Gramofón
Z Wikipédie
Gramofón je prístroj slúžiaci na prehrávanie gramofónových platní.
Vyvinul sa z fonografu. Pôvodne bol mechanický (kľukový), neskôr elektrický.
Gramofón obsahuje nasledovné časti: mechanizmus, ktorý otáča platňu dookola na platňovom tanieri a prenosku. Na konci prenosky je tenučká oceľová ihla, ktorá sa pri prechádzaní "kopčekov", ktoré nesú záznam platne, rozkmitá a vydáva tak veľmi slabý zvuk. Aby však záznam platne bolo počuť, treba použiť zosilňovač. Gramofón mal najväčší rozmach približne v 50. až 80. rokoch.
Výraz "oceľová ihla" nie je celkom správny, aj keď na starých, výlučne mechanických (neelektrických) gramofónoch z čias medzi svetovými vojnami až do 50-60 rokov (u nás) sa používal mechanický prevod z takejto ihly priamo na membránu, ktorá bola umiestnená v nezameniteľnej ozvučnici v tvare veľkej "trúby" - to je vlastne dodnes symbol fonografu. Tu sa však používali šelakové platne s vysokými otáčkami, ramienko s takouto ihlou bolo pomerne ťažké, čo nevyhnutne znižovalo životnosť a kvalitu aj tak mäkkého šelakového materiálu.
Elektricky ozvučené gramofóny majú na konci ľahkého ramienka, ktoré dosadá na vinylovú platňu s minimálnym tlakom (20 mN, alebo 1 - 5 gramov) takzvanú prenosku - teda menič mechanických kmitov na elektrický signál. Až z tejto prenosky vyčnieva pod veľmi šikmým uhlom tzv. "ihla", je to však skôr vložka tvaru kovovej trubičky na konci ešte zohnutá do smeru roviny platne - horizontálne, avšak na konci tejto trubičky je malý "zúbok", vlastne hrot prenosky, buď zo zafíru, alebo diamantu, ktorý je veľmi precízne opracovaný a teda šetrí povrch drážky samotnej platne. Keďže prítlak je menší, nižšie sú aj otáčky - pre "single" platne (malé s 1-2 skladbami na stranu) je to 45 ot./min., pre "Long Play" - dlhohrajúce je to 33 aj tretina ot./min.
Chvenie sa touto trubičkou prenáša na sústavu buď piezoelektrických snímačov (lacnejšie, menší rozsah, väčší prítlak až 5g a väčší výstupný signál), alebo medzi magnetické snímače (drahšie a kvalitnejšie, diamantový hrot, plný rozsah, avšak nižšie napätie a navyše v závislosti na rýchlosti otáčania platne, avšak toto sa rieši kvalitným tzv. korekčným medzizosilňovačom).
Samozrejme, kvalita závisí aj od výrobcu a toho, čím výrobca v danej prenoske inú konkurenciu. Dôležitý je najmä frekvenčný rozsah, ale aj to, ako budú jednotlivé frekvenčné pásma interpretované. Niekomu môžu vyhovovať plnšie basy, iný dáva prednosť vyrovnanému rozsahu a brilantným výškam.
Na tomto mieste možno konštatovať, že hoci gramofón je už 20 rokov (od nástupu CD) vlastne na ústupe, jeho kvalitu CD nikdy nedosiahne, SACD (super audio CD) má síce lepšie porovnanie, avšak na špičkové zariadenia sa zrejme nedotiahne. Dôvod je prozaický - pri CD signále, ktorý je "rozkrájaný" ako digitálna torta na kúsky pri frekvencii niečo nad 40 kHz, sa nedosiahne taká kompaktnosť pri spätnom vyskladaní do "analógovej" podoby (teda toho, čo počujeme z reproduktorov. Ľudské ucho je ojedinele schopné počuť signály až do výšky 20 kHz - teda 20 000 krát kmitnutie za sekundu. Ak to zosnímame vzorkovaním, ktoré je len 2x väčšie, výsledok bude pri týchto výškach znieť plechovo. Navyše, tieto výšky sú obsiahnuté ako násobky nižších signálov v týchto nižších frekvenciách, a to je napríklad dôvod, prečo husle znejú inak ako klavír a aj ako gitara, a to sme len pri strunových nástrojoch,... Aj hlasivky sú takýmto nástrojom.
No a pri SACD je frekvencia vzorkovania 4x vyššia, ale stále to nie je analóg.
CD prerazilo na trhu v porovnaní s klasickým gramofónom z praktických dôvodov - neobsahuje šum (pokiaľ ten šum už nie je nahratý), má malé rozmery, čítanie je bezdotykové a je teda aj odolnejší voči poškrabaniu.
