Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska

Z Wikipédie

Známy plagát z Prahy z 21. augusta 1968, ako protest proti okupácii

Vpád/Invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska alebo vstup spojeneckých vojsk alebo operácia Dunaj bol vojenský vpád vojsk 5 socialistických krajín Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom (ZSSR, Maďarsko, NDR, Poľsko, Bulharsko). Invázne vojská, ktoré na územie ČSSR vstúpili 21. augusta 1968 obsadili väčšinu strategických miest po celej krajine. Operácie sa zúčastnilo asi pol milióna mužov a okolo 5000 tankov. Operácii velil sovietsky armádny generál I.G. Pavlovskij.

Verejnosť v priebehu prvého týždňa vyjadrovala silný odpor k takémuto jednaniu spojeneckých krajín, sama však nebola schopná jednať. Dôsledkom vpádu bolo potlačenie česko-slovenského pokusu o reformu socializmu, obrodného procesu známeho ako Pražská jar. Došlo k zatknutiu a internácii vedúcich česko-slovenských predstaviteľov Dubčeka, Smrkovského, Černíka a ďalších. Invázne jednotky Sovietskej armády zostali v krajine až do roku 1991.

[upraviť] Predohra

Bližšie informácie v hlavnom článku: Pražská jar

V 60. rokoch sa politický systém v Česko-Slovensku dostal do krízy. Nemalý podiel na tom mal i vtedajší prezident a prvý tajomník ÚV KSČ Antonín Novotný. V januári 1968 bol Novotný z funkcie generálneho tajomníka odvolaný. Na jeho post bol zvolený Alexander Dubček. V máji bol za prezidenta zvolený Ludvík Svoboda, predsedom vlády sa stal Oldřich Černík a predsedom národného zhromaždenia Josef Smrkovský. Čoskoro sa do popredia politického života dostala otázka reformy komunistického režimu presadzovaná Dubčekom ako „socializmus s ľudskou tvárou“. Proces zahŕňal liberalizáciu a demokratizáciu spoločnosti. Prebehli prvé tajné voľby do predsedníctva KSČ. Akčný program KSČ mal zabezpečiť aby sa moc nekumulovala v rukách vysokých štátnych predstaviteľov, mal tiež zaistiť osobné práva jednotlivcov, nadviazanie spolupráce aj so západnými krajinami, či decentralizáciu správy podnikov. Bola zrušená cenzúra. Súčasne s tým prebiehala v krajine aj federalizácia. Proti týmto procesom sa však stavala konzervatívna časť komunistickej strany, ktorú predstavovali Vasiľ Biľak, Drahomír Kolder či Oldřich Švestka.

Dianie na česko-slovenskej politickej scéne vzbudzovalo obavy sovietskych štátnych predstaviteľov na čele s Brežnevom, ktorí sa obávali, že prebiehajúci proces by mohol oslabiť pozície komunistického bloku počas studenej vojny. Prvé stretnutie piatich krajín Varšavskej zmluvy, ktoré rokovali o dianí v ČSSR bez jeho zástupcov sa uskutočnilo 8. mája 1968 v Moskve.

Sovietski vodcovia sa najprv pokúsili spomaliť alebo zastaviť zmeny v ČSSR na sérii jednaní. Sovietsky zväz preto súhlasil s bilaterálnymi rokovaniami, ktoré sa konali najprv 4. a 5. mája 1968 v Moskve. Delegácia českých a slovenských komunistov sa tu neúspešne pokúšala vysvetliť situáciu v krajine a širokú podporu demokratizačného procesu v spoločnosti. V júli 1968 prebehli ďalšie rokovania v Čiernej nad Tisou. Na stretnutí Dubček naďalej obhajoval program reformného krídla KSČ. Brežnev však dosiahol kompromis, keď členovia KSČ potvrdili svoju lojalitu k Varšavskému paktu a dištancovali sa od akýchkoľvek antisocialistických tendencií, rovnako sa zhodli na tom, že nedovolia znovuvytvorenie Československej sociálno demokratickej strany a budú prísnejšie kontrolovať tlač. Sovieti sa zaviazali, že z Česko-Slovenska stiahnu svoje vojenské jednotky, ktoré boli v krajine od manévrov Šumava v júni 1968 a umožnia uskutočnenie zjazdu strany 9. septembra.

3. augusta 1968 sa v Bratislave stretli predstavitelia ZSSR, NDR, PĽR, MĽR, BĽR a ČSSR a podpísali Bratislavskú deklaráciu, v ktorej vyhlásili svoju neotrasiteľnú jednotu v marxizme-leninizme, proletárskom internacionalizme, neobmedzenom boji proti buržoáznym tendenciám a protisocialistickým silám. Sovietsky zväz vyjadril zámer intervenovať v ktorejkoľvek krajine Varšavskej zmluvy, ak v nej dôjde k zavedeniu buržoázneho pluralitného systému. Po skončení Bratislavskej konferencie sovietske vojská opustili Česko-Slovensko, avšak zostali zhromaždené v blízkosti hraníc krajiny.

Keďže aj tieto rozhovory neboli úspešné, Sovieti začali zvažovať vojenský zásah. 18. augusta na jednaní v Moskve 5 zainteresovaných krajín Varšavskej zmluvy schválilo plán invázie^[1]. Pre akciu, označenú ako operácia Dunaj, 5 krajín Varšavskej zmluvy vyčlenilo jednotky o sile 27 divízií (12 tankových, 13 motostreleckých, 2 výsadkové) a 1 leteckú armádu, o celkovej sile 200 až 750 000 vojakov s 800 lietadlami, 2 až 6 300 tankami a 2 000 delami a raketometmi^[2]. Tieto sily ako celok výrazne prevyšovali počtom Československú ľudovú armádu^[1]. Operácie sa účastnilo asi 28 000 poľských vojakov. Účasť východonemeckých vojsk je sporná, zúčastnili sa pravdepodobne iba okrajovo, alebo boli rýchlo stiahnuté. Operácií velil generál I.G. Pavlovskij. Intervenčné sily boli rozdelené do troch skupín. Skupina A (sovietske a poľské jednotky) prenikli na česko-slovenské územie z územia Poľska (Legnica - Krakov). Skupina B tvorená vojskami ZSSR a NDR vyrazila z NDR (oblasť Görlitz, Zittau, Drážďany a Kliegenthal). Skupina C, ktorú tvorili sovietske, maďarské a bulharské jednotky vnikla do Česko-Slovenska z maďarského územia z oblasti Györu. Vojaci intervenčných vojsk boli propagandou informovaní, že zasahujú proti kontrarevolúcii a v prípade, že nevstúpia do krajiny ako prví, obsadia Česko-Slovensko západné mocnosti.

Sovietska tlač odôvodňovala v nasledujúcich dňoch vstup vojsk i existenciou pozývacieho listu, ktorý zostavili prívrženci konzervatívneho krídla KSČ, v ktorom žiadali o pomoc v boji proti kontrarevolúcií.

[upraviť] Priebeh

Pamätná doska na bývalom Tuzexe na Hlavnej ulici v Košiciach, kde bolo 21. augusta 1968 zabitých šesť obyvateľov mesta

Operácia sa začala 20. augusta 1968 o 23:20^[1]. Najdôležitejším prvkom operácie bol moment absolútneho prekvapenia. Okolo 2:00 ráno pristálo na Ruzyňskom letisku v Prahe dopravné lietadlo Antonov An-12 s výsadkovou jednotkou^[3], ktorá zaistila letisko, na ktorom začali pristávať ďalšie lietadlá s vojakmi a technikou.

Obyvatelia krajiny boli týmto aktom agresie šokovaní, mnohí zastavovali postupujúce jednotky a snažili sa vojakom vysvetliť, že na inváziu nebol žiadny dôvod. Na niektorých miestach obyvatelia strhli označenia ulíc a smerové tabule aby okupačné sily dezorientovali^[4]. Československá ľudová armáda, na rozkaz prezidenta Svobodu, nekládla odpor. Jednotky dostali zákaz vychádzania. Z vojenského hľadiska bola operácia uskutočnená perfektne, všetky významné miesta a priestory boli v priebehu dňa obsadené. Nepodarilo sa však uskutočniť predpokladaný prevrat a nastoliť robotnícko-roľnícku vládu, ktorú by zorganizovali odporcovia reforiem z konzervatívneho krídla KSČ.

Najostrejšie prejavy odporu boli spojené s pokusom sovietskych jednotiek obsadiť budovu pražského rozhlasu. Pri potýčkach v okolí rozhlasu zahynulo 30 ľudí a vyše 300 ich bolo ranených^[5]. V priebehu invázie bolo zabitých pri potýčkach s intervenčnými jednotkami alebo v dôsledku nehôd prišlo o život 108^[6] Čechov a Slovákov. Pri prejavoch odporu a niekoľkých útokoch na invázne sily zahynulo 11 sovietskych vojakov, ďalších 87 bolo hospitalizovaných^[7]. Okrem toho zahynulo 85 vojakov pri leteckých a dopravných nehodách^[7]. Celkovo však k výrazným ozbrojeným zrážkam nedošlo, čiastočne aj vďaka vyhláseniam Dubčeka a Svobodu pre zachovanie pokoja. Najmä vojaci prvej inváznej vlny, ktorá prekročila hranice 21. augusta boli zaskočení jednaním civilného obyvateľstva, mnohí postupne začínali chápať, že ich vstup na česko-slovenské územie bol nezákonný a nesprávny. Sovietske velenie, však väčšiu časť vojsk prvej vlny v nasledujúcich dňoch vystriedalo čerstvými jednotkami. Tie už nenarážali na prejavy odporu v takej miere ako ich predchodcovia, najmä kvôli postupnému otupeniu a v konečnom dôsledku aj upokojeniu verejnej mienky v krajine.

Invázia mala okamžite za následok veľkú vlnu emigrácie do zahraničia.

[upraviť] Politická dohra

Napriek vojenskému úspechu a faktu, že Dubček, Černík a Smrkovský boli zatknutí okupačnými vojskami a odvezení do Moskvy, sa nepodarilo zabrániť uskutočniť mimoriadny XIV. zjazd KSČ v budove Pražskej ČKD. Zjazd žiadal prepustenie zatknutých politikov a odmietal prerušiť reformný proces.

23. augusta odletel Svoboda s Husákom, Dzúrom a Kučerom do Moskvy. Okrem nich sa na jednania do Moskvy dostavil aj Biľak, Indra a Piller. Jednania najprv prebiehali niekoľko dní s každým politikom osobitne. Sovietske vedenie pripravilo, tzv. moskovský protokol, ktorý mal anulovať výsledok mimoriadneho XIV. zjazdu a splniť požiadavky z Čiernej nad Tisou.

31. augusta Ústredný výbor KSČ v bezvýchodiskovej situácii schválil moskovský protokol, ktorý bol začiatkom normalizácie. Predstavitelia reforiem boli postupne odstránení z funkcií, v apríli 1969 sa stal prvým tajomníkom ÚV KSČ Gustáv Husák. Z KSČ bolo v nasledujúcich rokoch vylúčených okolo 400 000 ľudí.

[upraviť] Reakcie

Protiokupačný protest v Helsinkách

V noc invázie Kanada, Dánsko, Francúzsko, Paraguaj, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty požiadali o stretnutie Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov.

Spojené štáty americké na inváziu oficiálne nereagovali, keďže akceptovali dohody o povojnovom rozdelení Európy. Lyndon B. Johnson navyše nariadil stiahnuť všetky americké vojská v oblasti do vzdialenosti 60 km od česko-slovenských hraníc. Niektoré socialistické krajiny ako Rumunsko a Juhoslávia sa na invázií odmietli zúčastniť a vyjadrili vedeniu KSČ podporu. Je zaujímavé, že na udalosti reagovali veľmi citlivo aj v iných častiach sveta, komunisti v Južnom Vietname napríklad vydali zvláštny obežník, ktorý nariaďoval objasniť v partizánskych jednotkách situáciu v Česko-Slovensku a nutnosť reakcie krajín Varšavskej zmluvy^[8].

25. augusta 1968 na moskovskom Červenom námestí osem sovietskych občanov (Konstantin Babickij, Tatiana Bajevová, Larisa Bogorazová, Natalia Gorbanevská, Vadim Delone, Vladimír Dremľuga, Pavel Litvinov a Viktor Fajnberg), ktorí niesli transparenty s nápismi: Strácame najlepších priateľov, Hanba okupantom, Ruky preč od ČSSR, Za vašu a našu slobodu, Slobodu Dubčekovi, Nech žije slobodné a nezávislé Česko-Slovensko a česko-slovenskú vlajku. Okamžite však boli zatknutí a niekoľko rokov väznení.

8. septembra 1968 sa na celoštátnych dožinkových slávnostiach na varšavskom štadióne verejne zapálil na protest proti okupácií Ryszard Siwiec. Na následky popálenín o štyri dni neskôr zomrel. 16. januára 1969 sa na protest proti okupácii krajiny upálil na Václavskom námestí v Prahe Jan Palach, podobne brutálnym spôsobom na nespravodlivosť upozornili aj Jan Zajíc a Evžen Plocek. Aj keď tieto protestné samovraždy hlboko otriasli verejnou mienkou v krajine, nemali vo vtedajšom Česko-Slovensku trvalejší dopad na politickú situáciu.

[upraviť] Pobyt vojsk na česko-slovenskom území

Do 4. novembra 1968 opustili Česko-Slovensko armády Poľska, NDR, Maďarska a Bulharska. Časť sovietskych jednotiek po okupácii zostala na území Česko-Slovenska až do roku 1991. Podľa odhadov bolo v Česko-Slovensku dislokovaných na 33 lokalitách okolo 150 000 osôb. Do užívania boli sovietskym vojskám ponechané celé vojenské priestory (napr. Milovice, Libavá, Ralsko), kasárna (např. Horňátky, Rokytnice v Orlických horách) ako aj niektoré civilné objekty (napr. nemocnica Kostelec nad Černými lesy). V Miloviciach bolo zriadené veliteľstvo sovietskej Strednej skupiny vojsk a bolo tu vybudované v podstate celé nové mesto s tisíckou bytov.

[upraviť] Referencie

1. ↑ ^{1,0 1,1 1,2} Armáda č. 8, ročník X, August 2002, s. 26 - 27
2. ↑ http://armada.vojenstvi.cz - Střední skupina sovětských vojsk v Československu
3. ↑ http://www.totalita.cz - úterý 20. srpna 1968
4. ↑ http://mozaika.sme.sk - Július Fekiač st.: August na námestí SNP (bývalom Stalinovom námestí) prístup 14-6-2008
5. ↑ Kronika 20. storočia 1960-1969 / 7, Fortuna Libri, Edícia denníka SME, s. 994
6. ↑ http://www.ceskenoviny.cz Historici: Obětí srpnové okupace je více. prístup 14-6-2008
7. ↑ ^{7,0 7,1} http://www.hrono.ru (po rusky) prístup 14-6-2008
8. ↑ Daniel Kamas: Válka ve Vietnamu. /1964-1975/ ISBN 80-7198-247-4. Olomouc, VOTOBIA 1997, s. 131 - 132