Starogréčtina
Z Wikipédie
Starogréčtina je prvá etapa vývinu gréčtiny.
Starogréčtina môže označovať:
- v užšom zmysle len atické nárečie z 5. a 4. stor. pred Kr. (dodnes norma pre klasickú gréčtinu)
- v širšom zmysle: všetky grécke nárečia, ktorými sa hovorilo od prvých nálezov gréckeho písma okolo roku 800 pred Kr. (alebo teoreticky už od 1100 pred Kr.):
- do začiatku helenistického obdobia okolo roku 300 pred Kr., alebo
- ak ide o pojem z dvojice (trojice) pojmov starogréčtina (- stredoveká gréčtina) - novogréčtina: do cca. 600 po Kr., čiže vrátane helenistickej gréčtiny (koiné) a ranobyzantskej gréčtiny
Tento článok je o gréckych nárečiach od 800 pred Kr. do 300 pred Kr. Ostatné pozri pod grécke jazyky.
[upraviť] Starogrécke nárečia
Starogrécke nárečia sa štandardne delia takto:
- Západná skupina (=Dórske nárečia v širšom zmysle)
- severozápadná starogréčtina (nárečia na sever a severozápad od Korintského zálivu)
- dórčina (=dórske nárečia v užšom zmysle)- písala sa v ňom zborová poézia (Pindaros), neskoršie búkolská poézia
- Aiolská skupina
- egejská skupina/ázijská aiolčina (nárečie maloázijskej Aiolidy, sz. časti maloázijského pobrežia s ostrovom Lesbos)- v tomto nárečí vznikala prevažne osobná lyrika - básne Sapfó a Alkaia
- tesálčina
- boiótčina
- Iónsko-atická skupina
- Arkádsko-cyperská skupina
- arkádčina
- cyperčina
- pamfýlčina - zaraďovaná aj do západnej skupiny
Z achájskych nárečí sa nezachovali nijaké literárne pamiatky.
V helenistickom období (presnejšie okolo 300 pred Kr-) prevládol v celom helenizovanom svete atický dialekt, ktorý sa v zjednodušenej verzii stal "všeobecným jazykom" - grécky koiné dialektos.
