Fiodor Michajlovič Dostojevskij

Z Wikipédie

Fiodor Michajlovič Dostojevskij
ruský spisovateľ
Narodenie	11. november, 1821 Moskva, Rusko
Úmrtie	9. február, 1881 Petrohrad, Rusko
Pozri aj Biografický portál

Fiodor Michajlovič Dostojevskij, rus. Фёдор Михайлович Достоевский (* 11. november 1821, Moskva – † 9. február 1881, Petrohrad) bol ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof dejín člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Jeho umelecká tvorba podstatne ovplyvnila vývin svetovej prózy.

[upraviť] Život a literárna kariéra

Dostojevskij pochádza z chudobnej šľachty. Narodil sa ako druhé dieťa zo siedmich Michajlovi a Márii Dostojevským. Jeho otec bol lekár, pracoval v Marianskej nemocnici pre chudobných v Moskve. Dostojevskij už ako 9 ročné dieťa dostal prvý epileptický záchvat. Smrť matky, ktorá umrela na tuberkulózu a jeho najväčšieho literárneho vzoru, Puškina, v jeden rok 1837, mala negatívny vplyv na jeho zdravotný stav a dopad na jeho ďalšiu literárnu tvorbu. V roku 1837 sa presťahoval do Petrohradu, kde v rokoch 1838 až 1843 študoval stavebné inžinierstvo na Vysokej vojenskej technickej škole. V roku 1839 zavraždili pravdepodobne vlastní poddaní jeho otca.

Jeho prvý vážnejší literárny počin je spojený s prekladom diela Balzaca Eugénia Grandetová, ten však získal len malú, respektíve skoro žiadnu pozornosť. Dostojevskij v roku 1844, potom čo opustil armádu, začal písať svoj literárny debut Chudobní ľudia, ktorý bol uverejnený v roku 1846. Po jeho uverejnení sa stal okamžite slávny, dobová kritika ho oslavovala ako génia. V tom istom roku píše diela Dvojník, ktorý bude neskôr základom pre výstavbu charakterov v jeho dielach a dielo Netočka Nezvanovová.

V roku 1847 vstúpil do petraševovského krúžku; keď v ich radoch v roku 1849 predniesol kriminálne písmo literárneho kritika Belinského adresované Gogoľovi, bol dňa 23. apríla zatknutý a uväznený v Petropavlovskej pevnosti. Neskôr degradovaný a toho roku 16. novembra odsúdený spolu s ostatnými členmi krúžku na trest smrti. Až na popravisku ho omilostil cár Nikolaj I. a dostal štyri roky vyhnanstva na sibírsku katorgu, spojené s nútenými prácami, s nadväzujúcou vojenskou povinnosťou. Tu vo väzení v Omsku často trpel epileptickými záchvatmi (epilepsiu mal po celý život). Z väzenia bol prepustený v roku 1854 a nastúpil službu v sibírskom pluku. Nasledujúcich 5 rokov ako vojak (neskôr ako poručík) strávil s iným plukom na území Kazachstanu. Počas tohto času sa začal jeho vzťah s Máriou Dmitrijevnou Isajevovou, ktorá bola manželka jeho známeho. Vzali sa vo februári 1857 po smrti jej manžela.

V roku 1859 sa vracia do Petrohradu, kde vydáva spoločne so starším bratom, Michajlom, neúspešné časopisy Vremja (Čas) Epocha (Epocha). V roku 1863 cestuje po Európe kde po prvýkrát podľahne hráčskej vášni. Tu sa tiež stretáva aj s Apollinariou Suslovovou. Tá sa stane jeho vzorom pre "pyšné ženy" v jeho dielach akou je napríklad Katarína Ivanovna v diele Bratia Karamazovovci.

Pre Dostojevského bol nešťastný rok 1864, kedy mu umiera manželka na tuberkulózu a zakrátko na to jeho brat Michajl. Následne bol finančne ochromený podnikateľskými dlhmi, ktoré vznikli najmä v spojitosti s neúspešným vydávaním časapisov, rovnako i v súvislosti s finančnou podporou neschopného nevlastného syna z prvého manželstva a starostlivosťou o vdovu a deti po bratovi. Dostojevskij upadá do hlbokých depresií a prepadá čoraz viac hráčskej vášne.

Tieto dva tlaky, vymaniť sa spod dlhov veriteľov a uspokojenie hráčskej vášne, ho viedli k ďalšej ceste do Západnej Európy. Tu sa začína jeho vášnivy ľúbostný pomer s Apollinariou Suslovovou, ktorá však odmieta jeho ponuku na sobáš. Dostojevskému to zlomilo srdce, avšak zakrátko sa stretáva s mladou vtedy iba dvadsaťročnou stenografkou Annou Grigorievnou Snitkinovou. Krátko pred uzavretím manželstva jej nadiktuje novelu Hráč. Manželstvo uzatvoria v roku 1867. Je zaujímavé, že Snitkinová sa ako vzor, narozdiel od jeho dvoch predošlých silných vzťahov, nikdy neobjavila v jeho dielach, napriek tomu, že objetívne povedané bolo manželstvo s ňou šťastné a vyrovnané. Toto obdobie v jeho živote je však v rámci spisovateľskej kariéry všeobecne považované za obdobie kedy vytvoril svoje najväčšie diela. Od roku 1873 do 1881 vydáva Spisovateľov denník, jedná sa o mesačník, v ktorom píše krátke príbehy, črty a články o dobových udalostiach. Tento mesačník mal enormný úspech.

U Dostjevského je rovnako známe že ovplyvňoval a bol ovplyvnený ruským filozofom Vladimírom Sergejevičom Solovjovom. Solovjov inšpiroval Dostojevského k vytvoreniu postavy Aľošu Karamazovova.

V 1877 mal ústrednú oslavnú reč na pohrebe svojho veľkého priateľa, básnika Nekrasova. 8. júna 1880, krátko predtým než zomrel, mal svoj slávny prejav o Puškinovi pri príležitosti odhalenia Puškinovko pamätníka v Moskve. Od tejto udalosti bol s nadšením prijatý v celom Rusku ako jeden z najväčších spisovateľov a oslavovaný ako prorok, takmer až mystik.

V roku 1866 vychádza jeho prvý veľký román, ktorým sa Dostojevskij stáva časťou svetovej literatúry: Zločin a trest. Príbeh chudobného študenta práva Rodiona Romanoviča Raskolnikova, ktorý sa z presvedčenia stáva vrahom úžerničky a jej sestry. Postupne sa však vyvinie na človeka, ktorý, prostredníctvom Soni Marmeladovej, objavuje svet, taký ako je v skutočnosti. Dostojevskij presvedčuje svojimi psychologicky realistickými charaktermi a precíznym a názorným rozprávaním. V tom istom roku vychádza jeho román Hráč napísaný za 26 dní, jeho priznanie sa k hráčskej vášni.

Krátko potom, ako sa druhýkrát oženil v roku 1867, musí ujsť pre vysoké dlžoby do zahraničia. Žije dlhší čas v Baden-Badene v Nemecku a vracia sa do Ruska až v roku 1871. V roku 1868 stráca zasa všetko na hráčskom stole. V ďalšom roku vychádza jeho druhé veľké dielo, Idiot, tragikomický príbeh kniežaťa Myškina, ktorý zlyháva v petrohradskej spoločnosti napriek svojmu dobru, úprimnosti a čestnosti.

Na konci svojho života žil pokojne. Napísal dve posledné veľké diela, Diablom posadnutí - politický román o zničujúcej moci anarchizmu a nihilizmu, v ktorom anticipuje príchod socializmu a jeho následky; nakoniec Bratia Karamazovci, panorámu ruskej spoločnosti na konci 19. storočia a zároveň súhrn celého jeho diela.

Keď Dostojevskij v roku 1881 zomrel na krvácanie pľúc, zúčastnilo sa na jeho pohrebe okolo 60.000 ľudí.

[upraviť] Práca a vplyv

Odmysliac fakt že umrel v roku 1881

[upraviť] Dostojevského filozofia dejín

Dostojevského filozofia dejín má v dôsledku svojej umeleckoliterárnej vyjadrenosti väčší vplyv než rovnakoorientované koncepcie vyjadrené v jazyku filozofie (napr. Spenglerova, Toynbeeho, Berďajevova, Jaspersova, Heideggerova).

[upraviť] Dielo

Projekt Gutenberg obsahuje plné texty diel autora:

Dostoyevsky Fiodor Michajlovič Dostojevskij

1845: Biele noci (Белые ночи) - psychologická štúdia. Analýza ľudského vedomia, psychiky, konania, správania až po intelekt a inštinktívne stránky človeka.
1849: Netočka Nezvanovová (Неточка Незванова)
1873: Denník spisovateľa (Дневник писателя)

Romány:

1845: Chudobní ľudia (Бедные люди); román v listoch. O živote na petrohradskej periférii. Hlavné postavy: Makar Devuškin a Vareňka Dobrosiolová.
1846: Dvojník (Двойник) - hĺbková psychologická analýza rozdvojenej osobnosti mladého petrohradského úradníka.
1859: Obec Stepančikovo a jej obyvatelia (Село Степанчиково и его обитатели)
1862: Zápisky z mŕtveho domu (Записки из Мёртвого дома); po slovensky Ikar, ISBN 80-551-0563-4 -
1867: Zločin a trest, „Преступление и наказание“, 1867 - morálno-filozofický román s kriminálnou zápletkou. Dostojevskij sa v ňom zaoberá myšlienkou možnosti alebo nemožnosti prekonania morálnych hodnôt. Protagonistom románu je študent Radion Raskoľnikov, ktorý zavraždí úžerníčku v mylnej predstave, že tým pomôže nielen sebe, ale aj ostatným. Dej sa odohráva medzi najbiednejšími vrstvami. Raskoľnikov je dôkazom psychického rozkolu, má črty schizofrenika, hľadá zmysel života a stane sa obeťou scestnej idey.
1872: Diablom posadnutí (Бесы); po slovensky Ikar, ISBN 80-551-0468-9 - román z prostredia ruských anarchistov, nihilistov a teroristov. Sú posadnutí rozličnými ideami slobody, spravodlivosti, revolúcie.
1880: Bratia Karamazovovci, (Братья Карамазовы) - dielo predstavuje syntézu ideí a postáv Dostojevského predošlých prác. Jednotlivé postavy reprezentujú cesty možného vývoja Ruska. Hlavnými postavami sú otec Karamazov a bratia Ivan a Miťa. Nemanželský syn Smerdakov zavraždí otca.
1868: Idiot (Идиот); po slovensky Ikar, ISBN 80-7118-970-7 - román situovaný do petrohradského prostredia je snahou o vytvorenie ideálneho hrdinu, ktorým je knieža Myškin, morálne čistý hrdina. Typicky zlým charakterom je kupec Rogožin a ambivalentný charakter je stelesnený krásnou Nastasijou Filipovnou.
1861: Ponížení a potupení (starší a nesprávny preklad Ponížení a urazení) (Униженные и оскорблённые) - autobiografické dielo. Príbeh mladého Ivana Petroviča, ktorý miluje Nikolajevnu. Tá však dáva prednosť duševne chorému, zato bohatému mužovi.
1875: Výrastok, „Подросток“, 1875