Olivier Messiaen

Z Wikipédie

Olivier Messiaen
francúzsky skladateľ hudby 20. storočia
Narodenie	10. december 1908 Avignon, Francúzsko
Úmrtie	27. apríl 1992 Clichy, Francúzsko
Pozri aj Biografický portál

Olivier Eugène Prosper Charles Messiaen (* 10. december 1908, Avignon Francúzsko – † 27. apríl 1992, Clichy Francúzsko) bol francúzsky hudobný skladateľ, organista, pedagóg a ornitológ. Jeho skladby zásadne ovplyvnila jeho hlboká katolícka viera a záujem o exotiku a vtáčí spev.

Obsah

1 Život
2 Charakteristika tvorby
- 2.1 Módy s obmedzenou transponovateľnosťou
3 Dielo

[upraviť] Život

Messiaen sa narodil v roku 1908 do umelecky zameranej rodiny. Jeho matka Cécile Sauvage sa venovala poézii a otec Pierre Messiaen bol prekladateľom z angličtiny (okrem iného preložil diela Shakespeara).

Oliviera už od detstva fascinovala literatúra, no klavírne hodiny a najmä vplyv diel veľkých francúzskych skladateľov, Debussyho a Ravela, rozhodli o jeho hudobnom smerovaní. V jedenástich rokoch začal navštevovať parížske konzervatórium, kde študoval hru na organ u Marcela Duprého a skladbu pod vedením Paula Dukasa. Bol excelentným študentom, ešte počas štúdia vyhral niekoľko skladateľských cien.

V roku 1930 získal post prvého organistu katedrály La Trinité v Paríži, ktorý zastával takmer až do svojej smrti. V roku 1932 sa oženil s huslistkou Claire Delbos. Manželstvo sa však skončilo tragédiou, Claire po operácii úplne stratila pamäť a zvyšok života prežila v ústavoch.

Ani ďalšie roky skladateľovho života neboli šťastné, počas druhej svetovej vojny bol povolaný do armády. V roku 1940 sa dostal do nemeckého zajateckého tábora Stalag VIII-A. Tu zložil jedno zo svojích najlepších diel, Kvarteto na koniec času. Krátko po svojom prepustení v roku 1941 sa dal na pedagogickú dráhu, keď bol vymenovaný za profesora harmónie na parížskom konzervatóriu.

V roku 1959 jeho prvá manželka zomrela a Messiaen sa o dva roky na to znovu oženil so svojou žiačkou a skladateľkou Yvonne Loriod.

V roku 1966 získal titul profesora skladby. Medzi jeho žiakov patrili také osobnosti súčasnej vážnej hudby ako boli Pierre Boulez, Karlheinz Stockhausen, Iannis Xenakis a ďalší. Messianova skladateľská povesť rástla, v 60. a 70. rokoch získal niekoľko významných štátnych i zahraničných ocenení. V roku 1978 vystúpil z konzervatória a venoval sa už hlavne komponovaniu.

V roku 1988 si jeho 80. narodeniny pripomenul celý hudobný svet. V Londýne bola pri tejto príležitosti uvedená jeho opera Sv. František z Assisi. V roku 1992 v Clichy skladateľ vo vysokom veku zomrel.

[upraviť] Charakteristika tvorby

Messiaenove diela sa vyznačujú zložitým skladateľským prístupom. Skladateľ vychádzal z najlepších tradícií francúzskej hudby, najmä Debussyho, s ktorým ho spája intenzívny záujem o exotiku a fascinácia gamelanovým orchestrom. Jeho tvorbu silno ovplyvnila jeho schopnosť synestézie, konkrétne vnímanie hudby vo farbách.

Pod vplyvom Stravinského vo svojich skladbách často využíval zložité rytmy. Špecialitou jeho skladieb sú zakomponované transkripcie vtáčieho spevu, ktoré Messiaen ako vášnivý ornitológ nahrával po celom svete. Všetky tieto charakteristické črty tvoria v sumáre originálny skladateľský štýl, ktorý je trochu náročnejší na poslucháča, hoci v porovnaní so svojimi experimetujúcimi rovesníkmi patria mnohé jeho diela medzi najživotnejšie opusy povojnovej skladateľskej generácie 20. storočia. Messien bol jeden z prvých skladateľov ktorí začali tvoriť pre elektronické hudobné nástroje, v jeho prípade šlo predovšetkým o Martenotove vlny.

[upraviť] Módy s obmedzenou transponovateľnosťou

Jedným z typických aspektov Messiaenovej tvorby je komponovanie v systéme "módov s obmedzenou transponovateľnosťou" (niekedy prekladané ako "módy obmedzených transpozícií"), ktorý sám vytvoril a uverejnil. Modov je sedem a obsahujú rozny počet tónov vychádzajúcich z chromatickej stupnice. Rad tónov je rozdelený do skupín po dvoch až šiestich tónoch, pričom posledný tón jednej skupiny je zároveň prvým tónom ďalšej skupiny. Transponovateľnosť sa obmedzuje len na určitý počet poltónových transpozícií, ďalšou transpozíciou by vznikol modus identický s povodným.

Modus 1:

Prvý modus pozostáva z radu siedmich tónov, ktoré sú v skutočnosti (na rozdiel od obrázku) rozdelené do šiestich skupín po dvoch tónoch. Tóny v mode sú C, D, E, Fis, Gis, Ais, C. Po transpozícií o poltón vyššie vznikne rad tónov Cis, Dis, E, G, A, H, Cis. Ďalšia transponovateľnosť je už obmedzená, transpozíciou o ďalší poltón by vznikol rád tónov D, E, Fis, Gis, Ais, C, D; čo sú tóny identické s tónmi v povodnom netransponovanom mode.

Modus 2