Richard Wagner
Z Wikipédie
| Richard Wagner | |
|---|---|
 nemecký hudobný skladateľ |
|
| Narodenie | 22. máj, 1813 Lipsko, Nemecko |
| Úmrtie | 13. február, 1883 Benátky, Taliansko |
|
Pozri aj Biografický portál |
|
Wilhelm Richard Wagner (* 22. máj 1813, Lipsko – † 13. február 1883, Benátky) bol nemecký hudobný skladateľ a reformátor opery.
Obsah |
[upraviť] Život
[upraviť] Mladé letá
Ako polročnému mu zomrel otec, matka sa po druhý raz vydala, presťahovala sa do Drážďan a malého Richarda s jeho ôsmimi súrodencami vychovával herec Ludwig Geyer. Keď mal osem rokov, zomrel aj jeho otčim Geyer. Potom ho vychovával strýko Adolf Wagner, s ktorým spoznal veľké drámy Williama Shakespeara, Friedricha Schillera a iných.
Začal prekladať hry starogréckych dramatikov a venoval sa starej gréčtine. Aby získal hudobné vzdelanie, v roku 1824 sa začal učiť hrať na klavíri a na husliach, hudobnú teóriu a študoval partitúry najmä Ludwiga van Beethovena a Wolfganga Amadea Mozarta. Už ako gymnazista začal písať prvý trauerspiel pod názvom Leubald.
V roku 1829 zažil mladý Wagner predstavenie opery Fidelio s opernou speváčkou Wilhelmine Schröder-Devrient. Tento zážitok neskôr označil vo svojej autobiografii Mein Leben (Môj život) za okamih, ktorý ovplyvnil jeho rozhodnutie stať sa skladateľom. V roku 1830 začína so štúdiom hudby. O rok neskôr sa zapísal ako študent hudby na Lipskú univerzitu. Jeho učiteľom sa stáva Theodor Weinling.
Wagnerovými prvými dielami boli drobné klavírne skladby, zväčša sonáty a jedno sláčikové kvarteto. Wagnerov prvý pokus o skomponovanie opery ostal nedokončený. Zo zamýšľanej opery Die Hochzeit (Svadba) zostalo zachovaných len 226 taktov. Nie Wagnerova neschopnosť, lež jeho sestra Rosalie, ktorá sa pohoršovala nad nemravnosťou libreta zapríčinila, že toto dielo ostalo len torzom.
Ovplyvnený štúdiom Beethovenových a Mozartových symfónií skomponoval jedinú symfóniu Symphonie C-dur (1832). Už o rok neskôr, v roku 1833, ako zbormajster divadla vo Würzburgu začal Wagner komponovať operu Die Feen (Víly). V roku 1834 získal angažmá ako hudobný riaditeľ v divadlách v Bad Lauchstädt a Magdeburgu. Počas tohto obdobia sa spoznal so svojou prvou manželkou Minnou Planer (* 5. september 1809, Oederan – † 25. január 1866, Dráždany). Ešte v tom istom roku začal komponovať operu Das Liebesverbot (Zákaz lásky).
Komponistove mladé letá ako aj vtedajšia politická a umelecká scéna boli poznačené mnohými búrlivými náladami. V roku 1833 zoznamuje Heinrich Laube mladého Wagnera s novým liberálnym umeleckým kruhom Junges Deutschland (Mladé Nemecko). V Laubeho časopise Zeitung für die elegante Welt (Časopis pre elegantný svet) uverejnil Wagner kritický článok o stave operného žánru v nemecky hovoriacich krajnách pod názvom Die Deutsche Oper (Nemecká opera). V ňom sa pod dojmom Belliniho opery I Capuletti e i Montecchi zamýšľal nad charakterom nemeckej opery ako žánru. Poukazovaním na taliansku opernú tradíciu kritizuje nemcov, ktorým sa doposiaľ nepodarilo vytvoriť žiadnu národnú drámu zastúpenú plnokrvnými charaktermi. Jediný nemec, ktorému sa to doposiaľ podarilo bol Wolfgang Amadeus Mozart.
[upraviť] Učňovské roky Wilhelma majstra
29. marca 1836 uviedol Wagner v Magdeburgu svetovú premiéru svojej opery Das Liebesverbot oder der Novize aus Palermo (Zákaz lásky alebo novic z Palerma). Za dirigentským pultom stál sám skladateľ. Ešte v tom istom roku odišiel cez Berlín do Königsbergu, kde nastupuje 1. apríla 1837 ako hudobný riaditeľ miestneho divadla. 26. novembra 1836 sa zosobášil s Minnou Planer.
Finančné ťažkosti a dlhy spôsobené nadštandardným luxusným životným štýlom sprevádzali Wagnera po celý jeho život. Vdaka platobnej neschopnosti kônigsberského riaditeľa odchádza zadľžený Wagner do Rigy, kde prijal miesto šéfdirigenta divadla. Tam bol pre svojich veriteľov nedosiahnuteľný. V provinčnom meste sa však nikdy necítil dobre a onedlho sa aj tu dostal do finančných ťažkostí. Kvôli veriteľom v Magdeburgu a Königsbergu, pred ktorými bol permanentne na úteku nemal ani cestovný pas. Rozhodol sa preto pre tajný útek do Paríža cez Londýn po mori. Priatelia previedli manželov Wagnerovcov tajne cez rusko-pruskú hranicu a 9. júla 1839 sa nalodili na malú plachetnicu Thetis. Búrlivá a nebezpečná plavba cez úžinu Skaggerak, rozzúrené živly a pokriky námorníkov zanechali na Wagnera obrovský dojem, ktorý neskôr zúžitkoval pri písaní opery Bludný holanďan.
[upraviť] Parížsky život
20. augusta 1839 pricestoval do Bologne-sur-mer. Tak ako každý umelec vtedy aj Wagner sa pokúšal presadiť v Paríži. V tomto Hlavnom meste umeleckého diania 19. storočia žili a pôsobili všetci velikáni doby. Hudobné divadlo prekvitalo, pre Paríž písali Giacomo Meyerbeer, Jacqeues Fromental - Halévy, Daniel Esprit Auber, Gioachino Rossini, nekorunovaný kráľ opery, či Gaetano Donizetti. Wagner sa čoskoro zoznámil s Heinrichom Heinem, ktorý ho uviedol do parížskej spoločnosti. Nových známych nadchýňal historkami o úteku z Rigy a veľmi fundovanými znalosťami z dejín hudby. Príjmy a krátkodobú pozornosť si zaslúžil zhudobnením cyklu niekoľkých francúzskych básní pod názvom Les deux grenadiers, ktorých autorom bol práve Heinrich Heine.
[upraviť] Prvé úspechy
Román Ewarda Georga Bulwer-Lyttona Rienzi - posledný tribún si mladý Wagner prečítal ešte v roku 1837. O rok neskôr napísal libreto. Hudbu komponoval postupne v Rige, Boulogne-sur-mer a v Paríži. Svetová premiéra sa však nekonala vo Francúzsku ale v Dráždanoch, kde sa 20. októbra 1842 stretla s ohromujúcim úspechom. O uvedenie tejto opery sa svojou intervenciou zasadil aj Giacomo Meyerbeer, rodák z Berlína, ktorý v dvadsaťdeväťročnom Wagnerovi videl talentovaného mladého muža. Táto opera dnes bohužiaľ nepatrí k pevným repertoárovým kusom, nepochybne aj kvôli scénickej náročnosti, tak charakteristickej pre žáner Veľkej opery.
Povzbudený úspechom sa Wagner pustil do písania nového javiskového diela. Ani nie za štyri mesiace bol Bludný holandan dokončený. Premiéra sa konala 2. januára 1843, opäť v Dráždanskom dvornom divadle. Nemala však ani zďaleka taký obrovský úspech ako Rienzi a po štyroch večeroch bola stiahnutá z repertoáru. Už príprava svetovej premiéry niesla v sebe isté ťažkosti. Mníchov a Lipsko označili túto operu ako nevhodnú pre nemeckého diváka a odmietli ju uviesť.
Z hľadiska hudobného štýlu je Bludný holandan pokračovaním kompozičného štýlu Carla Mariu von Webera, avšak vo vzrušených pasážach Erika a Senty zaznieva takzvaný sprechgesang(hovorený spev), opierajúci sa o rytmus reči. Konečným výsledkom je tak deklamačný spev doprevádzaný hudbou.
[upraviť] Tannhäuser
Bludný holandan na scéne saského Kráľovského divadla v Dráždanoch priniesol Wagnerovi menovanie na post Kráľovského dvorného kapelníka. Okrem dirigovania v Dráždanoch cestoval po celom Nemecku a venoval sa dirigovaniu svojich opier. 7. januára 1844 dirigoval berlínsku premiéru Holandana, po ktorej mu prišli gratulovať mnohí prominentní hostia, medzi inými aj Felix Mendelssohn - Bartholdy. V tomto naskrz plodnom a úspešnom období vznikali prvé nápady pre neskoršie diela. V Mariánskych lázňach sa Wagner začítal do stredovekého románuWolframa von Eschenbacha Parzivala, ktorý ho neskoršie motivoval k napísaniu posvätnej slávnostnej javiskovej hry Parsifal. V tomto období dokončil skladateľ prozaickú skicu Lohengrina a začal sa venovať príprave Majstrov spevákov norimberských. 19. októbra 1845 bola za veľkého očakávania a záujmu publika po prvý krát uvedená opera Tannhäuser. Nestretla sa však s veľkým nadšením. Toto dielo nepochybne predznamenalo dalšiu Wagnerovu tvorbu v oblasti Hudobnej drámy, aj ked tu ešte nachádzame piesňové či ariózne prvky. Sprechgesang už však plne nahradil recitatív, charakter hudby korešponduje so spádom reči. Tannhäuser sa dočkal mnohých prepracovaní. Kvôli parížskemu publiku, ktoré bolo zvyknuté na úplne inú divadelnú prax, ako tomu bolo v Taliansku alebo nemecky hovoriacich krajinách bolo nevyhnutné prispôsobiť Tannhäusera štýlu Veĺkej opery. Jednou z noviniek bol balet po piatom obraze, bez ktorého sa žiadne dielo uvedené v parížskej Opéra nemohlo zaobísť. Premiéra v roku 1861 vošla aj napriek tomu do dejín ako Parížsky škandál. Publikum bolo nekompromisné a importované javiskové umenie rušilo pískotom a krikom. Inak u odbornej kritiky sa Tannhäuser stretol s obrovským úspechom. Jeden z najvýznamnejších vtedajších kritikov Eduard Hanslick, označil Wagnera za najväčší talent svojej doby. Jednako sa Wagner od tohto hodnotenia dištancoval a 1. januára 1847 napísal Hanslickovi do Viedne: To, čo nás rozdeľuje je váš obdiv Meyerbeera. Ked dám dokopy to, čo si predstavujem pod pojmami vnútornej rozorvanosti, vonkajšej malosti ducha a pridám k tomu to, čo sa mi vo svete opernej tvorby protiví, zhrnul by som to pod pojem Meyerbeer. Prečo sa Wagner odvrátil od Meyerbeera, ktorý bol veľkým vzorom mladého skladateľa a o ktorého sa samotný velikán Meyerbeer aj neskôr zasadil, nie je až tak celkom jasné. Snád sklamanie z parížskej premiéry Tannhäusera spojené s absolútne iracionálnym antisemitizmom Wagnera (Meyerbeer ako i Hanslick boli židia) vyústilo do tejto krajnej nenávisti židovstva, ktorá tvorí nezmazateľnú a trpkú kapitolu Wagnerovho života.
V roku 1849 skladateľ kompromitovaný účasťou na revolúcii v roku 1848, kde bojoval na drážďanských barikádach, musel opustiť krajinu a s falošnými dokumentmi úspešne prešiel hranicu a usádil sa v Zürichu. Toto obdobie prinieslo sériu teoretických prác, ktoré znamenajú revolúciu v opernej estetike.
Wagner chcel tvoriť diela, v ktorých by mala rovnaký význam dráma i hudba, melódie spevákov i znenie orchestra, herecký prejav, tanečné umenie aj výtvarné stvárnenie scény. Takýto druh hudobnej drámy nazval súhrnné umelecké dielo a napísal o nej aj teoretické spisy.
Vo Wagnerovej koncepcii sa opera pretvára na hudobnú drámu, či presnejšie – na drámu hudobno-poetickú. Mizne periodická stavba fráz, árií, ansámblov, honosné koloratúry ustupujú „nekonečnej melódii“, spevnému recitatívu, ktorý je v prísnej závislosti od dramaticko-poetického výrazu. Uzavretý rámec melódie sa mení na krátke , charakteristické príznačné motívy. Funkcia zborov sa úzko viaže s dramatickým prúdom, hlas je rovnocenný s nástrojom, orchester z úlohy sprievodu prechádza do úlohy hlavného činiteľa výrazu. Orchester je veľmi rozšírený, nehrá len hudobný sprievod ale programovú symfonickú hudbu. Wagner rozvíja techniku jednotlivých nástrojov, ich výrazové možnosti, dosahuje skvelé ilustračné efekty.
V Zürichu Wagner písal veľkú tetralógiu Prsteň Nibelungov, spoznával Schopenhauerovu filozofiu, ktorá mala veľký vplyv na jeho náhľady na život a svet. Zoznamuje sa s Matildou Wesendonk, s ktorou sa púšťa do vôd lásky a romantiky, a najväčším plodom tejto lásky je opera Tristan a Izolda. Keď sa Wagnerov vzťah s Matildou skončil, v roku 1858 odišiel do Talianska, potom vďaka amnestii mohol žiť vo všetkých nemeckých štátoch. Toto obdobie pre neho bolo nepokojné, lebo neustále cestoval a navštevoval mnohé krajiny (Maďarsko, Francúzsko, Rusko, Rakúsko a iné). Vo Francúzsku zase zažil neúspech, tentoraz s operou Tannhäuser.
Aj napriek svojmu vysokému dôchodku nerozumne rozsýpal peniaze, čo ho priviedlo k materiálnej biede až natoľko, že chcel spáchať samovraždu. Keď sa mu zdalo, že nemá východisko, nadviazal priateľstvo s horlivým mecenášom, s mladým bavorským kráľom Ľudovítom II., ktorý ho obdivoval, považoval ho za geniálneho človeka, bol voči nemu mimoriadne veľkorysý a umožnil aby si päťdesiatročný Wagner splnil životný sen – vystaval veľkolepé divadlo na slávnostné predvádzanie svojich opier. Toto divadlo sa začalo stavať v roku 1872 v Bayreuthe a tu po prvý krát zaznela štvorčasťová opera Prsteň Nibelungov a predvádzané boli aj opery Bludný Holanďan, Tannhäuser, Tristan a Izolda.
Keďže Wagner príliš využíval kráľovu priazeň, vyvolal nepokoj šľachty, ktorej sa nepáčilo ako Richard neobmedzene využíva aj kráľovu dôveru, nepotrebne prázdnil štátnu pokladnicu a peniaze minul na predvádzanie opier. Aby nešťastie bolo ešte väčšie, Wagner sa zamiloval do Cosime, dirigentovej Bülovej žene, s ktorou v roku 1865 opustil krajinu a odsťahovali sa do Švajčiarska, kde prežil najšťastnejšie dni svojho života. Tu pokojne pracoval na svojich dielach, zakončil komédiu Majstri speváci Norimberskí a tetralógiu Prsteň Nibelungov. Napísal aj spisy – Beethoven, Umenie a relígia, O dirigovaní. Tu napísal aj orchestrálnu skladbu Siegfried-Idyll, ktorú Wagner venoval manželke k narodeninám.
Posledné roky Wagner dumal nad reorganizáciou divadelného výhľadu, lebo jeho reforma opery vyžadovala aj reformu javiska a hľadiska. To uskutočnil v jeho divadle v Bayreuthe. Toto divadlo môže prijať 2 000 divákov, nemá balkóny, sedadlá su usporiadané amfiteatrálne a končia sa galériou, svetlá v hľadisku musia byť zhasnuté, orchester musí byť skrytý v jame.
Tesne pred koncom života pobudol vo vile Wahnfried, ktorú si vystaval v blízkosti jeho divadla. Koncom roku 1882 mu srdcová choroba zapríčinila mnohé ťažkosti a lekári radili aby šiel na oddych do Talianska. Tak Wagner odcestoval do Benátok, kde o niekoľko mesiacov neskôr zomrel.
[upraviť] Dielo
[upraviť] Opery
- Die Hochzeit(Svadba)(1832, 226 taktov zachovaných)
- Die Feen (Víly)(1834, svetová premiéra: 29. jún 1888 Kráľovské dvorné a národné divadlo Mníchov)
- Das Liebesverbot oder die Novize aus Palermo (Zákaz lásky alebo novicka z Palerma)(1834-1836, svetová premiéra: 29. marec 1836 Mestské divadlo Magdeburg)
- Rienzi, der letzte der Tribunen (Rienzi, posledný tribún) (1837-1840, svetová premiéra: 20. október 1842 Kráľovské saské dvorné divadlo Dráždany)
- Der fliegende Holländer (Blúdiaci Holanďan)(1840-1841, svetová premiéra: 2. január 1843 Kráľovské saské dvorné divadlo Dráždany. Prepracované 1852 (Zürich) a 1864 (Mníchov))
- Tannhäuser und der Sängerkrieg auf Wartburg (Tannhäuser a súboj spevákov na Wartburgu)(1842-1845, svetová premiéra: 19. október 1845, Kráľovské saské dvorné divadlo Dráždany prvotlač partitúry, tzv. „Dráždanská verzia“), 1861 (Paríž, vo fr. jazyku), 1875 (Viedeň, tzv. „Parížska verzia“))
- Lohengrin(1845-1848, svetová premiéra: 28. august 1850, Veľkovojvodské divadlo Weimar.)
[upraviť] Hudobné drámy
- Der Ring des Nibelungen (Nibelungov prsteň), má štyri časti:
- Predvečer: Das Rheingold (Rýnske zlato) (1851-1854, svetová premiéra: 22. september 1869 Kráľovské dvorné a národné divadlo Mníchov)
- Prvý deň: Die Walküre (Valkýra) (1851-1856, svetová premiéra: 26. jún 1870 Kráľovské dvorné a národné divadlo Mníchov)
- Druhý deň: Siegfried (1851-1871, svetová premiéra: 16. August 1876 Festivalové divadlo Bayreuth)
- Tretí deň: Götterdämmerung (Súmrak bohov)(1848-1874, svetová premiéra: 17. august 1876 Festivalové divadlo Bayreuth)
- Tristan und Isolde (Tristan a Izolda) (1856-1859, svetová premiéra: 10. jún 1865 Kráľovské dvorné a národné divadlo Mníchov)
- Die Meistersinger von Nürnberg (Majstri speváci norimberskí)(1845-1867, svetová premiéra: 21. jún 1868 Kráľovské dvorné a národné divadlo Mníchov)
- Parsifal (1865-1882, svetová premiéra: 26. júl 1882 Festivalové divadlo Bayreuth) - „Posvätná slávnostná hra“
[upraviť] Knihy o hudbe
- Umenie a revolúcia
- Umelecké dielo budúcnosti
- Opera a dráma
- Príhovor k priateľovi
[upraviť] Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Richard Wagner
Wikicitáty ponúka citáty od alebo o Richard Wagner
|
|
|
|---|---|
| Anglickí | Elgar · Holst |
| Českí | Dvořák · Fibich · Smetana |
| Francúzski | Berlioz · Bizet · Fauré · Franck · Chausson · Chrabier · Gounod · Offenbach · Saint-Saëns |
| Maďarskí | Liszt |
| Nemeckí | Brahms · Bruch · Mendelssohn-Bartholdy · Schumann · Strauss · Wagner · Weber |
| Poľskí | Chopin |
| Rakúski | Bruckner · Mahler · Schubert · Strauss ml. · Wolf |
| Ruskí | Balakirev · Borodin · Čajkovskij · Glazunov · Glinka · Musorgskij · Rachmaninov · Rimskij-Korsakov |
| Škandinávski | Grieg - Sibelius |
| Talianskí | Bellini · Donizetti · Pucini · Rossini · Verdi |
