Rudolf IV. (Rakúsko)

Z Wikipédie

Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Pozri aj stránky Ako upravovať stránku a Návody a štýl alebo diskusiu k článku.

Rudolf IV. Zakladateľ

Najstarší syn vojvodu Albrechta II. a Jany Pfirtovej, narodený 1339, zomrel 1365. Narodenie Rudolfa bolo veľkým sviatkom, pretože sa polochromému vojvodovi narodilo prvé dieťa až po 15 rokoch manželstva. Také dlhé časové obdobie vyvolávalo klebety, že Albrecht nie je otcom, ale neskôr sa manželom narodilo ešte päť detí. Ako chlapec bol veľmi učenlivý a vymyslel si vlastné tajné písmo. Deväťročný sa stretol s významným vedcom Konradom von Megenbergom, ktorý mu dal svoju knihu Monastica o etike indivídua. Táto doba, prelom rokov 1348/49 je známa ako rok katastrôf. K epidémii moru sa pridalo silné zemetrasenie, a len pri Kärntnertor pochovali 14 tisíc ľudí do masových hrobov. Po krajine začali chodiť kajúcnici, ktorí sa navzájom bičovali, aby upokojili Boží hnev. Následné nepokoje vyvolali krvavé prenasledovanie židov . Rudolf zasiahnutý týmito hrôzami správne pochopil, že úspech a sláva kniežat závisí od spokojnosti a blaha poddaných. Veľmi skoro sa ale u neho začala prejavovať pýcha a prehnaná sebadôvera. Ako desaťročnému mu zemepáni otcovho vojvodstva zložili sľub vernosti. Roku 1353 sa stal zaťom Karola, moravského markgrófa, neskoršie cisára Karola IV., keď sa oženil s jeho dcérou Katarínou. V osemnástich rokoch spravoval Horné zeme a aj jeho tesť cisár posilňoval jeho postavenie. Po smrti otca prvorodený Rudolf získal pokojnú, bohatú a pevnú krajinu. Prvá tvrdá rana prišla od Karola IV. v roku 1356. Zlatá bula, ktorá určovala ako má byť rímsko-nemecký kráľ volený, uzákonila výsady kurfistov a ich zemí. Avšak krajiny Habsburgovcov boli väčšie a vplyvnejšie. Vládli štyrom vojvodstvám a Rudolf cisárovi nikdy nezabudol, že ho týmto spôsobom degradoval pod úroveň kurfistov. Karol IV. mal už oddávna na Habsburgovcov ťažké srdce, keď jeho brata pripravil Rudolfovov otec Albrecht spolu s jeho bratom Ottom o Korutánsko . Zrada Otta bola o to závažnejšia, že mal za manželku Annu Luxemburskú, sestru Karola IV. Ale pretože spravodlivý cisár nikdy nemal sklony k malicherným odplatám, nemožno jeho odmietnutie Habsburského rodu brať ako trest. Skôr múdre rozhodnutie načas pozastaviť rýchly vzostup habsburskej moci. Urazený Rudolf reagoval svojsky. Jeho činnosť sa horúčkovito zvýšila. Rázne upäl svoje sily na vytvorenie komplexnej uzavretej ríše, ktorá by siahala od Horného Rýna až po Uhorsko a Itáliu. Svoje postavenie chcel pozdvihnúť riadnym titulom, ale už na úrovni kráľa. Krajinu pozdvihoval činmi cisárov : založil univerzitu, dal postaviť katedrálu, vytvoril impozantnú zbierku relikvií... Cisára začal prehovárať, aby ho vyhlásil za kráľa Lombardie, ale kurfisti odmietli. Sám sa teda vyhlásil za generálneho miestodržiteľa vo Švábsku. Roku 1358 dal podpísať cisárovi Privilegium maius, ktorým si vynucoval prehnané pocty. Karol IV. listinu samozrejme odmietol. Po ďalších Rudolfových pokusoch musel cisár zasiahnuť. Donútil Rudolfa vzdať sa titulu vojvoda švábsky a falcký a zakázal mu užívať cisárske insígnie. Najväčší problém bol v titule palatinus archidux. Palatium je hodnosť cisárskych úradníkov a možnosť nároku na zaradenie ku kurfistom. Rudolf si preto vďaka jednej starej korutánskej tradície nárokoval na titul archimagister venatorum , ktorý v tej dobe zastával markgróf meißenský. Po ďalšom odmietnutí sa Rudolf zameral na prestavbu viedenského farského kostola svätého Štefana. To on prestaval Stepfansdom na gotickú katedrálu. Z dómu je aj jeho prímeno Fundator – Zakladateľ, ktorý je napísaný tajným písmom z jeho detstva vedľa biskupského portálu. Jeho najväčším a trúfalým dielom bolo založenie Viedenskej univerzity, pretože dovtedy bol takýto čin hodný len monarchu. Tirolsko získal Rudolf dedičskou dohodou so svokrou jeho sestry, tirolskou vládkyňou Markétou "Pyskatou" . Zisk tejto bohatej a habsburgovcami už dlhú dobu žiadanej zeme sa otvorila možnosť zasahovať do pomerov v Hornej Itálii. Takisto aj svadba jeho brata Leopolda III. s dcérou milánskeho vládcu naskytla možnosť presadzovať tu rodové záujmy. Roku 1364 potvrdil cisár právoplatný zisk tejto krajiny, keď ju schválil Rudolfovi ako léno. Vtedy sa obaja muži uzmierili a podpísala sa habsbursko-luxemburská dedičská zmluva. Pred troma rokmi získali Habsburgovci zmluvné dedičské právo aj na Uhorsko a tak položili základy budúceho mocného habsburského súštátia. Iba 26 ročný, avšak cítiaci svoju blížiacu sa smrť, uzavrel so svojimi bratmi zmluvu o nedeliteľnosti zemí, v ktorých majú vládnuť muži spoločne, ale pod rukou najstaršieho. Rudolf, pozoruhodný panovník, nie je známy len svojou tvrdohlavosťou, ale aj pokrokovou sociálnou politikou, podporou obchodu, remesiel a vôbec celého krajinného hospodárstva. Jeho snaha dať rodu nielen moc skrze nové zeme, ale aj titulárnu vážnosť si nemala vyslúžiť Petrarcov posmech. Lebo niektoré jeho činy presadiť sa voči kurfistom možno pokladať za zúfalé, alebo naopak, za neopakovateľne smelé.