Vajnory

Z Wikipédie

Vajnory

Erb	Vlajka

Mapa

Základné údaje
Kraj:	Bratislavský
Okres:	Bratislava III
Región:	Bratislava a okolie
Poloha:	48°08 s. š. 17°06 v. d.
Nadmorská výška:	130 m n.m.
Rozloha:	13,5 km²
Počet obyvateľov:	4331 ((2005))
Hustota obyvateľstva:	311 obyvateľ(ov)/km²
Nacionále
Štatistická územná jednotka:
EČV:	BA
PSČ:
Telefónna predvoľba:	0 2
Oficiálne adresy
Adresa obecného úradu:
Web:	www.vajnory.sk
E-mail:
Telefón:
Fax:
Politika
Starosta:	Ing. Ján Mrva (SDKÚ-DS)
Zdroje údajov
Mestská a obecná štatistika SR (SŠÚ), http://obce.info

Vajnory sú mestskou časťou Bratislavy.

Rozkladajú sa na úpätí Malých Karpát v nadmorskej výške 130-133 metrov nad morom. S rozlohou 13,5 kilometrov štvorcových a asi 4 000 obyvateľmi patria medzi menšie mestské časti hlavného mesta Slovenska. Administratívne patrí pod okres Bratislava III. Vajnoráci sa však právom pýšia svojou bohatou históriou, osobitou krásou ľudového umenia a zvykmi, ktoré sa tu až do súčasnosti uchovávajú a rozvíjajú. Zemepisná šírka: N48°08 Zemepisná dĺžka: E17°06.

Obsah

1 Geológia a hydrológia
2 Podnebie a ekológia
3 Dejiny
4 Pamiatky
5 Národná kultúrna pamiatka Vajnorský ľudový dom
6 Externé odkazy

[upraviť] Geológia a hydrológia

Väčšia časť územia patrí do Podunajskej nížiny s typickým fluviálnym reliéfom s relatívnymi výškami v rozmedzí 0,5 - 1,5 - 2,5 m. Severozápadná časť je súčasťou Malých Karpát. Pôdy patria medzi sterdne ťažké s charakterom pôdy aluviálnych sedimentov.

Hlavná hydrologická sieť patrí do povodia Šúrskeho kanála, ktorý bol umelo vybudovaný počas 2. svetov vojny. Do tohoto toku sa vlievajú Račí potok, Račiansky potok, Vajnorský potok, Kratina a Struha. Vajnory sú typické veľmi vysokou haldinou podzemnej vody. Podzemné vody sú dotované vodami z Malých Karpát. Dominantný smer prúdenia je SZ - JV. Ich hladina je ovplyvnená aj spätným vzdutím vôd v rieke Dunaj.

[upraviť] Podnebie a ekológia

Vajnory sa nachádzajú v teplom a mierne suchom klimatickom regióne. Priemerná ročná teplota je 9,8 stupňov. Najviac zrážok spadne v mesiacoch máj, júl a najmenej v septembri. Priemerný počet dní so snehovou pokrývkou je 36,5, najviac snehu je v januári. Vajnory sa považujú za územie nadpriemerne veterné. Prevládajú severozápadné a severovýchodné smery vetra. Počet dní so silným vetrom je 108,4 a s búrlivým vetrom 31,6.

Súčasná krajinná štruktúra je charakterizovaná zastúpením lesnej a nížinnej krajiny s vodnými plochami, poľnohospodárskou krajinou s ornou pôdou a typickými vinohradmi, veľká časť územia je urbanizovaná. Významnými vodnými plochami sú na juhovýchode Vajnorské jazerá a v severozápadnej časti sústava rybníkov na Sprinzlovom majeri.

Významné biocentrá a biokoridory: severozápadná časť územia Vajnor je súčasťou Chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty. V tesnej blízkosti katastrálnej hranice Vajnor sa nachádza Národná prírodná rezervácia Šúr, zaradená do siete európsky významných chránených území NATURA 2000. Regionálne biocentrá sú Vajnorská dolina, Vajnorské jazerá, Sprinzlov majer, Račiansky kanál a potok Struha.

[upraviť] Dejiny

Prvé správy o osídlení na území Vajnor sú z mladšej doby železnej - laténskej, teda z obdobia pred približne 2300 rokmi. Pri výstavbe diaľnice archeológovia odkryli aj slovansko-avarské pohrebisko s desiatimi kostrovými hrobmi a šiestimi slovanskými popolnicami starobylého tvaru. Nálezisko sa nezachovalo. Pôvodná obec vznikla ako poddanská obec bratislavského hradu. Jej obyvatelia slúžili mestu, dodávali na kráľovský dvor svoje kvalitné vína. Najstaršia písomná správa je však až z roku 1237, kedy už bola rozvinutou dedinou (villa). Vtedy niesla pôvodný, slovanský názov Prača resp. Pračany. Od roku 1307, keď obec vlastnil kláštor v rakúskom Heiligenkreuzi, sa začína používať nemecký názov Weinern, v nadväznosti na prevažujúcu činnosť Vajnorákov - vinohradníctvo a vinárstvo.Toto pomenovanie sa uchovalo až do súčasnosti v poslovenčenej podobe Vajnory. V 16. storočí dedinu odkúpilo mesto, aby sa tak po štyroch storočiach Vajnory vrátili do vlastníctva svojho zakladateľa. Zmena prišla so zrušením poddanstva, keď sa v roku 1851 stali samostatnou obcou. Mestskou časťou Bratislavy sa Vajnory stali znovu až po druhej svetovej vojne, v roku 1946.

[upraviť] Pamiatky

Centrum Vajnor bolo v roku 1992 vyhlásené za pamiatkovú zónu. Vonkajšiu tvár tvorí architektúra. Ako všade, aj vo Vajnoroch je najstaršou stavbou kostol, postavený v rokoch 1270-1279. Najprv bol zasvätený Panne Márii, potom uhorskému kráľovi sv. Ladislavovi. Od roku 1968 opäť Panne Márii, a to Sedembolestnej. Kostol je jednoloďový, s polygonálne uzavretou svätyňou, ktorá je zaklenutá gotickou rebrovou klenbou so stredovekými svorníkmi. V roku 1771 bol kostol zväčšený výstavbou novej lode, ktorá je zaklenutá siedmimi poľami tzv. pruskej klenby. Veža s ihlancovou strechou má v hladkých polách trupu strieľne. Sanktuárium kostola je vyzdobené kompozíciami nástenných malieb vajnorských žien. Ďalšími kultúrnymi pamiatkami sú socha svätého Floriána a Vajnorský ľudový dom na Roľníckej ulici č.118.

[upraviť] Národná kultúrna pamiatka Vajnorský ľudový dom

Vajnorský ľudový dom zo začiatku 19. storočia je ukážkou tradičnej zástavby dvora typu radových dedín. Vertikálne delenie stavebných parciel podmieňovalo orientáciu domov od ulice k humnám a viniciam, čím vznikali dlhé dvory alebo dlhé domy.

Stavebným materiálom ľudového domu bola najmä nepálená tehla kombinovaná s kameňom a pálenou tehlou. Steny sú približne 60 - 70 cm hrubé, majú nápadný strop s hrubým nosným povalovým trámom a drevené podlahy.

Členenie a interiér obytného domu bol prispôsobený potrebám vtedajšej rodiny. Pozostával z troch priestorov - kuchyne s otvoreným ohniskom, ktorým sa vykurovala i predná izba a komora, často prestavaná na zadnú izbu. Hospodárske stavby, ako stajňa, maštaľ a stodola, boli od obytnej časti domu oddelené prešovňou, kde sa nielen lisovalo hrozno, ale i uskladňovalo dorobené víno.

Na Vajnorskom ľudovom dome môžeme pozorovať i charakteristický architektonický prvok typický pre túto oblasť - spevnený vchod do domu a pivníc, tzv. výpustok. Typická je aj vnútorná výzdoba - maľba na stenách. Umiestnená bola vždy nad otvoreným ohniskom a v inej farebnej podobe i v prednej izbe. Najčastejším motívom ornamentálnej maľby je motív vtáčika, ktorý vajnorské maliarky vedeli nakresliť v neuveriteľnom množstve podôb. Dodnes je táto pôvodná tvorba zdrojom inšpirácie pre ďalšie generácie.