Arcibiskup
Z Wikipédie
Arcibiskup (z gréckeho αρχι - prvý + biskup) je titul pre biskupa so zvláštnym postavením.
V (západnej) rímskokatolíckej cirkvi je od 6. storočia po Kr. každý metropolita, biskup hlavného sídla cirkevnej provincie skladajúcej sa z viacerých diecéz, arcibiskupom. Nie je však každý arcibiskup metropolitom, pretože pápež môže titul arcibiskup udeliť aj biskupom, ktorí po vymenovaní nezasadnú na čelo niektorej arcidiecézy (tzv. titulárny arcibiskup). Najčastejšie sa buď udelí „ad personam“ (z prestížnych dôvodov) alebo ako titul „emeritný arcibiskup“, ktorý sa spravidla udeľuje arcibiskupom na dôchodku. Emeritným arcibiskupom sa stáva automaticky každý arcibiskup po zložení úradu, keď dosiahne 75. rok života a keď jeho demisiu pápež príjme. V rímskokatolíckej cirkvi existujú tisícky arcibiskupov (z toho asi 2000 titulárnych). Arcidiecéza môže mať metropolitu, ale nemusí.
V protestantských cirkvách anglosaských krajín a v Švédsku, Fínsku a Estónsku arcibiskup spravidla označuje len „vedúceho biskupa“. V anglikánskej cirkvi existujú dvaja arcibiskupi v Anglicku (Canterbury, York) a dvaja v Írsku (Armagh, Dublin) a majú podobné právomoci ako v rímskokatolíckej cirkvi.
Vo východnej pravoslávnej a východnej katolíckej cirkvi sú arcibiskupi spravidla len titulárni, nemajú sufragánov, ale majú svoju vlastnú diecézu. Metropolita a arcibiskup sú spravidla rozdielne osoby.
Obsah |
[upraviť] Dejiny
V 4. storočí patril tento titul len alexandrijskému biskupovi, v 5. storočí rímskym, antiochijským, jeruzalemským a cézarejským (Kapadócia) biskupom, od chalcedonského koncilu (štvrtý všeobecný) z roku 451 rímskym, antiochijským, jeruzalemským a carihradským biskupom. Súčasne sa pápeži a patriarchovia nazývali „archiepiscopi universales“. Od 6. storočia je arcibiskupom (prinajmenšom) každý metropolita.
[upraviť] Arcibiskup v rímskokatolíckej cirkvi
V rímskokatolíckej cirkvi je úrad arcibiskupa spojený s biskupskou stolicou, ktorú musí určiť alebo schváliť pápež. Arcibiskup je rovnocenný v posvätnej liturgii s biskupom, ale hodnostne má prednosť a má väčšiu mieru prestíže. Preto, ak už bola osoba vymenovaná za arcibiskupa predtým vysvätená za biskupa, netreba vykonať žiadnu biskupskú vysviacku. Ak je vyvolená osoba len kňaz, tak naopak, treba vykonať biskupskú vysviacku, ktorou sa nadobúda plnosť kňazstva. Cirkevná provincia, na čele ktorej je arcibiskup metropolita má na základe samého práva právnu subjektivitu. Niektoré diecézy sú arcidiecézami kvôli svojej histórii alebo veľkosti a nie kvôli ich právnej subjektivite. Arcibiskupi týchto diecéz síce majú obradné a liturgické privilégiá arcibiskupa, ale sú len diecéznymi biskupmi, zväčša sufragánmi niektorého metropolitu. Väčšina týchto diecéz sa nachádza v Európe; napríklad Arcidiecéza Štrasburg, ktorá nepatrí do žiadnej inej cirkevnej provincie. Alebo Arcidiecéza Avignon, ktorej arcibiskup je sufragánom arcibiskupovi z Marseille.
[upraviť] Práva a povinnosti
K jeho vlastnej arcidiecéze patrí zväčša ešte niekoľko ďalších, sufragánnych diecéz, dohromady tvoria cirkevnú provinciu.
V sufragánnych diecézach arcibiskupovi prislúcha dozerať, aby sa viera a cirkevná disciplína presne zachovávala a o prípadných zneužitiach upovedomovať pápeža. Ďalej môže vykonať kánonickú vizitáciu z dôvodu, ktorý predtým Apoštolská stolica schválila. Môže určiť diecézneho administrátora podľa normy, ktorá mu prislúcha podľa Kódexu kánonického práva (CIC). V sufragánnych diecézach arcibiskupovi neprislúcha nijaká riadiaca moc. Môže však vo všetkých kostoloch, a ak ide o katedrálny chrám, po predbežnom upovedomení diecézneho biskupa, vykonávať posvätné funkcie ako biskup vo vlastnej diecéze. Arcibiskup je povinný do troch mesiacov od konsekrácie, alebo ak už bol konsekrovaný, od kánonického poverenia žiadať osobne alebo cez zástupcu Rímskeho veľkňaza pálium, označujúce moc, ktorou je metropolita v spoločenstve s rímskou cirkvou na základe práva vybavený vo vlastnej provincii. Pálium môže podľa normy liturgických zákonov používať v ktoromkoľvek kostole cirkevnej provincie, na čele ktorej stojí, nikdy však mimo nej, a to ani so súhlasom diecézneho biskupa. Ak je arcibiskup preložený do inej metropolitnej stolice, potrebuje nové pálium. Titul patriarchu a prímasa v latinskej cirkvi okrem čestného prvenstva neprináša so sebou nijakú riadiacu moc, ak o niektorom nie je zrejmé niečo iné z apoštolského privilégia alebo zo schváleného zvyku. Tituly patriarchu a prímasa však dostávajú väčšinou arcibiskupi s hodnosťou kardinála. Pri komunikovaní s arcibiskupom sa používajú rovnaké oslovenia a tituly, ktoré patria biskupovi. Bežne sa používajú oslovenia ako: Vaša Excelencia, Monsignore alebo otec arcibiskup.
[upraviť] Slovenskí arcibiskupi
Na Slovensku máme nasledovných rímskokatolíckych arcibiskupov:
J.Exc.Mons. Stanislav Zvolenský, arcibiskup metropolita bratislavský
J.Exc.Mons. Alojz Tkáč, arcibiskup metropolita košický
J.Exc.Mons. Ján Babjak, arcibiskup metropolita prešovský
J.Exc.Mons. Ján Sokol, arcibiskup trnavský
Okrem už spomenutých pochádzajú zo Slovenska ešte ďalší arcibiskupi. Najvýznamnejším z nich je J.Em. Jozef kardinál Tomko, ďalej J.Exc.Mons. Ján Bukovský SVD, J.Exc.Mons. Dominik Hrušovský.
[upraviť] Titulárni arcibiskupi
Arcibiskup nemusí byť len na čele arcidiecézy, môže titul dostať bez diecézy alebo može dostať titulárnu diecézu. Titulárna diecéza je spravidla taká diecéza, ktorá zanikla a zachoval sa len jej titul. Titulárny arcibiskup má také isté privilégiá ako arcibiskup, ale nemá metropolitné ani diecézne právomoci. Titulárne diecézy dostávajú väčšinou arcibiskupi v diplomatických službách (napr. nuncius), alebo pomocní biskupi v diecézach.
