Záhor
Z Wikipédie
| Záhor | |
|---|---|
| Erb | Vlajka |
 |
 |
| Mapa | |
 |
|
| Základné údaje | |
| Kraj: | Košický |
| Okres: | Sobrance |
| Región: | Zemplín (Východný Zemplín) |
| Poloha: | 48° 37' 20 s. š. 22° 12' 25 v. d. |
| Nadmorská výška: | 109 m n.m. |
| Rozloha: | 7,72 km² |
| Počet obyvateľov: | 705 (31.12.2004) |
| Hustota obyvateľstva: | 89 obyvateľ(ov)/km2 |
| Prvá písomná zmienka: | 1326 Mongath 1414 Mongath alio nomine Zahar |
| Nacionále | |
| Štatistická územná jednotka: | 523330 |
| EČV: | SO |
| PSČ: | 072 53 (pošta Bežovce) |
| Telefónna predvoľba: | 42156 |
| Oficiálne adresy | |
| Adresa obecného úradu: | Obecný úrad Záhor 121 072 53 Bežovce |
| E-mail: | ocu.zahor@lekosonline.sk |
| Telefón: | 659 02 10 |
| Fax: | 698 26 80 |
| Politika | |
| Starosta: | Ján Hric (SMER - SD) |
| Zdroje údajov | |
| Mestská a obecná štatistika SR (SŠÚ), http://obce.info | |
Záhor je obec na Slovensku v okrese Sobrance.
[upraviť] Polohopis
Leží vo východnej časti Východoslovenskej nížiny na pravobrežnom agradačnom vale Uhu.
[upraviť] Časti obce
Odvodené od zaužívaných pomenovaní - nie sú oficálnym pomenovaním ale používajú sa v hovorovej reči miestnych obyvateľov.
Sú to: „Stary valal“, „Novy valal“, „Nižny konec“, „Vyšny konec“, „Taňa“, „Žarov“.
[upraviť] Ulice
[upraviť] Vodné toky
Najbližším vodným tokom je rieka Uh, vzdialená od obce južným smerom približne 2 km. Rieka Uh pramení v oblasti stretu troch štátov (severovýchodný cíp SR) - Slovenska, Poľska a Ukrajiny. Rieka Uh sa vlieva za obcou Pavlovce nad Uhom do rieky Laborec. V minulosti obcou pretekal miestny potok, ktorý sa občas strácal (vysýchal) počas horúcich a suchých letných dní.
[upraviť] Vodné plochy
Najbližšou vodnou plochou k obci Záhor je „Čarny potok“ (názov používaný miestnymi obyvateľmi), z ktorého kedysi pramenil aj miestny potok pretekajúci obcou.
[upraviť] Symboly obce
Erb Heraldická komisia pri Ministerstve vnútra SR schválila erb obce - jeho podoba bola odvodená od odtlačku pečate z druhej polovice XIX. storočia (v modrom štíte je nad zlatou hviezdou umiestnené strieborné, trojuhlými pätkami ukončené písmeno Z, prevýšené je zlatou bordúrou červenej kniežacej koruny bez kríža).
vlajka
[upraviť] História
[upraviť] …stručne…
Obec Záhor leží vo východnej časti Východoslovenskej nížiny na pravobrežnom agradačnom vale Uhu. Obec vznikla v roku 1326. V roku 1427 mala viac ako 12 port. Patrila Komoróciovcom, neskôr Barkóciovcom, Beréniovcom. V 18. storočí sa útekmi poddaných značne vyľudnila. V roku 1715 mala 9 domácností, v roku 1928 bolo v obci 69 domov a 642 obyvateľov. V roku 1832 bol v obci cukrovar. Do 20. storočia vlastnili tunajšie majetky Aponiovci. V rokoch 1939-1944 bola obec súčasťou Maďarska.
[upraviť] 14. až 17. storočie
O najstaršom osídlení Záhora neexistujú zatiaľ relevantné dôkazy - v chotári totiž neboli zaznamenané žiadne praveké archeologické nálezy. Problematickým sa javí tiež vznik obce a výklad jej názvu. Vo Vlastivednom slovníku obcí na Slovensku Bratislava 1978) je uvedené, že obec Záhor sa po prvýkrát spomína už v roku 1326 pod názvom „Mongath“. Významný slovenský historik, univerzitný profesor Ferdinand Uličný, ktorý sa výskumu stredovekého osídlenia najvýchodnejších častí Slovenska venuje už niekoľko desiatok rokov, však vo svojej odbornej publikácii s názvom Dejiny osídlenia Užskej župy (Prešov 1995)píše: „Leleský konvent v roku 1414 potvrdil vymedzenie hranice medzi chotárom Jenkoviec a Záhora. Vtedy vznikla prvá známa správa o tejto dedine, ktorá, ako vyplýva z obsahu listiny, jestvovala aj pred rokom 1414.“ Záhor sa v tejto latinskej listine z roku 1414 spomína ako „... Mongath alio nomine Zahar“ - čiže „Mongath,iným názvom Záhor“. Profesor Uličný prvú písomnú správu o sídlisku „Mongath“, ktoré ležalo pri Záhore,datuje do roku 1358 - neskôr, v XV. storočí, toto sídlisko buď zaniklo, alebo splynulo so Záhorom. V písomnostiach z XV. - XVII. storočia sa názov dediny najčastejšie objavuje v podobe „Zahar“, ojedinele aj v tvare „Zahor“. V uvedenom období boli majiteľmi obce Dobóovci z Ruskej (patrili medzi významné uhorské šľachtické rody). Centrum ich panstva, do ktorého - okrem Záhora - patrilo aj niekoľko ďalších dedín, bolo v Pavlovciach(dnes Pavlovce nad Uhom). V roku 1427 tu bolo zdanených minimálne 5 obývaných sedliackých domov - od tejto kráľovskej dane bol oslobodený len záhorský richtár. Richtár - predstaviteľ obecnej samosprávy - musel dozerať aj na plynulé odvádzanie poddanských dávok, za výkon svojej funkcie bol zodpovedný vlastníkovi dediny, čiže zemepánovi. V roku 1567 v Záhore bývala rodina richtára, zaznamenaných bolo aj 12 sedliackých domácností (sedliaci tvorili najbohatšiu vrstvu poddaných) a 14 rodín želiarov a sluhov (tí patrili k chudobnejším poddaným). Predpokladajúc, že v jednej domácnosti žilo priemerne 6 členov rodiny, tak v obci v tom čase mohlo bývať okolo 160-180 poddaných. Koncom XVI. storočia v dedine žilo aj 11 rodín slobodníkov (išlo o bývalých poddaných, ktorých zemepán doživotne alebo dedične oslobodil od poddanských povinností) a stálo tu celkovo 44 obývaných poddanských domov - obec teda patrila k najväčším v celom okolí. V XVII. storočí - v dôsledku nepriaznivého vývoja v Uhorsku - začal počet obyvateľov Záhora klesať (poddaní sa buď odsťahovali, zbehli na iné panstvá, alebo podľahli rôznym chorobám).
Administratívne obec patrila do Užského komitátu - ten sa najneskôr v XIV. storočí premenil na Užskú stolicu (jej hornatá časť ležala prevažne na území dnešnej Ukrajiny, na teritóriu Slovenska pod stoličnú správu so sídlom na Užskom hrade, neskôr v Užhorode, patrili mestečká Veľké Kapušany a Sobrance s okolím). Stolica používala aj svoj vlastný erb - hlavnú erbovú figúru predstavovala postava mladého šľachtica, ktorý v pravej aj ľavej ruke drží po tri klasy obilia. Významnú úlohu v živote obyvateľov zohrávalo náboženstvo. Záhor - ako fília - patril v stredoveku pravdepodobne do rozsiahlej rímskokatolíckej farnosti so sídlom v Jovre (dnes je súčasťou Ukrajiny). Najbližší kostol sa v tomto období nachádzal v Jenkovciach. V druhej polovici XVI. storočia - pod vplyvom zemepánov Dobóovcov, v zmysle hesla „Cuius regio, eius religio“ - „Čí je majetok, toho je náboženstvo“ - prešli poddaní v Záhore k reformovanej viere. Zákonný článok č. 7 z roku 1647 však túto zásadu zrušil - ak zemepán vyznával iné náboženstvo, sedliaci si mohli zvoliť vlastného farára. V platnosti ale zostalo tzv. patronátne právo - patrón mohol na faru dosadiť kňaza podľa svojej vôle, poddaní však už túto voľbu nemuseli akceptovať. Reformovaní veriaci zo Záhora pôvodne prislúchali ku kalvínskej farnosti so sídlom v Rebríne (dnes miestna časť obce Zemplínska Široká) - samostatná záhorská kalvínska farnosť (s fíliou Pinkovce) vznikla najneskôr začiatkom XVII. storočia (farnosť - až do polovice XVII. storočia - spravovali slovenskí kazatelia). V XVI. storočí v obci stál kostol - nie je známe, či bol drevený alebo kamenný. V nasledujúcom storočí si veriaci postavili nový chrám (v reformovanom kostole sa do dnešných dní zachoval zvon z tohto obdobia).
[upraviť] Obec v rokoch 1700 - 1848
Začiatkom XVIII. storočia (konkr. v r. 1715) bývali v dedine členovia deviatich poddanských domácností - „hlavami“ týchto rodín boli: Ján Tót, Pavol Tót, Štefan Nagy, Juraj Kašar, Baltazár Kováč, Štefan Kováč, Lukáš Iško, Ján Kostrubani a Ján Török (podľa národnosti boli piati Maďari a štyria Slováci, resp. „Ruthéni“). O pomeroch v obci v prvej tretine XVIII. storočia informujú dva rukopisy, týkajúce sa Užskej stolice. Autorom prvého - staršieho - diela je Adam Horvát (Horváth) - šľachtic a učený muž, rodák z Pavloviec. Vo svojom Opise Užskej stolice o dedine Záhor píše: „Záhor leží smerom na východ, nad obcou Tašuľa, neďaleko rieky Uh. Jeho chotár leží v susedstve obce Bežovce a jeho poloha je trochu lepšia. Polia sú úrodné. Vlastníkmi sú Rákociovci - dedičia po matke, ale teraz patrí grófovi Aspermontovi z titulu zálohu. Tiež tu má majetkový podiel vdova po grófovi Barkócim st., a tiež aj časť patrí osvietenému grófovi Tomášovi Berénimu z Káranč a Beréňu.“
Matej Bel, ktorý napísal druhý rukopis, obec charakterizoval takto: „...susedí s Tašuľou, Bežovcami a Pinkovcami, nachádza sa neďaleko západného brehu brehu Uhu. Má veľmi dobré polia, podľa práva patria Tomášovi Berénimu.“ V súpise Užskej stolice, ktorý bol zhotovený počas zimných mesiacov na prelome rokov 1735-1736, sú tiež zaznačené zaujímavé údaje; v tomto období napr. zo Záhora (v tom čase bol súčasťou Pavlovského slúžnovského obvodu) utieklo 10 poddaných, bývať tu zostalo 9 poddaných, resp. poddanských rodín.
V r. 1772 - v čase tereziánskej urbárskej regulácie - v obci žili členovia 32 sedliackých rodín (priezviská „hláv“ týchto rodín boli: Bali, Senko, Posypanka, Molnár, Sabo, Husár, Tóth, Košanič, Čermák, Kostruba, Kočanič, Bánovský, Šimko, Rokita, Vasiľ, Gábor, Rusnák, Kováč, Selepec, Huklinc, Šohajda, Labanc, Lukáč, Denči a Kendereš), 8 želiarských rodín (priezviská: Dudáš, Horňák, Fedor, Šohajda, Hrico, Šinko, Horňák, Fišári) a 3 podželiarských rodín (s priezviskami: Hamara, Barna a Semko). Výsledkom procesu urbárskej regulácie bolo vydanie obecného urbára, ktorý obsahoval súpis pozemkového majetku a rozsah povinností poddaných voči zemepánovi Tomášovi Berénimu (Berényimu).
V roku 1785 panovník Jozef II. (syn Márie Terézie) zrušil v Uhorsku nevoľníctvo - obnovením osobných slobôd poddaných v krajine skončilo ich bezprávne postavenie (mohli sa slobodne sťahovať, zakladať si rodiny, vykonávať pracovné činnosti, dávať deti do škôl, disponovať vlastným majetkom, zemepán ich už nemohol z pôdy vyhnať ani usadiť v inej oblasti). K vrchnosti však poddaní zostali pripútaní aj naďalej - ekonomicky (prostredníctvom prenájmu pôdy).
Povinnosti poddaných zo Záhora voči zemepánovi vymedzoval urbár - ďalšie služby už od nich šľachtic nesmel vyžadovať (ak prácu navyše potreboval, bol povinný s poddanými uzavrieť zmluvu a riadne im za to zaplatiť). V XVIII. storočí sa na území habsburskej monarchie uskutočnilo prvé vojenské mapovanie (tzv. jozefínske) - išlo tiež o prvé podrobné zmapovanie Slovenska v strednej mierke 1:28800. V Užskej stolici vojenskí kartografi pracovali v r. 1782 - 1784. V mape z tohto obdobia je Záhor označený ako „Zahor“ - bola to dlhá dedina s domami, ktoré sa tiahli po oboch stranách jednej ulice, resp. cesty. Z obce (alebo popri nej) viedlo niekoľko cestných komunikácií - smerom na Pinkovce, Bežovce a Jenkovce. V chotári Záhora, ani v blízkom okolí sa nenachádzali takmer žiadne lesné porasty - drevo však bolo potrebné, preto jedna z ciest viedla aj do hustého lesa pri Užhorode. Blízko obce (medzi Záhorom a Pinkovcami) bola nejaká osada - do nej tiež smerovala jedna z ciest. Na mape je uprostred Záhora zachytená aj cirkevná stavba - kostol.
Presné záznamy o počte obyvateľov a domov v dedine pochádzajú zo začiatku XIX. storočia - v r. 1828 napr. v Záhore žilo 642 ľudí a stálo 69 príbytkov (približne rovnaký počet dedinčanov aj domov sa udržal aj v nasledujúcom období). Spisy z r. 1832 obsahujú tiež zmienku o cukrovare - ten však (podobne ako veľká časť dediny) zhorel pri rozsiahlom požiari. Záhorčanov v tom čase trápili aj časté povodne. O 5 rokov neskôr bol jediným zemepánom v obci Krištof Stárai (Sztáray). Základy konfesionálnej štruktúry dediny sa vytvorili v XVIII. storočí - popri sebe tu bývali rímskokatolíci, protestanti, veriaci východného obradu aj židia. V r. 1789 zriadil jágerský biskup (sídlil v meste Eger v dnešnom Maďarsku) kaplánstvo v Jenkovciach - veriaci si tu postavili aj drevený kostol, do ktorého pravidelne dochádzali aj rímskokatolíci zo Záhora. V r. 1810 - šesť rokov po vzniku nového Satmárskeho biskupstva (s centrom v meste Satu Mare na území Rumunska) - boli Jenkovce povýšené na farnosť (Záhor tvoril jej fíliu).
V polovici XVIII. storočia vizitoval gréckokatolícke farnosti v Užskej stolici mukačevský biskup Michal Manuel Olšavský. Z jeho zápisov je známe, že záhorskí gréckokatolíci patrili do farnosti so sídlom v Bežovciach (tu stál aj drevený kostol so šindľovou strechou) a každá z tunajších 8 gréckokatolických rodín odvádzala bežovskému kňazovi po dve viká (cca 50 kg) obilia.
V rovnakom čase záhorskí kalvíni prislúchali k rôznym farnostiam - sídla mali v dedinách Tarnovci (dnešná Ukrajina) a Bežovce. Neskôr boli reformovaní veriaci začlenení do bežovskej farnosti - od r. 1875 však boli pre Záhor vedené samostatné cirkevné matriky. Medzi staré kalvínske rodiny v obci patrili Kováčovci, Balyiovci, Sabovci, Korpovci, Tóthovci, Balážovci, Molnárovci, Denciovci, Kenderešovci, Horňákovci, Hudákovci, Kolibášovci a Laškodiovci - členovia týchto rodín sa v r. 1822 zaslúžili o výstavbu nového, resp.o prestavbu starého kamenného kostola.
V miestnej kalvínskej ľudovej škole, kde napr. v r. 1804 vyučoval Juraj Kalán, si deti osvojovali základy čítania, písania, počítania a náboženstva. Presné počty veriacich jednotlivých cirkví sa zachovali z roku 1837 - v Záhore v tom čase bývalo 305 kalvínov, 211 gréckokatolíkov, 85 rímskokatolíkov a 15 židov.
[upraviť] Obec v rokoch 1848 - 1918
Uhorský snem v r. 1848 zrušil v krajine poddanstvo - oficiálne tým zanikli poddanské roboty a iné urbariálne povinnosti. Bývalí urbariálni poddaní dostali do spoločného vlastníctva tzv. urbársky majetok, po r. 1853 pôvodne urbársku pôdu získali jednotliví roľníci. Za ornú pôdu, lesy a pasienky však museli dedinčania aj naďalej odvádzať robotu - táto ich povinnosť skončila v r. 1896, po prijatí zákona o výkupe zmluvných poddaných a želiarov. Šľachta si - aj napriek všetkému - udržala vlastníctvo pozemkov (pôdu obhospodarovala vo vlastnej réžii). Veľké panské majere postupne nahradili panské veľkostatky. Všetci obyvatelia krajiny sa v tomto období stali osobne aj majetkovo slobodnými. Pomery v Užskej župe sa - v porovnaní s inými časťami krajiny - menili len veľmi pomaly. Väčšiu časť pôdy užívalo množstvo samostatne hospodáriacich zemanov (každý z nich vlastnil iba neveľkú výmeru), miestni sedliaci si mohli odkúpiť pozemky, na ktorých po celé generácie pracovali. Chudobnejší dedinčania - bývalí želiari a podželiari - začali pracovať ako robotníci na statkoch bohatších gazdov, resp. na poľnohospodárskych veľkostatkoch v okolí. Na katastrálnej mape Záhora z druhej polovice XIX. storočia (konkr. z r. 1864) sú zaznamenané tieto názvy: „Bocska tov“, „Buygyogos“, „Csikó láz“, „Csonkás“, „Fevenyes“, „Forráš“, „Galová“, „Gerdeny“, „Huscsava“, „Kertalyka“, „Kiš erde“, „Konopianky“, „Križne zeme“, „Na bežovských“, „Nagy rét“, „Nyires“, „Patroka“, „Piszke“, „Silaš“, „Ungh“ (rieka), „Zahumenki“ a „Žsarov“. Koncom tohto storočia (podľa rôznych štatistík alebo súpisov) chovali miestni gazdovia 38 kusov hovädzieho dobytka, 193 ošípaných, 930 kusov rôznej hydiny, vlastnili spolu 25 včelích rodín a v záhradách pestovali dokopy 855 ovocných stromov (njviac z nich - takmer 400 - predstavovali slivky).
V r. 1900 žilo v obci 901 obyvateľov - najviac bolo Slovákov, niekoľko desiatok ľudí sa hlásilo k maďarskej a nemeckej národnosti, pár dedinčanov uviedlo aj inú národnostnú príslušnosť. V konfesionálnej štruktúre dominovali reformovaní, po nich nasledovali gréckokatolíci, rímskokatolíci, bývalo tu tiež zopár desiatok židov, niekoľko veriacich sa prihlásilo k iným náboženstvám.
Najviac Záhorčanov sa živilo poľnohospodárstvom, niekoľkí sa venovali aj remeslu, obchodu alebo mali iné zamestnanie. Vzdelanostná úroveň bola nízka - plynule čítať a písať vedelo iba necelých 300 obyvateľov. Dedinské príbytky boli postavené väčšinou z dreva, ich strechu pokrývala slama (župa) - len veľmi málo domov malo strechu, zhotovenú z drevených šindľov, resp. z pálenej škridle. V r. 1895 obec prislúchala do obvodu notárskeho úradu so sídlom v Bežovciach (na notariáte sa začali viesť aj štátne matriky). Notár mal významné postavenie - ako riadny člen sa zúčastňoval zasadnutí obecného zastupiteľstva jednotlivých obcí obvodu, spolu s richtárom a prísažníkmi patrili aj do užšieho vedenia dediny, jeho úrad viedol agendu všetkých obcí v obvode. Zasadnutia obecného zastupiteľstva, kde mali prevahu bohatší roľníci, zvolával a viedol richtár (maďarsky „biró“, v zemplínskom dialekte „birov“) - riadne schôdze sa konali dvakrát do roka (v jari a jeseni), mimoriadne podľa potreby. Obecné predstavenstvo - ďalší orgán obecnej samosprávy - zasadalo raz štvrťročne (aj jeho schôdze zvolával a predsedal im richtár).
Náboženské pomery nezasiahli podstatnejšie zmeny. V roku 1914 vypukla 1. svetová vojna (boje trvali až do r. 1918) - úrady vyhlásili mobilizáciu, cez územie Slovenska začali prechádzať železničné transporty s proviantom, vojakmi a pod. Dedinu ani blízke okolie boje nezasiahli - obyvateľstvo však výrazne pocítilo dôsledky vojnových udalostí (bol nedostatok potravín, spotrebného tovaru, začali rekvirácie, rozšírili sa choroby).
[upraviť] Obec v rokoch 1918 - 1939
Československú republiku (ČSR) oficiálne vyhlásili dňa 28. októbra 1918 v Prahe. Situácia vo východnej časti Slovenska (na západe Užskej, Užhorodskej župy) však bola komplikovaná - dané územie totiž do polovice januára 1919 spravovali dožívajúce uhorské, resp. nové maďarské úrady. Pomery sa stabilizovali až v druhej polovici roku 1919. Po roku 1918 obec Záhor tvorila súčasť okresu Užhorod. Od začiatku r. 1923 bolo územie Slovenska rozdelené do šiestich žúp - Záhor (už v rámci okresu Sobrance) pripadol Košickej župe. Po r. 1928 župné zriadenie nahradilo tzv. krajinské zriadenie - sobranský okres potom až do r. 1939 riadil Krajinský úrad v Bratislave. Prvé oficiálne sčítanie obyvateľstva v ČSR prebehlo dňa 15. februára 1921 - v obci v tom čase žilo 1102 obyvateľov, stálo 226 domov a chotár mal výmeru 752 hektárov (ha). Národnostná a konfesionálna štruktúra dedinčanov bola následovna; národnosť: Česko-slovenská - 1062 osôb, Rusínska (Ruská) - 11 osôb, Maďarská - 6 osôb, Židovská -14 osôb, Cudzinci - 9 osôb.
V 20-tych rokoch XX. storočia boli v obci lokalizované dve školské ustanovizne - reformovaná ľudová škola (v r. 1913 - 1924 tu napr. pôsobil učiteľ Vojtech Molnár, ktorého potom vystriedal Jozef Nyitray) a gréckokatolícka ľudová škola. Obec tvorila súčasť obvodu bežovského notárskeho a poštového úradu a krčavskej četníckej stanice, obvodný lekár mal sídlo v Jenkovciach. Rímskokatolíci cirkevno-správne patrili k jenkovskej farnosti, gréckokatolíci a reformovaní mali svoj farský úrad v Bežovciach. Koncom 20-tych, resp. začiatkom 30-tych rokov niekoľko desiatok veriacich - najmä kalvínov - vystúpilo z cirkvi a vstúpilo medzi Svedkov Jehovových (boli to „Medzinárodní bádatelia svätej biblie“). V r. 1932 - hlavne zásluhou miestneho učiteľa Jozefa Nyitrayho - v dedine vznikol Dobrovoľný požiarný zbor. Na ustanovujúcej schôdzi bol za veliteľa zvolený Jozef Nyitray, náhradným veliteľom sa stal Ján Kocaník, post tajomníka obsadil Július Kulík, do funkcie pokladníka bol ustanovený Jozef Korpa-Štefanov a funkciu dozorcu majetku získal Michal Bali-Jenčík.
[upraviť] Obec v rokoch 1939 - 1944
Vojnový Slovenský štát vznikol dňa 14. marca 1939 - o 9 dní neskôr do jeho najvýchodnejšej časti vtrhla maďarská armáda. Už ráno, v prvý deň útoku, boli obsadené Sobrance. V druhom slede postupovalo niekoľko práporov pechoty - vojaci obsadzovali jednotlivé obce, strhávali telefónne vedenie, zhadzovali rôzne tabule s označeniami a lúpili v miestnych obchodoch. V ďalších dňoch sa v okolí Záhora zviedli boje medzi slovenskými a maďarskými jednotkami (najprudšia prestrelka sa odohrala pri Nižnej Rybnici). Dňa 4. apríla 1939 bol podpísaný Protokol o hraničnej čiare medzi Slovenskom a Maďarskom. Na základe jeho ustanovení Maďarsko získalo 41 slovenských obcí v okrese Sobrance - medzi nimi bol aj Záhor (úradný názov obce - oficiálne zavedený v r. 1920 - sa v tom čase zmenil na maďarské „Zahar“). Súčasne s vojenskou okupáciou tohto územia bola nastolená aj maďarská vojenská správa na čele s vojenským okresným veliteľom - sídlo mal v Sobranciach. Začiatkom apríla 1939 si do mesta pozval notárov, učiteľov a richtárov z okupovaných obcí a prinútil ich zložiť sľub vernosti maďarskému štátu - novým úradným jazykom sa na tomto území stala maďarčina. Od leta 1939 bola obsadená časť sobranského okresu začlenená do Užskej administratívnej expozitúry so sídlom v Užhorode - oficiálne sa teda stala súčasťou Podkarpatskej Rusi (za úradný jazyk bola ustanovená maďarčina a rusínčina).
V r. 1940 bývalo v Záhore 1135 ľudí - dedina v tom čase patrila do obvodu bežovského notárskeho a matričného úradu. V jeseni 1941 vznikla Strana slovenskej národnej jednoty (SSNJ), ktorá zastupovala záujmy Slovákov na okupovanom území. Koncom mája 1942 navštívili funkcionári tejto politickej strany Sobrance a do každej obce vymenovali dôverníkov. Koncom júna 1942 bol v Sobranciach zriadený samostatný obvodný sekretariát SSNJ - jeho tajomníkom sa stal ostrovský učiteľ Štefan Blaško.
V r. 1939 - 1944 všetci chlapci a muži zo Záhora (vo veku od 12 do 23 rokov) museli absolvovať povinnú predvojnovú výchovu (boli to tzv. leventisti). V r. 1939 začali úrady aj miestny kňaz pomaďarčovať záhorskú kalvínsku ľudovú školu - o 3 roky neskôr obyvatelia obce žiadali kompetentné orgány, aby sa v ľudovej škole vyučovalo po slovensky. Koncom októbra, resp. začiatkom novembra 1944 začali vojaci Červenej armády oslobodzovať okolie Sobraniec. Sovietskí vojaci osadili Záhor dňa 27. októbra 1944 - správu obce potom prevzal „revolučný výbor“. Boje na tomto území však trvali ešte niekoľko týždňov - samotné Sobrance boli viackrát striedavo obsadené sovietskými aj nemeckými vojakmi.
[upraviť] Politika
Komunálne voľby konané dňa 2. decembra 2006 potvrdili vo funkcii starostu obce p. Jána Hrica (SMER SD). Účasť na voľbách: 558 zapísaných voličov - 342 zúčastnených na voľbách = 61,29 %. Zvolených aj 7 poslancov obecného zastupiteľstva.
[upraviť] Obecné zastupiteľstvo
Starostom je od roku 1986 pán Ján Hric
[upraviť] Obyvateľstvo
V roku 2004 mala obec cca. 724 obyvateľov.
[upraviť] Partnerské obce
Mikroregión Koromľa a okolie (12 obcí): Husák, Kolibabovce, Koromľa, Krčava, Orechová, Petrovce, Porúbka (SO), Priekopa, Tibava, Vojnatina, Vyšné Nemecké a Záhor
[upraviť] Kultúra a zaujímavosti
[upraviť] 1956
Začala výstavba gréckokatolíckeho chrámu Zosnutia Presvätej Bohorodičky.
[upraviť] 1957
Chrám bol dokončený, jeho posviacka sa uskutočnila 18. augusta (oltárny obraz namaľoval akademický maliar Štefan Hapák). Rozbehli sa rekonštrukčné práce na miestnom kostole reformovanej cirkvi. Zrealizovala sa elektrifikácia dediny.
[upraviť] 1958
V obci bolo založené menšinové Jednotné roľnícke družstvo (JRD).
[upraviť] 1959
Dňa 1. januára bolo družstvo vyhlásené za celoobecné.
[upraviť] 1966
Skončila renovácia reformovaného kostola.
[upraviť] 1971
Dňa 11. júna zasiahol dedinu najväčší ľadovec v jej novodobej histórii.
[upraviť] 1978
Zrealizovala sa obnova gréckokatolíckeho chrámu (vymaľovanie).
[upraviť] 1982
1. júna obyvatelia Záhora pocítili záchvevy zeme - epicentrum zemetrasenia so silou 6 stupňov Richterovej stupnice bolo lokalizované v Rumunsku.
[upraviť] 1987
Vznikol Zbor pre občianske záležitosti (ZPOZ) - v jeho réžii potom prebiehali viaceré kultúrno-spoločenské podujatia. Začala rekonštrukcia a prestavba priestorov dvoch bývalých ľudových škôl - kalvínskej (postavená bola v r. 1884, dnes tu sídli základná škola) a gréckokatolíckej (v súčasnosti je v tejto budove umiestnená materská škola).
[upraviť] 1989
Skončili rekonštrukcie na školských budovách. Miestny národný výbor (MNV) sa presťahoval do adaptovaných priestorov (pôvodne rodinný dom).
[upraviť] 1992
17. novembra, po pretrhnutí ochrannej hrádze na rieke Uh, voda zaliala takmer celú dedinu. V priestoroch dvora obecného úradu (OcÚ) začala výstavba štyroch bytových jednotiek.
[upraviť] 1993
Dokončila sa Sála kráľovstva náboženskej spoločnosti Svedkovia Jehovovi.
[upraviť] 1995
Firma Plynstav Záhor vybudovala v obci rozvody zemného plynu a pitnej vody.
[upraviť] 1999
Rozbehli sa práce na výstavbe kanalizačnej siete v dĺžke 1,1 km.
[upraviť] 2000
Začiatok výstavby Domu smútku. Heraldická komisia pri Ministerstve vnútra SR schválila erb obce - jeho podoba bola odvodená od odtlačku pečate z druhej polovice XIX. storočia (v modrom štíte je nad zlatou hviezdou umiestnené strieborné, trojuhlými pätkami ukončené písmeno Z, prevýšené je zlatou bordúrou červenej kniežacej koruny bez kríža).
[upraviť] 2002
1. decembra sa uskutočnila posviacka Domu smútku.
[upraviť] 2004
19. februára bol založený Mikroregión Uh. 5. augusta miestna ZŠ zapojená do projektu Počítače pre školy (všetky PC sú napojené na internet). Obec začala so separovaním komunálneho odpadu.
[upraviť] 2005
V dedine bol v rámci projektu Bezpečné obce nainštalovaný kamerový systém. Pokračovala výstavba kanalizácie. Dokončenie altánku aj malého amfiteátru, vedľa nich bolo otvorené detské ihrisko.
[upraviť] 2006
Na obecnom „námestíčku“ - pri rebrináku - postavená tradičná stará drevená studňa. Ukončenie prác na výstavbe základov budovy kultúrneho domu. Započatie výstavby tribúny pre divákov na miestnom ihrisku a taktiež šatní pre hráčov.
[upraviť] Divadlo
[upraviť] Múzeá
V r. 2005 po rekonštrukcii najstaršieho obecného domu z r. 1805 bolo v jeho priestoroch zriadené „Vidiecke múzeum“ (zamerané na tradície a zvyky našich predkov).
[upraviť] Hudba
V obci pôsobí hudobná skupina Hurikán.
[upraviť] Stavby
[upraviť] Pamiatky
Pôvodný vidiecky dom z r. 1805. Pôvodný vidiecky dom z r. 1929.
[upraviť] Pomníky
[upraviť] Parky
Detský park (areál miestneho ihriska).
Miniamfiteáter a altánok.
[upraviť] Šport
Miestny futbalový klub.
[upraviť] Pravidelné podujatia
-základná a materská škola organizujú slávnosti (pri príležitosti Dňa matiek, Dňa detí, pri otvorení nového školského roka, pred Vianocami)
-obecný úrad pripravuje ohňostroj a diskotéku na miestnom ihrisku (vždy 1. mája - pri výročí vstupu SR do Európskej únie), ohňostroj taktiež na Silvestra na uvítanie Nového roku.
-samospráva a ZPOZ usporiadúvajú októbrové stretnutie so staršími občanmi (pripravený je pre nich kultúrny program, malé občerstvenie a spomienkový darček)
-na „námestíčku“ sa vztyčuje vianočný strom
[upraviť] Kulinárske špeciality
"Holupky" (plnená kapusta) recept v originálnom znení http://vychod.euweb.cz/index.php?action=recepty :-) "Čeregi"
[upraviť] Hospodárstvo a infraštruktúra
V rámci infraštruktúry je obec pokrytá inžinierskymi sieťami; plyn, voda, kanalizácia (časť obce - chýba pripojenie na čističku odpadových vôd, kompletná kanalizácia ešte nie je dokončená)
[upraviť] Doprava
Doprava je riešena autobusovým spojením s okresným mestom (SO), príp. spojením s mestom Michalovce.
V chotári obce je plánovana výstavba diaľnice D1 (Bratislava - Žilina - Košice - Záhor) s dĺžkou 517 km.
Taktiež plánovaný cestný diaľničný priechod Záhor(SK)-Užhorod(UA).
[upraviť] Dôležité firmy
Plynstav Záhor (rozvody zemného plynu pre bytových zákazníkov)
[upraviť] Verejné ustanovizne
[upraviť] Školstvo
Materská škola
Základná škola 1.-4. ročník
[upraviť] Osobnosti
[upraviť] Čestné občianstvo
[upraviť] Cena obce
[upraviť] Významné osobnosti
[upraviť] Špecifikum obce Záhor
V obci sa používa špecifické nárečie , je to Užské nárečie - jeho špecifikom je, že v každej obci, kde sa používa, je výnimočné a zároveň určujúce pre danú obec. (Užské nárečie používa väčšia časť obcí okresu Sobrance - so svojími vlastnými špecifikami).
[upraviť] Médiá (foto, audio, dokumenty)
[upraviť] Externé odkazy
| Mestá a obce okresu Sobrance (1+46) | 31.12.2003 |
|
Baškovce | Beňatina | Bežovce | Blatná Polianka | Blatné Remety | Blatné Revištia | Bunkovce | Fekišovce | Hlivištia | Horňa | Husák | Choňkovce | Inovce | Jasenov | Jenkovce | Kolibabovce | Koňuš | Koromľa | Krčava | Kristy | Lekárovce | Nižná Rybnica | Nižné Nemecké | Orechová | Ostrov | Petrovce | Pinkovce | Podhoroď | Porostov | Porúbka | Priekopa | Remetské Hámre | Ruská Bystrá | Ruskovce | Ruský Hrabovec | Sejkov | Sobrance | Svätuš | Tašuľa | Tibava | Úbrež | Veľké Revištia | Vojnatina | Vyšná Rybnica | Vyšné Nemecké | Vyšné Remety | Záhor |
|
