Christian de Portzamparc
Z Wikipédie
| Christian de Portzamparc | |
|---|---|
| francúzsky architekt
|
|
| Narodenie | 9. máj 1944 Casablanca, Maroko |
|
Pozri aj Biografický portál |
|
Christian de Portzamparc, celým menom Christian Urvoy de Portzamparc (* 9. máj 1944, Casablanca, Maroko) je francúzsky architekt a urbanista. Je držiteľom mnohých ocenení. V roku 1994 sa stal prvým francúzskym architektom oceneným najprestížnejšou Pritzkerovou cenou udeľovanou za architektúru, ktorá je v tomto odbore ekvivalentom Nobelovej ceny. Toto vyznamenie ho zaradilo medzi renomovaných svetových architektov. Tento, v čase ocenenia, relatívne mladý francúzsky architekt, vysoko rešpektovaný odborníkmi z celého sveta tvrdí, že bol „návrhárom, ktorý maľoval predtým, ako sa rozhodol byť architektom.”
Obsah |
[upraviť] Životopis
[upraviť] Mladosť
Christian Urvoy de Portzamparc sa narodil 9. mája 1944 v hlavnom meste Maroka Casablanke, v rodine francúzskych rodičov bretónskeho pôvodu. Len pár mesiacov po jeho narodení sa rodina presťahovala do Marseille.
„Keď som mal trinásť rokov, začal som sa zaujímať o umenie. Pamätám si, ako som videl Le Corbusierove skice, a to zvýšilo môj záujem nielen o umenie, ale začal som uvažovať aj o architektúre,” hovorí Portzamparc. Jeho tvorba bola ovplyvnená svetovými architektami, ako napríklad Richard Meier a Kenzo Tange.
[upraviť] Štúdium
V rokoch 1962 – 1969 študoval Christian de Portzamparc na École Nationale Superieure des Beaux – Arts v Paríži, menovite v ateliéri Eugènea Beaudouina, ktorý výrazne podporoval jeho talent. Neskôr pokračoval pod vedením Georga Candilisa. Počas štúdia bol jeho názor na povolanie architekta značne odlišný. „Architektúra mi pripadá príliš byrokratická a nedostatočne slobodná, v porovnaní s umením, a modernistickými ideálmi, ktoré som predtým uctieval. Začínam sa kriticky pozerať na môj prvý vzor, ktorým bol Le Corbusier.”
V roku 1966 strávil rok štúdiom teórie architektúry a histórie na Columbia University v New Yorku, USA. Býval v Greenwich Village a užíval si život umelca. „Čítal som, písal a stretával ľudí. Bol som fascinovaný New Yorkom,” tvrdí.
Po ukončení štúdia, v roku 1969, nezačal pracovať ako architekt. Stal sa členom skupiny sociológov a psycho-sociológov. Predmetom ich štúdia bol život ľudí v rezidenčných štvrtiach. Počas tohoto obdobia našiel cestu k pochopeniu architektúry a sociálnej zodpovednosti. „Uvedomil som si, že architektúra nemusí byť schopná vytvoriť dokonalú skutočnosť, ale ja ako architekt, sa o to môžem pokúsiť.”
[upraviť] Práca architekta
V roku 1970 si v Paríži založil vlastnú architektonickú firmu. Jeho ateliér zamestnáva od 15 do 30 ľudí. Je situovaný v päťpodlažnej budove so svetlíkom, ktorá v minulosti slúžila ako umelecké štúdio. „Je to stará budova, ale v porovnaní s väčšinou budov v meste je moderná, z 30. rokov, svetlá a biela, v štýle esprit nouveau, ktorý bol inšpirovaný Le Corbusierom.” Jeho vlastná kancelária má približné rozmery 16x14 stôp. Nachádza sa tu pracovný stôl, voľné plochy zaberá množstvo kníh, skicárov, modelov a všetko, čo sa nahromadilo rokmi práce. „Väčšinu mojich prác robím tak, že sa pohybujem po celom ateliéri, nielen v mojom malom priestore.”
[upraviť] Rodina
Rodinné korene sú v Bretónsku, kde žijú jeho rodičia. Otec je vodným inžinierom. Má dvoch bratov, bankára a psychoanalytika a tri sestry, z ktorých jedna je urbanistická sociologička. V súčasnosti žije Portzamparc v Paríži s manželkou Elizabeth, a dvomi synmi, Sergeom a Philipom. Manželka Elizabeth de Porzamparc prišla do Francúzska z brazílskeho Rio de Janeira, keď mala 18 rokov. Stretli sa v roku 1981 na urbanistickom workshope a diskusiách o dizajne a architektúre. Ich milostný vzťah prerástol do manželstva. Elizabeth je nábytkovou dizajnérkou. Spravuje vlastnú galériu v Paríži, ktorá je známa množstvom novátorských výstav nábytku, dizajnu a architektúry. Nábytok z jej dizajnérskej dielne je možné vidieť v National Assembly a v zbierkach múzea Arts Decoratifs v Paríži.
[upraviť] Tvorba
Prvým významným zrealizovaným projektom bola vodná veža v Marné-la-Vallé neďaleko Paríža (1971-74). Nasledovala verejná výstavba Les Hautes Formes v Paríži (1975-79). Tu Portzamparc rozvíjal lyrické, rozcítené tvary, ktoré boli prirovnávané k priam hudobnému priblíženiu sa k moderne.
V priebehu ďalších piatich rokov prešlo Francúzsko dôležitými spoločenskými zmenami, ktoré boli podnietené študentskými štrajkmi. Výsledkom týchto zmien bolo, že väčšina architektov Portzamparcovej generácie smerovala k radikálnejšej ľavicovej filozofii. Medzi nimi sa našli takí, ktorí verili, že architektúra nemôže napomáhať sociálnej revolúcii, z dôvodu, že je buržoáznym umením. Portzamparcova filizofia je realistickým zlúčením pragmatizmu a politiky. Portzamparc hovorí: „Architekt sa podieľa na pozitívnom budovaní sveta. Keď vám bola daná úloha, ktorú máte realizovať, stávate sa súčasťou spoločnosti. Musíte si uvedomiť zodpovednosť za konštrukčný aspekt , zašpiniť si ruky v procese tvorby sveta a ovplyvňovaní kvantity poriadku či zmätku.”
Napriek skoro barokovému vzhľadu jeho kompozícii, je Portzamparcova tvorba jasným príkladom postmodernistických tendencií.
Väčšina stavieb sa nachádza vo Francúzsku. Jednou z najznámejších je Cité de la Musique. Súbor objemov bol situovaný na parížske predmestie a postavený v dvoch fázach. Prvá časť, sídlo Národného konzervatória hudby a tanca bolo dokončené v roku 1990. Druhá časť sálových priestorov pre verejnosť bola daná do prevádzky začiatkom roku 1995. Cité de la Musique, známe v celej Európe, bolo jedným z veľkolepých projektov, ktorý bol publikovaný v architektonickej tlači po celom svete. Španielsky časopis DiseñoInterior píše: „ Stavba lyrických kvalít, plan belostí a neprehľadnuteľností, je protikladom transparentných a iných technologických prístupov, tak typických pre nový francúzsky akademizmus.” Táto stavba priniesla Portzamparcovi Pritzkerovu cenu v roku 1994.
Ďalším z projektov bolo Erik Satie konzervatórium. Tento projekt sa začal realizovať v roku 1981, keď Portzamparc vyhral súťaž na jeho realizáciu. Bol zaradený do skupiny postmodernistických stavieb. Architekt osobne ho nekategorizoval, a upozornil na jeho ďalšie kvality, ktoré sú dôkazom množstva vlastného štýlu.
Nasledovali projekty ako rozšírenie Bourdelleovho múzea v Paríži (1988-92), bytová výstavba Nexus World, vo Fukoke (1989-92), sídlo Paul Riquet v Nanterre (1990), obytný komplex ZAC Bercy v Paríži (1991-94),veža Crédit Lyonnais, postavená nad železničnou stanicou v Lille v tvare čižmy (1992-95), sídlo Parc Nord v Nanterre (1994), obnova a prístavba k Palais des Congres Porte Maillot v Paríži (1996-99), veža LVHM v New Yorku (1996-99), veža pre japonskú spoločnosť Bandai, zaoberajúcu sa produkciou hračiek v Tokyu (1999), nová koncertná sieň v Luxembergu (1996-03), budova súdu v Grasse (2000), administratívna budova a televízne štúdio Boulogne-Billancourt v Bologni (2000), francúzske veľvyslanectvo v Berlíne (2002), Tour Granite pre Société générale v Parížskom La Défense, ktoré je vo výstavbe(2002-07), Cidada de Musica v Rio de Janeire (2002-07), sídlo du Monde v Paríži (2004), knižnica, médiatéka a planetárium Les Champs-Libres v Rennes (2006), múzeum Hergé v Louvain-la-Neuve (2007-2009).
[upraviť] Realizácie
- tanečná škola de l'Opéra de Paris, Nanterre, Francúzsko, 1983-87
- Cité de la Musique, Paríž, Francúzsko – cena prix de l'Équerre d'Argent, 1985-95
- rozšírenie Bourdelleovho múzea, Paríž, Francúzsko, 1988-92
- bytová výstavba Nexus World, Fukuoka, Japonsko, 1989-92
- sídlo Paul Riquet, Nanterre, Francúzsko, 1990
- obytný komplex ZAC Bercy, Paríž, Francúzsko, 1991-94
- veža Crédit Lyonnais, Euralille, Lille, Francúzsko, 1992-95
- sídlo Parc Nord (aka MH51), Nanterre, Francúzsko, 1994
- veža LVHM, New York, USA, 1996-99
- obnova Palais des Congres Porte Maillot, Paríž, Francúzsko, 1996-99
- veža pre spoločnosť Bandai, Tokio, Japonsko, 1999
- nová koncertná sieň Luxemberg, Luxembursko, 1996-2003
- administratívna budova a televízne štúdio Boulogne-Billancourt, Bologna, Taliansko, 2000
- budova súdu, Grasse, Francúzsko, 2000
- francúzske veľvyslanectvo, Berlín, Nemecko, 2002
- Tour Granite pre Société générale, Paríž La Défense, Francúzsko – vo výstavbe, 2002-07
- Cidada de Musica, Rio de Janeiro, Brazília, 2002-07
- sídlo du Monde, Paríž, Francúzsko, 2004
- knižnica, médiatéka a planetárium Les Champs-Libres, Rennes, Francúzsko, 2006
- múzeum Hergé, Louvain-la-Neuve, Belgicko – predpokladané ukončenie prác 2009, 2007-09
[upraviť] Ocenenia
- French New Architectural Program, 1975
- Paris Grand Project International Competition, 1983
- Equerre d´ Argent, 1988
- L´ Ordre des Arts et des Lettres, 1989
- Grand Prix za architektúru za stavbu La Ville de Paris, 1990
- medaila od Francúzskej Akadémie Architektov, 1992
- International Grand Prix za architektúru, 1993
- Pritzkerova cena, 1994
- Equerre d´ Argent, 1995
- Grand Prix za urbanizmus, 2004
[upraviť] Publikácie o Christianovi de Portzamparc
- La Cite de la musique. Paris : Societe francaise de promotion artistique, 1996.
- Euralille : the making of a new city center : Koolhaas, Nouvel, Portzamparc, Vasconti, Duthilleul : architects, 1996.
- Christian de Portzamparc : scenes d'atelier : album de l'exposition, 1996.
- Christian de Portzamparc : genealogie des formes = genealogy of forms,1996.
- The Pritzker Architecture Prize 1994 : presented to Christian de Portzamparc, 1994.
- Christian de Portzamparc architecte de la danse : Ecole du ballet de l'Opera de Paris a Nanterre, 1990.
[upraviť] Literatúra
- Steele J.: Architecture today, Phaidon Press, 1997, London.
- The Phaidon Atlas of contemporary world architecture, Phaidon Press, 2004, London.
- Jodidio P.: Architecture now!, Taschen, 2001.
- Jodidio P.: Súčasní architekti , Taschen, 2003.
[upraviť] Externé odkazy
- Findarticles
- Pritzkerprize Zdroj všetkých citácií v tomto článku.
- Diplomacie
- fr.wikipedia
