V2 (raketa)
Z Wikipédie
| Raketa V-2 | |
|---|---|
 |
|
| Celková dĺžka | 14,00 m |
| Priemer | 1,65 m |
| Vzletová hmotnosť | 12 805 kg (max.) |
| Dolet | 300 km |
| Hmotnosť bojovej hlavice | 1 000 kg |
| Počet stupňov | 1 |
| Motory | 1 × A-4 |
| Ťah | 270 kN |
| Doba funkcie | 63 s |
| Okysličovadlo | kvapalný kyslík |
| Palivo | metanol |
| Rez raketou V-2 | |
 1. Bojová hlavica 2. gyroskopický navádzací systém 3. radiový prijímač navádzania 4. palivo (zmes alkoholu s vodou) 5. trup rakety 6. okysličovadlo (kvapalný kyslík) 7. nádrž peroxidu vodíka 8. Nádrže stlačeného dusíka 9. Vyvíjač pary (z peroxidu) 10. Palivové čerpadlo 11. Prívod paliva a okysličovadla 12. Rám motora 13. spaľovacia komora motora 14. stabilizačné krídla 16. riadiace klapky (smer spalín) 17. riadiace krídelká |
|
Raketa V2 (po nemecky: Vergeltungswaffe 2, zbraň odplaty, alebo A4 ako skratka z Aggregat 4, štvrtý typ rakety) bola raná balistická raketa použitá Nemeckom v 2. svetovej vojne proti Spojenému kráľovstvu a Belgicku na ostreľovanie vojenských a civilných cieľov. Išlo o jednu z tajných Hitlerových zbraní, ktorými chcel zvrátiť priebeh vojny. Zbraň však bola nasadená príliš neskoro na to, aby ovplyvnila prebiehajúce boje.
Raketa V-2 bola prvou kvapalinovou balistickou strelou s inerciálnou navigáciou nasadenou do boja. Uspešný vývoj rakety predstavoval obrovský skok na poli raketových a príbuzných technológií. Vývojový program financovaný nacistickým Nemeckom stál viac v prepočte viac ako 2 miliardy dolárov v cenách roku 1944.
Obsah |
[upraviť] Vývoj
Šéfom projektu bol generál Walter Dornberger. Členom tímu bol aj Wernher von Braun, ktorý neskôr okrem iného naprojektoval aj americkú raketu Saturn V pre program letov na Mesiac Apollo. Vývojové stredisko sa nachádzalo v dedinke Peenemünde na severovýchode Nemecka.
Ku koncu vojny mali obe strany spojencov snahu získať konštrukčné plány, či celé rakety V-2. Západným spojencom sa počas operácie Paperclip podarilo získať nielen kľúčový konštrukčný tím Wernhera von Brauna ale aj niekoľko desiatok kusov hotových rakiet. Sovieti oproti tomu získali celý rad menej významných odborníkov a museli svoje rakety postaviť z niekoľkých častí rôznych rakiet. Aj napriek tomu sa im podarilo postaviť cca 20 rakiet. Rakety boli neskôr na oboch stranách testované a použité ako predlohy pre ďalší vývoj vlastných rakiet.
Priamymi následovníkmi tejto rakety sú aj bojové rakety z rodiny známej pod názvom Scud.
[upraviť] Technické detaily
Navigačné zariadenie, založené na princípe gyroskopickej plošiny, umožňovalo dosiahnuť presnosť zásahu cieľa 17 km pri dolete rakety 300 km. Výškový dostup sa pohyboval okolo 85 km.
Pohon rakety, ktorej hmotnosť vrátane bojovej hlavice sa blížila k 13 tonám, zabezpečoval raketový motor na tekuté pohonné hmoty. Ako okysličovadlo využíval 4 900 kg kvapalného kyslíka, ako palivo potom 3 800 kg metanolu. Vyvíjaný ťah takmer 27 ton bol motor schopný poskytovať po dobu 68 sekúnd. Po ukončení činnosti raketového motora bola rýchlosť letiacej rakety 1 400 m/s.
Raketový motor bol vtedajším najvýkonnejším raketovým motorom a vrcholom raketovej techniky. Jeho hmotnosť, vrátane pomocných agregátov, bola 980 kg. Zásobovanie spaľovacej komory pohonnými hmotami z nádrží zabezpečovalo turbočerpadlo poháňané turbínou spaľujúcou peroxid vodíka. Pohonné hmoty boli do spaľovacej komory vstrekované sústavou 1 224 vstrekovacích trysiek.
[upraviť] Výroba rakiet
Hromadná produkcia rakiet V-2 sa začala v podzemní továrne Mittelwerk (tiež Dora Mittelbau) ukrytej pod horou Kohnstein blízko Nordhausenu v Durínsku. Išlo pritom o pobočku koncentračného tábora Buchenwald, odkiaľ pochádzala väčšina nasadených zajatcov.
Ku koncu roka 1943 bolo v príšerných podmienkach továrne Kohnstein nasadených okolo 10 500 robotníkov. Mnoho z nich v nacistických továrňach našlo svoju smrť. Iba medzi októbrom 1943 a marcom 1944 zomrelo pri výrobe rakiet 2 900 zajatcov. V najkrutejších obdobiach dosahovali denné straty až 100 robotníkov. Celkom tu malo zahynúť okolo 20 000 zajatcov[1]. Najväčšiu časť robotníkov predstavovali ruskí, francúzski a poľskí Židia a ďalej vojnoví zajatci a nemeckí nútene nasadení pracovníci. Pretože sa rakety vyrábali v zajateckých pracovných táboroch, ich výroba zápasila s veľkým množstvom sabotáži. To sa prejavilo na pomerne veľkej bojovej poruchovosti rakiet - veľká časť sa ich po vypustení zrútila späť na štartovacie rampy.
[upraviť] Bojové nasadenie
Celkom bolo v priebehu 2. svetovej vojny vyrobených viac ako 6 000 rakiet V-2, z ktorých na nepriateľské ciele bolo odpálených takmer 3 172. Medzi najčastejšie ciele rakiet V-2 patril Londýn , proti ktorému bolo vypálených 1 358 rakiet a ďalej belgické Antverpy, na ktoré bolo vypálených 1 610 rakiet. Aby boli spôsobené čo najvyššie škody s maximálnym zaskočením obyvateľstva, boli rakety odpaľované najčastejšie krátko po polnoci. V rámci skušobných testov a výcviku bolo odpálených ďalších 1 000 až 1 750 rakiet.
[upraviť] Poznámky
- ↑ Tieto údaje uvádza napr. renomovaný západonemecký týždenník Zeit, Die Hölle unter dem harz, In DIE ZEIT, č. 38, 14. október 2006, str. 42.
[upraviť] Zdroje
- Tracy Dungan: V-2: A Combat History of the First Ballistic Missile. Westholme Publishing ([1]) 2005, ISBN 1594160120
