Wernher von Braun

Z Wikipédie

Wernher von Braun
nemecký neskôr americký raketový fyzik
Narodenie	23. marec 1912 Wirsitz, Nemecko, dnes Poľsko
Úmrtie	16. jún 1977 Alexandria, Virginia USA
Pozri aj Biografický portál

Dr. Wernher Magnus Maximilian Freiherr von Braun (* 23. marec 1912, Wirsitz – † 16. jún 1977, Alexandria, Virginia USA) bol nemecký neskôr americký raketový fyzik.

Počas 2. svetovej vojny skonštruoval nemecké vojenské rakety V1 a V2. Na konci 2. svetovej vojny sa vzdal armáde USA a s celým svojim tímom prešiel k NASA. Viedol aj konštrukciu rakiet typu Saturn pre mesačný program Apollo.

[upraviť] Detstvo a mladosť

Wernher bol druhým z troch synov nemeckého baróna Magna von Brauna (ktorý bol od júna 1932 do januára 1933 ministrom výživy a poľnohospodárstva Weimarskej republiky) a Emmy von Quistorp. Už v mladosti bol očarený myšlienkou vesmírneho cestovania, objavovaním nových svetov. To ho priviedlo k čítaniu sci-fi od takých velikánov ako bol Jules Verne, či Herbert George Wells. Neskôr sa začal o celý problém zaujímať aj z vedeckého hľadiska, a zoznámil sa tak s prácou Hermanna Obertha, ktorý napísal v roku 1923 štúdiu Raketou do vesmíru (Die Rakete zu den Planetenräumen). Vzhľadom na von Braunove znalosti z oblasti matematiky a fyziky nebolo pre neho zložité princípu raketových nosičov porozumieť.

Už ako mladík sa vďaka svojmu záujmu o vesmír aktívne zapojil do Nemeckej raketovej spoločnosti (Verein für Raumschiffarht, ktorá bola označovaná VfR)^[1], a to niekedy okolo roku 1929. Tento krok mu umožnil získávať podporu a finančné prostriedky pre budovanie väčšej a schopnejšej rakety. V roku 1930 začal mladý Wernher študovať technický institút v Berlíne a v roku 1932 získal titul bakalára. V roku 1932 vstúpil do služieb nemeckej armády, kde rozpracoval a navrhol myšlienku balistickej rakety, ktorú neskôr úspešne navrhol. Aj napriek tomu, že bol zaneprázdnený prácami, 27. júla 1934 von Braun získal doktorát v oboru kozmického inžinierstva^[1]. Jeho doktorandská práca na berlínskej univerzite, ktorú vypracoval ako 22-ročný, sa dočkala z vojenských dôvodov prísneho utajenia.

[upraviť] V službách Tretej ríše

Wernher von Braun bol vedúcim predstaviteľom skupiny známej ako „raketový tím“, ktorá stojí za vývojom balistickej rakety V-2 vyvinutej pre nacistické Nemecko. V tridsiatych rokoch vstúpil do NSDAP a SS^[2]. V rámci svojej spolupráce s nemeckou armádou pracoval von Braun vo vojenskom stredisku v Kummersdorfu pri Berlíne, ktoré však pomaly prestávalo vyhovovať požadovaným nárokom.

Už v roku 1937 vypustili Nemci raketu A3, ktorá vyletela do výšky 800 až 1000 metrov^[3] a dala podnet ku konštrukcii rakety A4 známej skôr pod názvom V-2.

Vzhľadom na to, že nemecká generalita bola fascinovaná vojenským potenciálom, ktorý V-2 ponúkala, a investovala do programu vývoja raketových nosičov značné úsilie a peniaze, bola v roku 1937 vybudovaná raketová základňa v Peenemünde na pobřeží Baltského mora (toto miesto bolo údajne vybrané na doporučenie von Braunovej matky). Tu prebiehal výzkum i montáž.

[upraviť] V-2

Bližšie informácie v hlavnom článku: V2 (raketa)

Rakety V-2 boli vyrábané v laboratóriách Mittelwerk, a to prostredníctvom nútených prác väzňov z koncentračného tábora Dora^[4]. Úloha von Brauna v tomto kontroverznom podniku, v priebehu ktorého boli väzni za neľudských podmienok nútení vyrábať raketové nosiče, je dodnes otázkou sporov – hoci nemusel byť akttívne zapojený do plánovania a prípravy systému využívánia práce väzňov, je vylúčené, aby s touto skutočnosťou nebol blížšie obeznámený. V liste zo dňa 15. augusta 1944 adresovanom Albinovi Sawatzkimovi, ktorý mal dohľad nad montážou V-2, Wernher von Braun priznáva, že osobne vyberal pracovníkov z väzňov v Buchenwalde^[5].

Von Braunova raketa V-2 bola schopná doletieť približne 300 kilometrov a niesť jednu tonu užitočného zaťaženia. Raketa mala dĺžku 14 metrov a vážila 12 246 kilogramov. Pohybovala sa rýchlosťou 5 632 kilometrov za hodinu, a tak ju bolo nemožné dohnať vtedajšími lietadlami a zostreliť ju pred dopadom a následnou explóziou. Raketa po prvýkrát vzlietla v októbri roku 1942, ale na skutočné bombardovanie cieľov v Európe bola po prvýkrát použitá až 7. septembra 1944. Na európske ciele bolo odpálených vyše 1 000 rakiet, prevažne z okupovaného Francúzska.

Po dopade prvej rakety na Londýn mal von Braun údajne predniesť vetu: „Raketa fungovala perfektne, len pristála na nesprávnej planéte“^[6], ale o tomto výroku panujú pochybnosti, pretože von Braun ako člen nacistickej strany musel vedieť, na čo jeho výzkumy pôjdu a ako budú využité. Na druhej stranu je pravdou, že bol v roku 1944 zatknutý Gestapom^[7] a obvinenia vznesené proti nemu boli založené aj na jeho údajných prejavoch nespokojnosti s vojenským zameraním jeho výskumov. Len jeho nenahraditeľnosť v projekte a príhovor Alberta Speera mu vtedy zrejme zachránili život.

Napriek tomu, že V-2 bola technicky najvyspelejšou zbraňou použitou v 2. svetovej vojne, zo striktne vojenského hľadiska bola neúspechom – postrádala dostatočne presné navádzanie na konkrétne ciele a jej výroba a prevádzka boli veľmi nákladné. Vzhľadom k častým sabotážam vo výrobnom procese, ktoré boli v podstate na dennom poriadku, malo tiež mnoho rakiet konštrukčné vady, čo sa prejavilo v ich poruchovosti. Niektoré odhady dokonca uvádzajú, že rakety V-2 zabili menej ľudí, než koľko ich zomrelo pri jich výrobe. Výhodou týchto rakiet však bol psychologický efekt, pretože proti nim prakticky neexistovala žiadna obrana. Jediným opatrením, ktoré mali Spojenci k dispozícii, bolo zničenie jich odpaľovacích rámp.

Raketa však bola nasadená príliš neskoro a v malom počte, než aby mohla nejako zásadne rozhodnúť o priebehu už prehrnaej vpjny Nemecka. To ostatne vedel aj von Braun, a tak sa na začiatku roku 1945 začal zameriavať na plánování využitia rakiet v povojnovom svete.

[upraviť] Koniec vojny a presun do USA

Keďže V-2 bola zbraňou, ktorou Spojenci nedisponovali, stala sa čoskoro predmetom ich zájmov. Na konci vojny Sovieti a Američania zabavili ako vojnovú korisť dokumentáciu k výrobe rakety, hotové či čiastočne pripravené rakety a pozatýkali aj príslušníkov raketového tímu. S týmito zajatcami nebolo zaobchádzané ako s vojnovými zajatcami, ale bolo im prevažne umožnené pracovať ďalej na programe a na vývoji nových a silnejších rakiet v úplnom utajení.

Ešte pred obsadením raketového komplexu Spojencami, navrhol von Braun, že sa vzdá Američanom do zajatia aj s poprednou päťstovkou vedcov^[8], spoločne s plánmi a testovacími prototypmi. Nevybral si Američanov náhodou, ale z čisto praktického dôvodu, pretože boli okrem SSSR jedinými, kto mal dostatok kapitálu na raketový výzkum. Rozhodol sa vtedy v ukradnutom vlaku previesť svoj tím cez vojnou zničené Nemecko do amerického zajatia. Po zajatí bolo Peenemünde okamžite preskúmané Američanmi. 100 raket V-2 bolo prevezených do Ameriky a komplex bol po preskúmaní vyhodený dvomi explóziami do vzduchu, aby Sovieti nemohli získať ďalšie informácie. Tým sa však podarilo zatknúť časť vedcov von Brauna.

20. júna 1945 bol schválený presun von Brauna do Ameriky. Presunutý bol ako časť vojenskej operácie s názvom Project Paperclip. Spolu s ním bol transportovaný aj jeho raketový tím z územia porazeného Nemecka na americkú základňu Fort Bliss v Texase. 14 rokov po Druhej svetovej vojne von Braun pracoval pre Armádu Spojených štátov na výrobe balistických rakiet, ktoré boli spočiatku testované v Novom Mexiku. Tu bolo vypustených takmer 70 rakiet V-2. V roku 1950 sa von Braunov tím presunul do Redstone Arsenal nedaleko Huntsville v Alabame, kde postavili Army's Jupiter ballistic missile a jeho práca tu vyústila stavbou rakety Redstone, ktorá vyniesla do vesmíru prvú americkú družicu Explorer.

Dr. von Braun stojí pri piatich motoroch F-1 rakety Saturn V

V roku 1960 jeho raketový výzkum prešiel z armádnych rúk do novo vzniknutej agentúry NASA, pre ktorú neskôr zostrojil raketu Saturn V, ktorá napríklad mimo iného pomohla Američanom dobyť Mesiac. Nemecký vedec sa stal v Spojených štátoch v 50. rokoch dvadsiateho storočia jedným z prominentov. V roku 1970 bol požiadaný agentúrou NASA, aby sa presťahoval do Washingtonu, kde mal riadiť práce na stavbách rakiet, ale na poste pôsobil len dva roky. Potom sa rozhodol odísť pracovať do Fairchild Industries of Germantown v Marylande. Wernher von Braun zomrel v Alexandrii vo Virgínii 16. júna 1977 vo veku 65 rokov. Bol pochovaný na miestnom Ivy Hillside Cemetry.

So svojou sesternicou Mariou von Quistorp, s ktorou sa oženil 1. marca 1947, mal tri deti – Iris (* 19. decembra 1948), Margrit (* 21. októbra 1952) a Peter (* 2. júna 1960).