Secesia v Rakúsku
Z Wikipédie
Umelecké hnutie na prelome storočia malo veľa pomenovaní ako napr.: Nieuwe Kunst, Stile Liberty, Jugendstil alebo Art Nouveau. Dokonca aj vo vnútri regionálnych ohnisiek existovali zásadne odlišné názory, dokonca urputné zápasy, v každom prípade ale rozdielne prístupy. Spoločná bola len vedomá snaha o „modernitu“. S týmto nárokom tak architektúra už v devätnástom storočí definitívne opustila zpochybnený terén tradičných hodnotových predstáv a podvolila sa viac či menej módnym, aktuálnym trendom, ktoré, ako pravá secesia, často kvitli len veľmi krátko. Buržoázia, ktorá sa na konci devätnásteho storočia cítila stále viac politicky ohrozená, unikala do snovej ríše dekoratívnosti. Makartov štýl vo Viedni a dalšie diela po Európe dokladajú postromantický únik zo všeobecného sveta priemyslu. Obľúbené boli cudzokrajné rastlinné vzory a filigránske sklenené kupoly.
Obsah |
[upraviť] Typologické druhy
V období Secesie bol príliš rýchly prirodzený prírastok obyvateľstva a bolo potrebné riešiť mobilitu, ale aj kapacitu stavieb. Preto sa začali stavať nové a väčšie stanice, radnice, tržnice, pošty, nájomné domy, školy, nemocnice a veznice. V hojnom počte sa využívali oceľové konštrukcie. Pre toto obdobie je charakteristické typizovanie. Napríklad pre nemocnice bol typický pavilónový systém dispozície. Výzdoba nesmela chýbať na žiadnej budove. Typycké organické prvky as nachádzali tak na fasádach ako aj v interiéroch.
[upraviť] Vznik skupiny
V Rakúsku dostal nový sloh meno secesia podla viedenskej skupiny maliarov a architektov, založenej v r. 1896 pod názvom Die Sezession. Používali najmä geometrické vzory. Architekti z európskych krajín, hlavne z Holandska, si robili často srandu z rakúskych architektov a nazývali ich „čaluníkmi, tapetármi a truhlármi“. Dekorácie interiéru boli skutočne najvýznamnejším poľom činnosti mladých zástupcuv viedenskej secesie. Iste preto aj ich architektúra príležitostne pripomína „prerastený“ nábytok. Vo viedenskom hostinci Die Traube sa vtedy schádzali Josef Hoffmann, Max Kurzweill, Theodor Gottlieb Kempf, Karl Moll, Koloman Moser a Josef Maria Olbrich a diskutovali o architektúre. Tu takisto Max Fabiani, ktorý predal zákazku na slávne Cafe Museum mladému Adolfu Loosovi, dokonca Olbricha označil za „dekorativistu“. Vinou takýchto predsudkov, ktoré sa dlho udržiavali v povedomí, nebol správne zhodnotený úder, ktorý secesia zasadila strnulému svetu.
[upraviť] Hlavní predstavitelia
Impulz k vývoju secesného slohu v Rakúsku bolo odtrhnutie skupiny výtvarných umelcov od hlavného akademického prúdu vo Viedni r. 1897. Hlavným predstaviteľom rakúskych secesných umelcov bol Gustav Klimt, ktorého vysoko dekoratívny plošný spôsob maľby bol ovplyvnený Aubrym Beardsleym a Janem Tooporom, ale tiež Mackintosh. Otto Wagner, ďalší člen skupiny Secesie, bol poverený návrhom niekoľkých staníc mestskej dráhy v rokoch 1894-1901. V porovnaní s Guimardovými stanicami parížskeho metra pôsobia veľmi nevýrazne. Ďaľším významným členom skupiny bol Josef Olbrich, ktorý navrhol Secesnú sieň vo Viedni pre usporadúvanie výstav skupiny Secesie. Jej dekoratívna kupola sa nápadne odlišuje od robustnosti stavby samej a ukazuje na analógiu medzi viedeňskými architektmi a Sullivanom a Mackintoshom, pokial ide o kombináciu masívnych stavieb s jemným secesným dekórom. V tom sa líšili od francúzskych a belgických architektov, ktorí sa často videli v konštrukcií predovšetkým ako nositeľky výzdoby. Od roku 1899 začína odklon od secesie, ktorého centrami boli Viedeň a Darmstadt. Veľký vpliv mal architekt Olbrich, u ktorého sa prejavilo odmietanie secesie zjednodušovaním dekoratývnych prvkov.
[upraviť] Zdroje
Hollingsworth. M.: Architektura 20. století, 2. vydanie, Praha 1988
Gossel P., Leuthauserova G.: Architektúra 20. storočia, Slovart 2006
