Samuel Cambel (jazykovedec)

Z Wikipédie

Samuel Cambel
slovenský jazykovedec
Narodenie	24. august 1856 Slovenská Ľupča
Úmrtie	18. december 1909 Csillaghegy
Pozri aj Biografický portál

Dr. Samuel Cambel alebo Samo Czambel (* 24. august 1856, Slovenská Ľupča – † 18. december 1909, Csillaghegy, dnes súčasť Budapešti) bol slovenský jazykovedec a prekladateľ.

Pseudonym: Ján Vlkolinský; J.I.Tatranovič; Herman Poliaček; Anna Technovská; Ján Stranský; Nikita Matejevič; Ján Ferienčík.

[upraviť] Životopis

Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, Rimavskej Sobote a v Kežmarku. V roku 1876 začal študovať právo na univerzite v Budapešti, odkiaľ prešiel roku 1877 na filozofickú fakultu, kde začal študoval slavistiku. V jej štúdiu pokračoval na univerzite vo Viedni u profesora Franja Miklošiča a v Prahe u profesora Martina Hattalu. Od roku 1879 pôsobil v prekladateľskom oddelení pri predsedníctve vlády v Budapešti ako prekladateľ zákonov do slovenčiny. Roku 1899 sa stal ministerským tajomníkom. Od roku 1906 pracoval na ministerstve vnútra, kde bol vedúcim prekladateľského strediska. V rokoch 1887 – 1896 pôsobil ako spoluredaktor vládnych Slovenských novín. Je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine.

[upraviť] Tvorba

Jazykovedným bádaním, ktorého výsledkom boli jeho jazykovedné diela sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patri Príspevky k dejinám jazyka slovenského (1887), Slovenský pravopis (1890), K reči o slovenskom pravopise (1891), v ktorých korigoval nedôslednosti hodžovsko-hattalovskej kodifikácie prispel k upevneniu spisovnej normy slovenského jazyka. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej založenú na stredoslovenskom nárečí. Tretie vydanie Rukoväte redigované a upravené na základe tzv. martinského úzu po autorovej smrti Jozefom Škultétym je základom súčasnej spisovnej slovenčiny a do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo de facto normou spisovného jazyka. Bol autorom teórie o juhoslovanskom pôvode Slovákov a slovenčiny, ktorú publikoval v diele Slováci a ich reč (1903). V diele Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov (1906) chcel preskúmať jazykový materiál z celého Slovenska, no stačil spracovať iba časť o východoslovenských nárečiach.

Bol tiež autorom básní (Z cestovného denníka, 1922), besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu, a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách.