Slnečná plachetnica
Z Wikipédie
Slnečná plachetnica je kozmické plavidlo, ktoré je poháňané tlakom dopadajúceho slnečného, alebo prípadne aj iného žiarenia na veľkú odrazivú plochu. Pretože plocha musí byť čo najväčšia, pripomína plachtu. Kozmické plavidlo je potom urýchľované v smere normály k plachte podobne, ako vietor poháňa klasické námorné plachetnice. Nakláňaním plachty možno regulovať zrýchlenie a smer letu. Vďaka fyzike letov na obežnej dráhe je možné letieť aj smerom k Slnku, stačí iba spomaliť.
Pretože tlak žiarenia je veľmi malý, je veľmi malé tiež zrýchlenie, pôsobí však neustále a to bez pohonných hmôt. Pre dosiahnutie využiteľného zrýchlenia okolo 1 mm·s-2 je potrebná veľkosť plachty rádovo stovky metrov až kilometrov pri veľmi malej hmotnosti plachty.
Je potrebné zdôrazniť, že plachetnica nie je poháňaná slnečným vetrom, ale v podstate iba žiarením. Tlak častíc slnečného vetra je asi 10 000 krát menší.
Plachetnica sa hodí najmä pre medziplanetárne lety a pre vysoké dráhy nad Zemou, a to skôr s ľahším nákladom. Nedá sa použiť pre štart zo Zeme a je veľmi nevhodná pre nízke obežné dráhy.
Prvé zmienky o možnosti „plachtenia“ sú už u Johannesa Keplera, neskôr u J. Verna, v 60. rokoch bola predstava plachty spopularizovaná Cordwainerem Smithem v poviedke The Lady who Sailed the Soul (1960) a Arthurom Charlesom Clarkom v poviedke The Wind from the Sun (1972).
Pokus o vypustenie slnečnej plachetnice Cosmos 1 21. júna 2005 sa nevydaril.
[upraviť] Externé zdroje
- Jiří Hofman, Aldebaran: Slnečné plachtenie (po česky)
- Aleš Holub, Encyklopedie kosmonautiky: Slunčná plachetnica (po česky)
- Amatérská slnečná plachetnica? (po česky)
