Frízsky kôň

Z Wikipédie

Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Pozri aj stránky Ako upravovať stránku a Návody a štýl alebo diskusiu k článku.

Frízske plemeno vďačí za mnohé svoje črty andalúzskemu koňovi zo Španielska. Ako chladnokrvný kôň, v protiklade s plnokrvným arabom a anglickým plnokrvníkom, je to ťažší kôň pochádzajúci z primitívného lesného koňa. Rímania ho uznávali ako vynikajúceho pracovného koňa. Plemeno dostalo meno podľa FRÍZSKA oblasti v Holandsku a Nemecku, a predpokladá sa, že pochádza o obdobia tisíc rokov pred n.l. V priebehu rokov sa plemeno skvalitňovalo a zároveň sa zlepšoval jeho osud. Bol to územčistý kôň, ktorý bol húževnatý a otužilý, mal nežnú a poslušnú povahu a bol z neho vynikajúci záprahový kôň. Vysoko si ho cenili aj ako kráľovského vojnového koňa. Hoci nebýva veľký /aj keď dnešný trend dáva do popredia vysoké kone niektoré frízske kone maju uz bežne výšku nad 168 cm/, má neobyčajne vznešené správanie a pôsobivú akciu s vysokým krokom. Vplyv španielskych koní počas španielskej nadvlády v Nizozemsku (v rokoch 1568 – 1648) dodal plemenu viac ušľachtilosti.

Napriek svojej výnimočnosti frízsky kôň takmer vyhynul na začiatku storočia. Chovateľský zväz bol založený v roku 1879, ale popularita klusákov, medzi ktorými fríz vynikal, viedla ku kríženiu s cieľom zvýšiť rýchlosť na úkor pôvodného typu. V roku 1913 zostali vo Frízsku len tri žrebce! Plemeno zachránila druhá svetová vojna, keď mali holandskí poľnohospodári nedostatok vozidiel i pohonných hmôt a boli nútení vrátiť sa ku koňom. Vážnu krízu prekonával chov frízkych koní v 60. rokoch, keď sa chovná báza nesmierne znížila. Táto kríza bola úspešne prekonaná a chov frízskych koní sa rozšíril prakticky do celého sveta. Zväz chovateľov Frízskych koní získal v roku 1954 titul KRÁĽOVSKÝ! V 19. storočí sa frízsky kôň, ktorý sa v širokej miere používal v záprahu aj pod sedlom, výrazne uplatňoval vo vtedy obľúbených klusáckych dostihoch. V dôsledku toho nachádzali podporu rýchlejšie a ľahšie jedince. Bol to takmer koniec pôvodného frízskeho kona, no našťastie sa zrealizoval plán na záchranu rodových línií. Dnešný frízsky kôň má kompaktnú telesnú stavbu s honosnými chodmi a rztomilým temperamentom. Má výšku od 150 – 170 cm, krátke silné nohy (u ľahších typov dlhšie a menej silné) s tvrdými kopytami a dobre osvaleným telom. Jeho dlhá hlava ma v sebe neskutočnu vznešenosť a jeho výrečné oči poukazujú na ochotu a poslušnosť. Krk má výrazne klenutý (labutí) a hrdo sa nosí. Jeho okázalá vlnitá hriva a chvost pripominajú hrivu a chvost andalúzskeho a luditánskeho koňa. Sú to výlučne vraníky bez bielych znakov. V lete srsť vybledne na slnku a môže mať čokoládové sfarbenie. Preto niektorí chovatelia v Holandsku púšťajú svoje kone do výbehov len v noci aby nevybledli. Pre svoju čienu farbu, elegantné chody i povahu je frízsky kôň obľúbený ako kočiarový, pohrebný, cirkusovy. Prvé frízske kone sa uplatňovali v jazdeckých školách vo Francúzsku a v Španielsku, kde vynikali v cvikoch vysokej školy. Stále je po nich dopyt ako po kočiarových koňoch – či už v sútažiach alebo pre parádu – pretože ich jednoliata čierna farba dobre ukáže takmer v akejkoľvek skupine.

Frízske kone su absolutne bezproblémové kone, sú kľudné, ľahko ovládateľné, niesu ľakavé a veľmi rýchlo prispôsobivé aj k iným zvieratám. V súčasnej dobe sú veľmi populárne a obľúbené.