Rímska architektúra

Z Wikipédie

Architektúra rímska je etapa vývoja antickej architektury od polovice 8. stor. pred Kr. do druhej polovice 5. stor. po Kr. na uzemí Rímskej ríše.

Rímska architektúra vznikla racionálnym spojením dvoch zdanlivo protichodných predchodcov gréckej architektúry a etruskej stavebnej techniky, založenej na systéme mohutných pilierov a valených klenieb. Spojenie oboch systémmov sa uskutočňuje na stavbách pre verejný život spoločnosti (divadlá, amfiteátre ap.), zatiaľ čo úžitkové stavby (akvadukty) si dlho uchovávavajú svoj pôvodný, v podstate etruský technický charakter a najstaršie chrámy z prvych rokov republiky sú zasa čisto helenistické, hoci neskôr nadobudajú špecificky rímsku tvárnosť.

Výsledná rímska architektúra je budovaná v etruskej klenbovej technike. Použitie klenieb umožnilo uzavrieť aj vnutorné priestory obrovskych rozponov jedinou plochou bez radov vnutorných podpier, ktoré boli v podobných stavbách nevyhnutné. Tým bol vytvorený jednotný vnutorný priestor, architektonicky ukončený ako samostatná výtvarná jednotka, ktorý je hlavným prínosom rímskej architektúry pre svetový vývoj staviteľského umenia.

[upraviť] Externé odkazy

• FILIT Zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok

[upraviť] Pozri aj

umenie rímske