Decibel

Z Wikipédie

Decibel (dB) je meracia jednotka, udávajúca pomer medzi dvomi veličinami. Využíva sa predovšetkým v telekomunikáciách, elektrotechnike a akustike. Základnou jednotkou je bel (B), čo je však v praxi priveľká jednotka, teda sa nepoužíva.

Decibel sa často používa ako vyjadrenie miery intenzity zvuku. Keďže udáva pomer dvoch veličín, je to bezrozmerná jednotka (podobne ako napr. percento). Výhoda pri jeho používaní je v tom, že aj veľmi veľké pomery sa ním dajú vyjadriť "rozumnými" číslami.

Jednotka je pomenovaná podľa významného amerického vynálezcu Alexandra Grahama Bella

[upraviť] Definícia

1 decibel je definovaný ako desaťnásobok dekadického logaritmu pomeru výkonov (elektrického, akustického) alebo intenzít (svetelná intenzita).

Podobne sa dá decibel použiť aj pre pomery napätí alebo tlakov. Vzhľadom k tomu, že výkon na konštantnej impedancii je druhou mocninou napätia, po zlogaritmovaní sa exponent prenáša do konštanty pred logaritmom:

V menovateli zlomku sa nachádza tzv. referenčná hodnota, čo je zvolená konštanta. Ak je to pre danú oblasť pevne stanovená hodnota (zväčša normou, napr. v telekomunikáciách), miera v decibeloch je absolútna, ak je to pre konkrétne použitie zvolená hodnota (podľa toho, ako je to v danej aplikácii výhodné), jedná sa o tzv. relatívnu mieru v decibeloch.