Operácia Barbarossa
Z Wikipédie
| Operácia Barbarossa | |||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť druhej svetovej vojny | |||||||||
 Nemecká pechota pred útokom |
|||||||||
|
|||||||||
| Protivníci | |||||||||
 Sovietsky zväz |
 Nacistické Nemecko |
||||||||
| Velitelia | |||||||||
| Josif Stalin Semjon Timošenko Kliment Vorošilov Fjodor Kuznecov (Severozápadný front) Dmitrij Pavlov (Západný front) Michail Kirponos (Juhozápadný front) Ivan Tjulenev (Južný front) atď. |
Adolf Hitler Wilhelm Ritter von Leeb (Skupina armád Sever) Fedor von Bock (Skupina armád Stred) Gerd von Rundstedt (Skupina armád Juh) atď. |
||||||||
| Sila | |||||||||
| 2 700 000 mužov 10 500 tankov 9 917 lietadel |
3 900 000 mužov 3 850 tankov, stíhačov tankov a útočných diel 2 255 až 3 664 lietadiel |
||||||||
| Straty | |||||||||
| 802 191 padlých 2 335 482 ranených a nezvestných |
700 000 padlých 36 000 nezvestných, 604 000 ranených |
||||||||
| Zoznam bitiek II. svetovej vojny | |||||||||
| Veľká vlastenecká vojna |
|---|
| Operácia Barbarossa – Fínsko 1941-1944 – Leningrad – Sevastopoľ – Moskva – Kerč-Feodosija – Ržev-Vjazma – 2. Charkov – Stalingrad – Velikie Luki – 2. Ržev-Syčevka – Kursk – Smolensk – Dneper – 2. Kyjev – Korsuň-ševčenkovská operácia – Kamenec-Podolskij – Operácia Bagration – Ľvov-Sandomierz – Balkán 1944 – Dukla – Budapešť – Visla-Odra – Königsberg – Berlín – Praha – Mandžusko 1945 |
Operácia Barbarossa (po nemecky: Unternehmen Barbarossa; po rusky známa ako: План Барбаросса) je kódové označenie pre inváziu do ZSSR, ktorá znovu otvorila východný front a začala Veľkú vlasteneckú vojnu počas Druhej svetovej vojny.
Operácia Barbarossa sa začala 22. júna 1941 a skončila v decembri 1941, kedy vyčerpaná nemecká armáda nedokázala v krutých zimných podmienkach a za silnejúceho odporu Červenej armády pokračovať vo svojom postupe a prešla do obrany. Aj keď možno nemecké ťaženie v priebehu Barbarossy považovať za víťazné, išlo o víťazstvo veľmi draho zaplatené a nedostačujúce, pretože nestačilo na to, aby bol ZSSR zlomený, a dlhodobejšiu vojnu si Veľkonemecká ríša a jej spojenci nemohli dovoliť. V nasledujúcich rokoch sa začala presadzovať prevaha priemyslu Spojencov (hlavne ZSSR, USA a Spojené kráľovstvo) a ich rastúce bojové skúsenosti takým spôsobom, že mu Nemecko a jeho satelity nakoniec nedokázali vzdorovať.
Obsah |
[upraviť] Prípravy
18. decembra 1940 vydal Hitler tajný rozkaz č. 21, ktorý hovoril o napadnutí Sovietskeho Ruska. Ospravedlnením mal byť fakt, že sa ich Červená armáda chystá napadnúť. To však dodnes nebolo celkom dokázané. Hitler o napadnutí ZSSR písal aj vo svojej knihe Mein Kampf, ako o zákonitom práve na Lebensraum (životný priestor) nemeckého národa. Lákalo ho najmä nerastné bohatstvo, či už išlo o ropu na Kaukaze, uhlie a oceľ na Ukrajine, či kvalitnú ornicu, ktorej plody mohli živiť jeho rastúcu ríšu. Nemenej podstatná bola likvidácia ZSSR ako potenciálneho nepriateľa, či možnosť získania miliónov Slovanov a ostatných obyvateľov tejto časti sveta ako lacnej pracovnej sily.
Základom nemeckého úspechu mali byť hlboké prieniky tankových klinov, ktoré by paralyzovali sovietsku obranu. Hlavné sily Červenej armády mali byť zničené západne od riek Dneper a Západná Dvina. Na čo mala nasledovať postupná likvidácia zbytku obkľúčených sovietskych vojsk. Nemecké jednotky mali postúpiť na líniu Archangeľsk - Volga - Astrachaň, čo by nemalo trvať dlhšie ako 2 až 3 mesiace. Hitler predpokladal, že Červená armáda nebude klásť efektívny odpor a nemecký blitzkrieg ju v krátkej dobe načisto vyradí z boja, čo by znamenalo, že bojové operácie budú ukončené ešte pred začiatkom zimy.
Sovietske najvyššie velenie na čele so Stalinom ignorovalo všetky varovania, že sa ho Nemecko chystá napadnúť. Tupo sa spoliehal na pakt, ktorý s Nemeckom uzavrel Molotov v auguste 1939 a akékoľvek spravodajské informácie považoval za dezinformáciu a britskú propagandu. 5. marca 1941 sovietsky špión Richard Sorge zhotovil a zaslal do ZSSR fotokópie prísne tajných Ribbentropových telegramov nemeckému veľvyslancovi Ottovi v Tokiu o plánovanom útoku Nemecka proti ZSSR v druhej polovici júna. O niečo neskôr, 19. mája Sorge oznámil do Moskvy presné správy o sústredení 150 nemeckých divízií na západných hraniciach ZSSR. 15. júna, týždeň pred nemeckým útokom dokázal napriek veľkému nebezpečenstvu a ohrozeniu vlastného života zaslať krátku správu, ktorá hovorila, že Nemci zaútočia 22. júna. Na presvedčenie Stalina to však nestačilo. Nestačilo ani to, že od októbra 1940 do júna 1941 narušilo západné štátne hranice ZSSR 185 lietadiel. Tieto lietadlá zámerne prenikali nad územie Sovietskeho zväzu aby fotografovali vojenské objekty. Len v máji a júni 1941 sovietski pohraničníci zadržali 461 narušiteľov hraníc. Nemci navyše vysadzovali na sovietskom území diverzné skupiny so zbraňami a rádiostanicami.
[upraviť] Nemecké sily
Nacistické Nemecko spolu so svojimi európskymi spojencami zhromaždilo 191 divízií, ktoré zahrnovali 5,5 milióna mužov 4 300 tankov, 47 200 diel a mínometov, okolo 2255 až 3664[1] bojových lietadiel. Rozkaz k útoku očakávali v dobre vybudovaných východzích postaveniach. Ich prieskumné lietadlá už pol roka prelietavali nad západnou časťou ZSSR a získavali tak informácie o rozmiestnení sovietskej obrany. Sovietska strana proti tomu podnikla iba čiastkové kroky, pretože Stalin potieral akúkoľvek iniciatívu veliteľov jednotiek v pohraničných oblastiach, aby ich činnosť nepôsobila ako provokácia. Je však zarážajúce, že prevažná časť sovietskych zásob a letísk sa nachádzala v bezprostrednej blízkosti hraníc. Tak okamžite po začiatku útoku padli do rúk okupantom.
Nemecké velenie organizovalo svoje sily do troch silných skupín, ktoré útočili z Poľska, Slovenska, Maďarska a Rumunska. Menšia skupina útočila z oblasti Fínska a Nórska.
- Severný smer útoku si razil cestu pobaltskými republikami a jeho cieľom bol Leningrad a potom Archangeľsk. Tvorila ho skupina armád Sever, ktorej velil poľný maršal rytier von Leeb. Tvorila ju 16. armáda generála Buscha, 18. armáda generálplukovníka von Küchlera a 4. tanková skupina generálplukovníka Hoepnera, pozostávajúca z 2 mechanizovaných zborov pod vedením generálov von Mansteina a Reinhardta. Zo vzduchu úsek frontu zaisťovala l. letecká armáda generálplukovníka Kellera.
- Stredný, najsilnejší smer útoku si razil cestu severnou Ukrajinou a Bieloruskom; primárnym cieľom útoku bolo zničiť sovietske jednotky v trojuholníku Brest - Vilnius - Smolensk, následne sa mali tieto vojská stočiť na Moskvu a k rieke Volge. Skupine armád Stred velil poľný maršal von Bock. Útočnú pesť tvorila 2. tanková skupina generálplukovníka Guderiana, 3. tanková skupina generálplukovníka Hotha, 4. armáda maršala von Kluge, 9. armáda generála Straussa a 2. letecká armáda poľného maršala Kesselringa.
- Južný smer si razil cestu Ukrajinou a jeho cieľom bol Kyjev, neskôr sa mal prebojovať až k Astrachani, na pobreží Kaspického mora od ostatných skupín armád ho delili Pripiaťské močiare. Skupine armád Juh velil poľný maršal von Rundstedt. Mal k dispozícii 6. armádu maršala von Reichenaua, 17. armáda generála von Stülpnagela a 1. tankovú skupinu generála von Kleista, vzdušný priestor zabezpečovala 4. letecká armáda pod velením generálplukovníka Löhra.
- Z polárnych oblastí Nórska smerom na Murmansk útočil zbor generála von Falkenhorsta podporovaný 5. leteckou armádou generála Stumpffa.
[upraviť] Sovietske sily
Samotné sovietske ozbrojené sily mali krátko po začiatku bojov v 187 divíziách na bojisku necelé 3 milióny mužov, 38 000 diel a mínometov, vyše 9 917 vojenských lietadiel[2] a až 13 100 tankov. Červená armáda sa však práve v tejto dobe nachádzala v štádiu prestavby a modernizácie. Len málo z jej vyše desaťtisíc lietadiel sa dalo porovnať s modernými strojmi Luftwaffe. Na nové stíhacie stroje Jak-1, či MiG-3, ktoré sa v tom čase začali dodávať vzdušným silám, sa piloti sotva začali precvičovať. Podobne to bolo i s bombarovacími a bitevnými Pe-2 a Il-2. Základom boli nemoderné I-16, alebo ešte zastaralejšie I-153.
Sovietske tankové jednotky boli v tej dobe vybavené najmä tankami BT-5, BT-7 a hlavne T-26. Aj keď nešlo o najmodernejšie konštrukcie boli tieto tanky „papierovo“ rovnocenné nemeckým strojom PzKpfw II, PzKpfw 35 a PzKpfw 38, takisto väčšine typov PzKpfw III. Nasadenie sovietskych tankových vojsk bolo poznačené mnohými chybami. Závažné bolo najmä to že pred vojnou Stalin zlikvidoval maršala Tuchačevského, ktorý bol skvelým vojenským teoretikom a mimo iného i autorom myšlienky nasadenia veľkých mechanizovaných zväzov. Tankové, či mechanizované zbory boli zrušené a ich tankové jednotky rozdelené medzi pechotné divízie. Keď sa začala vojna, neboli sovietske vojská schopné postaviť proti nemeckým tankovým klinom väčšie množstvá svojich obrnencov. Ak sa to aj podarilo, boli sovietske tanky rýchlo ničené útokmi nemeckých strmhlavých bombardérov. Až polovica tankov Červenej armády bola v nevyhovujúcom technickom stave, chýbali náhradné diely, viazli aj dodávky pohonných hmôt. To všetko sa podpísalo pod ich slabosť. Významný bol i fakt, že dôstojnícky zbor nemal prakticky žiadne skúsenosti s vedením operácii veľkého rozsahu, striktne sa pridržiaval nezmyselných smerníc a príkazov vyššieho velenia, ktoré nemalo v prvých dňoch bojov dostatok presných informácii o dianí na fronte.
Takzvaná Stalinova línia, ktorú ZSSR budoval začiatkom 30. rokov na svojich západných hraniciach nebola taktiež bojaschopná. Sčasti preto, že jej výzbroj bola demontovaná a odvezená do oblastí, ktoré ZSSR obsadil v roku 1939 a 1940, tamojšie opevnenia sa však v dobe napadnutia krajiny iba začínali stavať. Druhým problémom bola vtedajšia sovietska vojenská doktrína, tá počítala s tým, že ZSSR nikto nemôže nečakane napadnúť. Ak by sa aj tak stalo, jednotky Červenej armády ho mohutným protiútokom vytlačia na jeho vlastné územie a tam zničia. Neúspešná realizácia tohto plánu vyšla Sovietsky zväz v lete 1941 veľmi draho.
Sovietske sily čeliace vpádu vojsk osi na hraniciach boli rozčlenené do šiestich frontov v troch smeroch:
- Severný front vedený generálplukovníkom M.M. Popovom bránil oblasti hraničiace s Fínskom. Zahrnoval jednotky 14., 7. a 23. armády ako aj množstvo menších jednotiek.
- Severozápadný front spadal pod velenie generálplukovníka F.I. Kuznecova bránil oblasť pobaltských republík. Tvorilo ho 34 divízií 8., 11. a 27. armády.
Oba fronty brániace severný smer boli podporované severnou a baltickou flotilou.
- Západný front pod velením generála D.G. Pavlova pozostával z 3., 4., 10. armády a veliteľstva 13. armády, pod ktoré spadali ostatné samostatné jednotky. Celková sila frontu bola 45 divízií.
- Juhozápadný front generálplukovníka M.P. Kirponosa tvorilo 45 divízií 5., 6., 12. a 26. armády ako aj rad menších jednotiek.
- Južný front pod velením generála I.V. Ťuleneva bol vytvorený až 3 dni po útoku 25. júna 1941 z jednotiek 9. a 18. armády s 2. a 18. mechanizovaným zborom, mal celkovú silu 26 divízií.
Do bojov pri Čiernom mori zasiahla aj sovietska Čiernomorská flotila.
V zálohe sovietskeho vrchného štábu sa okrem toho nachádzala 16., 19., 20., 21., 22. a 24. armáda, ktoré boli neskôr označené ako Záložný front.
[upraviť] Bojové operácie
[upraviť] Prienik do vnútrozemia ZSSR
Ráno 22. júna 1941 nacistické Nemecko spoločne so svojimi európskymi spojencami vierolomne napadli Sovietsky zväz a začali tak jednu z najbrutálnejšich a najväčších vojnových kampaní v histórii ľudstva. Boje sa začali na nemecko-sovietskej hranici dlhej od Baltu po ústie Dunaja 2000 km a o tri dni neskôr aj na hranici ZSSR, Fínska a Nórska dlhej 1200 km.
Samotný útok bol veľmi dobre pripravený a utajený. Medzi vojakmi pred začiatkom kolovali domnienky, že cieľom je prechod územím Sovietskeho zväzu (so Stalinovým požehnaním) a útok na kolónie Veľkej Británie. Sovietsky zväz bol do poslednej chvíle radovými vojakmi považovaný za spojenca Nemecka.
O 3:15 (5:15 moskovského času) sa ako prvá začala nemecká delostrelecká príprava v oblasti Brestu. 3:40 nasledovali útoky nemeckých strmhlavých bombardérov. O 4:15 začali nemecké vojská prekračovať rieku Západný Bug (úderná jednotka 3. tankovej divízie predtým dobyla Kodenský most), čím fakticky vstúpili na územie Sovietskeho zväzu.
Nemci mali hneď od začiatku veľkú prevahu a úspešne postupoval na všetkých smeroch. Zaskočená Červená armáda kládla intenzívny odpor iba lokálne, čo nebol pre skúsené nemecké jednotky žiadny podstatný problém. Luftwaffe si hneď prvý deň získala vzdušnú prevahu, keď pri náletoch a vzdušných bojoch v priebehu 1 dňa zničila 1200 sovietskych lietadiel. Wehrmacht postupoval úspešne vpred, obchádzal miesta odporu a rýchlo obkľučoval neorganizovane nasadzované jednotky Červenej armády. Tie síce dostali rozkaz okamžite prejsť do protiútoku, ale boli nasadzované jednotlivo, bez prípravy a znalosti situácie na fronte. Nemci tak boli vďaka sústredeniu svojich síl pri hraniciach schopní efektívne porážať svojho nepriateľa a rýchlo postupovať na hlavných smeroch do vnútrozemia. Na mnohých miestach boli nemecké vojská vítané ako osloboditelia od boľševizmu. Prvý vážnejší odpor na dôležitom smere v oblasti Brestu a Koveľa kládol iba 15. strelecký zbor. Jeho jednotky zväčša nemali šancu organizovane sa prebiť z obkľúčenia a boli zajaté. Podobne sa vyvíjala situácia smerom na Bialystok, kde do 14. júla Nemci zajali 300 000 sovietskych vojakov a získali asi 2500 tankov[3]. Tvrdo sa bránili jednotky obkľúčené v brestskej pevnosti, ktoré v priebehu jedného dňa bojov spôsobili čerstvej nemeckej 45. divízii ťažké straty. Niektorí z obrancov vyšli z ruín a pivníc až na koni leta 1941, medzi tým si bol pevnosť, ktorá odolávala nemeckým jednotkám dlhšie než celé Francúzsko, pozrieť dokonca sám Hitler. Ale miestny hrdinský odpor Nemcov nemohol zastaviť. Minsk padol už po 5 dňoch bojov. Východne od neho boli nemecké vojská zadržané pri Borisove. Následne začala byť narýchlo pripravovaná obrana na úseku Smolensk - Moskva, kde sa línia tiahla od Vitebska po Mogilev.
Skutočne bleskový bol postup armádnej skupiny sever cez pobaltské republiky na Leningrad, kde Nemci dobre využili kvalitnú cestnú sieť v týchto krajinách. Veľmi dôležité bolo získanie mostov cez Dvinu, odvážnyym útokom pri meste Dvinsk 26. júna 1941. Ich neskorší postup sa však neskôr spomalil po odvolaní podstatnej časti tankových vojsk neďaleko od druhého najväčšieho sovietskeho mesta. Na juhu boli nacistické jednotky dočasne zastavené pri Rovne pred Kyjevom. Už 9. júla však dobyli Žitomir a tým priamo ohrozili Kyjev. Sovietske vojská sa pokúšali zabrániť svojmu obkľúčeniu v oblasti Kyjeva a pri Berdičeve viedli takmer týždeň ťažké boje.
25. júna začali nemecké a fínske vojská viesť boje na línii od Karélie až po polostrov Kola. Sovietske vojská neboli ani v tejto oblasti pripravené a neočakávaný útok početnejších vojsk a nedokázali nepriateľskí postup zastaviť. Bojové operácie takéhoto rozsahu sa v polárnych podmienkach dovtedy nikdy neviedli a ani jedna zo strán nebola pripravená na ťažkosti, ktoré tu dlhotrvajúca bojová činnosť prinesie. Sovietsky zväz na tomto úseku frontu nakoniec zachránila neochota Fínska pokračovať v útoku po dosiahnutí pôvodných hraníc z roku 1940.
Za prvý mesiac vojny Červená armáda utrpela katastrofálne straty. 850 000 vojakov bolo mŕtvych alebo ranených, asi 1 milión sa dostal do zajatia. Stratených bolo 9 500 diel, vyše 6 000 tankov a asi 3 500 lietadiel. Nepriateľ obsadil podstatnú časť krajiny do hĺbky 300 až 600 km a naďalej intenzívne postupoval. Sám však utrpel nemalé straty, tie síce neboli také vysoké ako uvádzali sovietske vyhlásenia. Na nemeckej strane padlo asi 100 000 vojakov, čo je tri krát viac než padlo za celé ťaženie západnou Európou. Nemci stratili asi 40% tankov, ktorými vpadli do ZSSR a asi 950 lietadiel.
V strede júla sa sovietske vojská pod vedením maršala Buďonného pokúsili na juhu Ukrajiny o protiútok pri Umani. Na krátko zastavili nemecké jednotky, ale sami sa dostali do obkľúčenia rýchlo postupujúcimi nemeckými tankovými skupinami. 8. augusta 1941 prestalo v bezvýchodiskovej situácii 20 sovietskych divízií klásť odpor.
[upraviť] Kyjev a Smolensk
Pri Kyjeve okolo ktorého sa začala uťahovať slučka obkľúčenia sa nachádzalo ešte veľké množstvo sovietskych vojsk. Tie ho mali podľa príkazu Stalina brániť za každú cenu. 21. augusta nemecké vojská dosiahli Dneper. V tej dobe už Žukov radil Stalinovi, aby boli vojská na ohrozených úsekoch stiahnuté zo západného brehu Dnepra, inak im hrozí obkľúčenie. Stalin však zareagoval iba tým, že Žukova odvolal z postu náčelníka generálneho štábu a nahradil ho maršalom Šapošnikovom. 9. septembra vydal rozkaz aby sa vojská pripravili na ústup, ktorý sa však nikdy neuskutočnil. Už 25. augusta totiž začala nemecká 2. tanková skupina pod Guderianovým vedením postup na mesto od Gomeľa. O niekoľko dní zaútočila aj 1. tanková skupina von Kleista pri Kremenčugu a Čerkassoch. 14. septembra 1941 sa spolu tieto kliešte zovreli pri Lochvici. Červenou armádou držaná oblasť v trojuholníku Kyjev - Čerkassy - Lochvici sa čoskoro rozpadla na menšie ohniská odporu. Pokusy o prelomenie obkľúčenia neboli sústredené na jedno miesto a boli vykonané nedostatočne pripravenými vojskami. Kyjev padol 20. septembra 1941. Posledné ho opúšťali jednotky 4. divízie NKVD, ktoré zamínovali centrum mesta, mnohé administratívne a historické budovy, zničili všetky mosty cez Dneper a zanechali mesto bez elektrickej energie. 26. septembra prestali všetky sovietske jednotky v kotli klásť organizovaný odpor. Veliteľ Juhozápadného frontu maršal Buďonnyj na poslednú chvíľu odletel lietadlom do Moskvy. Jeho zástupcovia, generáli Kirponos a Tupikov, padli v boji. Veliteľ 6. armády generál Potapov bol zajatý. Viac než milión sovietskych vojakov a dôstojníkov zahynulo, bolo zajatých, alebo sa v neprehľadnej situácii rozptýlilo. Do nemeckých rúk sa dostalo asi 650 000 zajatcov, 3718 kanónov, 884 tankov a množstvo iného vojenského materiálu, ktorý Sovieti nestihli znehodnotiť. 5 sovietskych armád a s nimi celý Juhozápadný front prakticky prestali existovať. Bola to katastrofálna porážka Červenej armády, likvidácia Kyjevského kotla však dala čas sovietskym jednotkám na iných úsekoch frontu. Niekoľko dní po obsadení Kyjeva explodovalo v centre mesta niekoľko budov, časť z nich využívali v tej dobe nemecké okupačné sily. Išlo o budovy podmínované jednotkami NKVD. Nemci tento incident využili a obvinili z diverznej činnosti miestnych Židov, ktorých potom postrieľali v neďalekej rokline Babij Jar. Ich masové vraždy sa začali 29. septembra 1941.
Jedným z úsekov kde chýbali Guderianove sily bol smer Smolensk - Moskva. Von Bockov predný voj dorazil k Smolensku už 16. júla 1941 (podľa iných 15. júla) ale postupne narazil na silný odpor na pomerne širokom fronte a bol nútený na čas zastaviť postup. Pritom Smolensk bránila najprv iba jediná ucelená divízia a niekoľko narýchlo sformovaných streleckých plukov vyzbrojených len starými japonskými puškami. V noci sa následne Nemcom podarilo dostať až k mostom cez Dneper, ktoré však Sovieti včas vyhodili do vzduchu. Nasledujúceho dňa dorazili sovietske posily a rozpútali sa dva týždne trvajúce boje o mesto. Až 29. júla, keď situácia pre obrancov vyzerala veľmi povážlivo, dalo veliteľstvo rozkaz na ústup. Oficiálna správa o strate mesta však bola vydaná až o dva týždne neskôr. V tej dobe sa Sovietom podarilo zastaviť Nemcov a nepustiť ich hlbšie do vnútrozemia. Nasadzovaním záloh na fronte od Velikých Luk po Mozyr a úspešnými protiútokmi tak nepriateľa nakrátko zastavili. V tej dobe však bol i tento krátky čas nesmierne dôležitý. Hoci v nasledujúcich bojoch boli stále viac zatlačovaní a Smolensk sa dostal do nemeckých rúk, prielom sovietskej obrany nemeckými tankami nenastal. Červená armáda bola na niekoľko týždňov schopná udržať súvislú líniu asi 30 km východne od Smolenska na čiare Jarcevo - Jeľňja - Desna. V týchto bojoch boli po prvý krát použité povestné raketové mínomety „Kaťuša“, ktoré hneď pri prvom nasadení v boji spôsobili Nemcom ťažké straty. Napriek tomu, že v konečnom dôsledku bitku vyhrali Nemci, boje pri Smolensku výrazne zlepšili sovietsku morálku a výrazne prispeli k víťazstvu v nasledujúcich bojoch pri Moskve. A to i napriek tomu, že v záverečnej fáze bojov sa Nemcom podarilo obkľúčiť a zlikvidovať dve sovietske armády.
[upraviť] Bitka o Moskvu
Zatiaľ čo sa úporne bojovalo pri Smolensku a Kyjeve, Hitler na bojovej porade na veliteľstve armádnej skupiny Stred váhal či je dôležitejšie udrieť najprv na zbytok Ukrajiny a dosiahnuť Donbas, alebo vyraziť na Moskvu. Generáli považovali za hlavný cieľ Moskvu[4]. Ich argumentami bolo to, že Moskva je okrem politického a ekonomického centra ZSSR i dôležitou dopravnou križovatkou. Po jej strate by sa sovietska obrana rozpadla na 2 časti a sovietske velenie by už nebolo schopné si udržať kontrolu ani efektívne viesť bojové operácie. Napriek tomu sa Hitler rozhodol, že dôležitejší bude Kyjev, Charkov a Krym, a až po ich obsadení vydal rozkaz k útoku na Moskvu, takzvanú smernicu č. 35. Jeho generáli dostali následne možnosť sústrediť všetky svoje ozbrojené sily na cieľ, ktorému prikladali najvyššiu dôležitosť. 30. septembra sa začala bitka o Moskvu. Pád Sovietskeho zväzu bol podľa všetkého predo dvermi. Hitlerovská 9. a 4. armáda, podporované 3. a 4. tankovou skupinou najprv vyradili sovietske vojská brániace sa pri Vjazme. Zajali pri tom údajne ďalších 660 000 vojakov 19., 20., 24. a 32. armády. Vjazma padla 7. októbra, Briansk 8. októbra a 14. októbra Hothove tanky obsadili Kalinin.
V tej istej dobe sovietske vojská opustili Odesu a stiahli sa po mori na Krym aby posilnili obranu Sevastopoľa.
V Moskve najprv prepukla panika. Ľudia sa obávali, že mesto bude obkľúčené. Čiastočne tomu dopomohla evakuácia sovietskej vlády do Kujbyševa. Na druhú stranu samotný Josif Vissarionovič Stalin zostal v meste aby sa podieľal na riadení vojenských operácií. 19. októbra vyhlásili Moskvu za obliehané mesto, okolo mesta sa urýchlene budovali obranné línie, protitankové zátarasy a priekopy. Narýchlo sformované prápory domobrany z robotníkov a obyvateľov mesta boli pripravené zasiahnuť v nevyhnutnom prípade do bojov. Za tri dni sformovali 12 000 dobrovoľníkov, väčšina z nich nemala žiadne bojové skúsenosti a iba slabý výcvik. V nasledujúcich bojoch tvorili „záplaty“ na Nemcami vytvorené medzery v sovietskych líniách. Ani nemecké nebezpečenstvo nezabránilo hrdému Stalinovi v organizovaní slávnostnej prehliadky na Červenom námestí v deň výročia Veľkej októbrovej revolúcie 7. novembra.
Nacistické vojská čakali na útok západne od mesta, už ani nie 100 km ďaleko. Približovali so od Kalininu, Klinu, Volokolamska, Možajska, Kalugy a dostali sa až za Tulu, ktorú však nedobyli. Proti nim stáli ústupmi značne otrasené sovietske jendotky. Až v tomto najkritickejšom období bol Stalin ochotný, po ubezpečeniach svojich agentov v Japonsku, stiahnuť časť čerstvých vojsk z Ďalekého východu, Strednej Ázie a Sibíri. To bolo nasadené doslova priamo z vlakov. Sovietske jednotky bojovali s veľkým zápalom a odhodlaním, prinajmenšom rovnako usilovne pre nich v zázemí moskovskí robotníci bez oddychu vyrábali množstvo munície, granátov a zbraní. Nemecký postup sa v dôsledku tvrdého odporu spomaľoval. Pomohlo tomu aj zhoršujúce sa počasie ako aj povestná ruská zima. 22. novembra Nemci dosiahli severne od Klin a západne od Istry najbližší bod od Moskvy, aký kedy v pozemnom boji dosiahli. Toto miesto bolo necelých 35 km od Moskvy. Začiatkom decembra už Nemci západne od Moskvy neboli schopní postupovať, bojovalo sa iba pri Tule, ktorá sa nakrátko ocitla v obkľúčení, sovietske vojská sa však boli schopné prebiť zablokovanou cestou na Moskvu a znovu sa spojiť s mestom.
[upraviť] Krach bleskovej vojny
Na prelome novembra a decembra 1941 sovietske jednotky vytlačili nacistické vojská z Rostova, jednalo sa o prvý rozsiahly ústup nemeckých vojsk na východnom fronte. V decembri 1941 Červená armáda zozbierala zálohy a neočakávane napadla krídla nemeckých vojsk pred Moskvou. Sovietske vojská postúpili južne od Iľmenského jazera, vyrazili tiež smerom na Kalinin a zastavili sa až pri Rževe a Gžatsku. Na juhu vyrazili pri Voroneži, Jelci a Tule, pričom postúpili po Mcensk a ďaleko za Kalugu. Neboli však schopní obkľúčiť nemecké vojská, ktoré sa v rozhodujúcom okamihu stiahli od Moskvy na západ a zabránili tak svojej likvidácii. Ofenzíva pri Moskve bola koordinovaná s ostatnými operáciami po celom východnom fronte, ktoré zahnali Nemcov stovky kilometrov na západ. Boli oslobodené mnohé oblasti, v ktorých nacistické vojská napáchali veľké zverstvá. Útočiaca Červená armáda prinútila Wehrmacht po prvý krát za celú druhú svetovú vojnu prejsť do obrany. Pri útokoch sa však ich obmedzené sily čoskoro vyčerpali a Nemci boli na jar nasledujúceho roku schopní ďalej viesť úspešné útoky na juhu ZSSR.
[upraviť] Príčiny nemeckých neúspechov
Zúfalá situácia, do ktorej sa dostali vojská osi na konci roku 1941 mali viacero príčin. Hlavnou príčinou neúspechu bola vzrastajúca sila Červenej armády v kombinácii s množstvom ďalších faktorov, ktoré výrazne znižovali bojaschopnosť a výkon Nemcov aj ich spojencov. Týmito faktormi bolo najmä preťaženie jednotiek, vážna dopravná a zásobovacia situácia, oslabenie a veľké straty jednotiek v bojoch. Nedostatok pechoty, ktorý sa začal prejavovať už 1. septembra 1941 sa nepodarilo Nemcom vyriešiť do konca vojny. Niektoré faktory poukazujú na podobnosť s Napoleonovým vpádom do Ruska v roku 1812.
[upraviť] Podcenenie sovietskych síl
Nemecké velenie pri plánovaní operácie veľmi podhodnotilo schopnosť sovietskej armády zmobilizovať do vojny dostatok mužov. Schopnosť Sovietov rýchlo vycvičiť množstvo brancov, vyzbrojiť ich a poslať na front bola odhadovaná na základe predvojnových mierových analýz, ktoré sa ukázali nepresné. Sovieti vycvičili a poslali do boja dvakrát viac mužov a žien, než nemeckí plánovači očakávali. Začiatkom augusta 1941 stihli novosformované sovietske armády nahradiť na fronte tie, ktoré sa Nemcom medzi časom podarilo zničiť. To malo na krach operácie Barbarossa významný vplyv. Nemci museli v priebehu mesiaca doplňovať zásoby, čo spomalilo ich postup a naštrbilo pôvodný harmonogram, takže im na dokončenie bojových operácií pred začiatkom obdobia blata zostávalo len 6 týždňov, čo bol neuskutočniteľný zámer. Červená armáda bola schopná nahradzovať svoje ťažké straty vo vysokom tempe, a tak jej jednotky ako súvislá sila neprestali nikdy existovať. Keď boli divízie pozostávajúce z brancov vycvičených pred vojnou zničené, boli už nahrádzané novými. V priemere bolo každý mesiac v krajine povolaných asi pol milióna mužov. Sovietom sa rovnako úspešne darilo vycvičiť nové jednotky z rôznych etnických skupín národov Sovietskeho zväzu. Práve schopnosť dlhodobo mobilizovať veľké množstvo ľudí (aj keď často zle vycvičených a slabo vybavených) v krátkej dobe umožnila sovietskemu zväzu prežiť prvých 6 mesiacov vojny a celkom podryla nemecké plány.
Neskôr zohrali významnú úlohu aj spravodajské informácie z Japonska získané vďaka Richardovi Sorgemu. Na ich základe si boli Sovieti istí, že Japonsko nebude na ich východných hraniciach vyvíjať žiadnu aktivitu a mohli tak z oblasti Ďalekého východu na Európske bojisko prisunúť početné jednotky.
Nemecké vrchné velenie tiež výrazne podcenilo schopnosti sovietskej výkonnej moci. Nemci sa nesprávne domnievali, že sovietska vláda je neefektívna a neschopná. Vyhliadky na rýchle víťazstvo opierali najmä o vieru v rýchly pád sovietskeho komunistického systému a celkovej štátnej organizácie. Sovietsky systém sa však vo vojne prejavil veľmi pružný a prekvapivo prispôsobivý. Tvárou v tvár zdrvujúcim porážkam boli Sovieti schopní demontovať fabriky ohrozené nemeckým postupom, a väčšinu svojich najdôležitejších fabrík spolu so skúsenými robotníkmi premiestniť do bezpečných oblastí mimo dosahu nemeckých armád a letectva. Napriek strate dôležitých ložísk nerastných surovín, významných priemyselných oblastí a veľkého množstva pracovných síl v chaose, ktorý vypukol po nemeckej invázii, sa im podarilo vybudovať dostatok priemyselných podnikov, ktoré im v rozhodujúcom momente vojny dodávali spolu s pomocou Spojencov dostatok vojenského materiálu. Vďaka tomu sa sovietska vláda nikdy nedostala do zvlášť kritickej situácie, kedy by musela čeliť zrúteniu systému a po celú dobu si udržala pevnú kontrolu nad sovietskym vojnovým úsilím.
Faktor, ktorý zohral počas vojny významnú úlohu bolo jednanie nacistických síl na obsadenom území ZSSR. Vojnové zločiny spáchané na sovietskom území sú všeobecne považované za najväčšie a najhoršie, ktoré sa udiali v novodobých dejinách. Zlému a krutému zaobchádzaniu boli vystavení nielen sovietski vojnoví zajatci ale aj obyvateľstvo obsadených častí krajiny. Toto nacistické jednanie vyvolalo prudkú nenávisť v mysliach a srdciach väčšiny sovietskeho obyvateľstva. Nenávisť k Nemcom umožnila sovietskej moci vydolovať z obyvateľstva veľkú mieru sebaobetovania neporovnateľnú so západoeurópskymi národmi.
Nemci rovnako podcenili aj obyvateľov Sovietskeho zväzu ako celok. Všeobecne si predstavovali sovietskych vojakov ako slabých a väčšinu z nich vnímali ako podradné ľudské bytosti. Počas nasledujúcich bojov však boli nemeckí vojaci ohromení odhodlaním a zúrivosťou, s ktorou Červená armáda často bojovala. Plánovači boli ohromení nad mierou utrpenia, ktorú sovietski ľudia dokázali zniesť a pritom ďalej pracovať či bojovať.
Ďalšími činiteľom nemeckého neúspechu bolo podcenenie sovietskych technických možností a kapacít. Niektoré sovietske zbrane a vybavenie boli na začiatku bojov skutočne na dosť nízkej úrovni, v porovnaní so svojimi nemeckými konkurentami. Túto medzeru sovietska armáda plánovala zaceliť vývojom a výrobou nových vzorov. Priemerný sovietsky branec bol všeobecne slabo vybavený. Kráčal do vojny v rovnakých čižmách ako jeho predkovia v prvej svetovej vojne, no na prvý pohľad horšia výzbroj v skutočnosti nemusela zvlášť zaostávať za jeho protivníkom. Väčšina sovietskych pešiakov bola vyzbrojená štandardnou puškou Mosin-Nagant 1891/30, celkom porovnateľnou s nemeckou puškou Mauser Karabiner 98k, ktorá bola štandardnou zbraňou nemeckej pechoty počas celej vojny. Sovietska pechota na tom však bola horšie s implementáciou samopalov. Počas vojny zavedené konštrukcie samopalov ako bol PPŠ-41, či poloautomatických pušiek SVT-40, vzbudili obdiv nemeckých konštruktérov aj vojakov v poli. Podobne na tom boli aj tankové sily, ktoré vojnu začínali s tankami T-26, BT-5 a BT-7, ktoré boli porovnateľné so svojimi nemeckými konkurentami, a zlyhali najmä kvôli nesprávnemu spôsobu nasadenia. Sovieti počas nemeckého vpádu práve zavádzali aj nové typy tankov ako bol T-34 a KV-1, ktoré až do príchodu tankov PzKpfw IV s dlhou hlavňou a PzKpfw VI Tiger, boli nadradené nemeckým konštrukciám. Sovietske ozbrojené sily na začiatku bojov trpeli nedostatkom kvalitných rádiostaníc, čo bolo najvypuklejšie u tankových a leteckých jednotiek, kde boli rádiostanicami vybavené zväčša iba veliteľské stroje. Aj tento nedostatok bol počas vojny postupne odstránený. Výraznú prevahu malo spočiatku najmä nemecké letectvo. Bolo to preto, že vpád zastihol sovietske vzdušné sily počas prezbrojovania na moderné typy, ktorých vývoj ešte nebol celkom ukončený.
[upraviť] Chyby logistického plánovania
Začiatok bojových operácií počas suchého leta bol pre Nemcov najúspešnejší, vďaka faktoru prekvapenia v prvých týždňoch zničili veľkú časť sovietskych síl. Keď sa však príhodné poveternostné podmienky začali zhoršovať a sovietske vojská, ktoré sa pozbieralo z počiatočného prekvapenia začali klásť čoraz silnejší odpor, nemecká ofenzíva začala za pôvodným plánom pokryvkávať. Nemecká vojnová mašinéria nebola na dlhodobú vojnu pripravená. Chýbal najmä dostatok pohonných hmôt aby mohli byť požadované ciele vôbec fyzicky dosiahnuté. S týmto sa pred začiatkom operácie nepočítalo, celý plán bol založený na tom, že po piatich týždňoch nemecké jednotky získajú úplnú operačnú voľnosť, v dôsledku kolapsu Červenej armády. Až potom malo prebehnúť dodatočné doplnenie zásob pohonných látok pre časť pohyblivých jednotiek, ktorých úlohou malo byť obsadenie zvyšných strategických cieľov.
Nemeckým silám sa podarilo za prvý týždeň bleskovo postúpiť o 500 km, ale ich zásobovacie línie sa za ten čas natiahli natoľko, že tylové jednotky museli vynakladať veľké úsilie, aby zabezpečili prísun potrebných zásob. Sovietska železničná sieť s väčším rozchodom kolies ako vo zvyšku Európy, na ktorú sa vo veľkej miere spoliehala infraštruktúra celej krajiny, nemohla byť okamžite použitá, pretože Nemci nemali dostatok lokomotív s požadovaným rozchodom. Na začiatku vpádu do krajiny v roku 1941 pritom nebolo nemecké tylo natoľko narúšané činnosťou partizánov ako tomu bolo v neskoršom období. Nedostatok zásob výrazne spomaľoval nemecký postup.
Nemci tiež pri plánovaní operácií nesprávne vyhodnotili stav sovietskej dopravnej siete. Cesty a železnice vo východnom Poľsku a západnej časti ZSSR síce známe boli, ale pri postupe ďalej do vnútrozemia boli ich informácie podstatne skromnejšie. Stávalo sa tak, že cesty, ktoré na mapách vyzerali pôsobivo, boli v skutočnosti iba ujazdená hlina alebo len v štádiu výstavby.
[upraviť] Počasie
Nemecký plán pre útok bol vo veľkej miere založený na predpoklade, že víťazstvo bude dosiahnuté veľmi skoro. Hitler v plánoch vôbec nezobral na zreteľ možnosť, že by sa boje mohli predĺžiť až do zimy. Táto trestuhodná nepripravenosť a nekompetentnosť mala značný dopad na neúspech v rozhodujúcej fáze operácie, pričom už v novembri, ešte pred začiatkom tvrdej zimy Nemci pociťovali nedostatok zásob a ľudských síl. Počasie v ZSSR nebolo také mierne ako v západnej Európe. Na jeseň rozbahnený terén spomalil postup Wehrmachtu aj preto, že len časť ciest bola spevnená. Nemci mali až do roku 1942 všetky tanky na rozdiel od Sovietov vybavené úzkymi pásmi, ktoré v blate a hlbokom snehu nemali dostatočný ťah, čím sa rýchlosť nemeckého postupu výrazne znižovala. Ich logistický systém, a mobilita delostrelectva do značnej miery závisela na 600 000 európskych koňoch, ktoré neboli zvyknuté na výkyvy počasia aké boli typické pre tieto časti Sovietskeho zväzu s výrazne kontinentálnym podnebím. Menšie stepné poníky zvyčajne používané Červenou armádou, boli domácim podmienkam podstatne prispôsobenejšie.
Nemecké jednotky boli vystavené tvrdému počasiu, bez adekvátneho výstroja a teplého oblečenia, ktoré síce existovalo, ale nebolo včas prisunuté a distribuované na fronte. Nemeckí vojaci boli nútení vo viacerých prípadoch, najmä pri teplotách pod - 10°C siahnúť po alternatívach ako bolo vkladanie vrstvy novín do kabátov, ak sa chceli vyhnúť omrzlinám. Na zahrievanie a rozkúrenie pecí boli často nútení míňať dodatočné pohonné hmoty, ktoré rovnako míňali aj na udržanie funkčnosti bojovej techniky, ktorá na veľké mrazy nebola vôbec pripravená. Niektoré nemecké zbrane sa stali v dôsledku veľkých mrazov celkom nefunkčné. Mazadlá zbraní a motorov, ktoré za bežných podmienok zvyšovali ich životnosť, pri nízkych teplotách zamŕzali.
Dnes mnohí mylne usudzujú, že nástup obdobia blata a následné silné mrazy, na východnom fronte spôsobovali celkové zastavenie bojových operácií, čo nie je celkom pravda. Vojenské operácie boli týmito okolnosťami síce výrazne spomalené, ale to sa týkalo najmä nemeckej strany. Sovieti napríklad v decembri 1941 pri protiútoku pred Moskvou, počas veľkého prívalu snehu postúpili na niektorých úsekoch až 160 km, čím demonštrovali, že na počasie pripravená strana mohla viesť mobilnú vojnu aj za takýchto podmienok.
Počas bojov pred Moskvou Hitler obávajúci sa rozpadu svojich vojsk, nariadil držať dosiahnuté pozície za každú cenu a neustupovať. Jednotky na fronte v dôsledku toho utrpeli veľké straty a na viacerých úsekoch, ako napr. pri Demiansku, sa dostali na čas do obkľúčenia.
Naproti Nemcom, bola väčšina sovietskych jednotiek zásobovaná adekvátnym zimným výstrojom, hlavne kožušinovými čiapkami a prešívanými uniformami s dostatočným predstihom. Sovietski vojaci mali tiež väčšie skúsenosti s použitím zbraní v zime a tak sa napríklad pri údržbe ručných zbraní vyhýbali používaniu akýchkoľvek mazadiel. Technika ako tanky a lietadlá bola od začiatku koncipovaná a pripravená na domáce podmienky. Bolo by však mylné sa domnievať, že „generál zima“ či „generál blato“ sovietskych vojakov nijak netrápil. Aj sovietske jednotky v dôsledku veľkých mrazov utrpeli nezanedbateľné straty.
[upraviť] Odporujúce si ciele
Väčšina Hitlerovych generálov sa zhodovala v názore, že je potrebné zaútočiť vojskami skupiny armád Stred v prvom rade na Moskvu. Jej obsadenie, pri ktorom by boli s veľkou pravdepodobnosťou zničené veľké sily Červenej armády a mohli by významne ovplyvnené ďalšie možnosti krajiny viesť vojnu. Hitler však v priebehu kampane, zmenil ciele tejto skupiny armád, ktorá sa v rozhodujúcom momente počas bojov o Smolensk namiesto na Moskvu vydala obsadiť viaceré ciele na Ukrajine. Po obsadení týchto oblastí vojská skupiny armád Stred síce pokračovali ďalej na Moskvu, no boli počas zimy zastavené. Mnohí odborníci sa domnievajú, že tak bol stratená najväčšia príležitosť vyhrať vojnu na východe.
[upraviť] Príčiny sovietskych neúspechov
Chyby, ktoré urobilo sovietske velenie v prvých týždňoch vojny mali katastrofický vplyv na dianie na fronte. Prvý z omylov bolo precenenie schopností Červenej armády, najmä dôstojníckeho zboru na viacerých úrovniach. Sovietske sily v Európskej časti ZSSR boli rozmiestnené pozdĺž hraníc a boli celkom nepripravené na okamžité vedenie bojových operácii. Sovietske mechanizované zbory boli namiesto stíhania nemeckých tankových jednotiek celkom nepripravené na boj po technickej aj morálnej stránke, navyše utrpeli ťažké straty pri leteckých útokoch Luftwaffe. Tanky a ostatná pozemná technika trpeli značnou poruchovosťou, kvôli neskúsenosti posádok a nedostatku náhradných dielov, ktorý sa ťahal už od mierového obdobia, čo malo na svedomí značné výpadky v zásobovaní jednotiek a na to sa viažuce ďalšie problémy. Sovietske jednotky neboli konkurencieschopné rýchlo manévrujúcim a postupujúcim silám Osi aj kvôli svojej nízkej motorizácii. Je však nutné podotknúť, že počas celej nasledujúcej vojny nasadzovali hipomobilné jednotky, a kone ako ťažné zvieratá obe strany.
Stalinova snaha zabrániť ústupom a vzdávaniu veľkého počtu vojakov, často aj s veliteľmi napr. pomocou rozkazu č. 270, mala za následok držanie pozícií za každú cenu, čo však často viedlo k neúspechom, keď pohyblivé nemecké tankové jednotky prenikli cez tieto postavenia do tyla sovietskych vojsk, odrežúc ich tak od tylového zabezpečenia a zásob. Kým si Stalin uvedomil chybu a dovolil svojim vojskám v správnej chvíli ustúpiť, čím umožnil ich zachovanie, prišiel vo viacerých veľkých obkľúčeniach do decembra 1941 o viac než 2,6 milióna mužov. Väčšina z týchto vojnových zajatcov bola v rukách nacistov cielene vystavená hladu, chorobám a zlému zaobchádzaniu, čo malo za následok, že veľká časť z nich do jari 1942 zahynula.
Za neúspech možno považovať aj krach sovietskych protiútokov, ktoré sa uskutočnili na konci roku 1941 a na jar 1942. Všeobecne sa usudzuje, že v tejto dobe sovietske velenie nebolo schopné zhodnotiť potenciál vlastných jednotiek a namiesto toho aby sa pokúšalo o cielené protiútoky na jednom úseku frontu, snažilo sa neustále o vedenie operácií na čo najširšom fronte. Toto však malo za následok, že väčšina týchto operácií nebola dobre pripravená a podporovaná dostatočným prísunom zásob. [5]
[upraviť] Referencie
- ↑ Miroslav Šnajdr: Operace Barbarossa / letecká válka 22. června 1941, Votobia, Olomouc, 2003, s. 71 - 78
- ↑ Miroslav Šnajdr: Operace Barbarossa / letecká válka 22. června 1941, Votobia, Olomouc, 2003, s. 79 - 82
- ↑ Richard Natkiel, Robin L. Sommer, S.L. Mayer - Atlas of World War II, Barnes & Noble Books, New York, 2000, ISBN 0-7607-2043-6, s. 70
- ↑ Erich von Manstein: Ztracená vítezství svazek I ISBN 80-7217-429-0. Brno, Jota 2006, s. 244 - 245
- ↑ David M. Glantz: The Soviet-German War 1941-1945: Myths and Realities: A Survey Essay. Clemson University, Clemson, South Carolina, 2001, s. 32
[upraviť] Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Operácia Barbarossa
