Február 1948

Z Wikipédie

Február 1948 alebo Februárový puč (resp. Víťazný február, alebo Februárové víťazstvo pracujúceho ľudu, čo sú výrazy používané najmä komunistami) je názov komunistického prevratu v Česko-Slovensku, ktorý sa uskutočnil medzi 17. februárom a 25. februárom 1948. Dnes je (nekomunistami) vnímaný ako prechod od demokracie k totalite, pripojenie k sovietskemu mocenskému bloku, začiatok útlaku obyvateľstva a ekonomického úpadku. V období socializmu bol 25. február oslavovaný ako štátny sviatok, „víťazstvo pracujúceho ľudu nad buržoáziou a reakciou“.

[upraviť] Priebeh a následky

Komunisti sa dlhodobo, už počas druhej svetovej vojny, pripravovali na prevzatie moci v štáte. Úzko spolupracovali so stalinským Sovietskym zväzom, snažili sa narušovať činnosť ostatných politických strán po roku 1945 združených v tzv. Národnom fronte. V prvých povojnových voľbách získali v Česku 40% hlasov a postupne sa im podarilo ovládnuť políciu, armádu i robotnícke organizácie. 2. júla 1946 sa vtedajší predseda Komunistickej strany Česko-Slovenska (KSČ) Klement Gottwald stal predsedom vlády. Komunisti využívali roztrieštenosť vtedajších demokratických politických strán, faktickú neexistenciu opozície, povojnový radikalizmus a "mníchovské sklamanie" a nerozhodnosť chorého prezidenta Edvarda Beneša.

Vo februári 1948, keď nastala vládna kríza pre uznesenie o Bezpečnosti z 13. februára 1948, došlo k sérii udalostí, ktoré viedli k úplnému prevzatiu moci v štáte komunistami. Tieto udalosti boli dovŕšené 25. februára, kedy prezident prijal demisiu nekomunistických ministrov a doplnil vládu kandidátmi navrhnutými komunistami.

Nato bola 11. marca 1948, jeden deň po nevysvetlenom úmrtí ministra zahraničia Jana Masaryka, potvrdená nová komunistická vláda, 9. mája prijatá nová ústava vyhlasujúca ľudovodemokratickú republiku a 30. mája sa uskutočnili voľby s vynucovanou účasťou a s možnosťou voliť iba z jednotného zoznamu kandidátov komunistami ovládaného Národného frontu. 2. júna zo zdravotných dôvodov odstúpil prezident Beneš a 14. júna bol za jeho nástupcu zvolený predseda KSČ a vtedajší premiér Klement Gottwald. Vznikla nová vláda, ktorej predsedom sa stal Antonín Zápotocký.

Prechod moci do rúk komunistov viedol k vnútornej aj zahraničnej závislosti politiky štátu od Sovietskeho zväzu, politickým procesom, väzneniu politicky a ideologicky nepohodlných osôb, nútenej emigrácii a prenasledovaniu oponentov. Totalitný režim trval nasledujúcich 40 rokov.

[upraviť] Priebeh udalostí

Vo vtedajšej vláde zasadalo 26 ministrov, z toho boli 9 komunisti, 3 sociálni demokrati, 12 tzv. „nekomunistických“ alebo „buržoáznych“ - príslušníkov ďalších strán a 2 nestraníci. Už v roku 1947 bolo vo vláde veľa sporov na hranici vládnej krízy, ku ktorým prispievala aj rastúca neistota komunistov ohľadne víťazstva v ďalších volbách, ktoré mali byť v roku 1948 a prevládnutie antikomunistického krídla v sociálnej demokracii. Od začiatku roku 1948 napätie ešte ďalej vzrastalo. Najprv v diskusiách o zákone „O trvalej úprave vlastníctva poľnohospodárskej pôdy“ a tiež o zvýšení platov štátnych a verejných zamestnancov. Pre ďalší vývoj udalostí boli dôležitým bodom sporu zmeny vo veliteľstve polície - Zboru národnej bezpečnosti (ZNB). Tie boli reakciou komunistického ministra vnútra Václava Noska na požiadavky nekomunistov, aby boli vyšetrené politicky motivované prípady (Krčmaňská aféra, Mostecká aféra). 13. februára 1948 vláda proti vôli komunistov prijala uznesenie, ktoré malo týmto zmenám zabrániť.

17. február (utorok)

Začiatok vládnej krízy. Vláda mala prerokovať správu ministra spravodlivosti o zneužívaní Bezpečnosti komunistami, ktorá súvisela s uznesením vlády z 13. februára 1948, ale predseda vlády Klement Gottwald to odmietol z dôvodu neprítomnosti ministra vnútra. Ministri za Československú stranu národně socialistickú, Československú stranu lidovú a Demokratickú stranu (tri nekomunistické vládne strany) plánovali v prípade, že uznesenie vlády nebude splnené podať demisiu. Spoliehali sa na podporu sociálnych demokratov a na značné právomoci prezidenta. Ten mohol vymenovať úradnícku vládu a vypísať predčasné voľby, prípadne demisiu odmietnuť.

Gottwald informoval Beneša o úmysle nekomunistických strán ustanoviť úradnícku vládu. Beneš to odmietol a prehlásil, že v prípadnej novej vláde budú predstavitelia všetkých strán. Ústredný výbor KSČ vyzval „pracujúci ľud“ k „ostražitosti a pripravenosti zasiahnuť proti reakcii“ a vyhlásil pohotovosť v pražskej Štátnej bezpečnosti, spravodajských odboroch a v niekoľkých pohraničných vojenských plukoch.

18. február (streda)

Na zasadaní užšej komisie Národného frontu odmietol jeho predseda Klement Gottwald rokovať o vnútorných pomeroch tejto organizácie a situácii vo vláde. Tri nekomunistické strany sa rozhodli bojkotovať schôdze vlády, kým nebude splnené uznesenie vlády z 13. februára. Sociálna demokracia bola za dohodu a zachovanie Národného frontu. Prezident rokoval s národnými socialistami a podľa ich vyjadrenia podporil vyžadovanie splnenia uvedeného uznesenia vlády. Tiež bol vraj informovaný o plánovanej demisii, on to však neskôr poprel.

19. február (štvrtok)

V nekomunistických vládnych stranách sa uskutočnili rokovania, z ktorých vyplynulo stále jednoznačnejšie rozhodnutie podať demisiu svojich ministrov. Komunisti sa snažili presvedčiť sociálnych demokratov k zmene postoja k uzneseniu o Bezpečnosti a k spoločnému vytvoreniu ľavicovej vlády, tí to však odmietli. Nekomunistickí ministri boli rozhodnutí znovu vyžadovať od vlády splnenie uznesenia a v prípade, že sa tak nestane, ihneď podať demisiu. Správa o tomto rozhodnutí bola tajne doručená Gottwaldovi. Ten informoval prezidenta, že nekomunistickí ministri chcú rozbiť vládu. Beneš odmietol zostavenie úradníckej vlády a prisľúbil, že v prípadnej novej vláde bude predsedom opäť Gottwald. Česko-slovenská vládna kríza začala budiť pozornosť aj v zahraničí. Do Prahy priletel minister zahraničia Sovietskeho zväzu Valerian Zorin a americký veľvyslanec Lawrence Steinhardt prerušil svoj liečebný pobyt a vrátil sa do funkcie.

20. február (piatok)

Na plánovanú schôdzu vlády sa dostavili iba komunisti a sociálni demokrati. Predseda vlády Klement Gottwald dostal od ministrov za Československú stranu národně socialistickú dve formálne písomné otázky na splnenie vládneho uznesenia. Na prvú z nich Gottwald písomne odpovedal, že o záležitosti sa bude ešte rokovať. Ministri troch nekomunistických strán na to podali demisiu a informovali o tom ministra zahraničia Jana Masaryka. Ten demisiu odmietol. Sociálni demokrati trvali na tom, že nepodajú demisiu, ani sa nepripoja ku komunistom. Gottwald rokoval s prezidentom a navrhol mu prijatie demisie a následné doplnenie vlády podľa komunistického návrhu. KSČ sa rozhodla zvolať na svoju podporu veľkú demonštráciu na Staromestskom námestí.

21. február (sobota)

Prebehla komunistická demonštrácia na Staromestskom námestí. Komunisti vyzvali na riešenie krízy a doplnenie vlády Gottwaldovými kandidátmi. Súčasne sa konalo niekoľko menších demonštrácií ostatných strán na ktorých sa však ich predstavitelia snažili svojich členov skôr ukľudniť. Na prezidenta republiky začali vyvíjať nátlak aj predstavitelia robotníckeho hnutia, ktorí od neho písomne vyžadovali splnenie Gottwaldových požiadaviek. Prijal tiež delegáciu odborárov z demonštrácie, ktorí mu oznámili, že sa musí podrobiť vôli „ľudu“. Komunisti začali vytvárať vlastné ozbrojené jednotky - Ľudové milície. Začali tiež vytvárať Akčné výbory Národného frontu, ktorých členovia neboli volení, ale menovaní. Ich činnosť smerovala k „očiste verejného života od nekomunistov“ a neskôr bola zlegalizovaná zvláštnym zákonom.

22. február (nedeľa)

Uskutočnil sa zjazd závodných rád, na ktorom prebrali iniciatívu komunisti. Výsledná rezolúcia vyslovila podporu Gottwaldovi, požadovala ďalšie znárodňovanie a schválila vyhlásenie hodinového generálneho štrajku na 24. februára. Komunisti sa stále snažili presvedčiť sociálnych demokratov na spoločný vstup do novej vlády. Prezident oznámil, že je pripravený demisiu ministrov prijať. Na základe vymyslenej správy o údajnom nebezpečí ozbrojeného puču začali byť zatýkaní odporcovia KSČ a boli vyzbrojené Ľudové milície. Na príkaz komunistického ministra vnútra začali byť v Prahe strážené mosty, strategické budovy a rozhlas a boli povolané vojenské jednotky z pohraničných oblastí. Sovietske komunistické noviny Pravda uverejnili text podporujúci česko-slovenských komunistov v ich snažení.

23. február (pondelok)

Štátna bezpečnosť začala zatýkať píslušníkov strán, ktorých ministri podali demisiu. Pokračovalo vyzbrojovanie Ľudových milícií a prebehli akcie smerujúce k obmedzeniu činnosti nekomunistických strán. Akčné výbory vyzvali nekomunistických ministrov k odchodu z ministerstiev. Začali sa vykonávať domové prehliadky. Sociálni demokrati sa odmietli vyjadriť k svojej účasti vo vláde, ale podporili znárodnenie. Predstavitelia nekomunistických strán stále prehlasovali, že veria v zmierlivé riešenie krízy s pomocou prezidenta Beneša. Prezident sa snažil presvedčiť Gottwalda na uchovanie pôvodného Národného frontu, ten to však odmietol. Beneš trval na svojom stanovisku a informoval ministrov národne socialistickej strany, že komunistickému nátlaku neustúpi. Prezidenta podporil sprievod viac ako 10 tisíc národno socialistických vysokoškolákov, ktorý sa vydal na Pražský hrad.

24. február (utorok)

Presne na poludnie sa začal generálny štrajk, na ktorom sa zúčastnilo asi 2,5 milióna pracujúcich. Hoci pôvodne mal presadzovať sociálne a ekonomické požiadavky, prerástol do jednoznačnej politickej podpory komunistov. Boli zatknutí ďalší funkcionári národne socialistickej strany, ktorá odmietla vytvorenie akčného výboru a prestali vychádzať stranícke noviny „Svobodné slovo“. V lidové strane bol akčný výbor vytvorený a prevzal kontrolu nad denníkom „Lidová demokracie“. Ľudové milície obsadili budovu sekretariátu sociálnej demokracie a Lidový dům. Pod týmto nátlakom sa strana rozhodla na účasť v budúcej Gottwaldovej vláde. Keď sa komunistom podarilo potlačiť odpor politických strán, sústredili svoj tlak na prezidenta. V robotníckom hnutí organizovali podpisovanie rezolúcií požadujúcich prijatie demisie ministrov a vyhrážali sa generálnym štrajkom.

25. február (streda)

Komunisti podnikli ďalšie kroky smerujúce k nahradeniu bývalého Národného frontu. Bol zriadený Ústredný akčný výbor Národného frontu. Zúčastnili sa aj sociálni demokrati, významné osobnosti a odbory. Predstavitelia národných socialistov chceli rokovať s prezidentom, ale ten ich neprijal. Komunisti mu doručili návrh na vymenovanie novej vlády a on prisľúbil rýchle rozhodnutie. Komunisti pokračovali v nátlaku a od rána pripravovali veľkú demonštráciu na Václavskom námestí, ktorá sa v prípade odporu prezidenta mala presunúť na Hradčany. V pohotovosti bolo pripravených 6 tisíc ozbrojených členov Ľudových milícií. O 16:30 popoludní prezident krátko rokoval s Gottwaldom. Oznámil mu, že prijíma demisiu ministrov a súhlasí s doplnením vlády podľa Gottwaldovho návrhu. Gottwald o tomto rozhodnutí informoval vedenie KSČ a odišiel ho oznámiť davu na Václavskom námestí. Večer prebehla prehliadka Ľudových milícií a útvarov pohraničnej stráže. Jediným viditeľným odporom proti komunistickému postupu bol pochod asi 5 tisíc vysokoškolákov. Napriek odporu Ľudových milícií sa im podarilo prejsť k Pražskému hradu, ale prezident ich neprijal.

[upraviť] Rôzne názory

Existuje viacero rôznych názorov na Februárový puč.

Jednoznačné zneužitie moci: Komunisti konali protizákonne, v rozpore s ústavou, s použitím hrozby zásahu ozbrojených zložiek pod ich kontrolou, manipulovali verejnou mienkou. V súlade so zákonom bolo iba východisko z kríze, prezident Beneš však prijal demisiu ministrov pod nátlakom.

Legálny proces v rámci vtedajších zákonov: Prevzatie moci nebolo prevratom, ale dielom obratného konania komunistov v rámci platných zákonov, pričom mocenské štruktúry štátu zostali zachované. Podpora armády, polície a robotníkov bola výrazom ich slobodnej vôle.

Formálny akt: V skutočnosti neišlo o štátny prevrat, ale iba o formálne dovŕšenie dlhodobého procesu, riadeného z väčšej časti zo Sovietskeho zväzu, ktorý začal počas 2. svetovej vojny a pokračoval v rokovh 1945–1947, v tzv. predtotalitnej fáze. Vládna kríza, k vyvolaniu ktorej ako zámienka poslúžilo vládne uznesenie o Zbore národnej bezpečnosti všetko iba urýchlila, pričom k prevzatiu moci komunistami by aj tak neskôr došlo.