Mona Líza

Z Wikipédie

Obraz Mona Líza od Leonarda da Vinciho

Mona Líza (Mona Lisa, zriedkavo aj Monna Lisa) je obraz talianskeho renesančného umelca Leonarda da Vinciho, ktorého vznik je datovaný približne do obdobia rokov 1503-1505. Portrét zobrazuje Lisu Gherardini, manželku florentského obchodníka Francesca di Bartolomeo di Zanobi del Giocondo, oblečenú podľa súdobej florentskej módy, na pozadí pahorkatej krajiny. Pri pohľade na obraz pozornosť púta predovšetkým legendárny „záhadný úsmev“ Mony Lízy a jej prenikavý pohľad, ktorým akoby sa skutočne dívala z obrazu. Je to jedno z najznámejších umeleckých diel v ľudských dejinách.

Technika: Olejomaľba na dreve
Rozmery: 77 × 53 cm (pôvodne bol obraz širší, pôvodné stĺpy po bokoch boli odrezané)
Vystavené: Musée du Louvre, Paríž

[upraviť] Názov obrazu

Hoci je tento obraz vo svete všeobecne známy pod názvom Mona Lisa, v taliančine a španielčine sa preňho používa názov La Gioconda, po francúzsky La Joconde. Oba varianty názvu odvíjajú svoj pôvod od mena zobrazenej dámy - „Lisa“ je jej krstné meno, pomenovanie „Gioconda“ je prispôsobené priezvisko jej manžela. „Mona“ je v taliančine zaužívaná skratka slova „madonna“, čo v preklade znamená „moja pani“. Názov Gioconda je tak trochu dvojznačný: okrem toho, že ide o priezvisko, po taliansky totiž znamená „veselá/rozmarná žena“. Táto verzia názvu teda korešponduje so záhadným úsmevom na perách portrétovanej dámy. Obe verzie názvu obrazu sú zaužívané až od 19. storočia. Leonardo sám obraz nepomenoval.

Múzeum v Louvri eviduje tento obraz pod názvom Portrait de Lisa Gherardini, épouse de Francesco del Giocondo (po slovensky Portrét Lisy Gherardini, manželky Francesca del Giocondo).

[upraviť] Opis

Mona Líza je podobizeň mladej ženy na pozadí pahorkatej krajiny so vzdialeným hmlistým horizontom. Dáma má vlasy zakryté čiernym priesvitným závojom. Pri detailnejšom pohľade si možno všimnúť, že tvár má dokonale zbavenú chĺpkov - nemá ani obočie, ani riasy na mihalniciach. Mona Líza je usadená v kresle, na pravej strane obrazu je vidieť jeho operadlo. Na operadle má dáma položené prekrížené ruky. Kompozícia je pravdepodobne situovaná ako pohľad na loggiu - v prvej tretine obrazu je hneď za postavou umiestnené zábradlie a po bokoch sa črtajú náznaky stĺpov ohraničujúcich výhľad. V pozadí je znázornená hornatá krajina, ktorou sa vinie kľukatá cesta s kamenným mostom ponad rieku.

[upraviť] Technika

Obraz je namaľovaný olejovými farbami na tenkej doske z topoľového dreva. Bol niekoľko krát reštaurovaný a röntgenové analýzy odhalili prítomnosť troch skorších verzií Mony Lízy vo vrstvách pod súčasnou verziou obrazu.

Leonardo tu použil špeciálnu techniku maľby, ktorú označil názvom „sfumato“. Jej podstatou je nanášanie farieb vo viacerých veľmi jemných, priesvitných vrstvách tak, aby bol vytvorený dojem hĺbky, objemu a tvaru. Namiesto ostrých kontúr sfumato využíva hmlisté, mäkké tieňovanie, čím dáva možnosť veľmi presvedčivého zobrazenia svetla a priestoru. Dôležitý je dokonalý výber a miešanie farebných tónov a ich veľmi precízne nanášanie bez pozorovateľných prechodov.

Slovo „sfumato“ je trpným príčastím talianskeho slovesa „sfumare“, ktoré znamená „zoslabiť“, „zjemniť“, „stlmiť“ (farby) alebo aj „rozplynúť sa ako dym“, a je odvodené od „fumo“, čo znamená „dym“. Samotný Leonardo charakterizoval sfumato ako maľbu „bez čiar alebo hraníc, na spôsob dymu“. Svetlo pochádza z ľavej strany obrazu.

[upraviť] História obrazu

Leonardo začal pracovať na obraze počas svojho druhého pobytu vo Florencii, pravdepodobne v roku 1503, a prácu dokončil asi o tri alebo štyri roky neskôr. Toto svoje dielo si výnimočne obľúbil a pri svojich presunoch ho brával vždy zo sebou. Tak sa v roku 1516 obraz dostal z Talianska do Francúzska, keď Leonardo vyhovel pozvaniu francúzskeho panovníka Františka I., aby pracoval v Clos Lucé blízko kráľovho sídla Amboise. Napokon František I. obraz kúpil do svojej zbierky. (Nie je jasné, či obchod zrealizoval sám Leonardo alebo až jeho dedič, gróf Francesco Melzi.)

Niekedy po Leonardovej smrti boli odrezané časti z oboch strán obrazu. Pôvodne bola Mona Líza znázornená medzi dvoma stĺpmi, ako o tom svedčia staré kópie. Okraje základní týchto pôvodných stĺpov si možno všimnúť aj dnes.

Obraz bol umiestnený v zámku Fontainebleau, neskôr ho Ľudovít XIV. nechal vystaviť vo Versailleskom paláci. Po Francúzskej revolúcii bol prevezený do Louvru. Napoleon I. ho nechal v roku 1800 nainštalovať v spálni svojej manželky v paláci Tuileries, o štyri roky bol však vrátený do Louvru. Počas Francúzsko-pruskej vojny v rokoch 1870-1871 bol obraz odvezený z Louvru a ukrytý niekde na území Francúzska.

Až do polovice 19. storočia obraz nebol nijako zvlášť známy. Až nastupujúca vlna symbolistov priniesla obrat a umelci začali s Monou Lízou spájať svoje predstavy o ženskej tajuplnosti. Naplno to vyjadril kritik Walter Pater, keď vo svojej eseji o Leonardovi z roku 1867 Monu Lízu opísal ako mýtické stelesnenie večnej ženskosti, ktoré je „staršie než kamene, medzi ktorými sedí“ a ktoré „už mnohokrát zomrelo a pozná tajomstvá hrobu“.[1]

Sláva obrazu tak postupne narastala a prispela k tomu aj jeho krádež, ku ktorej došlo 22. augusta 1911. 7. septembra bol ako podozrivý z krádeže zatknutý básnik francúzskej avantgardy Guillaume Apollinaire. Na výsluch bol predvolaný aj jeho priateľ Pablo Picasso, obaja však boli neskôr prepustení ako nevinní. Spoločnosti priateľov Louvru ponúkla za obraz odmenu 25 tisíc frankov, anonym túto sumu dokonca zdvojnásobil. Nik sa však neozval. Verilo sa, že obraz je navždy stratený. Následne však vysvitlo, že obraz ukradol zamestnanec Louvru Vincenzo Peruggia –- jednoducho ho vyniesol von schovaný pod kabátom. Krádež zorganizoval Eduardo de Valfierno, podvodník, ktorý poveril falšovateľa Yvesa Chaudrona výrobou kópií obrazu. Mal v úmysle ich predať ako stratený originál. Pretože originál na svoj podvod nepotreboval, po krádeži už viac Peruggiu nekontaktoval. Peruggia prechovával obraz vo svojom byte dva roky, stratil však trpezlivosť a napokon bol zadržaný pri pokuse o jeho predaj florentskému priekupníkovi s umením. Obraz bol vystavovaný po celom Taliansku a v roku 1913 sa vrátil do Louvru.

Počas druhej svetovej vojny bolo dielo prevezené z Louvru do bezpečia najprv na zámok Amboise, potom do opátstva Loc-Dieu a nakoniec do múzea Ingres v Montauban.

V roku 1956 bola spodná časť maľby vážne poškodená kyselinou. O niekoľko mesiacov neskôr niekto hodil do obrazu kameň. Aby sa podobné incidenty nemohli opakovať, je v súčasnosti obraz vystavovaný za bezpečnostným sklom.

Od 14. decembra 1962 do marca 1963 bola Mona Líza požičaná do USA, kde bola vystavovaná v New Yorku a vo Washingtone, DC Podobne v roku 1974 sa predstavila v Tokiu a v Moskve.

Pred americkým turné v rokoch 1962-63 bol obraz ohodnotený na účely poistenia na 100 miliónov amerických dolárov. Podľa Guinnessovej knihy rekordov sa tak Mona Líza stala najdrahším obrazom v dejinách. Iba nedávno ju predstihlo dielo Pabla Picassa Garçon à la pipe (Chlapec s fajkou), ktoré bolo vydražené za 104,1 milióna amerických dolárov 4. mája 2004. Ak však vezmeme do úvahy vývoj inflácie, pôvodných 100 miliónov USD z roku 1962 malo v roku 2004 hodnotu približne 608 miliónov USD. [2]

6. apríla 2005 bol obraz po dôkladnom zreštaurovaní, analýze a dokumentácii v rámci Louvru premiestnený na svoje nové miesto v Salle des Etats (Sála štátov). Je vystavený v špeciálne skonštruovanom priestore s kontrolovanou klímou za ochranným sklom.

[upraviť] Totožnosť modelky

Totožnosť dámy, ktorá bola modelom pre portrét, nie je s určitosťou známa. Podľa Leonardovho prvého životopisca Giorgia Vasariho je na obraze skutočná žena - Líza (Lisa), manželka spoločensky významného obyvateľa toskánskej Florencie Francesca di Bartolomeo di Zanobi del Giocondo. O del Giocondovi sa vie, že skutočne žil. Bol to bohatý obchodník s hodvábom a zároveň bol aj vplyvnou postavou vo vládnych kruhoch. O jeho manželke sa však toho veľa nevie. Lisa Gherardini sa narodila v roku 1479 a vychovávali ju v rodinnom sídle Villa Vignamaggio v Toskánsku. Za Francesca Gioconda sa vydala v roku 1495.

Na sklonku života Leonardo hovoril o portréte „istej florentskej dámy, ktorý maľoval podľa živého modelu na žiadosť Giuliana de'Medici“. Dôkazy o existencii vzťahu medzi Lisou Gherardini a Giulianom de'Medici neboli objavené, takže Leonardova poznámka sa mohla týkať aj niektorého z jeho dvoch ďalších portrétov žien. Neskôr k zmätku prispel aj anonymný výrok, podľa ktorého je Mona Líza portrétom samotného Francesca del Giocondo. Tu zrejme pramenia kontroverzné úvahy o tom, že na obraze je v skutočnosti portrét muža.

Dr. Lillian Schwartzová z Bell Labs v USA predpokladá, že Mona Líza je vlastne autoportrét. Svoju teóriu opiera o výsledky digitálnej analýzy čŕt tváre Leonarda da Vinciho a Mony Lízy. Keď prevrátime Leonardov autoportrét a pomocou počítača ho spojíme s tvárou Mony Lízy, črty oboch tvárí dokonale súhlasia. Kritici tejto metódy oponujú tým, že podobnosť je dôsledkom faktu, že obe podobizne maľoval ten istý človek tým istým štýlom.

Maike Vogt-Lüerssenová je presvedčená, že svetoznámy tajomný úsmev patrí Izabele Aragónskej, vojvodkyni milánskej. Leonardo bol 11 rokov dvorným maliarom u Ludovica Sforzu, vojvodu milánskeho, ktorý bol strýkom jej manžela. Podobnosť tváre Mony Lisy s inými portrétmi Izabely je výrazná. Okrem toho Vogt-Lüerssenová verí, že vzor na látke tmavozelených šiat Mony Lízy je znakom jej príslušnosti k rodu Visconti-Sforza. Podľa tejto teórie je Mona Líza prvým portrétom vojvodkyne milánskej a v skutočnosti teda vznikla na jar roku 1489 (a nie až v roku 1503, ako to uvádzajú iné zdroje).

Existuje viacero dôvodov, prečo by Mona Líza mohla byť aj fiktívnym obrazom, výplodom Leonardovej predstavivosti. Na väčšine portrétov tej doby sú zachytené detaily, podľa ktorých je možné určiť príslušnosť zobrazenej osoby k niektorému rodu (rodine) alebo aspoň jej sociálny status. Na obraze Mony Lízy však takéto zjavné symboly nenachádzame. Ba čo viac, v Leonardových dokumentoch nie sú žiadne záznamy o objednávke tohto portrétu. Leonardo na ňom pracoval niekoľko rokov a potom ho opatroval viac než desať rokov, až do svojej smrti. Ak by bol obraz maľoval pre niekoho na objednávku, dalo by sa predpokladať, že ho po dokončení odovzdá tomu, kto si ho objednal, a nebude ho toľké roky prechovávať u seba.