Kwame Nkrumah

Z Wikipédie

Kwame Nkrumah

Narodenie	21. september 1909 Nkroful, Zlaté pobrežie súčasná Ghana
Úmrtie	27. apríl 1972 Bukurešť, Rumunsko
Pozri aj Biografický portál

Kwame Nkrumah (* 21. september 1909 – † 27. apríl 1972) bol africký vodca proti koloniálnej nadvláde, zakladateľ a prvý prezident modernej Ghany a jeden z najvplyvnejších „pan-Afričanov“ 20. storočia.

Kwane ako vlastenecký líder viedol Zlaté pobrežie k nezávislosti od Británie. Po osamostatnení sa stal prvým prezidentom novo vzniknutej Ghany. Svoju krajinu viedol od nezávislosti v roku 1957 až do prevratu keď bol zvrhnutý v roku 1966.

[upraviť] Život

Jeho otec bol zlatník a matka obchodníčka. Bol pokrstený ako rímskokatolík a strávil deväť rokov v rímskokatolíckej základnej škole blízko Half Assini. V roku 1930 po úspešnom ukončení Achimota College začal kariéru pedagóga. Svoje štúdium sa rozhodol pokračovať v Spojených štátoch. Navštevoval Lincoln University v Pensylvánií od roku 1935 a v 1939 získal magisterský titul. Študoval literatúru socializmu (hlavne Karla Marxa a Vladimíra I. Lenina) a literatúru nacionalizmu (Marcus Garvey). Nkrumah opísal seba samého ako „nesektárskeho kresťana a marxistického socialistu“. Do politiky vstúpil ešte ako študent v USA, kde sa stal prezidentom študentskej organizácie združujúcej afrických študentov. Z USA odišiel v máji 1935 do Anglicka, kde organizoval 5. Panafrický kongres v Manchestri.

[upraviť] Politická kariéra

Zatiaľ v Zlatom Pobreží, J.B. Danquah sformoval stranu „United Gold Coast Convention“ (UGCC) aby podporovala autonómiu na ústavnej úrovni. Nkrumah bol pozvaný do funkcie generálneho tajomníka a tak sa v roku 1947 vrátil domov. Ako generálny tajomník organizoval mítingy po celej krajine a začal vytvárať obrovskú základňu pre nové hnutie. Vo februáry 1948 sa objavili rozsiahle nepokoje a Nkrumah bol spolu s ďalšími lídrami UGCC zatknutý.

Vznikol rozdiel medzi strednými lídrami UGCC a radikálnymi stúpencami Nkrumaha. Preto v júni 1949 založil Nkrumah „Convention Peoples' Party“ (CPP). Strana, ktorej programom bolo okamžitá autonómia Zlatého Pobrežia. V januári 1950 spustil Nkrumah nenásilnú kampaň, ktorej cieľom boli protesty, štrajky a odmietanie spolupráce s autoritami Britského impéria.

V nasledujúcej kríze bola krajina poznamenaná a Nkrumah bol znova zatknutý a odsúdený na ročné väzenie. Ale v prvých voľbách v Zlatom pobreží (8. február 1951) vyhrala CPP. Zvolením do parlamentu bol Nkrumah prepustený z väzenia a v roku 1952 sa stal premiérom Zlatého pobrežia.

V roku 1958 jeho vláda zlegalizovala uväznenie bez súdu pre tých, ktorí predstavujú bezpečnostné riziko. Čoskoro sa jeho vláda stala autoritatívnou. Nkrumah ale nestrácal v krajine podporu. Zaslúžil sa o výstavbu ciest, škôl a nemocníc a jeho politika „afrikanizácie“ vytvorila lepšie príležitosti pre obyvateľov Ghany.

Plebiscitom sa v roku 1960 Ghana stala republikou a Nkrumah jej prezidentom so širokou legislatívnou a výkonnou mocou, ktorú mu zabezpečila nová ústava. V úrade prezidenta sa koncentroval na politickú jednotu čiernej Afriky. Jeho administratíva realizovala veľkolepé ale často zruinované rozvojové projekty a tak sa raz prosperujúca krajina stala zmrzačenou so zahraničným dlhom. To viedlo k nepokojom a generálnemu štrajku v septembri 1961. Odvtedy začal Nkrumah používať tvrdšie nástroje politickej moci a častejšie hľadal podporu v komunistických krajinách.

V auguste 1962 bol na neho spáchaný neúspešný atentát. Stiahol sa do súkromia a okolo seba vytvoril kult osobnosti tak ako aj posilnil vnútroštátnu bezpečnosť. Začiatkom 1964 sa Ghana stala oficiálne krajinou s jednou politickou stranou a Nkrumahom ako doživotným prezidentom strany a národa. Zatiaľ čo sa administratíva krajiny stala korupčnou a slúžiacou iba pre svoj prospech, Nkrumah vytváral ideologické vzdelanie budúcej generácie čiernych Afrických aktivistov. Medzitým ekonomická kríza v krajine zhoršila zásoby potravín a ostatného tovaru.

24. februára 1996 počas Nkrumahovej návštevy Pekingu, získala moc v Ghane armáda a polícia. Nkrumah našiel azyl v Guinei, kde prežil zvyšok svojho života. V roku 1972 zomrel na rakovinu v Bukurešti. Jeho cieľom a snom boli „Spojené štáty africké“.^[1]