Empirizmus
Z Wikipédie
Empirizmus je filozofický smer - učenie, ktoré za zdroj poznatkov pokladá jedine skúsenosť (empíriu). Empirizmus sa snaži celé poznanie zdôvodniť skúsenosťou alebo na základe skúsenosti. Empirizmus je filozoficko-gnozeologické stanovisko, podľa ktorého pôvod, obsah, forma a kritériá všetkého poznania, princípy ľudského konania a mravnosti pochádzajú zo skúsenosti.
Hlavný problém tohto učenia sa formuluje v podobe otázky, ako možno od vedenia o jednotlivých faktoch dospieť k všeobecnému, teoretickému vedeniu. Prostriedkom, ako dospieť od empírie k teórii, od vedenia o jednotlivom k všeobecnému poznaniu, je indukcia. Predstavitelia empirizmu od F. Bacona po J. St. Milla predpokladali, že vedecké poznanie sa zakladá na odhaľovaní kauzálnych vzťahov, ku ktorým vedci musia dospievať induktívnym spôsobom. V európskej filozofii sa s empirizmom stretávame najmä na pôde anglickej filozofie.
Etymologický výklad termínu "Empirizmus" je dvojaký. Jeho pôvod je v starogréckom slove εμπειρισμός a jeho latinský preklad je experientia. Podoba slova teda nesie stopy klasickej gréčtiny i románskych jazykov. Empirický - podávajúci dôkaz na základe fyzickej skúsenosti, odvodený od praktického experimentu, v opozícii s teoretickou analýzou.
Obsah |
[upraviť] Filozofický výklad
Termín "empirický" sa v starom Grécku použival na označenie ľudí praktikujúcich medicínu, ktorí odmietali súdobé dogmatické teórie, miesto spoľahlivého, vlastného pozorovania javu. Teória empirizmu bola prvýkrát formulovaná Johnom Lockem v sedemnástom storočí. Locke tvrdil, že v okamihu narodenia je ľudská myseľ tabula rasa ("čístá doska"; formulované Lockem ako "biely papier") na ktorom iba skúsenosť necháva stopy. Empirizmus odmieta apriórne súdy bez vzťahu ku konkrétnej skúsenosti.
To však neznamená, že získavame skúsenosti automaticky. Skôr na základe empirického myslenia je pred dedukciou uprednostnený výsledok na základe individuálnej zmyslovej skúsenosti. Z historického hľadiska je empirizmus v priamom kontraste s filozofiou racionalizmu, ktorý presadzuje racionálne poznanie bez ohľadu na zmyslovú skúsenosť. Tento kontrast je dnes vzhľadom na silné zjednodušenie výrazu veľmi komplikovaný, pretože väčšina európskych racionalistov (Descartes, Leibniz a Spinoza) schvaľovala empirickú "vedeckú metódu". Furthermore a Locke zato prijímajú fakt, že k niektorým poznaniam (napr. k poznaniu existencie Boha) môže dôjsť na základe intuície a samostatnej úvahy.
Medzi filozofov bežne spájaných z empirizmom patria tiež Aristoteles, tomáš Akvinský, Francis Bacon, Thomas Hobbes, John Locke, David Hume a John Stuart Mill.
[upraviť] Vedecký výklad
Hlavný koncept vedy a vedeckej metódy je, že všetky poznatky musia byť empirické, alebo založené na empírii, čo je závislé od zmyslového pozorovania. Je to diferencované z hľadiska filozofického použitia empirizmu, použitia prídavného mena "empirický", či príslovky "empiricky". Empirický je užívané rovnako v spojení s prírodnými ako aj so sociálnymi vedami. Odkazuje na použitie pracovných hypotéz, ktoré sú preveriteľné na základe použitia zmyslového pozorovania, experimentu. V tomto zmysle slova sú vedecké stanoviská subjektívne a len derivované z našich experimentov a pozorovaní.
V druhom slova zmysle "empirický" vo vede má synonymum "experimentálny". V tomto zmysle, je empirický výsledok experimentálne pozorovanie. Termín polo-empirický je niekedy užívaný na označenie teoretických metód, ktoré tvoria základné princípy na základe vedeckých zákonov a predošlých empirických výsledkov zavádzajúcich teoretický model v bádaní.
[upraviť] História
[upraviť] Rané formy empirizmu
Rané formy empirizmu zahŕňajú epistemologické práce Buddhy, Aristotela, Alhazena, Avicenna, Averroa, Tomáša Akvinského, Rogera Bacona a ďalších.
Prví empirici v západnej filozofii boli pravdepodovne Sofisti (5. s. pred kr.), ktorí odmietli racionalistické špekulácie o prírode a svete ich predchodcov skúmajúcich len "relatívne konkrétne pojmy ako človek a spoločnosť". Platón tvrdí v Protagorovom dialógu, že Sofisti boli boli mierne neempiricky orientovaní. Rešpektuje ich sémantiku, zdanie netendenčného bádania a jadro ich argumentov. Sofisti sa odklonili od skeptických argumentov, užitím príkladu a teda získali reálny pohľad a pozorovanie iných subjektov za účelom dosiahnutia čistoty pojmu.
O storočie neskôr, v reakcii na silne racionalistického a špekulatívneho Platóna (427-347 pred Kr.), Aristoteles (384-322 pred Kr.) vo svojich neskorších rokoch, presadzoval stále rastúci dôraz na postavenie odozvy zmyslov. Konštatoval, že odpovede zmyslov sú postavené na aposterióznych pozorovaniach. Aristoteles aplikoval pojem prírodná filozofia na práce, ktorých výsledkom je podanie dôkazu o prírodnom svete. Použitím niečoho, čo sa neskôr stalo známe ako induktívnezdôvodňovanie sa dosiahlo kategórií a princípov, položených na základe zmyslových informácií. To je v ostrej opozícii s Platónovou teóriou foriem, ktorá je silne závislá od apriórnych predpokladov. V tomto "strednom" a "neskorom" období rastie nespokojnosť Aristotela s Platónovými pohľadmi a vytvára striktnú myšlienku pre zretelnejšie potvrdenie empirizmu. Aristoteles vyjadril hlavný názor, podľa ktorého je ľudské vnímanie reality založenié na zmyslovej skúsenosti.
Generácia po Aristotelovi, rovnako Stoici aj Epikureisti, formulovali taktiež výrazne empiristické vysvetlenia o formulovaní myšlienok. Stoici predpokladali Lockeho dve tisíc rokov skôr hlásajúc, že ľudská myseľ je len čistá doska, ktorá je postupne zaplňovaná myšlienkami cestou vnemov zmyslov. Zastávali ale názor, že isté "vžité dojmy" môžu byť prezentované všeobecne ako apriórne. Epikureisti si držali zatiaľ najsilnejší empirický aposteriózny pohľad. Vnímali mentálne pojatie len ako pamäťový obraz, kópiu predošlej zmyslovej skúsenosti a pocity ako nezameniteľný spôsob evidencie týchto skúseností. Vypracovali komplexnú úvahu o spôsobe produkcie zmyslových dojmov objektu a vysvetlili chybu vo vnímaní ako prerušenie príčinného toku v procese vnímania. Tieto myšlienky schválili tiež skeptici, z časti Sextus Empiricus, prvý umiernený skeptik.
Spomedzi stredovekej scholastiky, Tomáš Akvinský tvrdí, že existencia Boha môže byť overiteľná zmyslovým pozorovaním. Používa Aristotelovu myšlienku "aktívneho intelektu", ktorá je interpretovaná ako schopnosť abstraktne a všeobecne uvažovať z čiastočne empirických informácií.
[upraviť] Externé odkazy
FILIT Zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok
