Sofizmus

Z Wikipédie

Sofizmus

sofizmus je tvrdenie zdanlivo logické, ktoré však dospieva k neprijateľnému záveru buď svojou absurditou, alebo zámerne nesprávnym použitím pravidiel dedukcie. Tradične sa pripúšťa, že sofizmus sa odlišuje od paralogizmu zámernou snahou klamať. Tak či onak sofizmus možno používať aj s cieľom šokovať poslucháča, a tým ho priviesť k hlbšej reflexii.

Sofistés znamenalo pôvodne mudrc, učenec, majster. Sofistami sa nazývali ľudia, ktorí sa učenosťou a múdrosťou zaoberali pre zárobok a nie pre lásku k učenosti ako filozofi. Asi v polovici 5. storočia p.n.l. znamenalo sofista učiteľ múdrosti a vedomostí potrebných pre praktický život. Pestovaním múdrosti sa sofisti priraďovali k filozofom, jej vyučovaním pre praktické potreby rétorom. K obidvom pritom len sčasti: od filozofov sa odlišovali spravidla väčším záujmom o verejné veci, od rétorov menším dôrazom na prípravu pre politický život. Koncom 5. storočia p.n.l. sa titul sofista stal pohanou, ktorá postohovala všetkých jeho nositeľov, pričom mnohých neprávom. Stalo sa tak preto, že sofisti učili hájenie vlastných názorov a vyvracanie argumentov, čo vyústilo k obhajovaniu a vyvracaniu akýchkoľvek názorov, a to i rečníckymi úskokmi a logickými klamstvami, pričom to mnohí prehnali a stali sa ,,učiteľmi podvodu“. Sofisti sa zaoberali ,,všetkými vedami a umeniami“. Učili svojich žiakov všeobecnému vzdelaniu a pôsobili najmä v demokratických štátoch. Školy síce zakladali, ale školu v jednotnom myšlienkovom zmysle nevytvorili. Svetonázorom i učením sa od seba značne odlišovali a boli si najmä konkurentmi. O ich názoroch a dielach sa dozvedáme veľa od Platóna, aj keď tento zdroj nie je veľmi spoľahlivý, lebo Platón nebol voči svojim ideovým odporcom nijako ohľaduplný. Najvýznamnejším predstaviteľom sofistov bol Prótagoras z Abdéry. Bol Periklovým radcom a priateľom. Učil, že ,,dôvody všetkých vecí sú v hmote“. Ako prvý vyhlásil, že ,,o každej veci možno mať dva protichodné názory“, takže sa právom považuje za praotca filozofického relativizmu. Napísal 12 kníh a pre poslednú bol odsúdený ako bezbožník do vyhnanstva. Je slávny ako autor slávneho a často citovaného výroku: ,,Človek je mierou všetkých vecí“. Prótagorov súčasník Gorgio sa medzi sofistov zaradil výrokom krajného skepticizmu : ,,Nič nie je, a ak je niečo, je to nepoznateľné, a ak je niečo poznateľné, je to nevyjadriteľné a nevysvetliteľné.“ Jeho žiaci ho už pochybovačnosťou nemohli prevýšiť, Jeden z nich, Agathón, povedal iba: ,,Je veľmi pravdepodobné, že je mnoho nepravdepodobného.“ O ich výrokoch vznikla celá literatúra. Starší sofisti vyslovili tiež mnoho predtým nevyslovených myšlienok o štáte a zákonoch. ,,Spravodlivosť je to, čo je prospešné.“ Nazval zákonom Prótagor Hippiás. ,,Požiadavky zákonov sú umelé, kým požiadavky prírody sú vnútornou nevyhnutnosťou,“ napísal vraj Antifón z Ramnúntu. U toho istého Antifóna sa prvý raz stretávame s tézou o prirodzenej rovnosti všetkých ľudí: ,,Od prírody sme všetci usporiadaní rovnako, barbari i Helléni.“ Alkidamás ju spresnil tak, že sa vzťahovala aj na otrokov: ,,Boh urobil všetkých ľudí slobodnými, príroda neurobila nikoho otrokom.“ Je pochopiteľné, že sofisti týmito rečami budili v okolí pohoršenie. Ľudia im vyčítali, spochybňovaním morálnych hodnôt narušujú obyčaje predkov a že vyučovaním klamania a podvádzania kazia mládež. Mnohým sofistom sa dala oprávnene vyčítať neúcta k bohom a bezbožnosť. Sofisti v prvej generácii zohrali významnú úlohu. Ovplyvnili teoretické myslenie filozofov i politickú prax štátnikov, obrátili pozornosť na dovtedy nepovšimnuté otázky štátu a práva a zaslúžili sa o obnovu prírodovedného bádania.