Príčiny druhej svetovej vojny
Z Wikipédie
Druhá svetová vojna je dodnes najväčší a najrozsiahlejší ozbrojený konflikt v dejinách ľudstva, ktorý stál život asi 45 až 60 miliónov ľudí. Boje prebiehali v Európe, Ázii a Afrike a zúčastňovali sa na nich muži i ženy aj z oboch ďalších obývaných kontinentov: Ameriky a Austrálie. Počas šiestich rokov trvania zomreli desiatky miliónov civilistov, milióny príslušníkov ozbrojených síl, boli zničené celé mestá a spôsobené nevyčísliteľné škody na majetku a kultúrnom dedičstve ľudstva. Ich bezprostrednými príčinami bolo napätie vyvolané chybne koncipovanou Versaillskou zmluvou, Veľká hospodárska kríza na prelome 20. a 30. rokov, ktorá kriticky oslabila všetky štáty a ich vlády ako aj slabosť Spoločnosti národov a mocností, ktoré mali udržovať svetový mier a dohliadať na dodržovanie versaillského systému.
Obsah |
[upraviť] Nespokojní a ich požiadavky
[upraviť] Porazení nespokojní
Skupina porazených nespokojných predstavovala nesúrodú skupinku štátov, ktoré počas prvej svetovej vojny skončili na strane porazených a stratili obrovské územia. Ich porážka spolu s nacionalistickými vášňami a celosvetovou recesiou vytvorila podhubie pre vznik militaristických režimov, ktorých cieľom bola pomsta a minimálne napravenie tých najpodstatnejších „krívd“ (s jedlom však rastie chuť a s víťazstvom sebavedomie). Najdôležitejšie štáty tejto skupiny boli Nemecko, Maďarsko a Sovietsky zväz.
[upraviť] Nemecko
Nemecko bolo najvýznamnejším a najagresívnejším európskym nespokojným štátom. Jeho územná strata bola rozsiahla, Nemecko bolo čiastočne rozdelené a milióny Nemcov sa ocitli v niektorých novovzniknutých „neprirodzených“ a „slabých“ štátoch pod nadvládou iných národov. Nemci to pociťovali ako nespravodlivosť najmä v súvislosti s tým, že sa na ich území vôbec nebojovalo. Väčšina radových vojakov a nižších dôstojníkov, ako aj obyčajných obyvateľov, sa cítila podvedená povojnovým usporiadaním, ktoré pre nich bolo omnoho horšie, ako to ktoré im v dobe kapitulácie sľuboval americký prezident Woodrow Wilson, a vlastne ani nechápala, prečo bolo nutné kapitulovať. Nechápali úplnú beznádejnosť postavenia Centrálnych mocností v roku 1918 a výsledok vojny pre nich bol trpkou zradou, ktorú zinscenovala Dohoda a nemecké vedenie. Mohutná hospodárska recesia, ktorá v Nemecku po vojne prepukla sa vystupňovala, podobne ako inde vo svete, na prelome 20. a 30. rokov, vyniesla k moci Adolfa Hitlera, charizmatického rečníka, ktorý sa presadil zvládnutím hospodárskej recesie a inflácie (aj keď v mnoho ohľadoch iba umelým a dočasným), jednak agresívnym programom vo vzťahu k zahraničiu, ktorý mal vrátiť Nemecku jeho veľkosť, jednak nárdnostnou kartou na ktorú vsadil.
Hitler vsadil na nacionalizmus a antisemitizmus, ktoré sa v povojnových podmienkach v Nemecku rozrástli a neskôr dostali súhrnný názov nacionálny-socializmus, alebo skrátene nacizmus. Jeho program vychádzal z odmietnutia versaillského systému. Pod jeho vedením Nemecko prestalo platiť reparácie, znovu vyzbrojilo armádu a začalo ju rozširovať, obsadilo demilitarizované Porýnie, pripojilo k Nemecku späť Sársko. Otvorene začalo hovoriť o spojení sa s Rakúskom, (čo v roku 1938 sčasti násilne uskutočnilo) a začalo vznášať územné nároky proti Česko-Slovensku (Sudety) a po ich presadení aj proti Poľsku. S každým krokom tohto plánu, ktorý bol sprevádzaný ústupkom zo strany Anglicka a Francúzska, ktoré už ničím nepripomínali sebavedomých víťazov, rástla Hitlerova popularita a podpora medzi ľudom. Veľmi šikovne pritom využíval spory a boľavé rany medzi svojimi nepriateľmi, ako bol spor o Tešínsko medzi Česko-Slovenskom a Poľskom. Definitívnu dôveru a absolútnu moc získal v roku 1939, keď bez boja a za skoro až smiešnych protestov Francúzska a Británie, dorazil Česko-Slovensko (podľa niektorých historikov sa tak stalo už o pol roka skôr uzatvorením Mníchovskej dohody). S podporou Talianska, Maďarska a ďalších satelitov Hitlerova odvaha ešte vzrástla, a keď sa mu podarilo dohodnúť sa o rozdelení sféry vplyvu so Stalinom (pozri Pakt Ribbentrop-Molotov a s ním súvisiace zmluvy a dodatky) a získať tak dôležitého spojenca, bola pre neho vojna otvorená. Prvou obeťou, ktorá sa bránila, bolo Poľsko.
[upraviť] Maďarsko
Maďarsko bolo druhým veľkým porazeným prvej svetovej vojny, pretože na jej začiatku zahŕňalo polovicu Rakúsko-Uhorska. Aj v jeho prípade sa veľa Maďarov ocitlo mimo zmenšeného štátu. Za najbolestivejšiu stratu bola považovaná strata Slovenska a Podkarpatskej Rusi, ďalšie územné požiadavky však boli vznášané proti Rumunsku a Juhoslávii. Treba však povedať, že Maďari na čele s regentom Horthym síce chceli stratené územia späť, ale spočiatku o ne nehodlali vážnejšie bojovať (Horthy sa vyjadril, že by ho česko-slovenské lietadlá zbombardovali skôr ako by v Budapešti vstal z postele). Pripojili sa síce k územným požiadavkám Nemecka proti Česko-Slovensku v roku 1938, ale drvivá väčšina vtedajších politikov, rovnako ako dnešných historikov, sa zhoduje v tom, že sa nehodlalo podieľať na prípadnom vojenskom riešení skôr, ako by bolo jasné, že Česko-Slovensko je celkom stratené. V ďalších rokoch sa Maďarsko ocitlo stále viac pod vplyvom a tlakom Nemecka, ktoré ho do vojny „vzalo so sebou“. Spoločne s Nemeckom sa podieľalo na likvidácii Česko-Slovenska v roku 1939. Maďarská karta bola pre Nemcov skvelým spôsobom, ako si zabezpečiť absolútnu poslušnosť jedného zo svojich satelitov - Slovenska. Možnosť, že by bolo celé odovzdané späť Maďarsku, desila slovenských politikov natoľko, že pre ilúziu samostatnosti v priateľstve s Nemeckom urobili prakticky čokoľvek (pozri Prvá Slovenská republika).
[upraviť] ZSSR
Posledným veľkým porazeným, ktorý sa nehodlal s obmedzením svojej moci zmieriť, bol ZSSR. Sovietsky zväz sa považoval za zvestovateľa a vodcu komunistického hnutia, ktoré sa malo spolu s ním rozšíriť po celom svete. (pozri Kominterna) Už v roku 1920 plánovalo vedenie ruských bolševikov a Červenej armády na čele so Stalinom a Tuchačevským dobytie väčšiny Európy, keď hodlali spojiť svojej sily s búriacimi sa komunistami v Maďarsku, Nemecku a Francúzsku. Ťažko povedať, či to bol reálny cieľ, rozhodne sa stal bezpredmetným v okamihu, kedy Poliaci, materiálne podporovaní zvyškom Európy, porazili Tuchačevského v bitke pri Varšave (tzv. Zázrak na Visle) a v nasledujúcich niekoľkých mesiacoch porážali Červenú armádu v jednej bitke za druhou. Proti ZSSR sa postavila hrozivá koalícia Poľska, Francúzska, Anglicka, nedemobilizovaných nemeckých jednotiek, ruských Bielych gárd, Fínov, pobaltských štátov a Japonska a česko-slovenských légií. Ukázalo sa síce, že Francúzsko a Británia nemyslia celú vec úplne vážne, hoci aj tak výsledkom bolo, že ZSSR neudržal ani celé územie cárskeho Ruska, za ktorého nástupcu sa považoval. Stratil Fínsko, Litvu, Lotyšsko, Estónsko, časť Poľska a poslednému menovanému musel odstúpiť významné časti Bieloruska a Ukrajiny. Ani hranice s Rumunskom sa neodvíjali podľa jeho predstáv.
Stalin, ktorý sa po Leninovej smrti dostal k moci, od začiatku 30. rokov chvatne budoval armádu a pripravoval sa na renesanciu vlastného impéria. Bol však opatrný, zrejme sa obával, aby sa proti nemu svet nespojil ako v 20. rokoch. Plánoval i pracoval rozvážne a pomaly, postupne, spracovával jeden cieľ po druhom. Aby si kryl chrbát, začal pred vojnou vyjednávať s rôznymi štátmi - Francúzskom, Spojeným kráľovstvom a Nemeckom. Francúzi boli celkom prívetiví, Briti však reagovali na všetky návrhy skôr chladne a dali Stalinovi najavo, že nechcú garantovať jeho územné požiadavky. Stalin sa vtedy rozhodol dohodnúť sa s Nemeckom, ktoré síce proti nemu organizovalo medzinárodné koalície (pozri článok Os Berlín-Rím-Tokio), hoci ako každý diktátorský režim bol schopný svoje predsudky a principiálne postoje bez problémov prekonať, ak išlo o zisk.
Uzatvorenie Paktu o neútočení a s ním súvisiacich dodatkov a dokumentov tak aj Sovietskemu zväzu rozviazalo ruky a on sa spoločne so svojím novým spojencom chystal na vojnu.
[upraviť] Ostatní
Boli tu samozrejme aj ďalší nespokojní a potenciálni spojenci nespokojných, z nich najdôležitejším bolo Turecko a Španielsko. Oba tieto štáty sa ale nakoniec múdro rozhodli zostať bokom od konfliktu. Aj keď napríklad Španielsko poskytovalo Nemecku počas vojny dobrovoľníkov.
[upraviť] Víťazní a neuspokojení
Druhou skupinou bola skupina sklamaných víťazov - štátov, ktoré sa po váhaní pripojili k Dohode, pretože od toho očakávali nejaký zisk a posilnenie svojich pozícií. Najvýznamnejšími štátmi tohto typu boli Japonsko a Taliansko.
[upraviť] Taliansko
Taliansko bolo ďalším veľkým európskym nespokojným. V roku 1915 sa pripojilo na stranu Dohody vyložene s cieľom rozšíriť svoje panstvo. Nárokovalo si priestor a dominantnú rolu v Stredozemnom mori, Južnom Tirolsku, Terst, dominantný vplyv na Balkáne a nemecké kolónie v Afrike. V tomto ohľade však zostali jeho túžby prevažne nevypočutými, nakoniec získalo len Južné Tirolsko, Terst a niekoľko nie príliš významných ostrovčekov vo východnom Stredomorí. Jeho koloniálne túžby a balkánske plány zostali z veľkej časti nenaplnené a Taliansko čoskoro dospelo k názoru, že bolo zneužité. Do čela Talianska sa dostali fašisti v čele s Benitom Mussolinim, ktorý sa rozhodol vrátiť Taliansko späť na výslnie a dobyť mu postavenie veľmoci. Jeho koloniálne snahy v Afrike, ktoré vygradovali v invázii do Habeša, sa však nestretli s pochopením a viedli k ostrakizácii Talianska zo spolku civilizovaných krajín, čo logicky len upevnilo jeho spojenie s Nemeckom. V nasledujúcich rokoch sa Mussolini po boku Nemecka nerozhodne potácal medzi vojnovým nadšením a nabádaním k opatrnosti, hoci v rozhodujúcich chvíľach sa k Nemecku pripojil.
[upraviť] Japonsko
Ak Taliansko predstavovalo spojenca, ktorého nebolo nutné brať zase až tak vážne, Japonsko bolo driemajúcim ázijským obrom, ktorý sa nedal brať na ľahkú váhu. Keď sa Japonsko pripojilo na stranu Dohody, očakávalo, že zaujme postavenie veľmoci na Ďalekom východe. Prevzatie správy nemeckých kolónií, voľná ruka v Kórei a Mandžusku, dominantné postavenie v Tichomorí a Číne, po prepuknutí VOSR ešte nejaké ruské východné územia - to boli minimalistické očakávania Japoncov. V drvivej väčšine z nich sa však sklamali. Namiesto toho sa dočkali medzinárodných zmlúv, ktoré definovali pomer námorných síl, ktorých hlavným účelom bolo zachovať námornú prevahu Británie a znemožniť akúkoľvek hegemóniu Japonska. Japonsko na to zareagovalo rozhorčením a pevným odhodlaním, že si svoju zaslúženú pozíciu vydobyje. Po určitom čase odstúpili od zmlúv, ktoré obmedzovali ich námornú výrobu a začali budovať námorné a armádne sily, ktoré im mali zabezpečiť prostriedky na ovládnutie vysnívaného impéria silou. Ich vojaci získavali obrovské skúsenosti pri bojoch proti Číne, ktoré boli predohrou ku druhej svetovej vojne v Ázii. Japonsko sa pripojilo k paktu Berlín - Rím a bolo odhodlané si svoju novú pozíciu vybojovať. Británia, Francúzsko a neskôr aj USA si túto skutočnosť dobre uvedomili, ich tragédia však spočívala v tom, že Japonsko hrubo podcenili. Najmä Británia sa dlho domnievala, že na východných barbarov úplne postačia druhoradé jednotky, a až reťazec zdrvujúcich porážok jej ukázal, aká hrubá to bola chyba…
[upraviť] Slabosť víťazov
Ďalšou skupinou, ktorá sa tu vyskytovala, boli spokojní víťazi. Jednak išlo o víťazné veľmoci (USA, Francúzsko, Spojené kráľovstvo), jednak o nové štáty, ktoré vznikli demontážou Centrálnych mocností a cárskeho Ruska (Poľsko, Česko-Slovensko, Juhoslávia, Litva, Lotyšsko, Estónsko, Fínsko). Obe podskupiny boli so súčasným stavom spokojné a plánovali ho udržať. Spoločne sa snažili vytvoriť jednak rozumný a stabilný systém zmlúv a záruk, jednak medzinárodnú organizáciu, ktorá by dohliadala na mier a spoluprácu vo svete - Spoločnosť národov. Ani v jednom ohľade však príliš neuspeli. Najzásadnejší problém spočíval v tom, že všetky tri veľmoci celkom zanedbali svoje ozbrojené sily, takže za ich zmluvami a Spoločnosťou národov neexistovala reálna sila, ktorá by ich mohla podporiť a ochrániť.
[upraviť] Veľmoci
[upraviť] USA
USA sa po konci prvej svetovej vojny pomaly vrátili ku svojmu izolacionizmu a radikálne obmedzili svoje ozbrojené sily. Ich pozemná armáda v dobe tesne pred vojnou bola podľa európskych merítok natoľko smiešna, že jednoducho nebola schopná reálne zastrašiť vôbec nikoho. Iba americké loďstvo mohlo predstavovať hrozbu, ale aj tá nebola tak veľká, akú by si Američania priali. Napríklad Japonci sa celkom oprávnene domnievali, že ich flotila je lepšia a USA dokáže poraziť. Pokiaľ mali niektorí japonskí admiráli na čele s Isoroku Jamamotom výhrady k vojne s USA, bolo to preto, že ich desila predstava flotily, ktorú by Spojené štáty americké dokázali postaviť, nie tej reálne existujúcej. V európskom kontexte bol vplyv USA na „inkubáciu vojny“ vo väčšine ohľadov marginálny.
[upraviť] Francúzsko
Francúzsko bolo vlastne jediným európskym štátom, ktorý mal silnú a početnú pozemnú armádu. Keď Nemecko prestalo platiť reparácie, francúzska armáda obsadila Porýnie. Nedostala však patričnú podporu ani od najbližších spojencov, a preto sa potom stiahla, bez toho aby obnovené platenie presadila, a čo je horšie, vzala si z toho ponaučenie a prestala o podobných akciách uvažovať. Francúzsko malo problematickú zmluvu so ZSSR a kľúčovú zmluvu so Spojeným kráľovstvom. Francúzsko tiež garantovalo bezpečnosť Česko-Slovensku a Poľsku. Vzrastajúca neochota používať svoje ozbrojené sily a evidentné obavy francúzskych predstaviteľov z ďalšej svetovej vojny však Francúzsko aj jeho armádu diskvalifikovali.
Čo bolo ešte horšie, Hitler aj nemeckí generáli zhodne dospeli k názoru, že francúzska armáda je síce veľká, ale neefektívna, že myšlienkami aj koncepciou stále stojí v prvej svetovej vojne a pre novo a moderne usporiadané a vedené nemecké vojská nebude dôstojným súperom. Ich sebavedomie rástlo s tým, ako Francúzsko začalo pomaly kopiť jeden ústupok za druhým v snahe vyhnúť sa stretom. Keď Hitler vyhlásil svoje územné požiadavky proti Česko-Slovensku, bol si už takmer istý, že Francúzsko svojho spojenca brániť nebude. Francúzsko síce spočiatku tvrdilo, že spojenca ochráni, ale keď zistilo, že Británia mu v tom nepomôže, ustúpilo a požiadavky Nemecka akceptovalo s tým, že sa vzdá akýchkoľvek ďalších územných požiadaviek. Zároveň vyhlásilo spolu s Britániou najvyššie garancie česko-slovenskej druhej republike. Likvidácia tohto torza bývalého spojenca v roku 1939 Nemeckom a Maďarskom ukázala, nakoľko sa Francúzsko v očiach protivníkov zmenilo z veľmoci na obyčajného šaša.
[upraviť] Spojené kráľovstvo
Spojené kráľovstvo trpelo podobnými problémami ako ostatné veľmoci. Nominálne zostávala svetovou veľmocou číslo 1, faktom však bolo, že táto skutočnosť bola reálne podporená iba námornou silou, pozemné vojská Británie boli v žalostnom stave. A ani námorníctvo nebolo v takom dobrom stave, v akom by malo byť, bolo síce početne silné, no jeho náskok sa znížil a jeho pripravenosť na vojnu bola problematická. Ďalším základným problémom Británie bol jej vlastný izolacionizmus vychádzajúci z presvedčenia, že dianie v Európe sa jej zas až tak nemusí týkať, pretože jej loďstvo jej spolu s prielivom La Manche zabezpečuje úplnú nedobytnosť. V prípade Tichomoria sa potom pridalo ešte úplne scestné podceňovanie potenciálneho protivníka. Británia zapadla do ilúzie, že Japonci sú zaostalí barbari s druhoradou technikou, a až japonský útok, ktorý zničil veľkú časť ich dŕžav na Ďalekom východe, jej ukázal, aký tragický omyl to bol.
Spojené kráľovstvo bolo hlavným hráčom presadzujúcim voči Hitlerovi politiku ústupkov. V tejto otázke bola jej politická scéna relatívne konzistentná, aj keď dôvody rôznych politikov boli rôzne. Skalní pacifisti sa domnievali, že Hitlera nakŕmia a až bude spokojný, tak sa dohodnú. Izolacionisti verili, že sa celý problém Británie netýka, a že by bolo zločinom posielať svojich mužov do vojny za pár nezaujímavých štátikov v Európe. Antikomunisti sa domnievali, že je treba vypestovať silné Nemecko, ktoré by bolo protiváhou Sovietskeho zväzu. Politikov, ktorí si uvedomovali, aké hrozné nebezpečenstvo tu vzniká, ako bol napríklad Winston Churchill, bola menšina.
Politika ústupkov (appeasementu) vyvrcholila v politike premiéra Nevilla Chamberlaina, ktorý priviedol Britániu aj s Francúzskom k Mníchovskej dohode, v ktorej obetoval česko-slovenské pohraničie. Mal to byť posledný a najväčší ústupok, pri ktorom si vynútil od Hitlera písomné uisťenie o nedotknuteľnosti zvyšku Česko-Slovenska a o tom, že tým sú jeho všetky územné nároky voči susedom ukončené. Chamberlain zmluvu o novom usporiadaní hraníc vydával za veľké víťazstvo a záruku mieru pre večné časy. Pri prejave po návrate z Mníchova mal veľmi úsmevné prehlásenie: „My good friends, for the second time in our history, a British Prime Minister has returned from Germany bringing peace with honour. I believe it is peace for our time.“ (Milí priatelia, druhýkrát v našej histórii sa britský premiér vracia z Nemecka, aby nám s cťou priniesol mier. Verím, že to je mier pre našu dobu.“ Či tomu skutočne veril (veľa historikov sa domnieva, že nie), čakalo ho o pol roka neskôr kruté vytriezvenie, keď Hitler zlikvidoval Česko-Slovensko a s armádou dovyzbrojenou česko-slovenskými zbraňami vzniesol nároky proti Poľsku. Nemecko už Britániu ako neporaziteľnú veľmoc nevnímalo. Hitler si ju síce ešte stále vážil, ale sa jej neobával. A zmluvy pre neho nič neznamenali.
[upraviť] Nové štáty
Koniec prvej svetovej vojny spojený s rozpadom Rakúsko-Uhorska a orezaním Nemecka a cárskeho Ruska vyústil do vzniku niekoľkých nových štátov. Tieto novovzniknuté útvary boli buď zmluvne zviazané s víťaznými mocnosťami, alebo sa im aspoň snažili priblížiť, pretože samy boli príliš slabé a nedokázali by vzdorovať nárokom susedných mocností, aj keď dočasne oslabených. Faktom je, že u všetkých následne vymenovaných štátov došlo k tomu, že so začiatkom vojny všetky ich zmluvné záruky (respektíve alternatívne spôsoby zaistenia bezpečnosti) zlyhali a tieto štáty boli rozparcelované medzi Nemecko a ZSSR. Jedinú výnimku predstavovalo Fínsko, ktoré však taktiež nevyviazlo bez jaziev a za svoje prežitie zaplatilo vysokú cenu.
[upraviť] Česko-Slovensko
Česko-Slovensko vzniklo ako jeden z nástupníckych štátov Rakúsko-Uhorska. Malo explicitné spojenecké zmluvné záväzky s Francúzskom a navyše hralo hlavnú rolu vo vlastnom obrannom spolku (trochu posmešne nazývanom Malá dohoda) s Rumunskom a Juhosláviou. Česko-Slovensko v tomto období predstavovalo jedného z najvýznamnejších svetových exportérov zbraní, a tomu aj zodpovedalo prvotriedne vybavenie Česko-slovenskej armády. Tento štát navyše v druhej polovici 30. rokov intenzívne budoval systém pohraničného opevnenia, ktorý mu mal uľahčiť obranu.
Ak aj Česko-Slovensko pre svoju obranu urobilo najviac z potenciálnych obeti nemeckého agresora, nemalo to stačiť. Anšlus Rakúska rozšíril jeho hranice s nepriateľmi o ďalší úsek, kde nebolo pohraničné opevnenie dostatočne dobudované. Poľsko vystúpilo so svojimi nárokmi na Tešínsko, čím Česko-Slovensko doplatilo na hrubú chybu Beneša a Masaryka z roku 1920, ktorí vtedy dospeli k záveru, že Poľsko v boji so ZSSR prehráva, a rozhodli sa riešiť spor o Tešínsko silou. Konečné víťazstvo Poľska nad boľševikmi však celkom zmenilo situáciu a Česko-Slovensko sa svojich „nadbytočných“ ziskov muselo neskôr vzdať - a medzi obidvomi štátmi vznikol spor, ktorý Hitlerovi veľmi pomohol.
K Poľsku sa pridalo Maďarsko požadujúce aspoň „jednoznačne maďarskú časť Horného Uhorska“ (presnejšie povedané časť Slovenska s maďarskou väčšinou). Geografická pozícia Česko-Slovenska a pomer síl prakticky neumožňovali úspešnú obranu bez pomoci Francúzska, ale to sa odmietlo angažovať. Podľa dohôd mohlo pomôcť Česko-Slovensku aj ZSSR, ale to až po tom, čo zasiahne aj Francúzsko. Nečinnosť Francúzska mala teda ďalekosiahle dôsledky. Malá dohoda, zameraná pôvodne proti Maďarsku, sa tvárou v tvár nemeckej presile zrútila. Česko-Slovensko, zmietané spormi medzi Čechmi a Slovákmi, s početnými nemeckými a maďarskými menšinami v kritickom pohraničí, sa samotné ubrániť nemohlo. Mníchovská dohoda a Viedenská arbitráž ho prinútili odstúpiť pohraničie, čím ho dostali z vojenského hľadiska do celkom zúfalej situácie. V marci 1939 Česko-Slovensko prestalo existovať. Niektorí historici obviňujú prezidenta Háchu zo zrady, keď vydal príkaz ku kapitulácii, čo samozrejme väčšina historikov a najmä vojenských odborníkov spochybňuje. Bojovať malo zmysel v roku 1938, situácia v roku 1939 ale bola celkom iná, česko-slovenská armáda nemala možnosť účinného odporu, mohla sa iba nechať zmasakrovať. Z tohto pohľadu teda vina za zradu padá na Edvarda Beneša.
Skaza Česko-Slovenska však mala jeden veľmi neblahý dôsledok pre víťazné veľmoci - do rúk Nemecka padol bez boja nepoškodený česko-slovenský vojnový priemysel a arzenál Česko-slovenskej armády, vrátane výborného delostrelectva a najmä vynikajúcich ľahkých tankov LT-35 a LT-38 (Nemcami prevzaté ako Pz 35(t) a Pz 38(t)), ktoré sa kvalitou vyrovnali najlepším nemeckým obrnencom a umožnili Wehrmachtu vytvoriť nové tankové zoskupenie (tanky Pz 38(t), sa zúčastnili ešte aj operácie Barbarossa a v druhosledových jednotkách slúžili až do konca vojny).
[upraviť] Poľsko
Tragédiou Poľska bolo to, že sa po svojom vzniku ocitlo v kliešťach medzi Nemeckom a ZSSR. Oba štáty proti nemu mali územné požiadavky a plánovali si ich presadiť. Celú situáciu ešte zhoršoval fakt, že Poľsko samo seba považovalo za regionálnu mocnosť a malo územné spory s ostatnými susedmi - Litvou (o Vilnius) a Česko-Slovenskom (o Tešínsko a niekoľko dedín na hraniciach so Slovenskom).
Poľsko malo spojenecké zmluvy s Francúzskom a bezpečnostné záruky Anglicka. S Nemeckom uzatvorilo pakt o neútočení. Ako hlavného nepriateľa Poliaci identifikovali Sovietsky zväz. Nebol to tak úplne zlý odhad, nakoniec útoku na Poľsko predchádzala dohoda medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom o spoločnom postupe proti nemu, samozrejme prvý a zásadný úder pripravilo Nemecko. Poľsko si fakt, že Nemecko je rovnako, resp. ešte viac nebezpečné ako ZSSR, uvedomilo až neskôr. Ďalším problémom Poľska bola zastaraná armáda nedisponujúca dostatočným počtom dopravných prostriedkov, ktorú Poľsko aj jeho spojenci preceňovalo. Rovnako Poliaci preceňovali schopnosť svojich spojencov prispieť im na pomoc a naopak podceňovali schopnosti svojich nepriateľov - Sovietov a Nemcov.
[upraviť] Pobaltské štáty
Pobaltské štáty na tom boli naozaj zle. Nemali prakticky žiadne záruky od nikoho, ich vlastné armády neboli nijako zvlášť oslňujúce a ZSSR dávalo jednoznačne najavo, že očakáva, že tieto budúce zväzové republiky budú začlenené späť do jeho impéria. Síce sa vyskytli určité nesmelé pokusy utvoriť obranný pakt pobaltskými štátmi a Fínskom, ale tieto snahy skrachovali na striktnej fínskej neutralite a snahe všetkých zúčastnených štátov neprovokovať Sovietsky zväz. Nemecko a ZSSR si pobaltské štáty medzi sebou pôvodne rozdelili: Litva pripadla Nemecku a Lotyšsko s Estónskom ZSSR. ZSSR však nakoniec násilne zabralo všetky tri, čo Hitler so škrípaním zubov akceptoval - aby sa vzápätí revanšoval vo fínskej otázke…
[upraviť] Fínsko
Fínsko bolo rovnako ako Pobaltské štáty „budúcou zväzovou republikou“. Ako prostriedok k zaisteniu svojej bezpečnosti zvolilo postoj striktnej neutrality a aktívne členstvo v Spoločnosti národov. Nijako zvlášť nerozvíjalo armádu (vlastne ju, pokiaľ ide o materiálnu stránku veci, hrubo zanedbávalo) a dôkladne sa snažilo neprovokovať ZSSR. V roku 1932 s ním uzatvorilo pakt o neútočení (v roku 1934 sa predĺžila jeho platnosť o desať rokov). Tento pakt však nebránil sovietskemu straníckemu rozhlasu a tlači viesť štvavú kampaň proti Fínsku a Stalinovi označovať ho za budúcu zväzovú republiku. V pakte medzi Hitlerom a Stalinom bolo Fínsko pridelené do sféry ZSSR. Na rozdiel od Pobaltských krajín sa však Fínsko postavilo na odpor a k obrovskému prekvapeniu všetkých sa ukázalo ako omnoho tuhší oriešok, ako sa predpokladalo - ZSSR si ho nedokázal na jediný záťah podmaniť (pozri Zimná vojna). Hitler, nahnevaný po sovietskej anexii Litvy, to využil a vyzval Fínsko, aby neustupovalo žiadnym ďalším hrozbám Sovietskeho zväzu a prisľúbil mu podporu, ak povolí nemeckým jednotkám priechod pri vojne proti ZSSR. Fínsko súhlasilo a nakoniec sa po ďalších stretoch a obojstranných provokáciách so ZSSR a po jeho vojenskom útoku zúčastnilo v obmedzenej miere i Operácie Barbarossa. Sovietsky zväz si tak zbytočne „vyrobil“ zo striktne neutrálneho štátu odhodlaného nepriateľa a verného spolubojovníka Nemecka. Za šťastie Sovietskeho zväzu možno považovať to, že Fínsko sa do vojny zapojilo iba v obmedzenej miere a svoj postup na Leningrad zastavilo na pôvodných hraniciach. Prípadný ďalší postup fínskych vojsky by pravedepodne spôsobil pád mesta a tým katastrofu celého severného úseku frontu.
[upraviť] Juhoslávia
Väčšia Balkánskych slovanských národov sa po prvej svetovej vojne zlúčila do Juhoslávskeho kráľovstva. To sa spolu s Česko-Slovenskom a Rumuskom cítilo ohrozené zo strany Maďarska a preto vytvorilo takzvanú Malú dohodu. Až v roku 1941 nespokojnosť v krajine a odstúpenie od dohody s Nemeckom vyprovokovalo krajiny Osi k útoku.
[upraviť] Bulharsko
Bulharsko na začiatku vojny vyhlásilo neutralitu, no už roku 1940 na základe príklonu k Nemecku získalo od Rumunska časť oblasti Dobrodruže. Onedlho vstupuje do paktu s Nemeckom, účastní sa útoku na Juhosláviu a Grécko a vyhlasuje vojnu USA a Spojenému kráľovstvu. Kráľ Boris III. však nevyhlásil vojnu Sovietskemu zväzu a tým do roku 1944 uchránil krajinu pred vojnou.
[upraviť] Ostatní hráči
Poslednou skupinou hráčov boli staré štáty, ktoré sa už vzdali akýchkoľvek myšlienok na hegemóniu a sústredili sa samé na seba. Išlo najmä o neutrálne štáty, niekedy nevhodne umiestnené.
[upraviť] Belgicko, Holandsko a Luxembursko
Belgicko, Holandsko a Luxembursko boli ako malé štáty vklinené medzi Nemecko a Francúzsko vo veľmi nepríjemnej situácii. Osobne deklarovali svoju neutralitu (sporná bola u Belgicka) a zárukou im mala byť blízkosť Francúzska a Spojeného kráľovstva, pri ktorých bolo isté, že nestrpia agresívnu hegemóniu Nemecka v tesnej blízkosti svojich hraníc. Na druhej strane toto znamenalo aj strašnú nevýhodu, pretože tieto tri štáty vyložene prekážali najvhodnejšiemu smeru nemeckého úderu na Francúzsko. Tieto štáty si toho boli vedomé a prijali opatrenia (relatívne silná armáda, silné opevnenie), ktoré mali buď Nemecko odradiť od útoku ich smerom, alebo aspoň zadržať nápor nepriateľa, dokiaľ nepríde pomoc. Nakoniec sa však napriek predchádzajúcim varovaniam nemecký úder ukázal natoľko zničujúci, že všetky plány na úspešnú obranu padli a akcie francúzskej a britskej armády smerujúce na podporu rozpadajúcim sa armádam Belgicka a Holandska sa stali jednou z príčin ich porážky.
[upraviť] Dánsko, Nórsko, Švédsko
Tieto tri Severské krajiny podobne ako Fínsko propagovali prísnu neutralitu. Pevne dúfali, že sa konfliktu celkom vyhnú, ale celá vec bola komplikovaná enormným významom švédskej železnej rudy pre Tretiu ríšu a blízkosťou agresívneho Sovietskeho zväzu. Zatiaľ čo druhá hrozba bola nakoniec vďaka neúspechom Červenej armády v Zimnej vojne aspoň čiastočne zažehnaná, hrozba zo západu sa nakoniec realizovala. Význam železnej rudy zo Švédska bol natoľko zásadný, že ani Nemecko, ani Spojené kráľovstvo s Francúzskom neplánovali rešpektovať neutralitu Severských krajín. Spojené kráľovstvo s Francúzskom niekoľkokrát porušili neutralitu nórskych výsostných vôd a počas Zimnej vojny pod zámienkou pomoci Fínsku Severským krajinám vyhrážali a jasne pripravovali inváziu, ktorá by, pokiaľ by sa uskutočnila, celkom zničila nemecký vojnový priemysel. Nemecko, ktoré pravdepodobne najprv plánovalo neutralitu severských krajín dodržať (možno s výnimkou Dánska), pod tlakom vyššie spomenutých udalostí radšej zmenilo názor a v roku 1940 uskutočnilo inváziu do Dánska a Nórska, aby svoje životne dôležité zdroje ochránilo. Neutralita Švédska zostala z väčšej časti nedotknutá, aj keď sa to neobišlo bez mnohých ústupkov.
[upraviť] Španielsko a Portugalsko
Štáty Pyrenejského polostrova sa v druhej svetovej vojne výraznejšie neangažovali. Portugalsko predstavovalo neutrálne územie, ktoré sa do konfliktu nemiešalo vôbec, jeho jediná aktivita počas vojny spočívala v poskytnutí Azorov ako leteckú základňu spojeneckým lietadlám, roku 1943.
Španielsko zase zápasilo s vlastnými problémami. Krajina bola po celé tridsiate roky zmietaná politickými stretmi medzi tzv. „Červeným“ a „Čiernym“ Španielskom. Situácia sa prudko zradikalizovala po voľbách v roku 1936, ktoré vyhrali ľavicové strany. Radikálne strany ľavicovej koalície hlásiace sa ku komunizmu a anarchizmu sa rozhodli využiť príležitosť a začali si vybavovať účty so svojimi oponentmi z radov fašistov, konzervatívcov a rímskokatolíckej cirkvi nielen pomocou nie vždy demokratických zákonov, ale takisto násilím a vraždami, ktoré ľavicová vláda minimálne tolerovala, v niektorých prípadoch dokonca podporovala.
Červený teror silnel a jeho bezprostredným následkom bolo, že 17. júla prepuklo v krajine povstanie vedené generálom Franciscom Francom. Táto Španielska občianska vojna je niekedy považovaná za priamu predohru druhej svetovej vojny, alebo dokonca za jej súčasť. To je spôsobené najmä tým, že proti sebe stáli krajiny v takom postavení ako neskôr cez druhú svetovú vojnu. Zatiaľ čo provládna „Červená“, resp. „Republikánska“ strana dostala podporu zo strany Francúzska a Sovietskeho zväzu, povstaleckú „Čiernu“, resp. „Nacionalistickú“ stranu podporovalo Nemecko a Taliansko. Španielsko sa tak stalo krajinou, kde si tieto štáty porovnali sily a vyskúšali nové zbrane a bojové taktiky. Nemecko si tu vyskúšalo zásady tankového boja, nasadenia vojenského letectva a niektoré nové delá.
Po víťazstve Franca, ktorý mal byť prečo zaviazaný fašistickému táboru, to najskôr vyzeralo tak, že Nemecko a Taliansko získalo nového spojenca, čoskoro sa však ukázalo, že to je omyl. Španielsko síce obmedzilo priechod utečencov pred nacizmom cez svoje územie a súhlasilo s odchodom dobrovoľníkov na východný front, ale tým sa jeho ochota k angažovanosti vyčerpala. Odmietlo sa pripojiť k vojnovej Osi, odmietlo povoliť priechod jednotiek Osi cez svoje územie (čím pochovalo plány Nemecka na likvidáciu Gibraltaru) aj ďalšie požiadavky. Francovi tak druhá svetová vojna priniesla v očiach niektorých historikov povesť „machiavelistického génia“, ktorý si od Hitlera vzal veľa, aby mu potom na oplátku nedal nič.
[upraviť] Predohra a vytváranie koalícií
Ešte na začiatku roka existovali v Európe (aj vo svete) tri bloky, ktoré už pomaly išli do vojny, a ktoré boli navzájom znepriatelené: Os a s ňou spojené štáty, Francúzsko a Spojené kráľovstvo plus malé štáty pod ich ochranou a ZSSR, ktoré na prvý pohľad stálo bokom. Ak sa vôbec očakávalo nejaké prekvapenie a zmena rovnováhy síl, tak sa hľadalo vo vzťahu medzi Francúzskom a ZSSR, pretože vzťahy medzi týmito štátmi sa zlepšovali a v občianskej vojne v Španielsku bojovali na rovnakej strane. Ako však už bolo povedané, Británia odmietla garantovať a podporovať Stalinovu tyraniu a ten rovnako pragmaticky dospel k záveru, že Nemecko mu môže ponúknuť viac. Novým ľudovým komisárom zahraničných vecí sa stal Viačeslav Michajlovič Molotov, ktorý neváhal verejne vyhlásiť, že najradšej rokuje s diktátormi, pretože tam je to vždy jednoduchšie. 23. augusta 1939 uzavrela Hitlerova Tretia ríša prostredníctvom svojho ministra zahraničia Joachima von Ribbentropa so Sovietskym zväzom (za ktorý sa podpísal Molotov) pakt o neútočení, známy pod názvom Pakt Ribbentrop-Molotov, ktorý celkom rozvrátil všetku rovnováhu v Európe a uvoľnil Hitlerovi aj Stalinovi ruky na začatie expanzie. A hoci už samotný pakt vydesil Britániu, Francúzsko aj ich spojencov, nebol nič proti jeho tajnému dodatku, ktorý obsahoval presne vymedzené rozdelenie sféry vplyvu medzi ZSSR a Nemeckom, a ktorý výslovne pripúšťal likvidáciu Poľska. Cesta k vojne tým bola voľná.
[upraviť] Prepuknutie vojny
Vojna sa začala 1. septembra 1939. Ako zámienku použili Nemci prepad vysielača v Gliwiciach (Gleiwitz). V skutočnosti išlo o zinscenovaný útok a poľskí vojaci boli v skutočnosti príslušníci Waffen-SS preoblečení za poľských vojakov. Francúzsko a Anglicko mali s Poliakmi spojeneckú zmluvu a preto vyhlásili Nemecku vojnu. Avšak oba štáty pristupovali k vojne veľmi lacne a len vyčkávali na nemeckých hraniciach a nerobili nič.
