Šalamún (Uhorsko)
Z Wikipédie
| Šalamún | |
|---|---|
| uhorský kráľ a protikráľ
|
|
| Narodenie | okolo 1053 |
| Úmrtie | 1087 |
|
Pozri aj Biografický portál |
|
Šalamún (* 1053 - † 1087) bol uhorským kráľom v rokoch 1063 - 1074 a uhorským protikráľom v rokoch 1074 - 1081, pochádzal z rodu Arpádovcov.
[upraviť] Rodina
Rodičia:
- otec Ondrej I., uhorský kráľ (1046-1060)
- matka Anastázia, dcéra kyjevského kniežaťa Jaroslava I. Múdreho
Súrodenci:
Manželka:
- Judita, sestra nemeckého kráľa Henricha IV.
[upraviť] Život
Šalamún pochádzal z druhého manželstva uhorského kráľa Ondreja I. s Anastáziou, dcérou kyjevského kniežaťa Jaroslava Múdreho. Jeho narodenie sa stalo príčinou konfliktu medzi kráľom Ondrejom I. a jeho bratom, nitrianskym kniežaťom Belom. Ondrej I. totiž v roku 1048, v čase, keď nemal nádej na vlastného mužského potomka z prvého manželstva (z tohoto manželstva mal len dcéru Adelaidu), povolal z poľského exilu brata Bela, ktorému prisľúbil nástupníctvo po svojej smrti a udelil mu tretinu kráľovstva ako údelné kniežatstvo (Nitriansko a Biharsko). Ondrej po narodení mužského potomka už nebol ochotný dodržať svoj sľub daný Belovi. Počas mierových rokovaní Ondreja s nemeckým kráľom Henrichom IV. v septembri 1058 bol Šalamún zasnúbený s Henrichovou sestrou Juditou. Ondrej ešte v tom istom roku dal Šalamúna korunovať za kráľa, aby mu tak zabezpečil uhorský trón. Belo bol však odhodlaný nevzdať sa svojich nárokov.
Roku 1060 vpadol Belo s podporou poľských oddielov do Uhorska. Ondrej poslal manželku aj so synmi Šalamúnom a Dávidom do Mödlingu vo Východnej marke a čakal na pomoc nemeckého vojska. V následnej bitke pri rieke Tise Belo zvíťazil. Zranený Ondrej, ktorého Belovi vojaci chytili pri úteku pri Mošonskom hrade, krátko nato zomrel. Belo sa stal uhorským kráľom. Mladý Šalamún musel hľadať pomoc u nemeckého kráľa. Roku 1063 sa rozhodol Henrich IV. zorganizovať vojenskú výpravu, ktorou by dosadil Šalamúna na uhorský trón. Belo v snahe vyhnúť sa vojne navrhol odovzdanie uhorského trónu Šalamúnovi s tým, že on si ponechá svoje bývalé údelné kniežatstvo. Návrh však nebol prijatý. Ešte pred vpádom nemeckého vojska sa Belo ťažko zranil a krátko nato zomrel. Následne Henrich IV. s vojskom vpadol do Uhorska a na uhorský trón dosadil svojho švagra Šalamúna.
Po odchode nemeckého kráľa musel Šalamún čeliť vpádu vojsk poľského kniežaťa Boleslava II. Smelého, u ktorého hľadali pomoc Belovi synovia Gejza, Ladislav a Lampert. Šalamún utrpel porážku a stiahol sa do hradu Mošon, blízko uhorsko-nemeckých hraníc. Mier medzi Šalamúnom a Gejzom sa podarilo sprostredkovať biskupovi Deziderovi, ktorý presvedčil Gejzu, aby uznal Šalamúna za kráľa a uspokojil sa s údelným kniežatstvom. K uzavretiu mieru došlo v Rábe 20. januára 1064. Spoločne potom v apríli 1064 oslávili Veľkú noc v Päťkostolí.
Nasledovalo obdobie pokojného spolunažívania a obnovy stability krajiny. Šalamún a Gejza spoločne viedli obranu krajiny ako aj vojenské výpravy mimo Uhorska. Roku 1066 podnikli výpravu do Chorvátska, aby pomohli Gejzovmu švagrovi Demeterovi Zvonimírovi dobyť mesto Zadar, ktoré bolo v rukách Benátok. Roku 1067 ako odvetu za vpád Čechov do Trenčína viedli výpravu na Moravu. Po vpáde Pečenehov do Biharska v roku 1068, ktoré spravoval Gejzov brat Ladislav, ich Šalamún spolu s Gejzom a Ladislavom porazil v severnom Sedmohradsku v bitke pod vrchom Kerléš.
Roku 1071 napadli južné Uhorsko Pečenehovia, ktorým byzantský veliteľ Belehradu dovolil prekročiť rieku Sávu. Šalamún zorganizoval vojenskú výpravu proti Belehradu, počas ktorej došlo k roztržke medzi ním a Gejzom. Po trojmesačnom obliehaní sa väčšina posádky a obyvateľov vzdala a podrobila Gejzovi, čo Šalamúna nahnevalo. Šalamúna rozhnevala aj to, že byzantský cisár Michal VII. Dukas uzavrel mier s Gejzom a jeho ako kráľa odignoroval. Šalamún bol rozhodnutý proti Gejzovi zasiahnuť.
Šalamún aj Gejza začali proti sebe zhromažďovať vojsko. Po dlhších rokovaniach sa im podarilo dohodnúť si schôdzku na ostrove uprostred Dunaja neďaleko Ostrihomu, kde sa zmierili a vymenili si ručiteľov prímeria. V novembri 1073 uzavreli prímerie, ktoré malo trvať do apríla 1074, čo využil Šalamúnovi na získanie vojenskej pomoci z Nemecka. Koncom februára 1074 Šalamún zaútočil na Gejzu, ktorý sa zdržiaval v Biharsku. 26. februára 1074 sa pri Kemeji Šalamún postavil do cesty Gejzovi, ktorý chcel spolu s biharským vojskom ustúpiť na Moravu, kde sa zdržiaval jeho brat Ladislav, a v následnej bitke ho porazil, aj vďaka zrade časti biharských oddielov. Gejza so zvyškom biharských oddielov ustúpil, prekročil Tisu a smeroval do Nitrianska. Šalamún prenasledoval Gejzu, ktorý sa pri Vacove spojil s nitrianskymi oddielmi, ktoré priviedol Ladislav a moravskými oddielmi olomouckého kniežaťa Ota. 14. marca 1074 sa obidve vojská stretli v bitke pri Mogyoróde, v ktorej bol Šalamún porazený.
Po prehratej bitke sa Šalamún stiahol do hradov Mošon a Bratislava, ktoré ostali v jeho rukách a kde očakával pomoc od Henricha IV. Gejza sa stal uhorským kráľom a Ladislav nitrianskym kniežaťom. Šalamúnovi ostali iba komitáty Mošon, Šopron a Bratislava. Šalamún dokonca uznal lénnu zvrchovanosť nemeckého kráľa. Jeho situácia sa nezmenila ani po augustovej výprave Henricha IV. do Uhorska, ktorý síce prenikol až ku Vacovu, ale nakoniec sa na radu svojho hlavného radcu, aquilejského patriarchu, údajne podplateného Gejzom, stiahol späť do Nemecka. Šalamún ostal opustený v Bratislave, odkiaľ sa ho snažil vypudiť Ladislav.
Gejzovu korunováciu za kráľa neuznával ani pápež, ani nemecký kráľ, ktorí stále považovali za uhorského kráľa Šalamúna. Preto koncom roku 1076 začali rokovania medzi Šalamúnom a Gejzom o uzavretí mieru. Gejza bol dokonca odhodlaný vrátiť kráľovstvo Šalamúnovi a sám si ponechať len tretinu krajiny. Tieto rokovania prerušila 25. apríla 1077 Gejzova smrť.
Začiatkom roka 1079 dobyl kráľ Ladislav I. od Šalamúna hrad Mošon. Neúspešne sa následne skončila ďalšia výprava Henricha IV. do Uhorska na jar 1079. Roku 1080 uzavrel Ladislav so Šalamúnom mier. Šalamúnovi ostala len Bratislava, pretože Ladislav nechcel pristúpiť na rozdelenie kráľovstva. Nespokojný Šalamún pripravoval sprisahanie, ktoré bolo odhalené. Ladislav ho preto väznil dva roky na Vyšehrade. Pri príležitosti svätorečenia kráľa Štefana I. v roku 1083 bol Šalamún prepustený. Ihneď sa odobral do Rezna, aby požiadal manželku Juditu o zmierenie. Po jej odmietnutí sa odobral cez Poľsko, Halič a Moldavsko k Pečenehom. Pečenežskému chánovi prisľúbil za pomoc proti Ladislavovi Sedmohradsko. Útok Pečenehov a Šalamúna však Ladislav v roku 1085 odvrátil. Roku 1087 sa Šalamún zúčastnil výpravy Pečenehov proti Byzancii, počas ktorej prišiel o život.
[upraviť] Referencie
- Ján Steinhübel: Nitrianske kniežatstvo. (Bratislava, 2004). ISBN 80-224-0812-3
- Vladimír Segeš a kol.: Kniha kráľov. (Bratislava, 2006). ISBN 80-10-01091-X
| Predchodca Belo I. |
kráľ Arpádovci 1063 – 1074 |
Nástupca Gejza I. |
| Predchodca Belo I. |
protikráľ Arpádovci 1074 – 1081 |
Nástupca Ladislav I. |
