Emil Belluš

Z Wikipédie

Emil Belluš
slovenský architekt
Narodenie	19. september 1899 Slovenská Ľupča
Úmrtie	14. december 1979 Bratislava
Pozri aj Biografický portál

Emil Belluš (* 19. september 1899, Slovenská Ľupča – † 14. december 1979, Bratislava) bol slovenský architekt, predstaviteľ funkcionalizmu.

Obsah

1 Život
2 Medzinárodné výstavy
3 Dielo
4 Iné projekty

[upraviť] Život

Emil Belluš bol prvorodeným synom stolárskeho majstra Daniela Belluša a jeho ženy Anny. Východiskom jeho umeleckého úspechu bolo kultúrne orientované rodinné zázemie, ktoré ho formovalo od útlej mladosti. Otec, hoci remeselník, sa činorodo zapájal do kultúrneho života Banskej Bystrice, zaujímal sa o divadlo a výtvarné umenie a bolo len prirodzené že i svoje deti orinetoval týmto smerom. Základné vzdelanie a neskôr aj klasické osemročné gymnázium absolvuje v Banskej Bystrici, kde ho v osemnástich odvádzajú do domobrany. Z vojenskej služby je uvoľnený v roku 1918 ku štúdiu na Fakulte architektúry Technickej univerzity v Budapešti, vtedajšom hlavnom meste Uhorska. Už nasledujúci rok ale odchádza na štúdiá do hlavného mesta novovzniknutej Česko-Slovenskej republiky, Prahy, na Fakultu architektúry ČVUT. Počas tohoto štúdia sa aktívne zapájal do činnosti spolku Detvan – združenie slovenských študentov, v ktorom sa stretával s maliarmi, hudobníkmi i filozofmi, kde si vytvoril priateľstvá na celý život.

V roku 1924 ako absolvent projektuje svoju prvú budovu v tradicionalistickom duchu, polyfunkčný Národný dom v Banskej Bystrici. Od roku 1925 má vlastný ateliér v Bratislave. Okrem iného spolpracoval s režisérom Jánom Jamnickým v Slovenskom národnom divadle ako scénograf.

Keď Emil Belluš prišil zo štúdií do Bratislavy, stal sa už v roku 1925 členom Spolku slovenských umelcov a zúčastňoval sa všetkých jeho výstav v Bratislave, Hodoníne i Krakove. Tu položil základy svojej neskoršej spolupráce s M. Benkom i J. Alexym, s V. Ihriským, F. Draškovičom, F. Gibalom a ďalšími.

Medzi jeho ďalšie diela, ktoré projektoval ako mladý absolvent, patrí aj pamätník - náhrobný kameň M. Jurzu aj Škrapíka v Slávičom údolí – iniciátorov a vodcov vzbury 72. pešieho pluku v Boke Kotorskej, zastrelených v júni 1918. Jeho blízky vzťah ku kultúre dokumentuje aj to, že po celý život venoval mimoriadnu pozornosť úlohám, ktoré pozdvihovali národnú kultúru.

V roku 1928 sa stáva členom kurátoria novozaloženej Školy umeleckých remesiel (spolu s D. Jurkovičom a F. Weinwurmom). Taktiež patrí medzi členov redakčného kruhu Novej Bratislavy (kultúrny časopis).

V rokoch 1939 - 1970 pôsobí na Slovenskej škole technickej (dnešná STU) ako profesor, z toho v rokoch 1945-1946 ako dekan Odboru inžinierstvo staviteľstva. V roku 1955 akademik SAV, 1956 získava titul DrSc. Má zásluhu na založení SVŠT a architektonického školstva na Slovensku. Jeho poslednou budovou je Mladá Garda v Bratislave z roku 1954, neskôr sa venuje už iba teoretickej a pedagogickej činnosti.

V roku 1965 mu udeľujú cenu národný umelec a roku 1969 Cenu Dušana Jurkoviča za celoživotné dielo. Zomiera v Bratislave v roku 1979 ako osemdesiatročný. Dielo Emila Belluša znamená významný prínos pre európsku funkcionalistickú architektúru. Jeho Kolonádový most v Piešťanoch spolu s Krematóriom v Bratislave od architekta Ferdinanda Milučkého boli zaradené medzinárodnou úniou architektov medzi najzaujímavejšie stavby sveta.

Na jeho počesť je od roku 1990 udeľovaná Cena Emila Belluša za celoživotné dielo. Dielo Emila Belluša znamená významný prínos pre európsku funkcionalistickú architektúru. Jeho Kolonádový most v Piešťanoch spolu s Krematóriom v Bratislave od architekta Ferdinanda Milučkého boli zaradené medzinárodnou úniou architektov medzi najzaujímavejšie stavby sveta.