednu z perspektív naznačili vydania stredoslovenských folklórnych textov (J. Čaplovič, P. J. Šafárik, J. Kollár). Súčasne sa ponúkalo aj iné riešenie. Na strane evanjelických vzdelancov oživlo úsilie presadiť za spisovný jazyk Slovákov češtinu. Pôvodne to mala byť jej oficiálna biblická podoba (B. Tablic, J. Palkovič), neskôr jej minimálne poslovenčená forma (J. Kollár) alebo jej živá podoba pestovaná v Čechách (mladí štúrovci). No bernolákovčina z verejného života natrvalo ustúpila až po dohode roku 1851.

[upraviť] Obdobie štúrovskej kodifikácie (1844-1852)

Obdobie štúrovskej kodifikácie spisovnej slovenčiny sa vymedzuje rokom 1844, keď bola štúrovská spisovná slovenčina oficiálne uznaná, a rokom 1852, keď vyšla príručka s novou kodifikáciou pravopisu. Zo spoločenského hľadiska toto obdobie charakterizuje kulminovanie národnouvedomovacieho procesu, ktoré úzko súviselo so spoločenskou a politickou aktivitou mladšieho pokolenia slovenských vzdelancov. Náplňou tejto aktivity bol zápas proti zvyškom uhorského feudalizmu na Slovensku, boj za odstránenie urbárnych poriadkov, za rozvoj priemyselnej výroby a za demokratizáciu školstva i vzdelanosti. Tieto vymoženosti sa žiadali pre celú slovenskú národnú pospolitosť vrátane širokých ľudových vrstiev. S tým súvisela požiadavka prijať a kodifikovať takú formu spisovnej reči, ktorá by bola živá, perspektívna a ktorá by národ zjednocovala a reprezentovala jeho svojbytnosť. Za takúto reč mladí vzdelanci v štúrovskom období pokladali súdobú kultivovanú stredoslovenčinu. Tá sa im zdala najviac rozšírená, všetkým Slovákom najbližšia, a teda schopná zjednocovať a reprezentovať národnú svojbytnosť. Jej podoba bola už verejnosti známa najmä z Kollárovho diela Narodnie zpiewanky (1834). Neoficiálne sa o zavedení novej spisovnej slovenčiny rozhodlo na porade 14. februára 1843 a po stretnutí s J. Hollým v júni toho istého roku, oficiálne na prvom zasadaní Tatrína v Martine 26.-28. augusta 1844.

Zdôvodniť zavedenie novej spisovnej slovenčiny a sformulovať jej kodifikačné pravidlá pripadlo ústrednej osobnosti štúrovského hnutia Ľ. Štúrovi (1815—1856). Rozhodnutie prijať za spisovnú reč živú formu kultúrnej stredoslovenčiny zdôvodnil v diele Nárečja slovenskuo a potreba písaňja v tomto nárečí (1846). Kodifikačné pravidlá novej spisovnej reči podal v spise Náuka reči slovenskej (1846). Uzákonenie štúrovskej spisovnej slovenčiny odráža súvekú podobu kultúrnej stredoslovenčiny, ktorá geneticky súvisela s ľudovou stredoslovenčinou v severozápadnej časti centrálneho Slovenska v Oravskej, Turčianskej, Liptovskej a Zvolenskej župe. Ľ. Štúr kodifikoval už netradičné písmená ( v, j, g, v bernolákovčine w, g, gˇ). Veľké písmená boli kodifikované približne ako dnes (voda, zima, v bernolákovčine Woda, Zima). V samohláskovom systéme boli v štúrovskej spisovnej slovenčine dvojhlásky ie, ia, ô, ktoré sa zapisovali ako je, ja, uo. Samohlásky mohli byť krátke alebo dlhé. Dôsledne sa rešpektovalo stredoslovenské rytmické krátenie (krúťa, dnes krútia a podobne). Medzi krátkymi samohláskami nebolo ä (vezeň, zavazuje), medzi dlhými nebolo é, ó (ale céra). Pre samohlásky i, í boli len písmená i, /, písmená y, ý sa nepoužívali. Z toho vyplynulo dôsledné označovanie mäkkosti spoluhlások (ďeťi, ňemá, ňjesov). Kodifikované boli len mäkkostné páry d~ď, t—ť, n—ň, mäkké ľ kodifikované nebolo (ťeplo, deň, ťahať, ale leto, lipa, lahkí, král). Medzi spoluhláskami boli domáce páry k—g, dz—dž. Stredoslovenské obojperné y sa v prvej fáze Štúrovskej slovenčiny veľmi často zapisovalo ako u (dáuno, genitív chlapou, ale spev), neskôr spravidla ako v {dávno, pravda, ale inštrumentál ženou). V morfológii prevažovali tvary charakteristické pre strednú slovenčinu. V inštrumentáli singuláru feminína bol tvar na -ou (ženou), v nominatíve—akuzatíve singuláru neutier bol najprv kodifikovaný tvar typu znameňje, neskôr však znameňja, v adjektívnom skloňovaní tvary dobruo, dobrjeho, dobrjemu, o dobrom atď. Tvary /-ového particípia pôvodne mali podobu padov, ňjesov, neskôr padol, ňjesol. Stavba vety v štúrovskej spisovnej slovenčine v zásade zodpovedala stavbe vety ľudového jazyka. No časté sú aj archaické typy viet so slovesom na konci. Aj lexika sa opierala o domáci fond. V terminológii sa často uplatňovali slová z latinčiny a češtiny. Zo štylistického hľadiska sa štúrovská spisovná slovenčina pomerne rýchlo zdokonaľovala. K tradičným štýlom v čase jej trvania pribudol relatívne vypracovaný publicistický a náučný štýl. Vysokú úroveň dosiahli slovesné umelecké žánre.

Kodifikácia novej spisovnej slovenčiny sa štúrovcom nepresadzovala ľahko. Okrem prekonávania ťažkostí, ktoré vyplývali z ich spoločenskej, kultúrnej a politickej angažovanosti (literárna tvorba, vydávanie novín a časopisov, príprava povstania a účasť na ňom a podobne), museli ju brániť proti kritikom z vlastných radov, z mladšieho pokolenia bernolákovcov, ale aj proti výpadom zástancov „upravenej" (slovakizovanej) češtiny. Najaktívnejším kritikom z vlastných radov bol M. M. Hodža. Osteň svojej kritiky zacielil najmä na pravopis. Pokladal ho za „zbavený slovanstva". Presvedčený o správnosti hypotézy, že slovenčina je matkou slovanských jazykov, žiadal zaviesť do jej pravopisu i stavby také javy, ktoré ju spájajú s inými slovanskými jazykmi. Podľa neho takým bolo písmeno i hláska ä (podľa ruského я), písmeno y, mäkké ľ', pôvodne myslel aj na ě (meněj), respektíve aj na w (w Uhriech, Slovákov/, ale prvobyt a podobne). Okrem toho žiadal rozšíriť dvojhlásky (napríklad o iä, iě, iü, öi), ba chcel zaviesť aj trojhlásky a štvorhlásky (napríklad ieu, iéôu a iné). Svoju kritiku a návrhy na opravu pravopisu podal v dielach Epigenes Slovenicus (1846) a Vétín o slovenčine (1848).

Takmer súbežne s kritikou štúrovcov a odmietnutím ich spisovnej slovenčiny vystúpil J. Kollár, hoci predtým o prednostiach slovenčiny a potrebe jej kultivovania sám uvažoval. Odmietavé stanovisko neobyčajne ostro formuloval v článku uverejnenom v zborníku Hlasowé o potrebe jednoty spisowného jazyka pro Čechy, Morawany a Slowáky, ktorý vyšiel v Prahe (1846). V zborníku sú odmietavé príspevky aj iných českých a slovenských činiteľov, pravda, napísané miernejšie. Po týchto vystúpeniach proti štúrovskej slovenčine, respektíve proti jej pravopisu sa ozval M. Hattala za skupinu mladých bernolákovcov. Svoju kritiku však nezacielil na stavbu štúrovskej slovenčiny, lež iba na pravopis. Postavil sa za uplatnenie etymologického princípu a za slavizáciu slovenského pravopisu, t. j. za zavedenie ä, y, mäkkého /', za písanie dvojhlások ie, ia, za zavedenie dlhého ó (s možnou výslovnosťou uo, ú, ó). Tvary dobruo, dobrjeho, dobrjemu žiadal nahradiť tvarmi dobré, dobrého, dobrému a podobne. Kodifikačné pravidlá a opis tejto „upravenej" slovenčiny M. Hattala podal v spise Grammatica linguae slovenicae (1850). Jej podobu v praxi mali verejnosti priblížiť prvé dva zväzky zborníka Poklady kazateľského rečníctva I —II (1849), ktoré redigoval A. Radlinský.

V prvých dvoch rokoch po porážke revolúcie v meruôsmych rokoch sa o Hattalovom kompromise uvažovať nemohlo, a to jednak preto, že viedenský dvor v tomto čase diskriminoval popredných štúrovcov, a jednak preto, že J. Kollár už roku 1849 dosiahol súhlas Bachovej vlády zaviesť na Slovensku staroslovenčinu. V podstate to bola čeština upravená niekoľkými slovakizmami. Napríklad za české ou, nej-, co, tvrdé -d, -t, -n v niektorých podstatných menách malo byť ú, naj-, čo a mäkké -ď, -ť, -ň {kosť, oheň a iné). Táto umelá úprava češtiny sa opierala o mylnú hypotézu, že totiž slovenčina predstavuje len zachované staršie štádium češtiny. A. Radlinský sa zo začiatku rozhodol pre Kollárovu staroslovenčinu a sám v spise Prawopis slowenský s krátkou mluwnicí (1850) podal jej kodifikačné pravidlá. Takto po revolúcii k bernolákovskej a štúrovskej spisovnej slovenčine (používala sa aj biblická forma češtiny) pribudla oficiálna „opravená" čeština.

[upraviť] Obdobie upravenej štúrovskej kodifikácie (1852-1887)

Ďalší vývin pozitívne ovplyvnila skutočnosť, že nepriaznivú situáciu, ktorá vznikla na Slovensku po zavedení Kollárovej staroslovenčiny, si uvedomili aj poprední pred stavitelia slovenskej národnej pospolitosti. Zišli sa na porade v októbri roku 1851 s cieľom nájsť východisko. Na porade sa zúčastnil Ľ. Štúr, J. M. Hurban, M. M. Hodža, A. Radlinský, J. Palárik a Š. Závodník. Výsledkom bol kompromis: reforma pravopisu štúrovskej spisovnej reči s dôrazom na etymologický princíp. To znamenalo zavedenie y, ý, hlások ä, ľ, tvarov dobré, dobrého, dobrému atď. Pravidlá novej kodifikácie spisovnej slovenčiny zhŕňa príručka Krátka mluvnica slovenská (1852), ktorej autorstvo sa pripisuje M. Hattalovi. No na porade sa všetko nevyriešilo. Zostali odlišné postoje k novému kodifikovanému útvaru. Jedni ho pokladali za „skoro číročistú češtinu" (takto aj v úvode príručky), druhí zasa za „opravenú" slovenčinu. A práve týmito odlišnými postojmi bol poznačený začiatok novej etapy vývinu spisovnej slovenčiny. Pre prehľadnosť ju členíme na obdobie upravenej kodifikácie spisovnej slovenčiny, na obdobie martinského spisovného úzu a na obdobie matičného spisovného úzu.

Obdobie upravenej kodifikácie spisovnej slovenčiny sa začína rokom 1852 po vyjdení novej kodifikačnej príručky a končí sa rokom 1887, keď vystúpil S. Czambel s návrhom na konsolidáciu kodifikácie spisovnej slovenčiny. Toto obdobie charakterizuje zložitý zápas o podobu spisovnej slovenčiny, o jednotné, respektíve o inštitučné regulovanie jej kodifikácie v teoretickom i praktickom zmysle a napokon aj o jej širšie uplatnenie v živote slovenského etnika v ťažkých podmienkach maďarizácie.

Už začiatky tohto obdobia naznačili, že kodifikácia a norma spisovnej slovenčiny sa budú konsolidovať len pomaly, nerovnomerne. Tí, čo vychádzali z predpokladu, že slovenčina predstavuje len staršie štádium češtiny, do praxe uvádzali rozličné pravopisné i jazykové javy zo staršej i novšej češtiny (písmená é, w, tvary ruce, nože, od síuhy a podobne). Túto tendenciu odráža prvé vydanie gramatiky J. K. Viktorina Grammatik der slowakischen Sprache (1. vydanie, 1860) a príručka M. Hattalu Mluvnica jazyka slovenského (1864). Tí, čo poslednú reformu pokladali len za úpravu (opravu) slovenčiny, v praxi rešpektovali nový pravopis i menšie tvaroslovné úpravy, v zásade sa však držali normy štúrovskej spisovnej slovenčiny. Táto tendencia je evidentná vo vydaniach literárnej a publicistickej tvorby žijúcich štúrovcov a ich nasledovníkov. Priaznivejšie podmienky na príklon spisovnej slovenčiny k živej domácej jazykovej realite vznikli roku 1859 po porážke rakúsko-uhorských vojsk, po ktorej viedenský dvor v snahe zabezpečiť si vnútornú stabilitu moci prisľúbil národnostiam isté politické slobody a vymoženosti. Je pravda, že toto počínanie viedenskej vlády zosilnilo maďarizačný tlak, no súčasne vyvolalo jeho paralyzáciu tým, že sa zaktivizoval politický život na Slovensku (vznikli noviny Pešťbudínske vedomosti, uskutočnilo sa národné zhromaždenie v Martine, vyhlásilo sa Memorandum a iné). Súčasťou tejto aktivity sa stal zápas o spisovnú slovenčinu, o jej širšie uplatnenie v národnom živote, v školách a v tlači. Priaznivá atmosféra tohto obdobia sa odzrkadlila už v 2. a 3. vydaní Viktorinovej gramatiky (1862, 1865), v ktorých je zrejmý príklon k slovenskej jazykovej realite (napríklad za který, se, byl v 1. vydaní je v nich už ktorý, sa, bol a podobne).

Po založení Matice slovenskej roku 1863 sa naskytla možnosť spisovnú slovenčinu regulovať inštitučné a hlbšie ju poznávať výskumom. Matica slovenská sa tejto možnosti ti chopila. O zjednotenie a ustálenie kodifikácie a normy spisovnej slovenčiny sa mal starať jazykovedný odbor, ktorý mal súčasne pripraviť rukopis slovníka spisovnej slovenčiny. Toto prekazilo tzv. rakúsko-uhorské vyrovnanie.

[upraviť] Obdobie martinského spisovného úzu (1887-1919)

Roku 1867 sa uskutočnilo tzv. rakúsko-uhorské vyrovnanie, ktoré znamenalo pre nemaďarské národnosti v Uhorsku koniec sľubným perspektívam. Na Slovensku sa po tejto politickej zmene dokorán otvorili brány maďarizácii. Matica slovenská nestačila splniť svoj program, pretože ju roku 1875 zatvorili. Ešte predtým zrušili slovenské gymnáziá. Tieto násilné zásahy mali, pochopiteľne, negatívny vplyv na ďalší rozvoj spisovnej slovenčiny. Jej posledná kodifikácia i norma sa značne rozkolísali. Nerovnomerne sa začalo používať napríklad ä (hlädať, zemän), písmená y, ý (ližica, blískať sa, kryk, pytvať a iné), nedôsledne sa označovala mäkkosť ď, ť, ň, ľ (Jeleň, popol' a podobne). V tvarosloví bola nejednotnosť, v lexike sa nadmieru začali objavovať rusizmy. Ba v niektorých tlačených dielach sa začali uplatňovať nekodifikované pravopisné pravidlá (napríklad vo vydaniach tvorby S. Chalúpku). Prirodzene, takáto prax sa čoraz viac stávala predmetom kritiky. Odborne fundovaná bola najmä kritika slovenského jazykovedca S. Czambla. Jeho vystúpením v prospech konsolidácie spisovnej slovenčiny sa začalo nové obdobie vývinu spisovnej slovenčiny — obdobie martinského spisovného úzu.

Toto obdobie možno ohraničiť rokmi 1887—1919. Je to teda etapa vývinu spisovnej slovenčiny od vystúpenia S. Czambla po obnovenie Matice slovenskej krátko po vzniku ČSR. Z hľadiska kultúrno-spoločenského vývinu je obdobím zosilneného maďarizačného útlaku, ktorý zužoval priestor používania spisovnej slovenčiny a obmedzoval jej cieľavedomé kultivovanie.

Na začiatku obdobia martinského spisovného úzu pôsobilo na Slovensku niekoľko ustanovizní (vydavateľstiev, redakcií, spolkov aj individuálnych pracovísk a podobne), ktoré vlastne nahrádzali inštitúcie regulovania a v istom zmysle aj zjednocovania spisovnej slovenčiny. Robilo sa to redakčnou prácou, úpravou rukopisov, ale aj publikovaním článkov o slovenčine, o jej kultivovaní, o jej dejinách a napokon aj tvorbou písaných textov, pestovaním tradičných štýlov a podobne. Najvýznamnejšie centrum s takými ustanovizňami bol Martin (okrem neho Trnava, Liptovský Mikuláš a iné mestá). V Martine boli redakcie slovenských časopisov (Slovenské pohľady, Národnie noviny), tu sa vydávali a tlačili slovenské literárne diela, pôsobili tu spolky, v ktorých sa pestovalo slovenské hovorené slovo, a konečne pôsobili tu aj významné osobnosti slovenského národného života (S. Hurban Vajanský, J. Škultéty a iní).

Pre vývin spisovnej slovenčiny v tomto období bolo dôležité, že s poprednými osobnosťami martinského centra, najmä s J. Škultétym, spolupracoval jazykovedec S. Czambel (1856—1909). Bol vysokým vládnym úradníkom v Pešti, no uvedomelé sa hlásil k svojmu slovenskému pôvodu. Prednosťou jeho kodifikačnej práce bolo, že postupoval podľa vedecky zdôvodnenej koncepcie, a pritom sa opieral o súveké jazykovedné teórie a fakty živého jazyka. Je pravda, že ku kodifikácii a skúmaniu normy pristupoval ako historik jazyka (mal slavistické mladogramatické vzdelanie), ale na rozdiel od analogického, z hľadiska spisovnej slovenčiny umelého historizmu svojho učiteľa M. Hattalu budoval na kontinuite a autochtónnosti jazykového vývinu. Živú jazykovú realitu chápal ako výsledok vývinu. Najprv sa venoval kritike vtedajšej jazykovej praxe a starších foriem slovenského pravopisu. Poznatky zhrnul v spisoch Príspevky k dejinám jazyka slovenského (1887) a Slovenský pravopis (1890). V pravopise sa zastával etymologického princípu, no písanie y, ý, hlások ä, ď, ť, ň, /'spresňoval a zdôvodňoval. Presvedčený o dôležitosti kontinuity vo vývine jazyka odstraňoval „neživé" historizmy a kodifikoval im zodpovedajúce „živé" historizmy. Napríklad Hattalove tvary ruce, nože, od siuhy nahrádzal tvarmi ruke, nohe, od sluhu a podobne. Svoju kodifikáciu i normu v podobe pravidiel zhrnul v príručke Rukoväť spisovnej reči slovenskej (1902). Ešte za svojho života súhlasil so zavedením živých javov v martinskom úze (napríklad vidieť, mlieť, koniec, beriem, berieš, voľba, čo vo funkcii ktorý a iné), ktoré potom uplatnil J. Škultéty v 2. a 3. vydaní Rukoväti (1916, 1919). Oprávnenosť kodifikácie opretej o kontinuitu jazykového vývinu chcel S. Czambel dokázať skúmaním vývinu slovenčiny a výsledkov tohto vývinu — slovenských nárečí. Svoje názory publikoval v diele Slováci a ich reč (1903) a nárečový materiál v knihe Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov I (1906). V tejto knihe stačil spracovať iba materiál východoslovenských nárečí, pretože roku 1909 zomrel. S. Czambel bol presvedčený, že slovenčina vznikla z praslovanského južnoslovanského základu a že jej dnešný západoslovanský ráz nadobudla asi od 14. storočia počeštením a sčasti popoľštením. Táto teória o pôvode slovenčiny je dnes v zásade prekonaná.

[upraviť] Obdobie matičného spisovného úzu (1919-1945)

Obdobie matičného spisovného úzu trvalo od obnovenia Matice slovenskej roku 1919 do skončenia druhej svetovej vojny roku 1945. V tomto období sa spisovná slovenčina vyvíjala v nových podmienkach. Už rok totiž jestvovala Československá republika, ktorá pre ďalší rozvoj slovenského národa zabezpečovala omnoho priaznivejšie podmienky ako predtým polofeudálne Rakúsko-Uhorsko. Pre rozvoj spisovnej slovenčiny bolo obzvlášť dôležité, že v tomto období k tradičným formám regulovania a ustaľovania jej kodifikácie i normy pristúpila inštitučná a neskôr aj vedeckovýskumná forma. Zabezpečovať a plniť úlohy spojené s týmito formami pripadlo obnovenej Matici slovenskej. V tomto období prevládalo v jazykovej praxi úsilie presadiť zásady matičného spisovného úzu. Spočiatku išlo o Czamblovu kodifikáciu s úpravami J. Škultétyho v 3. vydaní Rukoväti (1919). V praxi však táto snaha už od začiatku narážala na ťažkosti. Moc v štáte si upevnili centralisticky orientovaní politici aj verejní činitelia, ktorí sa usilovali uviesť do života ideológiu čechoslovakizmu. Jazyková otázka, najmä v súvislosti s neujasneným pomerom češtiny a slovenčiny, sa v ČSR vyhrotila vnucovaním idey o jednotnom československom národe s jedinou rečou v dvoch spisovných formách. Obavy zo zneužitia jazykovej otázky boli vo vtedajších politických kruhoch o to väčšie, že na Slovensku sa súčasne aktivizovalo politicky organizované autonomistické hnutie. Jazykovú situáciu komplikovala aj skutočnosť, že po príchode väčšieho počtu českých pracovníkov z rozličných odborov a učiteľov na Slovensko neúmerne vzrastal vplyv češtiny na spisovnú slovenčinu, ktorej norma i kodifikácia boli aj tak rozkolísané. V jazykovej praxi nastala neistota a v kodifikácii dvojkoľajnosť (tzv. kodifikačný paralelizmus).

Začiatky dvojkoľajnosti v kodifikácii spisovnej slovenčiny po prvej svetovej vojne možno pozorovať už v prvom decéniu existencie ČSR. Okrem 3. vydania Czamblovej Rukoväti (1919) s úpravou J. Škultétyho, ktorá v podstate reprezentovala matičný spisovný úzus, bola oficiálne ako učebnica schválená aj gramatika J. Damborského Krátka mluvnica slovenská so zvláštnym zreteľom na pravopis (1927). Táto príručka pri historickom pohľade na javy vychádzala z výkladov o vývine češtiny v prácach J. Gebauera a pri kodifikácii sa opierala o staršiu Czamblovu kodifikáciu, t. j. bez úprav J. Škultétyho (kodifikovali sa formy typu videť, mleť, konec, berem, bereš atď.).

Výraznejší paralelizmus v zavádzaní kodifikácie spisovnej slovenčiny do praxe vznikol po vyjdení Pravidiel slovenského pravopisu roku 1931. Aj táto prvá príručka slovenského pravopisu rámcovo vychádzala zo staršieho variantu Czamblovej kodifikácie, no príklon k češtine, respektíve k bohemizmom, ktoré v danom období prenikali do slovenčiny, je v nej väčší, systematickejší. Pri kodifikácii sa spravidla dávala prednosť javom spoločným češtine a slovenčine (vedeť, mleť, bereš), niekedy sa kodifikovalo české znenie (mučedlník, tlumiť, ohrožený) alebo sa pripúšťalo slovenské i české znenie (napríklad prášok : prášek, lakeť: lokeť, rakyta : rokyta, sloboda : svoboda a podobne). V lexike sa okrem domácej slovnej zásoby niekedy presadzovali len české slová (mluviť, nabídka, proťajší, zedník) alebo české a slovenské slová popri sebe (typ kozel: cap). V niektorých prípadoch sa žiadalo českými slovami nahrádzať hungarizmy a germanizmy (napríklad namiesto fľaša, faloš, kefa má byť láhva, klam, kartáč).

O Pravidlách, o ich kodifikácii a cieľoch sa rozprúdila diskusia. Námietky vznikli aj v časti českej inteligencie. Na Slovensku väčšia časť inteligencie vydanie Pravidiel chápala ako čin namierený proti svojbytnosti slovenského národa a dovolávala sa nápravy. Roku 1932 vznikol časopis Slovenská reč, ktorý sa stal orgánom Matice slovenskej. Program činnosti redakcie bol formulovaný ako starostlivosť o zachovanie osobitosti (svojskosti) spisovnej slovenčiny. Podľa neho v hláskosloví a tvarosloví sa treba držať matičného spisovného úzu, v syntaxi a frazeológii vzorom má byť ľudová reč a jazyk v dielach významných spisovateľov, slovník sa má budovať z domáceho fondu, slovám českého a germánskeho pôvodu sa podľa možností treba vyhýbať. Pre jazykovú prax to znamenalo dodržiavať pravopis podľa martinského spisovného úzu (prášok, lakeť, rakyta, vidieť, mlieť, koniec, beriem, berieš atd\). V lexike sa mali používať slová zaužívané v slovenčine a zavádzať slová z nárečí alebo z diel dobrých spisovateľov. No v tomto bode plnenie programu narazilo na ťažkosti, ktoré vyplývali z teoretickej a výskumnej nepripravenosti riešiť lexikologické otázky spisovného jazyka. Početné články v Slovenskej reči v jej najstarších ročníkoch prezrádzajú, že tento nedostatok nahrádzali zásady puristickej praxe. Často sa neodporúčali slová v slovenčine už skôr zaužívané a za „neodporúčané" slová (za české alebo nemecké, ba aj domáce) sa niekedy presadzovali menej známe nárečové slová, respektíve exkluzívne regionalizmy. Osudy odporúčaných i neodporúčaných slov boli rozličné. Z odporúčaných slov v spisovnej lexike natrvalo zostali predovšetkým slová, ktoré už predtým mali pevné miesto v spisovnej slovnej zásobe (napríklad hovoriť, reč, oznámiť, úroda, šošovica, vidiek, cintorín za mluviť, mluva, sdeliť, skľúdzeň, čočka, vonkov, hrobitov). Niektoré neodporúčané slová zostali synonymami odporúčaných slov (napríklad rôzny : rozličný, niečo : dačo, mzda : pláca), iné sa pociťujú ako hovorové alebo knižné (spústa, započať a iné). Viaceré neodporúčané slová zanikli (napríklad nabídka, otázať sa, válka, ložnica, dnes ponuka, opýtať sa, vojna, spálňa).

V druhej polovici obdobia matičného spisovného úzu pribudla k možnostiam regulovania a ustaľovania kodifikácie spisovnej slovenčiny vedeckovýskumná forma. Práca sa sústreďovala v jazykovednom odbore Matice slovenskej. Cieľom bolo preskúmanie možnosti pravopisnej reformy, príprava novej pravopisnej príručky a reprezentatívneho slovníka spisovnej slovenčiny. Z úvah o pravopisnej reforme pozornosť verejnosti upútal návrh vrátiť sa k štúrovskému pravopisu, t. j. bez ypsilonu s označovaním mäkkosti ď, ť, ň, ľ. V nových Pravidlách slovenského pravopisu (1940) sa však návrh nerealizoval. Tieto Pravidlá v zásade kodifikovali matičný spisovný úzus s menšou revíziou starších puristických zásahov do spisovnej lexiky. Realizovali sa aj práce na slovníku spisovnej slovenčiny, ale pre vojnové a povojnové udalosti vyšiel len jeden zväzok

[upraviť] Literatúra

• Krajčovič, R.: Pôvod a vývin slovenského jazyka. Bratislava: SPN, 1981