Dejiny výtvarného umenia
Z Wikipédie
Obsah |
[upraviť] Praveké výtvarné umenie
Praveké umenie je označenie umenia paleolitu, neolitu a eneolitu, bronzovej a železnej doby. Predstupňom sú prvé abstraktné kruhové symboly rôzneho zoskupenia.
Vznik maliarstva a sochárstva súvisel s rituálmi a mágiou spoločnosti lovcov (napr: jaskynné maľby, jaskynné reliéfy, sošky zvierat). K najstarším pamiatkam patria skalné maľby z južnej Afriky. V Namíbii objavili archeológovia kamenné platne staré 26 000 až 19 000 rokov, s čiernymi a červenými maľbami zebier a nosorožcov. Maľby na skalách sa našli aj v centrálnej rovníkovej Afrike. V Európe sú známe najmä jaskynné maľby z lokalít Lascaux vo Francúzsku ktoré sú staré 17 000 rokov a Altamira v Španielsku, staré 14 000 rokov. Jaskynné maľby znázorňujú kone, bizóny, nefigurálne kresby čiar a bodov, odtlačky rúk. V strednej a východnej Európe sa objavujú plastiky žien a zvieracie sošky koní, bizónov a mačiek (20 000-15 000 rokov pred naším letopočtom). U nás k významným pamiatkam pravekého umenia patrí napríklad soška Venuše z Moravian.
Praveká architektúra je pravdepodobne záležitosťou mladšou (neolit, megalitické stavby). Architektúra v zmysle tvorby vnútorného priestoru v preddejinnej epoche ešte neexistovala. Pri obradných jaskyniach možno hovoriť iba o akustickom priestore. V neolite však vznikajú prvé sídliská z dostupného materiálu. Na Blízkom východe používali utlačenú hlinu alebo sušené tehly, v severnom Taliansku sú zvyšky kolových stavieb s vodnou priekopou, na Pyrenejskom polostrove sú mohutné zvyšky hradieb, v strednej a východnej Európe sa stavali pozdĺžne domy z dreva a hliny. Monumentálne staviteľské chápanie sa objavuje až pri megalitických stavbách, ktoré sa zachovali v dlhej línii od Japonska a Indie, cez Rusko po Anglicko (3.-2. tisícročie pred naším letopočtom). K najčastejším stavbám patria menhiry, [[dolmeny a kromlechy. Ich názvy pochádzajú z keltčiny, samostatné stavby sú ale staršie a Kelti ich pravdepodobne iba druhotne využívali. K najznámejším megalitickým stavbám patrí kromlech v Stonehenge v Anglicku, kruhová stavba náboženského účelu, zostavená zo zvislých kameňov preložených bremenom. Architektúra v pravom zmysle slova sa zrodila až vo veľkých starovekých kultúrach Mezopotámie a v Egypte.
[upraviť] Staroveké umenie
Hlavným a dominantným umením starovekých kultúr bola architektúra. Maliarstvo a sochárstvo boli spočiatku doplnkovými druhmi umenia. Tvorili s architektúrou úplnú slohovú jednotu. K najznámejším starovekým stavbám patria egyptské pyramídy (Giza) a chrámové komplexy (Karnak, Luxor, Abú Simbel). Na európskom kontinente reprezentuje staroveké umenie grécka a rímska antika. Mostom medzi antickou Európou a starovekým Orientom sú tri bájne egejské kultúry – krétska, mykénska a maloázijská. Ich architektúra ovplyvnila aj neskoršiu grécku tvorbu. V architktúre antického Grécka rozoznávame tri svojbytné slohy: dórsky, iónsky a korintský , na ktoré v rímskom období nadväzuje sloh kompozitný spájajúci prvky iónskeho a korintského slohu. Jedinečnou súčasťou svetového kultúrneho dedičstva je i antické sochárstvo a maliarstvo.
[upraviť] Antické sochárstvo a maliarstvo
Východisko k nemu tvorí antropocentrizmus. V sochárstve i maliarstve, na rozdiel od ostatných oblastí gréckej tvorivosti sa ideál človeka zhmotňuje najzreteľnejšie. Sochy postupne ožívajú z egyptskej strnulosti, tzv. krásny sloh a anatomickú dokonalosť obdivujeme dodnes. Z výrazu tvárí sa značí hnev i radosť zo života. Bohovia, mladí atléti, krásne postavy žien dokazujú zmysel pre harmóniu a majstrovstvo gréckych sochárov. Predstavitelia sochárstva toho obdobia boli napríklad Feidias (Diova socha, Athéna v Parthenone), Myrón (Diskobolos), Polykleitos (Doryforos a Diadúmenos), Praxiteles (Afrodita, Odpočívajúci Satyr), väčšina rímskych sochárov čerpá z Praxitela. Maliarstvo nemalo možnosť pretrvať v toľkých výborných kópiách Rimanov ako sochárstvo. Okrem jedinečného nálezu vykopávok v Pompejách sa zachovalo iba niekoľko vzácnych nástenných malieb a mozaík. Významná je maľba na vázach, jej námetom boli výjavy zo života bohov, národné dejiny, Homérove eposy.
[upraviť] Stredoveké umenie
Konvenčne sa takto označuje európske umenie obdobia medzi sťahovaním národov a renesanciou (5.-6. storočie až 1. tretina 16. storočia). Epocha stredoveku zahŕňa niekoľko období vývoja umenia: obdobie ranného stredoveku (umenie predrománske-predkarolínske, karolínske, otonské), vrcholného stredoveku (románske a gotické) a neskorého stredoveku (neskorogotické umenie). Pod pojmom stredoveké umenie býva tiež zaraďované byzantské umenie a umenie východných Slovanov. Stredoveké umenie úzko súvisí s etablovaním a rozšírením kresťanstva na európskom kontinente. Jeho veľká časť je venovaná sakrálnej tvorbe (chrámy), ale tá má svoj pendant I v dielach svetského charakteru (hrady, opevnenia, mestské budovy).Spojilo, rozvíjalo a pretváralo odkaz grécko-helénskej a starokresťanskej výtvarnej tradície pod silným vplyvom z východu (najmä z Malej Ázie). V dobe najväčšieho rozmachu zasahuje až do severnej Afriky a Talianska (Ravenna). Zároveň je dôležitou etapou európskeho slohového vývoja v stredoveku. Najdokonalejšou stavbou je Chrám Božej Múdrosti (Hagia Sophia) v Carihrade. Byzantská architektúra kombinovala centrálny typ sakrálnej stavby s pozdĺžnym a vytvorila vplyvný typ paťkupolového kostola. Výzdoba chrámového interiéru má pevné pravidlá, uplatňuje sa v nej monumentálna mozaika, nástenná maľba a ikona.
[upraviť] Umenie novoveku
Pojem novovek sa vyznačuje výraznou ambivalentnosťou. Jeho počiatok býva rôznymi historickými školami datovaný odlišne. Najčastejšie sa vymedzuje ako epocha dejín ľudstva prichádzajúca po stredoveku (čo nieje v jednotlivých častiach Európy zhodné) a nasledovaná najnovšími dejinami (čiže od roku 1500 – 1640 až po 19. storočie). Najvýznamnejšími slohmi tohto obdobia sú renesancia vyúsťujúca do manierizmu, barok, nazývaný tiež jezuitský sloh, rokoko s jeho záľubou v hravosti a dekoratívnosti, ktoré neskôr ustupujú klasicizmu. Klasicizmus nadväzujúci na čistotu antických a renesančných foriem prechádza v období Napoleona I. do slohu nazývaného empír.
[upraviť] Umenie 19. a 20. storočia
Klasicizmus, preromantizmus, romantizmus a realizmus tvoria rakovinu a ebolu u Mata Debnara z Prebenovce Láza vpolovici 21 storočia. storočia. Ani jeden z nich však nemožno nazvať slohom v pravom zmysle. Paralelne vznikajú nové prúdy, v ktorých sa objavujú prvky predchádzajúcich období, preto sa označujú ako pseudoslohy (neogotika, neorenesancia, neobarok, atď.). Silnou oblasťou preromantizmu a romantizmu sa stáva maliarstvo. Romantizmus vychádzajúci z pozícií meštianstva narušuje sústavu hodnôt, ktoré priniesol klasicizmus. Proti racionalizmu stavia cit a vášne. Rozvíja sa krajinomaľba, historická maľba, ožíva sakrálna tvorba, rôzna figurálna tvorba inšpirovaná ľudovou poéziu, drámou, hudbou ale I politickým dianím (Delakroix, Goya, Turner, Mánes). Protikladom romantických vášní je realizmus, ktorý, podľa G. Planchea, nie je výsledkom imaginácie, ale obmedzuje sa na čo najpodrobnejšie a najdôkladnejšie pozorovanie skutočnosti (predstavitelia: H. Daumier, G. Coubert). Koncom 19. storočia sa v európskej architektúre výraznejšie prejavuje eklekticizmus. Vzniká množstvo umeleckých smerov: impresionizmus, ktorý predznamenáva už predstaviteľ moderny E. Manet, symbolizmus, secesia, avantgardy 20. storočia –kubizmus, surrealizmus, expresionizmus, fauvizmus, dadaizmus, popart, opart, kinetické umenie a ďalšie viac alebo menej výrazné a úspešné umelecké prúdy.
