Organická zlúčenina

Z Wikipédie

Organické zlúčeniny je označenie veľkej triedy zlúčenín uhlíka, okrem tých najjednoduchších, ktoré z historických dôvodov (pozri ďalej) klasifikujeme ako anorganické. Organické zlúčeniny skúma organická chémia. Okrem uhlíka takmer všetky organické zlúčeniny obsahujú aj vodík a mnohé z nich pár ďalších prvkov, predovšetkým kyslík, dusík, síru a halogény.

Keďže organických zlúčenín poznáme veľmi veľa a každý deň pribudnú nejaké nové (vyše polovica všetkých známych chemikálií je organických), potrebujeme dobrý systém na ich klasifikáciu. Väčšinou ich zaraďujeme do spoločných tried podľa tzv. funkčnej skupiny, ktorú nesú. Príkladmi takýchto tried sú alkoholy, aldehydy, alkény a amíny. Veľká skupina organických zlúčenín patrí k aromatickým zlúčeninám -- tieto obsahujú benzénové jadro vo svojej štruktúre. Organometalické (organokovové) zlúčeniny predstavujú špeciálnu skupinu organických zlúčenín, ktoré obsahujú kovový atóm. Mnoho z polymérov, vrátane plastov, je takisto organických.

Veľa organických zlúčenín hrá dôležitú úlohu v biochémii: antigény, uhľovodíky a sacharidy, enzýmy, hormóny, lipidy a mastné kyseliny, neurotransmitery, nukleové kyseliny, proteíny, peptidy a aminokyselina, vitamíny a tuky a oleje sú niektoré z nich.

Obsah 1 Delenie organických zlúčenín 1.1 Anorganické zlúčeniny uhlíka 2 História 3 Zdroje

[upraviť] Delenie organických zlúčenín

• uhľovodíky
  • alifatické (neobsahujú benzénové jadro), napríklad alkány, alkény, alkíny, cykloalkány, cykloalkény a cykloalkíny,
  • aromatické (arény)
• deriváty uhľovodíkov

[upraviť] Anorganické zlúčeniny uhlíka

Tradične (pozri nižšie) tieto zlúčeniny uhlíka zaraďujeme do anorganickej chémie:

• oxidy uhlíka: oxid uhličitý, oxid uhoľnatý a suboxid uhlíka,
• kyselina uhličitá a jej soli uhličitany a hydrogénuhličitany,
• kyselina tiouhličitá a jej soli,
• halogenidy uhlíka,
• fosgén,
• sírouhlík,
• kyanovodík, kyselina kyanovodíková a jej soli kyanidy,
• kyselina kyanatá, jej soli kyanatany a jej trimér kyselina kyanúrová,
• dikyan,
• kyselina tiokyanatá a jej soli tiokyanatany,
• karbidy.

Organické zlúčeniny sú zložené z molekúl, v ktorých je chemickou väzbou viazaný štvormocný uhlík. Niektoré z nich sa nachádzajú v organizmoch.

Organické zlúčeniny sa delia na tieto skupiny:

Uhľovodíky sú zlúčeniny zložené len z uhlíka a vodíka. Delia sa na alkány, alkény, alkíny a arény. Príklady: etán, etén (etylén), etín (acetylén), benzén.

Alkoholy vznikajú z uhľovodíkov nahradením jedného alebo viacerých atómov vodíka hydroxiskupinou -OH. Podľa počtu nahradených atómov vodíka poznáme jednosýtne, dvojsýtne, trojsýtne a viacsýtne alkoholy. Príklady: etanol, etylénglykol, glycerol (glycerín), cyklohexánhexol

Aldehydy a ketóny - aldehydy majú vo svojej molekule aldehydickú skupinu, ketóny keto-skupinu. Aldehydy majú redukčné účinky a ich oxidáciou sa dajú získať karboxylové kyseliny. Príklady: acetaldehyd (etanál) a acetón (propanón, dimetylketón)

Karboxylové kyseliny obsahujú karboxylovú skupinu a niektoré dajú sa pripraviť oxidáciou aldehydov. Podľa počtu karboxylových skupín rozoznávame monokarboxylové, dikarboxylové a polykarboxylové karboxylové kyseliny. Príklady: kyselina octová, kyselina jantárová a kyselina citrónová.

Estery vznikajú esterifikáciou (reakciou karboxylovej kyseliny a alkoholu). Mnohé estery majú príjemnú vôňu kvetín alebo ovocia. Príklady: etylester kyseliny octovej (octan etylnatý).

Plasty sú makromolekulové látky. Vznikajú reakciami, ktorá sa nazývajú polymerizácia alebo polykondenzácia. Pri polymerizácii sa tisícky malých molekúl (monoméry) v prítomnosti vysokého tlaku a teploty alebo katalyzátora spoja na obrovskú molekulu polyméru (plastu). Polykondenzácia prebieha podobne, ale okrem polyméru vzniká aj voda. Väčšina plastov sa vyrába umelo. Sú však aj prírodné polyméry, ako napríklad škrob alebo kaučuk. Príklady: polyetén (polyetylén) - vzniká z monoméru eténu (etylénu) polymerizáciou.

[upraviť] História

Názov "organický" je iba čisto historický, datujúci sa do 19. storočia, kedy sa všeobecne verilo, že organické zlúčeniny sa dajú syntetizovať (vyrábať) iba v živých organizmoch prostredníctvom tzv. vis vitalis (životnej sily). Táto teória tvrdiaca, že organické zlúčeniny sú fundamentálne odlišné od anorganických (teda nesyntetizovaných v živých systémoch), bola vyvrátená syntézou močoviny, "organickej" zlúčeniny podľa tejto definície, keďže sa vyskytovala iba v moči živých organizmov. Močovinu pripravil Friedrich Wöhler z kyanatanu draselného a síranu amónneho (pozri Wöhlerova syntéza). Druhy zlúčenín uhlíka, ktoré sa i v súčasnosti považujú za anorganické, sú tie, ktoré boli považované za "anorganické" pred Wöhlerom.

[upraviť] Zdroje

Väčšinu čistých organických zlúčenín dnes pripravujeme umelo, i keď niektoré dôležité organické chemikálie sú stále extrahované z prírodných zdrojov, pretože ich umelá výroba by bola príliš nákladná. Príkladmi takýchto chemikálií sú väčšina cukrov, niektoré alkaloidy a terpenoidy, niektoré živiny ako napríklad vitamín B₁₂ a vo všeobecnosti prírodné produkty s veľkými alebo stereoizometricky komplikovanými molekulami, ktoré sa vyskytujú v rozumných koncentráciách v živých systémoch.