Slavianofilstvo

Z Wikipédie

Slavianofilstvo je vedľa západníctva druhý najvýznamnejší myšlienkový prúd v ruskej filozofii v polovici 19. storočia. Vznikol ako negatívna reakcia na názory P. J. Čaadajeva v prostredí salónov nižšej zemskej šľachty. Do značnej miery ho ovplyvnila nemecká filozofia, najmä myšlienky J. G. Herdera, F. W. J. Schellinga a G. W. F. Hegela, zároveň však šlo o náboženskú filozofiu v plnom slova zmysle.

Prvé konkrétne vyjadrenie ideí slavianofilstva nachádzame v odpovedi Ivana Vasilieviča Kirejevského na Čaadajevov Prvý filozofický list, kde ponúka „ruský pohľad na dejiny“.

Ústredným bodom ich koncepcie bol antagonizmus Moskvy a Petrohradu - mesta autenticky ruského, historického, „svätého“ (idea Moskvy ako tretieho Ríma pochádzajúca od mnícha Filofeja zo Pskova) a naproti tomu umelo založenou napodobeninou západných miest, stelesňujúcou predstavu Ruska ako impéria.

Hlásali ideu sobornosti. Jej aplikáciou nacházali v náboženstve, kultúre i celkovom spôsobe života na ruskom vidieku nachádzať zmysel dejín a vrátiť sa späť ku koreňom Svätej Rusi. Inšpirovaný úspechom realizácie tejto idey, ktorá mala i svoje mesianistické rysy, sa po vzore Ruska mal obrátiť celý svet.

Hlavnými predstaviteľmi slavianofilstva boli Ivan Vasilievič Kirejevskij a Alexej Stepanovič Chomiakov.

Idey slavianofilstva neskôr prevzal panslavizmus, ovplyvnili Dostojevského, Berďajeva, inšpirovala sa nimi tiež pooktóbrová ruská emigrácia.

[upraviť] Externé odkazy

• FILIT Zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok